20.10.2013 (17:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1418×
Nakoniec som s Mariusom, Jamesom a Millaris skončila na recepcii. Sedeli sme v kreslách okolo malého stolíka. Marius mi v automate kúpil kávu, za čo som mu bola nesmierne vďačná. No aj tak som bola hladná. Moja nálada bola k tomu na bode mrazu. Mala som obavy o Samuela. Hlavne po tom, čo povedala Millaris.
Samuel nemôže zomrieť!
Všetci sme boli ticho a len sem-tam niekto prehodil zopár slov. Čakali sme na správy od lekárov. A nemajú Mayerovci alebo strážci tiež nejakú uzdravovaciu schopnosť?
„Nemala by som patriť do rodiny," vzdychla zrazu Millaris. Bola príšerne bledá a ak by nesedela, určite by sa neudržala na nohách. Po očami mala výrazné tmavofialové kruhy.
„Čo to vravíš?"
„Neviem vytvoriť sen, moja krv otrávila môjho strážcu... horšie to už so mnou byť nemôže," vzlykla. Tvár si skryla do dlaní. Marius okamžite vstal a prisadol si k nej. Objal ju okolo pliec. Taktiež sa tváril zničene, no jeho tvár na rozdiel od jeho sestry nevykazovala žiadne známky únavy. Akoby nikdy nespal.
„Nie, to nie je pravda. Si ešte mladá a svoju silu nedokážeš naplno využiť," hovoril Marius. Privinul si ju k sebe a vzdychol. „Si unavená. Pôjdeme späť do Centra a oddýchneš si."
„Všetci by sme sa tam mali vrátiť," povedal James. „Máte predsa povinnosti." Marius prikývol na súhlas a potom sa pozrel na mňa. Ja som ihneď energeticky pokrútila hlavou. Ani sa odtiaľto nepohnem, kým sa nedozviem, čo je s mojim bratom. Nijako ma neprinútia, aby som odtiaľto odišla!
James pristúpil k Millaris a Mariusovi, pomohol Millaris na nohy a nakoniec si ju vzal na ruky. Zdalo sa, že už na pol oka spala. Ruky mu dala okolo krku a hlavou sa oprela o jeho hruď. James vyšiel z budovy.
„Poď, musíme ísť."
„Nie, počkám, kým sa Samuel prebudí." Marius sa načiahol k mojej ruke, aby ma mohol vytiahnuť z kresla. Ja som si preto ruky zložila na hrudi a vyčítavo sa naňho pozrela. „Budú nás informovať, neboj sa."
„Je to môj brat! Chcem byť pri ňom."
„Vybavíme v Centre čo treba a potom sa tu môžeš opäť vrátiť."
„Nie, nie a ešte raz nie!"
„Adriana," povedal varovne, „chceš, aby ťa to stálo post strážcu?!"
Millaris uložili na zadné sedadlá a Marius si sadol k nej. James sa zahral na nášho šoféra a ja som si sadla na sedadlo spolujazdca. Myšlienkami som bola úplne inde. Neustále som žmolila v rukách mobil a čakala, či mi nezačne zvoniť. Možno by som mala byť ja tá, ktorá by mala niekomu zavolať. Ale komu? Mojim rodičom? Samuelovým rodičom? Našim pravým rodičom?
V aute panovalo ticho, nikto nemal v pláne prebudiť princeznú. Ja som bola práve naopak - plná energie. Keby teraz James zastavil, vybehla by som z auta a utekala do kráľovskej nemocnice. Ponorená do vlastných myšlienok som sa pozerala von oknom a nevnímala, o čom sa potichu rozpráva Marius a James.
No ich rozhovor ma zaujal až vtedy, keď James spomenul slovo zásnuby.
„Pamätáš, ako si mi vravel, že som chlap a mám nabrať odvahu?" spýtal sa James a pozrel sa do spätného zrkadla na Mariusa.
„Jasné."
