OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » The Guardians - 19. kapitola

Povídka se umístila na třetím místě o Nej povídku měsíce září/septembra. Na den ji proto umisťujeme na titulní stranu. Gratulujeme!

05.10.2013 (10:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1281×

Centrum som nepoznala, tak som bola prekvapená, že na záhradu sa dá dostať aj nejakým zadným vchodom. Nemala som v úmysle ísť von, no potrebovala som byť chvíľu sama. Možno bude najlepšie, ak by som teraz odtiaľto ušla a nikomu nič nepovedala. Momentálne som si priala, aby som tie skúšky neurobila. 

Vonku bolo dosť chladno, no nevnímala som to. Rozvzlykala som sa a rozmýšľala, čo budem teraz robiť. Nevadilo mi, že sa mi špirála a očné tiene už úplne rozmazali. Chcela som sa odtiaľto proste vypariť, ale v tejto tme by som ďaleko nezašla. Sadla som si pre to na schody a čakala. Určite po mňa niekoho pošľú, nenechajú to predsa len tak. 

Netrvalo to dlho. 

 

„Adriana," ozval sa Marius za mnou. Zatvorila som oči a chrbtom dlane si zotrela slzy. Neotočila som sa však k nemu. Počula som, ako si sadol za mňa a na plecia mi položil ruky. Ihneď som ich zo seba striasla. „Všetci očakávajú, že sa tam vrátiš." Neodpovedala som. Snažila som sa upokojiť, aby som mu mohla povedať, čo mám na srdci. 

 

„Nemôžem byť strážca niekomu, kto sa vydáva za niekoho úplne iného. Všetci ťa v tom podporovali! Neznášam takéto veci!" Otočila som sa, aby som mu videla do tváre. Nepozrel sa na mňa, ale do zeme. Videla som, že ho to veľmi mrzí. Lenže je tu ešte toľko iných vecí, ktoré ho ešte len mrzieť budú! 

„Nových som chcel trénovať aj ja. A to meno používam v ľudskom svete, aby som mohol žiť aj tu... Mrzí ma, že som ti to ani ja, ani nikto, kto poznal pravdu, nemohol povedať. Bolo to kvôli mojej a tvojej bezpečnosti." Zdvihol hlavu a naše pohľady sa stretli. Bola síce tma a nás osvecovalo svetlo z lampy na záhrade, no aj tak som videla, že jeho tmavé oči ešte viac potemneli. „Mali by sme sa vrátiť."

„Chcem sa dať preradiť."

„Bohužiaľ, to nejde," povzdychol si. „Pamätáš, čo nás vtedy napadli v nemocnici? Ako si ma zachránila? Už vtedy si mala isté, že budeš strážca... môj strážca." Posledné dve slová povedal oveľa pomalšie ako zvyšok vety a dal si záležať na tom, aby ich dostatočne zvýraznil. 

„Zachary, či Marius, či ako ťa mám volať... to proste nejde. Ja nedokážem pracovať a byť s takým človekom ako si ty. Prepáč." Postavila som sa, aby som od neho odišla, lenže on ma chytil za zápästie. Taktiež sa postavil. Zostúpil o dva schody nižšie, takto sme mali oči na približne rovnakej úrovni. 

„Prečo si takáto, Andy?"

„Prečo si odišiel a neozval sa?" odpovedala som mu protiotázkou. 

„Pretože som bol v Aabhe. Keď som bol tu, nemal som čas, keďže som kráľov syn. Mal som plno práce, prepáč."

„Veľa práce," zopakovala som jeho slová a vložila do nich toľko irónie, koľko len šlo. 

Nadvihol obočie a spýtavo sa na mňa pozrel. „Čo sa deje?"

„Veľa sa toho zmenilo, kým si bol preč, Marius." Nechcela som ho oslovovať Zachary. Pre mňa sú to obaja úplne odlišné osobnosti. 

Tlak okolo zápästí zosilnel. Počula som, ako sa zhlboka nadýchol a svojím pohľadom si ma premeral od hlavy až po päty. 

„Z mojej strany sa nezmenilo absolútne nič. Zmenila si sa možno len ty. Ale ja ťa stále vidím takú, aká si bola. A ľúbim ťa, Adriana. Neviem, či som ti to niekedy povedal a ak áno, tak to bolo dávno. Milujem ťa a nechcem o teba prísť." Pustil mi zápästia a pozrel sa na mňa s ľútosťou v očiach. Akoby sa mu mali začať každú chvíľu kotúľať po líciach slzy. Čakal, že odídem. A to som aj mala v úmysle, lenže svoje ruky premiestnil na moje líca. 

„A čo Millaris? Videla som vás spolu, lenže..." Jeho tvár sa zrazu úplne zmenila a zasmial sa. 

„Millaris je moja sestra, predsa! A mala teraz veľmi ťažké obdobie. Takže je dosť možné, že si ma videla v jej blízkosti." Ihneď sa mi vybavila spomienka na ten moment, keď sa k nej sklonil a pobozkal ju na čelo. Neviem, či sa mi teraz pri tých slovách nejako uľavilo. „Ešte máš nejaké otázky, ktoré nepočkajú? Pretože Ian sa netváril veľmi nadšene, keď si odtiaľ utiekla."

Spomenula som si na list, ktorý som si našla v kufri. Toto bude prúser. 

 

Vybrali sme sa teda späť. Na polceste sme našli Iana, ktorý nervózne pochodoval zo strany, na stranu. Keď nás zbadal, viditeľne sa mu uľavilo. No všimla som si, ako sa na mňa pozeral. Toto si so mnou ešte určite vyrieši.

„Adriana! Ja ti nejdem hovoriť nič, ale ver, že nebyť toho, ako si si dobre počínala cez skúšky, tak ťa vylúčia! A ty," prstom ukázal na Zacharyho, „si ju mohol ušetriť tohto nedorozumenia a aspoň jej naznačiť, kto si!"

Zachary sa uškrnul. „Nabudúce dám na tvoje slová." Ian pretočil očami a vzdychol si. 

„Čakajú na vás. Ostatok vyriešia až po tom."

 

„Kam ideme, Zachary?" opýtala som sa ho. Mám ho volať tak alebo Marius? 

„Ako môj nový strážca potrebuješ schopnosti. Najlepšie je ich nadobudnúť ihneď." Usmial sa. O tomto som vždy snívala. Lenže nikdy mi nikto nepovedal, ako takéto schopnosti získam. Nevedela som si ani predstaviť, akým spôsobom ich prenesú do mňa. 

„Ako to bude prebiehať?"

„To ti nepoviem."

„Zachary!" Zarazila som sa. „Alebo Marius? Ani neviem, ako ťa mám vlastne volať," vzdychla som. Už so sa nevedela dočkať toho, kedy budeme mať voľnejšie, aby som sa s ním mohla porozprávať. 

„Marius," povedal. „Ale ak raz povieš princ, tak ti sľubujem, že z teba urobím princeznú a navlečiem ťa do hrozných ružových šiat!"

Zasmiala som sa. Akurát sme prišli na miesto, kde som strávila zranená pár dní. Bolo to niečo ako malé zdravotné stredisko. Zastali sme pred nejakými dverami a Marius zaklopal. Po chvíli sa dvere otvorili a vo dverách sa objavila Hannah. 

„Poďte," povedala s úsmevom na perách a pustila nás dnu. Bola to malá biela miestnosť, kde sa nachádzali dve kreslá vedľa seba, oproti bola biela komoda, na ktorej boli rôzne skúmavky a ihly. Vedľa sa nachádzalo umývadlo. Miestnosť oživovali obrazy a kvety. 

 

Hannah nás usadila do kresiel. Z komody vytiahla škrtidlo a ihlu so striekačkou. Striaslo ma. Nemala som tieto veci v láske. 

„Ďalšie krvné testy?" zaúpela som. Marius nesúhlasne pokrútil hlavou. 

„Schopnosti získaš od svojho zverenca. Väčšinou to tak býva, ale ak ten, koho budeš ochraňovať, nemá dostatočnú silu alebo má nejakú chorobu, schopnosti ti dá niekto iný." Videla som a počula toho dosť na to, aby som si domyslela, že sa to bude prenášať krvou. 

Hannah sa presunula k Mariusovi, ktorý si už stihol vyhrnúť rukáv na košeli. Hannah mu odobrala krv do dvoch skúmaviek. Marius bol pri tom stále pokojný a na jeho tvári nebolo badať žiadne emócie ani nič. Čo to preňho musí byť jeden odber krvi? Nič.

Potom sa presunula ku mne. práve to bol moment, kedy by som najradšej splynula so stenou. Stavila by som sa s hocikým, že som k tomu nemala ďaleko. Hannah vymenila ihly a nastavila mi ruku tak, aby sa čo najlepšie dostala k žile. Žalúdok si zrazu zmyslel, že začne predvádzať akrobatické kúsky. Takto som si to absolútne nepredstavovala! 

 

Mariusova krv z jednej skúmavky skončila v mojich žilách. S tou druhou sa presunula na opačnú stranu. To sa už so mnou zatočil celý svet. 

„Adriana? Si v poriadku?" opýtala sa ma. Marius už tiež stál nado mnou. „Prines jej, prosím, vodu," požiadala ho. 

O malú chvíľu som bola nútená vypiť štvrť litra vody. A Marius tiež. 

Hannah zopakovala celý proces aj na druhej ruke. Začala som sa cítiť ako čudne. Pociťovala som tlak na hlave a v rukách mi nepríjemne brnelo. 

 

Marius ma odviedol späť do izby. Cestou sa k nám pripojil aj James. V polovici cesty som mala pocit, akoby mi Hannah do žily nevpichla krv, ale nejaký alkohol. Mala som problém s rovnováhou a celý svet sa so mnou točil. Oči sa mi zatvárali. Cítila som, ako si ma niekto vzal na ruky. Pravdepodobne Marius. 

 

 

„Andy! No tak, prebuď sa!" kričal na mňa niekto. Podľa hlasu som spoznala, že to je Marius. Pretrela som si oči a posadila sa. 

„Čo sa deje?" opýtala som sa ho. Ešte stále bola tma a ja som sa necítila práve najlepšie. 

„Mala si asi zlý sen. Neustále si sa prehadzovala, párkrát niečo zašepkala a pred chvíľou si kričala. Teda - volala si o pomoc." Pozrela som sa naňho so zdvihnutým obočím. 

„Pokiaľ viem, tak sa mi nič nesnívalo."

„Snažil som sa dostať k tebe do sna, ale bolo to nemožné. Asi preto, že máš v žilách ešte stále moju krv, ale tým som si nie istý. Ale pozri sa na ruky, to musíš vidieť!"

Kým som spracovala jeho slová, dalo mi to zabrať. Príšerne ma bolela hlava. Potom som vytiahla ruky spod periny. Na koži mi doslova svietili nejaké ornamenty. Keď som sa na ne zadívala pozornejšie, zistila som, že to sú vlastne moje žily. 

„Čo-čo to je?" Rukou som si prešla po predlaktí. Bolo to nádherné. 

„To je tvoja sila."

„Páni."

 

Po chvíli mi však došiel význam všetkých jeho slov. „Ty si sa mi pokúšal dostať do hlavy? Do môjho sna?"

„Áno. A priznám sa ti, že som to urobil už neraz. Keď si o mne ešte nevedela, snažil som sa ťa chrániť pred nepriateľmi. Keď tvoje telo spravuje silu a schopnosti, mala by si byť imúnna voči tomu, aby sa ti ktokoľvek dostal do hlavy. A to je možno dôvod, prečo som to teraz nemohol." Možno sa mi naozaj sníval len nejaký zlý sen, nemuseli to byť znovu nepriatelia. 

Mykla som plecom a opäť sledovala obrazce na rukách, ktoré sa neustále menili. Pulzovali, svetlo sa prelievalo, objavovalo sa a znova mizlo. 

Marius si prisadol ku mne. A dosť blízko. Objal ma okolo pliec. Hlavu si oprel o moje rameno.

„Ešte raz mi prepáč za to, že som sa ti neozval," povedal po chvíli. „Otec trval na tom, aby som bol v bezpečí."

„Ale v Aabhe boli predsa akési nepokoje!"

„Otec nás chcel mať všetkých pokope. Keď to už vyzeralo naozaj tak, že prehráme,  museli sme opäť prísť sem. A takto to bolo celý čas.„

 

Zrazu si niekto odkašľal. Ten zvuk šiel priamo z miesta, kde bolo kreslo. v Miestnosti bola tma, zdrojom svetla tu bola len lampička... a moje ruky. No nedokázala som identifikovať postavu, ktorá pravdepodobne spala posediačky. 

„Neboj sa, to je James. A spí."

„James?!"

„No, áno. Ešte stále to je oficiálne môj strážca, keďže si včera tak neplánovane odišla." Vyvalila som naňho oči. 

„Oh, aha. Je ešte niečo, čo by som mala vedieť?" opýtala som sa ho. 

Zasmial sa a prisadol si ešte bližšie ku mne. Posunula som sa mu, aby mal kde sedieť. Naklonil sa ku mne a pošepol: „Je tu ešte niečo, čo by si mala vedieť. Možno tým len zopakujem to, čo som ti dnes povedal." Jeho ruku som pocítila na líci. Jemne mi otočil tvár tak, aby mi videl do očí. „Ľúbim ťa, Adriana. A nech sa počas mojej neprítomnosti stalo čokoľvek, verím, že sa to dá do poriadku."

Možno som pred pár hodinami tvrdila, že tohto muža nenávidím. Lenže moje srdce kričalo niečo úplne iné. Teraz to nebolo inak. Chcela som ho poslúchnuť a pobozkať ho, ibaže práve vtedy sa ozval aj rozum. 

Sklonila som hlavu. Bolo to práve pre to, že som si spomenula na Janshaia. 

Momentálne som nevedela, či by som tu radšej videla Janshaia, alebo Zacharyho. Obaja na tom boli u mňa rovnako - muži, ktorých som milovala a ktorí mi ublížili. Tento muž bol Marius a pre mňa vlastne niekto úplne cudzí. 

 

 

---

Ďakujem za hlasy v Naj poviedke! :) 

 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování



Sdílet

Diskuse pro článek The Guardians - 19. kapitola :

Nemám Zacharyho či Marcusa úprimne povedané veľmi rada, ale aj tak sa roztápam z toho milujem ťa Nj, som proste večná romantička Ale každopádne je mi Marcusa celkom ľúto Tá Andy je strašná, všetkým len láme srdcia!!! Sa tvári na najväčšiu chuderku, ktorej všetci ubližujú, ale to ona je tá, ktorá všetkých zraňuje Môj názor

V prvom rade ti gratulujem k titulu, ktory si pravom zasluzis uz naozaj len cakam co sa z toho vyvinie, pretoze co kapitola, to dovod na nedockavost dalsej uz by som chcela vediet ako sa to vyvrbi, toto cakanie je velmi tryznive veru ale velmi dufam ze privilegium citat dopredu mi nebude odobrate a este raz a v skratke... rýyychlo dalsiu

Priznàm sa, ze toto som necakala, ale je to super.
Son zvedava, co bude dalej, ked je uz Andy strazkynou, ale myslim, ze problemy na seba nenechaju dlho cakat. A neviem sa zbavit pocitu, ze aj Janshai ma este nejake tajomstvo, alebo... co ak je do toho aj on nejako zapleteny?
Nakolko mam vela otazok, dufam teda, ze dalsia cast bude cim skor.

Vedela som to! Vedela som to! Vedela som to!
Ale stále mám radšej Janshaia, tak hádam Andy skončí s ním ani vlastne neviem, čím to je, no počas Zachove/Mariusovej neprítomnosti, som si na predstavu Andy + Janshai akosi privykla a vlastne sa mi aj zapáčila
Dúfam, že ďalšia tu bude čím skôr a samozrejme gratulujem k umiestneniu v Naj poviedke

Přidat komentář:

Nick:

Text: