OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » The Guardians - 22. kapitola

Andy sa musí po všetkom plne sústrediť na prácu strážcu, ktorá ju čaká.

01.11.2013 (15:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1351×

Šokovane som sa na ňu pozrela a prisahala by som, že z tváre sa mi vytratila všetka farba. Celý svet sa so mnou točil a oči mi opäť zaliali slzy. Samuelova matka ma chytila za ruku a spýtavo sa na mňa pozrela.

„Je... je Sam..." Otázku som nemohla ani len dokončiť. Jej tvárou sa mihlo prekvapenie. 

„Chvalabohu nie. Zomrel jeden môj priateľ - strážca."

„To mi je ľúto." Aj cez slzy v jej očiach a bolesť v tvári sa na mňa usmiala. „Samuel je v poriadku. Prepáč, že som ťa vydesila." Od úľavy vydýchla. Nemohla som ani pomyslieť na to, čo by som robila, keby tu Sam už nebol. Bolo to pre mňa úplne nepredstaviteľné. 

„Ak by sa bratovi niečo stalo, asi by som to neprežila."

„Chápem, veď ste spolu vyrastali," odvetila, ale potom zdvihla svoj pohľad a naše oči sa stretli. Pochopila, čo som mala na mysli, keďže som si na slove brat dala záležať. „Čo si to povedala?" šokovane sa ma opýtala. Jej hlas sa úplne zmenil. Taktiež som v ňom počula, že chce zamaskovať obavy. 

„Nemohli ste to pred nami tajiť navždy."

„Ako dlho to už vieš?"

Tento rozhovor mi absolútne nepripadal, akoby sa spolu rozprávala matka a jej dcéra. Lenže neviem, či som si predstavovala, že sa mi vrhne okolo krku? Pre mňa bola matka osoba, ktorá ma vychovala. A vždy ňou aj bude. 

„Vieme to už dosť dlho, ale pred skúškami sme to nechceli vyťahovať."

Pani Thompsonová, vlastne moja matka, zdvihla ruku. „Adriana, je mi to ľúto, ale toto bude musieť počkať. Ponáhľam sa."

 

 

Pobrala som sa do svojho apartmánu a celú cestu zadržiavala slzy. Cítila som sa príšerne. Neviem, či za to mohol fakt, že Janshai odišiel, alebo to, že som Samuelovej matke povedala, že už vieme o tajomstve v našich rodinách. Cítila som sa, akoby mi môj mozog niekto vyrval z hlavy, vyžmýkal a vložil späť. Moja myseľ odmietala pracovať. 

A tak sa stalo, že som zabudla na Mariusa. Niečo po druhej sa ozvalo nervózne zakopanie na dvere. Okamžite som sa postavila z kresla a šla otvoriť. 

„Ahoj, asi si zabu... čo sa stalo?" Ani sa nespýtal, či môže vojsť dnu. Prešiel okolo mňa a veci, ktoré držal v rukách, položil na zem. 

„Nič." Podišiel ku mne a prstom mi zdvihol bradu, aby som sa naňho pozrela. Inokedy by sa mi z akéhokoľvek kontaktu medzi nami rozlietali motýliky v bruchu.

„Neklam."

„Naozaj nič. Poďme vybaviť tie veci, chcem to už mať za sebou."

„Hmm. Naozaj si myslíš, že neviem, čo sa tu deje? Trápi ťa Samuel? Alebo Janshai?" Konečne som sa pozrela priamo do jeho očí. Vedel, že trafil do čierneho. 

„Moja pravá matka už vie, že som zistila pravdu."

„A chcela si, aby to vedela?"

„Áno." Povzdychol. „Ale nie teraz! Mali sme to so Samuelom naplánované. Ale ten je... neviem ani ako na tom je. Jeho matka ma vydesila, myslela som si, že umrel. Janshai odišiel, Samuel tu tiež nie je. Mám pocit, že tu nie je nikto, kto by mi porozumel." Jeho oči sa zaleskli.

„Tak nejak si zabudla na mňa, Andy. Ja viem, že som sa za posledné týždne správal ako ten najväčší idiot na svete, ale to ma neospravedlňuje..."

„To teda nie," skočila som mu do reči. 

„Ale dovoľ mi dokázať ti, že mi na tebe naozaj záleží." Tak nejak mi tieto slová vyčarovali úsmev na tvári. Ale nie pre to, že by som sa tešila, ako sa jeho slová naplnia. Bolo to pre to, že od zajtra som jeho právoplatný strážca a budem musieť chrániť ja jeho. Takže mne bude musieť záležať na ňom. 

Marius mal ešte stále ruku pod mojou bradou. Môj úsmev si očividne zle vysvetlil, keďže presunul ruku na moje líce. Sklonil sa ku mne a ja som zatajila dych. Bola som pripravená uhnúť za každú cenu. Lenže akoby sa na polceste zastavil, narovnal sa a šiel si vziať veci, ktoré položil na zem. Teraz som si všimla, že to boli akési papiere, knihy a zošity. 

„Mali by sme ísť."

Viedol ma takmer cez celé Centrum. Jeho čin ma úplne vykoľajil. Chcel ma pobozkať, alebo sa mi to zdalo? Nie, určite sa mi nič nezdalo. Sama sebe som si nadávala za to, že som nechcela, aby sa niečo také vôbec stalo. Ale na druhej strane som si nevedela vysvetliť, prečo si to na poslednú chvíľu rozmyslel. Tak nejak ma mrzelo, že som mu nemohla dať najavo, ako sa cítim. Vlastne - čo cítim k nemu.

Ale niekde tam v úzadí som cítila, že istá moja časť prahne po jeho blízkosti a nevie sa ho nabažiť. Mohli za to hlavne spomienky. 

Potriasla som hlavou, akoby som sa tých spomienok a myšlienok chcela zbaviť. 

Vošli sme do miestnosti, v ktorej som ešte nebola. Bola to menšia, no zato útulnejšia pracovňa. Za stolom sedel André a vedľa bol nejaký muž, ktorého som nepoznala. Podľa jeho oblečenia som usúdila, že to je Andrého strážca. Postával bokom a vyzeral, že nemá čo robiť.

Mariusov brat nám pokynul, aby sme si sadli na pohovku oproti nemu. Obaja sme ho poslúchli a usadili sa na opačné konce sedačky. Marius položil papiere v rukách na stôl pred nami. André niečo dopísal, a potom sa presunul k nám. Keď nás zbadal, zdvihol obočie, ale nič na to nepovedal. Sadol si teda medzi nás. 

„Takže potrebujem od teba zopár podpisov, aby to všetko bolo oficiálne. Keďže si sa ceremónii tak nejako vyhla." Pohľadom zablúdil k Mariusovi. „Zajtra nastupuješ do práce. Keďže je Marius priamo z kráľovskej rodiny, má viacerých strážcov. Jamesa poznáš, ďalšieho si nahradila ty. Ak by sa vyskytol problém, bez problémov ťa môže niekto zastúpiť..."

Marius mu skočil do reči: „James ostáva?!"

„Áno."

„Hm, vravel, že už má plány do budúcnosti a tie nezahrňovali túto prácu." Bodaj by aj nie, keď plánuje svadbu a pravdepodobne si založiť rodinu. 

„O tom nemám žiadne informácie." André sa chvíľu zamyslene pozeral do papierov a potom vytiahol jeden z nich. Podal mi ho. „Prečítaj si to, potom potrebujem, aby si sem hodila svoj autogram." Perom ukázal na pravý spodný okraj. Potom sa otočil a začal sa o niečom rozprávať so svojím bratom. 

Začala som si teda čítať ten text, ktorý niesol názov Práva a povinnosti strážcu. Bolo tam zhrnuté, na čo všetko má a nemá strážca nárok. Všetky tie veci som už vlastne poznala, takže to pre mňa nebolo nič nové. Svojím podpisom som teda potvrdila, že rozumiem a so všetkým súhlasím. 

Takto to pokračovalo ešte asi polhodinu. Pozorne som si naštudovala všetky dokumenty a ak som niečomu nerozumela, André mi to ochotne vysvetlil. Na konci tohto stretnutia mi dal kópie všetkých dokumentov. 

 

Potom som odišla do svojho apartmánu. Mohla som sa vrátiť domov, ale to len pre to, aby som si tam zaniesla veci, ktoré som tu mala a opäť sa musím narýchlo baliť. Odteraz sa mojím novým domovom stane Centrum, Aabha a... Mariusov domov. Uvedomila som si, že som ešte nikdy nebola uňho doma, zatiaľ čo on veľmi dobre vedel, kde bývam. To bolo dosť nefér. 

„Ale sľúbil si mi, že potom pôjdem za Samuelom!" pripomenula som mu, keď som si hádzala všetky veci do cestovnej tašky. „Mám pocit, že začínam až od zajtra."

„Pomaly si už musíš na všetko zvykať. Čím skôr začneš, tým to bude jednoduchšie." Pokúsil sa o úsmev, ale ja som si len vzdychla. Nemala som absolútne predstavu o tom, ako bude teraz vyzerať môj život. Marius mi dal len trištvrte hodiny na to, aby som si zbalila veci, ktoré budem potrebovať tak približne na týždeň. Týždeň! Taktiež mi povedal, že do Aabhy mi netreba nič. Hlavný odev tvoril môj kostým strážcu. No vedela som, že ten sa používa len pri spoločenských udalostiach. 

