OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » The Guardians - 18. kapitola

Niekto zaklopal na dvere.

„Čakáš niekoho?" spýtal sa Sam. Nesúhlasne som pokrútila hlavou a vybrala sa otvoriť. 

„Ehm, ahoj?"

„Ahoj," pozdravila som ho. Dvere som však neotvorila tak, aby mohol vojsť do izby. Iste bol zvedavý na to, ako dopadli skúšky. Jeho som v sne nevidela. Bolo to možno kvôli tomu, že počas skúšok bol tu.

„Smiem ísť ďalej?"

„Nie, Janshai. Mám tu návštevu," odvetila som a rukou ukázala na vyškereného Samuela.

„Hm, aha. Ako dopadli skúšky?" opýtal sa. „Pretože keď sa tak na teba pozerám, mám pocit, že si sa s niekým mlátila aj po sne," zasmial sa.

„Vraj som skúšky urobila," uistila som ho. „Ale oficiálne sa to dozviem až zajtra."

Usmial sa. „Bude z teba skvelý strážca. Uvidíme sa neskôr, len som sa chcel uistiť, že si v poriadku."

Janshai sa rozlúčil a odišiel.

„Ja ho tak nenávidím," vzdychla som.

„Nemáš za čo."

„Hm?"

„Nebyť mňa, ten chlap ti vojde do apartmánu. Videl som, ako sa na teba pozeral." Len som mykla plecom. O Janshaiovi som sa baviť nechcela. Nenávidím toho chlapa! Je od neho síce milé, že sa o mňa zaujíma, no z mojej strany záujem nie je.

Celý deň som presedela v izbe a rozprávala som sa so Samuelom. Taktiež sme načali tému - naši praví rodičia. Rozhodli sme sa, že po celých skúškach a úspešnom pridelení usporiadame nejakú malú oslavu, kde sa to bude riešiť.

Taktiež tu prišla aj mama, ktorej som zreferovala každučký moment sna. Samozrejme, vynechala som súboj so Zacharym.

Do postele som zaliezla pomerne skoro. Ráno sa máme dozvedieť, ku komu budeme pridelení, tak musím byť fit. Neustále som musela myslieť na niekoľko vecí - ku komu budem pridelená, kedy sa stretnem so Zacharym a ako som mohla urobiť skúšky, keď ma Zachary porazil.

Niekto zaklopal na dvere do môjho apartmánu. Pretočila som sa na druhý bok a v mysli nadávala, kto môže v takúto nekresťanskú hodinu budiť človeka. V momente som si však spomenula, že dnes sme sa mali dozvedieť, kto urobil skúšky a stal sa strážcom. 
Hneď som vyskočila z postele a zamierila k dverám. Medzitým som mrkla na hodinky. Dve hodiny ráno. To si snáď robia srandu!

Pred dverami do svojho apartmánu som si našla menší kufor s obálkou. S úsmevom na perách som sa poobzerala po chodbe. Bola tam tma, svietilo sa len na schodisku. To svetlo stačilo na to, aby som si všimla, že pred niektorými dverami boli taktiež kufre, čo znamenalo, že tí študenti prešli skúškami. Nebolo ich však veľa.
Na tomto poschodí boli len dievčatá, takže som nemohla zistiť, ako je na tom môj najlepší priateľ Samuel. Určite urobil skúšky! Schytila som kufor a vtiahla ho do izby. Zasvietila som lampu a natešene otvorila obálku malým vreckovým nožíkom, ktorý som mala vždy po ruke. Nahla som sa s listom v ruke tak, aby som dokázala prečítať lesklé zlaté písmo na bielom papieri.

Strážkyňa Adriana Clementová,
Gratulujeme Vám k zvládnutiu skúšok a úspešnému ukončeniu výcviku strážcov. Bola ste pridelená k princovi Mariusovi Mayerovi.


Tie dve vety som si prečítala najmenej päťkrát. Panebože, ja som to zvládla! Som strážkyňa! Dokázala som to! – opakovala som si v mysli dookola. Nemohla som tomu uveriť. Stále som mala pocit, že som niečo zbabrala. Buď písomné testy, alebo tie praktické, či narábanie s mečom. Hlavne práca s mečom, ktorá mi bohvieako nešla. 
Marius Mayer? No páni. Síce ani v päte netuším, kto to je a ako vyzerá, no to je v tejto chvíli jedno. Jediné, čo o ňom viem, je to, že má dvoch súrodencov – mladšiu sestru Millaris a staršieho brata Andrého – ku ktorým bude taktiež niekto pridelený. 

Mala som z toho veľmi dobrý pocit. 

So zatajeným dychom som otvorila kufor. Netuším, čo som čakala, keď oblečenie budem mať aj tak také isté ako ostatní strážci. 
Jednoručný meč som položila opatrne bokom. Ďalej tu boli špeciálne kožené rukavice so strieborným lemovaním, vykladané červenými drobnými kamienkami. Tie som položila vedľa meča. Čierne topánky mojej veľkosti poputovali na zem. Nasledovala vyžehlená jednoduchá biela blúzka s nenápadnými gombíkmi, dlhé užšie čierne nohavice a čierne sako, ktoré malo taktiež strieborný lem a červené kamienky. Všimla som si aj červený opasok.
Naspodku bol ďalší lístoček. 

Po prečítaní príď do hlavnej sály v hoteli. Nič si so sebou neber, pekne sa obleč.
Ian

Ian bol tréner, ktorý mal na starosti všetkých strážcov. Dúfam, že je na mňa pyšný. Ja som so sebou teda spokojná. 

Obliekla som si jednoduché modré obtiahnuté šaty po kolená a zamierila do kúpeľne, kde som sa pokúsila zakryť fialové kruhy pod očami. Bola noc a spala som dokopy možno len dve hodiny a nedostatok spánku sa na mne vždy podpísal výraznými kruhmi pod očami. Pokožku som mala takú bledú, že aj čisto biela stena je v porovnaní s ňou totálne nič. Dala som si na tvár make-up, na riasy naniesla špirálu a na pery jemný lesk na pery s višňovou príchuťou. Takto vyparádená som sa postavila pred zrkadlo. 

Vybrala som sa teda do sály, ktorá bola na prvom poschodí. Ja som bola len o poschodie vyššie, takže som tam dorazila o také dve minútky. Celý čas som sa takmer klepala a žalúdok mi nepríjemne zvieralo. 
Srdce mi šlo vyskočiť z hrude, keď som otvorila obrovské dvere. Všetky pohľady sa zrazu upriamili na mňa. 
Ale ja som ich takmer ani nevnímala, pretože som tam videla jeho. Bol to ten muž, ktorého veľmi dobre poznám, no nikdy som nevedela jeho pravé meno. Bol to ten muž, ktorého som kedysi milovala. Teraz ma veľmi ranilo, že mi klamal a nepovedal pravdu o tom, kto je. Zistila som, že k nemu už naozaj necítim nič. Všetko bolo v momente preč. Ako mohol? 

Ten muž, okolo ktorého práve sedeli André Mayer a Millaris Mayerová - Marius Mayer. Princ Marius Mayer. 

Takmer mi prišlo zle. Vlastne nie takmer, hlava sa mi krútila už od chvíle, ako som vkročila do tejto miestnosti. Srdce sa mi šlo zblázniť. Uvedomovala som si, že s týmto človekom už budem do konca života. Lenže ako môžem? Ako môžem po tom všetkom?! A k tomu je to brat Millaris!

Moja reakcia na vzniknutú situáciu bola neprimeraná. Otočila som sa a so slzami v očiach som sa rozbehla preč. Bolo mi jedno, že práve v tom čase sa na mňa upieralo asi dvadsať párov očí. 

Ospravedlňujem sa za tú dĺžku, ale nemala som šajnu, čo tam dať. O:) Ohľadom nasledujúcich kapitol - netuším, ako sa tento príbeh bude ďalej vyvýjať, no probližný koniec už mám vymyslený. :) 

Tak, čo si myslíte - kto je Marius? 

Info: Nemám už najmenšiu chuť tu prispievať len kvôli 2 ľuďom, teroreticky len pre jedného. Čítať to neustále po sebe kvôli gramatike a tak podobne - najradšej to potom prepisujem a potom to neni ono... Ja nepíšem pre komentáre, ale pre seba, no keď vidím, že o niečo nie je záujem, chuť ihneď opadne.  Takže ak tu bude menej ako 3 komentáre, poviedku budem pravdepodobne len rozposielať mailom. 

Vďaka za pochopenie,

Millie