„Kúpil som nádherný prsteň. Amy mi ho pomohla vybrať. Myslím, že s Caroline majú podobný vkus. No a potom som ju pozval na večeru. Pôvodne som mal v pláne ísť do Aabhy na nejaké krásne miesto, len škoda, že Caroline nie je strážca. Nechcel som mať nejaké problémy. No, a tak po večeri sme sa šli prejsť do parku. Tam som ju požiadal o ruku." James to hovoril s nadšením a pri tom sa tváril zamyslene. Na tvári sa mu objavil ten úsmev, keď je niekto až po uši zaľúbený a neustále musí myslieť na tú osobu, ktorú miluje.
Tieto slová ma prekvapili, keďže sa James nikdy nezmienil o tom, že má priateľku a že to medzi nimi vyzerá až tak vážne. Marius bol očividne informovaný oveľa lepšie ako ja. A bodaj by aj nie, keď sú skvelí priatelia.
„A čo odpovedala?" zasmial sa Marius.
„Bola prekvapená a chvíľu som si naozaj myslel, že odtiaľ utečie. Našťastie sa to nestalo a odpovedala áno."
„Kámo, tak to je skvelá správa!" Marius potľapkal Jamesa po pleci a ten sa len zasmial.
„Gratulujem," ozvala som sa.
Keď sme prišli k Centru, Marius preniesol Millaris do jednej z hosťovských izieb. Ja som sa konečne šla najesť. S Mariusom sme sa dohodli, že o druhej príde po mňa, aby sme šli vybaviť nejaké veci. Bola som unavená, ale nie fyzicky, no psychicky. V ničom som si nebola istá.
V prvom rade som sa za posledné dve hodiny najviac zamýšľala na mojimi pravými rodičmi. Ako to je v skutočnosti? So Samuelom sme to už chceli vyriešiť... ďalšia vec bola tá, že som si nebola istá v tom, čo cítim k Mariusovi a k Janshaiovi. No bolo viac než isté, že rovnako na tom u mňa nie sú.
Najhoršie na tom bolo to, že sa oživili city, čo som prechovávala k Janshaiovi, o ktorých som si myslela, že sú už dávno pochované. Musela som si priznať, že pri myšlienke naňho sa mi nálada celkom zlepšila.
Mariusa som momentálne brala ako klamára. Ale predsa vždy, keď som ho videla, som mala neodolateľnú túžbu ho objať a pobozkať. Ja som vedela, ako na tom uňho som, povedal mi to. No ja som si nebola istá tým, či k nemu cítim stále to isté, ako pred tým, než odišiel.
Mala som pocit, že spolu so schopnosťami som získala aj odlišný pohľad na vec. Žeby sa mi otvorili oči?
Zrazu mi začal zvoniť mobil, čo ma úplne vytrhlo z premýšľania. Okamžite som sa po ňom doslova hodila. Bolo to nejaké číslo.
„Prosím?"
„Ahoj, tu je Janshai. Máš chvíľu čas?" opýtal sa. Znel celkom naliehavo, tak som musela súhlasiť. „Dobre, tak o desať minút sa stretneme pri hlavnom vchode."
Celý ten čas som rozmýšľala, čo môže byť také dôležité. Vie niečo nové ohľadom Samuela? Alebo chce so mnou opäť ísť do nemocnice?
Zišla som na prízemie. Okrem toho, že som bola zvedavá, čo chce Janshai, som sa zamýšľala aj nad tým, čo vlastne robia všetci ostatní noví strážci. Taktiež majú kopec svojich problémov? Či majú svoj vlastný program so svojimi zverencami? Možno sú už ich právoplatní strážci, len tebe sa do tejto práce stavajú prekážky a problémy - pomyslela som si. S povzdychnutím som zamierila k dverám. Bolo to tu akési mŕtve.
keď som zbadala Janshaia, rozbehla som sa k nemu.
„Čo sa deje?" opýtala som sa ho, keď sa stále neurčito pozeral do zeme.
„Odchádzam, Adriana," šepol. Podišla som bližšie a zdvihla mu hlavu tak, aby sa na mňa konečne pozrel. Oči sa mu leskli. „Dnes mi opäť pridelili človeka. Znovu som strážca."
Usmiala som sa. „Ale to je super!"
„Lenže nie tu v Štátoch... ale v Európe. Odchádzam už teraz, pôvodného strážcu toho chlapca včera zabili."
Prekvapene som vydýchla. „Už teraz?" Prikývol na súhlas.
„Je dosť možné sa už vôbec neuvidíme. A ak náhodou, tak až za veľmi dlhú dobu." Rukami ma objal okolo pliec. „Kiežby ťa tam tiež pridelili. Ale si priamo v kráľovskej rodine, to je dobré, pretože okolo teba bude neustále dosť strážcov..." Vzlykla som a ruky mu obtočila okolo pása. Janshai si ma privinul bližšie k sebe. „Šššš, neboj sa, zostaneme v kontakte. Musím už ísť, o hodinu mi odchádza lietadlo a potrebujem sa narýchlo pobaliť."
Nijako som nereagovala na jeho slová, no Janshai ma pomaly od seba odtlačil. Chytil moju tvár do dlaní a pozrel sa mi do očí. Ja som ho videla tak troch rozmazane. Nevedela som si predstaviť, že odíde a už sa možno ani nikdy neuvidíme. Hrdlo som mala stiahnuté, takže ak by som aj niečo chcela povedať, asi by som nevydala ani hláska.
„Prepáč mi za všetko." Sklonil sa pobozkal ma na čelo. Stisla som pery, aby som sa nerozrevala ako malé dieťa. Mala som pocit, že mi čoskoro pukne srdce. „Zbohom."
Plánoval odísť, lenže ja som ho nečakane chytila za ruku a pritiahla si ho k sebe. Bolo mi momentálne jedno, keby ma teraz hocikto videl a rozpovedal to každému. Stúpila som si na špičky a spojila naše pery. Cítila som, že Janshaia to prekvapilo. Jeho pery boli sladké a jemné - presne také ako som si ich pamätala. Lenže tentoraz sa ihneď odtiahol.
„Adriana, nerob nám to obom ešte ťažším." Pohladil ma po líci a potom odišiel.
Pozerala som sa za ním, ako nastupuje do auta a pri tom som ronila slzy, ktoré som sa ihneď snažila zotrieť z líc. Cítila som sa, akoby mi niekto vytrhol srdce z hrude. Ako ho mohli priradiť až tak ďaleko?
S mizernou náladou a rozostreným videním od sĺz som sa vybrala do izby po kabelku, pretože už boli takmer dve hodiny a mal prísť Marius. Neustále som si hovorila, že ja mám predsa Janshaiove telefónne číslo a on má moje, takže ak bude chýbať jeden druhému, môžme si zavolať. Ale to mi nestačilo!
Myšlienkami som bola vo vlastnom svete, takže som si nevšimla človeka, do ktorého som nechtiac vrazila.
„Prepáčte," vydýchla som. Chrbtom dlane som si zotrela slzy a všimla som si, že osoba, ktorú som takmer zvalcovala, bola Samuelova matka.
Spozorovala som na nej, že má taktiež slzy v očiach.
„Pani Thompsonová, čo sa deje?"
„Adriana, ja... prepáč. Potrebujem ísť vybaviť nejaké veci ohľadom pohrebu."
„Ohľadom pohrebu?!" Celý svet sa so mnou zatočil. Nie, nie, nie! to nemôže byť pravda! Samuel nemôže byť mŕtvy!
« Předchozí díl Následující díl »
Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek The Guardians - 21. kapitola:
Svadba, odchod a pohreb. S ktorými postavami sa spájajú tieto slová? 
Sdílet
Ale nie fakt, furt hovorí ako ho neznáša, sú jej nepríjemné jeho dotyky a zrazu odchádza a ona sa kvôli tomu rozreve a dá mu pusu?? 
A aký pohreb?????????
Tak som dnes v práci konečne dočítala posledných pár kapitol a musím povedať, že pri niektorých som takmer ani nedýchala. Viem, že som nekomentovala ani jednu, ale povedzme si to na rovinu - kto má na to čas a chuť, keď je zažraný do príbehu? Ja rozhodne nie, takže sa to budem snažiť zhrnúť. 
Toto mi robíš naschvál?! Láskavo mi Janshaia vráť, lebo... lebo si ťa nájdem a potom uvidíš 
prave sa mi zastavilo srdce... preco janshai preco 
Takže... kde začať skôr? 