Balenie mi nakoniec trvalo len necelú polhodinu, za čo ma Marius pochválil. Ten si krátil chvíľu prezeraním rodinného fotoalbumu, za čo by som ho bola fakt prizabila. 

„Je zaujímavé, že sa vaši rodičia nepriznali už skôr. Myslím, že tvoja matka nie je ten typ človeka, ktorý by mal pred rodinou také tajnosti."

„Oni sa ani nepriznali.  Nikto z nich. Prišli sme na to náhodou. Myslím, že by nám to nepovedali nikdy. A keď si predstavím, čo by sa stalo, keby som ho stále nebrala len ako brata..." Pri tej myšlienke som sa striasla. Marius kútikom oka na mňa pozrel, ale nič na to nepovedal. Pravdepodobne ani netušil, o čo sa jedná. „Keby sa Samuel nepriotrávil, boli by sme to už vytiahli skôr."

„Máte na to ešte kopu času. Ale teraz by sme už mali ísť." Kývla som hlavou na súhlas. 

 

Bola som prekvapená, že sme nešli do Centra, ale niekde za mesto. Touto cestou sa predsa ide do nemocnice! Bola som nadšená, že pôjdeme za Samom, ale aké bolo moje prekvapenie, keď sme nakoniec skončili na diaľnici. 

„Sľúbil si mi to!" obvinila som ho. Ruky som si založila na hrudi a hodila naňho vražedný pohľad. Bol ticho. Podľa jeho výrazu v tvári som usúdila, že sa ani nechystal mi na to niečo hovoriť. 

 

Marius zišiel z diaľnice asi osem kilometrov za mestom. Po niekoľkých metroch sa spoza stromov vynorila malá dedinka. Cez ňu sme prešli bez toho, aby sme zastavovali. Cesta sa zmenila z asfaltovej na prašnú. Marius zastavil. 

„Odtiaľto to už budeme musieť zvládnuť peši." Vystúpil a z kufra mi vybral kufor, ktorý mi ochotne vzal. Kývol hlavou, aby som ho nasledovala. 

Vybrali sme sa po vyšliapanej cestičke pomedzi stromy. Musela som sa vyhýbať konárom, ktoré mi zavadzali v ceste. Marius sa občas obzrel, aby sa uistil, že som stále za ním. „Keby si vedela používať svoje schopnosti dobre, mohli sme sa tu dostať ľahko."

„Hm?" Neboli tie schopnosti hlavne na to, aby som vedela odolať snom, aby som mala väčšiu silu a tak podobne? 

„Teleportácia. Nesúvisí to len s Aabhou, ale po celkom svete. No je to vyčerpávajúce."

„Nemohol si nás tu preniesť ty?"

„Pamätáš na tú kliatbu. Niektoré schopnosti mám... blokované. Jediné, čo mi ostalo, je sila a ovládanie snov. Strážci nadobudnú len niektoré schopnosti. Napríklad tú teleportáciu, ale sny ovládať nemôžu. Nepriatelia sú väčšinou naši pokrvní príbuzní, tých kliatba nepostihla. Dalo by sa povedať, že tou kliatbou sa celý silný rod Mayerovcov rozdelil na dva kmene. Tí dobrí a tí zlí."

„Takže je to vlastne vaša rodina, ktorá vás chce zničiť." Prikývol na súhlas. 

„Bolo to už veľmi dávno. My ich za rodinu nepredpokladáme."

Marius zastal a ja som takmer doňho vrazila. Pred nami sa zjavilo malé údolie, ktorým pretekal potok. Nachádzala sa tam chatka so záhradkou. 

„Tam bývam. Alebo skôr tam trávim väčšinu voľného času, keďže to tu nie je veľmi bezpečné."

„Tak prečo tu sme?"

Usmial sa. „Mám tu to rád." Mala som ho chuť roztrhnúť. Ešte nie som jeho strážca, James tu nie je a on povie, že tu nie je bezpečne. 

Pomaly začal kráčať dole. Nebolo to strmé, ale terén sa mi zdal celkom zradný. Trochu som vystrela ruky do strán, aby som si udržala rovnováhu a šla za Mariusom. kráčal, s mojou taškou cez plece, akoby šiel po rovnej ceste. Ja som radšej robila menšie kroky a dávala pozor, kam položím nohu. Už som bola takmer dolu, keď som si nevšimla, že som stúpila na kamene, na ktorých som sa šmykla. Okamžite som padla rovno na zadok. 

Začala som sa smiať, no akonáhle som sa pohla, zabolela ma kostrč. Marius ihneď položil tašku na zem a pribehol ku mne.

„Si v poriadku?" Podal mi ruku, aby mi pomohol na nohy. Oprášila som sa a kývla na súhlas. 

„Jasné."

„Tak poď." Opäť načiahol ruku ku mne. Ale ja som ho obišla a ignorovala ho. Počula som, ako si vzdychol a pokračoval za mnou. 

Zazvonil mu mobil.

„Áno, Mills?" Zbystrila som pozornosť, pretože Millaris by mu nevolala len tak pre nič. „Jasné, o chvíľu tam budeme."

„Samuel sa prebral. Všetci lekári robili, čo mohli. Jeho stav sa výrazne zlepšuje," oznámil mi. Takmer som zvýskla od radosti. 

 

Marius len zložil tašku v chatke a odišli sme do nemocnice. 

 

** 

 

Keď som konečne nadšene otvorila izbu, v ktorej bol Samuel, zbadala som rodičov. Takisto tu sedeli aj Samuelovi rodičia. Všetci piati spolu so Samom sa o niečom rozprávali. Keď ma Samuel zbadal, usmial sa. Spadol mi kameň zo srdca. Vyzeral byť plný života. 

„Chceli by sme vám s Andy niečo povedať," začal a ja som vedela, kam tým mieri. Aj keď to vyznelo, akoby sme im mali oznámiť, že sme zasnúbení. 

Všetci štyria začali okamžite prechádzať pohľadom od jedného k druhému. 

„O čo ide?"

„Prečo ste nám nepovedali, že sme súrodenci?" opýtal sa ich. 

„Čo?"

„Akí súrodenci?"

Samuel sa načiahol a zo stolíka vzal niekoľko papierov. Musel niekoho poslať do Centra, aby mu priniesli karty strážcov. Povedali sme si síce, že to po skúškach vyriešime, ale že to bude tak skoro, tak to som si nemyslela. Podal im papiere. 

„Naozaj ste si mysleli, že to pred nami môžete tajiť celý život?"

 

 

 

 

« Předchozí díl

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování



Sdílet

Diskuse pro článek The Guardians - 22. kapitola:

Dík za spríjemnenie dňa - kapitolu som si prečítala, keď som sa zašívala, lebo som začínala v práci neskôr. Nie vždy mám to privilégium... Ale toto nie je o mne, takže sa vráťme späť k jadru veci.
Kapitola bola super, len mám pocit, že ešte stále niečo vrie pod povrchom a nechce to vyjsť na svetlo. Akosi to nemôžem pomenovať. To, že sú súrodenci, mali vedieť a som zvedavá, prečo ich vôbec rozdelili a prečo im to nepovedali. A fakt pochybujem, že to niekedy plánovali urobiť.
A inak, máš šťastie, že si mi nezabila Samíka. Teda, zbožňujem aj Mariusa/Zacha, ale Samík je taký môj ňuňu. Taký pohoďák.
Teším sa na pokračovanie, tak dúfam, že bude čoskoro.
BTW: Len tak medzi nami, skutočne si chcela napísať, že niekoho niekto "nepredpokladá" za rodinu?

fu, s tym pohrebom si mi dala zabrat, som rada ze to nie je sam...uplne sa tesim na vysvetlovanie, dufam ze budu lietat aj facky
neviem preco ale marius sa mi zda nejaky nemasny, neslany
tesim sa na dalsiu

No teraz som fakt zvedavá, ako im to rodičia vysvetlia a ako budú reagovať. Ich mama totiž nereagovala nijako - podľa môjho - a to ma zarazilo
Inak, to, že chcem späť Janshaia som už vravela? Nie? Tak to vravím - vrááááť nám ho! Ani neviem, prečo mi tak prirástol k srdcu - spočiatku som ho veľmi nemusela, i keď je pravda, že zasa mi nebol ani nejako extrémne proti srsti.
No nič - teším sa na ďalšiu

Super časť! Veľmi sa mi páčila. Takže ako som ti už hovorila, na to, že je tu cez 2000 slov, som to prečítala vcelku rýchlo a musím povedať, že som to priam zhltla. Naozaj.
Veľmi sa mi páči táto poviedka, jej dej a všetko, pretože sa to ľahko číta, zbytočné opisy tu nie sú a nechodíš okolo horúcej kaše, ale rovno to napíšeš.
A teraz by ma zaujímalo, ako sa to všetko vysvetlí s tým, že sú súrodenci. Som zvedavá, kto začne rozprávať a vysvetľovať.
A najmä... akým smerom sa to potom uberie.
takže skvelé. Snáď bude ďalšia časť čo najskôr.

Přidat komentář:

Nick:

Text: