OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » The Guardians - 13. kapitola

15.08.2013 (14:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1386×

Znovu som vzala mobil a pokúsila sa zavolať Zacharymu. Zvonilo to dlho, no nezdvihol mi to. Už zas. Začínala som sa oňho báť. Ako dlho môže byť v Aabhe? Čo ak sa mu niečo stalo? 

Nechcela som ísť na tréning, keď tam nebol on. No nemala som na výber.

Janshai ma čakal na tej istej lúke, kde sme boli včera. Ešte naschvál som vyrazila z domu o päť minút deväť, aby som prišla neskôr. Cesta mi väčšinou trvá tak dvadsať minúť. Dnes som si dala extra záležať na dodržiavanie všetkých pravidiel cestnej dopravy. Bola som ako ukážkový šofér. 

„Ahoj,“ pozdravila som ho a uškrnula sa. Janshai vyzeral, že každú chvíľu vybuchne. Zaťaté päste, pery stiahnuté v jednej linke a nenávistný pohľad v očiach. Mala som proste chuť mu vyplaziť jazyk.

„Uvedomuješ si, že by som teraz mohol pokojne odísť a netrénovať s tebou?!“ zjačal na mňa. 

Mykla som plecom. „Dopravná špička v meste.“ 

„Jasné... Je mi to jedno. Chcem mať dnešný tréning čo najskôr za sebou, mám aj iné starosti.“ Pôsobil, akoby sa ho moje pár minútové meškanie príšerne dotklo. V každom prípade, bol to Janshai, takže nič iné ak ofučanie, blbé poznámky a tak podobne. 

Najskôr sme si dali súboj s mečmi. Janshai si vzal aj štít, asi sa ma po včerajšku bál alebo čo, takže samu celkom darilo. Dostala som pár rán, no nikdy ma nezasiahol poriadne. 

„Hovorím to nerád, ale ide ti to veľmi dobre.“ Práve vtedy ma stihol zatlačiť štítom tak, že som naňho nemohla namieriť meč. Zaprela som sa, aby som mu ten štít dala nabok, lenže sa ani nepohol. Neustále sa mi pozeral do očí. Trhala som sebou a jeho štítom, no nemalo to žiadny efekt.

Prinútila som sa tiež pozrieť do jeho očí, ktoré mi boli nejako bolestne známe. Istotne som ich kdesi videla, len som si nemohla spomenúť kedy a kde. Začala som skúmať jeho rysy tváre a v tom mi to všetko došlo.

„Frederick Austin!“ vykríkla som zrazu. Jemu vypadol štít z ruky a šokovane sa na mňa pozrel. Fred, ako ho volala väčšina školy, alebo inak – lámač sŕdc, tu stál teraz predo mnou. Nebola by som ho vôbec spoznala, nebyť dvoch znamienok pod jeho ľavým okom. Kedysi som doňho bola bezhlavo zamilovaná a zdalo sa, že mu nie som ľahostajná. Lenže on si mohol vyberať spomedzi tých najkrajších báb na škole, takže so mnou sa len tak zahral a už som preňho neznamenala nič. Vtedy ma to veľmi ranilo a trvalo, než som sa z toho dostala.

Už som vedela, prečo sa mi hneď od začiatku zdal taký protivný. Prečo som si však neuvedomila, kto je?

„Sakra! Ako si vedela?“

„Nevedela...“

„Nechal som si kvôli tomu narásť vlasy, aby ma nikto nespoznal. Úplne som sa zmenil. Aj výzorovo, tak ako sa ti to podarilo? Veď si ma nevidela už tak dlho!“ Zdvihol meč a priložil mi ho ku krku. „Alebo ti to povedal ten tvoj Zachary?“

„Nie, on nepovedal nič. Ale seba nezmeníš nikdy. Už vtedy si bol taký, ako teraz. Každého by si len odsudzoval. Ku každému si taký nepríjemný...“

„Adriana, keď vravím, že som sa zmenil, tak to myslím doslovne. Popravde, už keď som bol na škole, tak som trénoval. Ale teraz, keď som ťa videl... je mi ťa ľúto. Ešte stále nevieš absolútne nič.“

Chcela som namietať, lenže som v diaľke započula Samuelov a Jamesov hlas. Janshai, teda Frederic... alebo ako ho mám volať – sa odo mňa odtiahol.

„Andy, ideme strieľať z luku!“ zvolal nadšene. Pokúsila som sa o úsmev. Ešte stále som bola otrasená z toho, kto je vlastne Janshai zač. Nechcela som na to myslieť, preto som sa vybrala k tým dvom.

„Kde je Zachary?“ opýtala som sa. Tá otázka bola skôr smerovaná na Jamesa.

„Ešte stále v Aabhe.“ Mykol plecami. „Ja som sa len stavil za Samuelom, keďže ešte nemal prejdené úplne všetko. Musím ísť späť, takže, ehm, Jan, nechávam ti ich tu na starosti.“ Za mnou sa ozvalo nesúhlasné Janshaiovo povzdychnutie.

Takže James tu mohol prísť, ale Zachary nie? Čo je to za systém?! Predsa mu na mne záleží. A na tom, aby som urobila skúšky. Naozaj ma vytáčalo, že mi po ňom nedal ani nič odkázať.

A prečo môže James ísť so Zacharym do Aabhy, keď nemajú schopností?!

Sam zamieril do malej chatky na okraji lesa, ktorá slúžila ako malá zbrojnica. Raz som v nej bola. Ak mám byť úprimná, nebolo tam dokopy nič. Samuel sa vrátil s dvoma lukmi, jedným tulcom, ktorý bol plný šípov a terčom, ktorý medzitým zaniesol na lúku. Janshai sa usadil pod strom a zívol. Pozoroval nás.

Nemala som nátepník, takže sa mi občas stalo, že mi tetiva pri vystrelení narazila do ruky. Bola to odporná, pichľavá bolesť.

Strieľanie nám šlo celkom dobre. Bola som prekvapená, že som ani jeden jediný krát netrafila mimo terča. Samuel na tom však až tak dobre nebol.

„Kto vám dovolil strieľať?!“ ozval sa zrazu za nami Ianov naštvaný hlas. Prekvapene sme sa obaja otočili. „Ešte aj s mojimi šípmi! Neviete, že máte zakázané brať čokoľvek zo zbrojnice bez môjho súhlasu? Ako ste sa k tomu vlastne dostali?“ So Samuelom sme sa na seba pozreli.

„James,“ povedal neiste Samuel.

„Aha, ale ten je v Aabhe, ak sa nemýlim. Nikto tu na vás nedáva pozor, ak nerátam Janshaia, ktorý už nie je strážca.“

„Ale James nám dal aj kľúče...“

„Mňa to nezaujíma. Čakám vás zajtra ráno o desiatej v Centre. A James nie je strážca, aby si toto mohol dovoliť. To si vyriešim aj s ním.“

Ian odišiel a Janshai sa zasmial. „To ste teda vyhrali.“

Neviem, či to bol len taký pocit, alebo sme tiež museli pykať za to, čo urobili James a Zach?!

Hneď ráno sme sa so Samom teda dostavili do Centra. Ian nám dal pár zoznamov s menami a vysvetlil, čo treba robiť: aktualizovať záznamy všetkých strážcov. To znamená skontrolovať zdravotné záznamy a posledné prehliadky, vyradiť zo záznamu nebohých alebo vylúčených strážcov. Ian nám tiež kázal roztriediť všetky záznamy podľa abecedného zoznamu, keďže v administratíve nikto nepracuje.

So Samuelom sme sa pustili do práce a k tomu sme si zapli hudbu. Tento trest sa dal zniesť a aspoň som nemusela byť s Janshaiom. 

Vzala som jeden zo zoznamov a začala pracovať, aby sme to mali čo najskôr za sebou, keďže obaja so Samuelom potrebujeme trénovať. Vlastne... keby Janshai chcel, mohol nás z tohto prúseru vysekať, lenže on sa zachoval ako idiot. Myslím, že ho ešte potešilo, že sa nás na chvíľu zbavil. Ale videl nás s tými lukmi, tak prečo nás na to neupozornil?
S povzdychnutím som pozrela na zoznam mien. 

Aubrey Hoppkinsová, tridsaťpäť rokov, mŕtva. 
Christopher Hewith, dvadsaťosem rokov, aktualizácia.
Jennifer Minnensová, štyridsaťdva rokov, aktualizácia.

Takto pokračovali mená cez celú stranu. Pri každom mene boli slová - mŕtvy/a, vylúčený/á alebo aktualizácia. Nevidela som žiadne známe meno. Čakala som, že medzi vylúčenými bude aj Zachary alebo James, ale tí tam neboli. No tvrdili mi, že sú dočasne vylúčení, tak by tam mali byť. A myslím, že to nebolo tak dávno.
V záznamoch som začala pátrať po všetkých tých strážcoch. Všetky ich karty boli poukladané v obrovskom, drevenom regáli plnom škatúľ.. V tejto miestnosti sa ich nachádzalo niekoľko. Našťastie, mali sme na starosti len jeden, keďže ostatné regále mali iný obsah. V škatuliach sa nachádzali karty, ktoré neboli podľa ničoho ukladané. Na škatuliach bol prach, čo znamenalo, že sa s tým nerobilo už veľmi dlho. 
Neustále som sa však pozerala na svoj mobil, či mi náhodou nevolal Zach. Musel si predsa odo mňa nájsť správu, ktorú som mu posielala dnes ráno, a zmeškané hovory! A kde sa, dopekla, nachádza, keď potrebujem trénovať? O pár hodín mám predsa skúšky!

„Hm, pozri sa na toto,“ ozval sa zrazu Samuel a spoza chrbta mi podal nejakú otvorenú kartu. Prstom ukázal na 'príčina smrti'.  
„Boj bez schopností,“ prečítala som nahlas a pozrela sa na Samuela. 
„Myslíš, že tie schopnosti nejako ovplyvnia naše skúsenosti?“
„Asi.“ Mykla som plecom. Odtiahla som mu ruku a pokračovala v práci. Mala som v pláne dorobiť to tu a znovu zavolať Zachovi. Predsa sa na mňa nemôže vykašľať dva dni pred skúškami! Som proti tomu, aby ho zastupoval Janshai. Vlastne Frederick, ktorý mi zlomil srdce.
O hodinu sme už mali hotové všetko. Moja zvedavosť mi však nedovolila opustiť túto miestnosť bez toho, aby som sa nepozrela na záznamy mojej matky a otca. Keďže som to všetko roztriedili, ich karty som našla rýchlo. Sam si tiež našiel záznamy svojho otca. 
Môj otec bol strážca už viac než dvadsať rokov, konkrétne dvadsaťdva. Jeho zverenec sa volal Anthony Mayer. Mama však pracovala len pätnásť rokov. Čo ma však zarazilo bolo to, že pri políčku 'deti' nebol napísané nič, len drobným písmom pod tým napísaná adopcia. Trvalo mi, než som vlastne to slovo rozlúštila. Prekvapene som vydýchla a karta mi vypadla z ruky. Toto musí byť omyl. Istotne nie som adoptovaná! Ihneď som sa pozrela na tento záznam u môjho otca. Tam som ale bola zapísaná ako jeho dcéra. Pri mene matky ma takmer zamrazilo v kostiach. 
Sam sa na mňa však ani nepozrel. Zdeseným pohľadom skúmal záznam vo svojich rukách. 
„Nie som dcéra svojej matky,“ vydýchla som. Sam zdvihol pohľad od karty. Bol úplne zmätený.  
„Môj otec má ako syna len Richarda. Potom tam je napísaná adopcia.“ Zdvihla som kartu zo zeme a kývla hlavou, aby ma nasledoval. Sadli sme si za stôl a pred nás dali otvorené záznamy.

„Samuel, podľa tohto som dcéra tvojej matky.“ Prstom som ukázala na jej meno. „Lenže pri mojej matke je napísaná adopcia, takže...“

„Pozri sa!“ prerušil ma. Ukázal na svoje meno, pri ktorom bol ako otec uvedený môj otec a jeho matka. Toto políčko s informáciami som si teda nevšimla. Bolo zaradené pri *Rodinní príslušníci*. Vyhľadala som to v otcovej karte.

„To nie je možné. Dvojčatá?“

„My sme súrodenci?“

„Prečo nám to nikto nepovedal?!“

Čo na to hovoríte? :) 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Guardians - 13. kapitola: