OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » The Guardians - 23. kapitola

07.11.2013 (19:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1929×

Mama sa na mňa pozrela, akoby práve videla ducha. „Andy...“ Všetci štyria sa tvárili previnilo. Vedeli to! Vedeli to všetci, ale nám to nepovedali! Cítila som, ako vo mne narastá hnev.

„Čo keby ste nám to vysvetlili,“ navrhol Samuel. „Alebo sa o to aspoň pokúsili.“

Samuelov otec zdvihol ruku a vzdychol si. „Tak dobre, žiadne tajnosti. Adriana, sadni si,“ vyzval ma. Samuel sa pokúsil o úsmev a na posteli sa trochu posunul, aby mi urobil miesto. Prešla som okolo mojich rodičov, ktorým sa momentálne v tvári nedalo absolútne čítať. Ajaj, to bude prúser.

Rozprávania sa ujala pani Thompsonová. „Nie je pravda, čo sa píše v tých dokumentoch. Ale ste súrodenci, vlastne dvojčatá. Ste naše deti.“ Pri tých slovách ukázala na seba a svojho manžela. „Je také nepísané pravidlo, že strážci môžu mať len jedno dieťa, v nijakom prípade nie dvojčatá.  My sme už vtedy mali Richarda a keby sme si dovolili mať ďalšie dve deti, mohlo by sa stať, že by nás oboch vylúčili. Taktiež je tu fakt, že pri troch malých deťoch je nevyhnutná starosť oboch rodičov, nakoľko jeden by to sám nezvládol. Preto som mala dve možnosti. Buď by som sa jedného dieťaťa vzdala hneď na začiatku tehotenstva, alebo by som vynosila obe deti a po ich narodení by mi jedno z nich vzali.“ Jej oči sa zaleskli. „Moje svedomie mi nedovolilo zabiť jedno z mojich detí, preto som sa rozhodla, že obe vynosím. Dúfala som, že časom na niečo prídem. A tak sa aj stalo.“ Pohľad jej padol na mojich rodičov. „Adriana, tvojich rodičov som poznala takmer od mala. Všetci sme sa stali strážcami spoločne. So Sophie sme si boli veľmi blízke. V ten čas, keď som bola tehotná, sa dozvedela, že je neplodná. Plánovali si dieťa adoptovať. Vedela, aké mám problémy, preto mi povedala, že sa jedného dieťaťa úplne vzdávať nemusím. Že ho budem môcť vídať po celý svoj život. Keď som porodila, priniesli ku mne len Samuela a ďalšie dieťa dali ihneď na adopciu. A tak si sa ocitla v novej rodine.“  

Všetci boli ticho a ja som zadržiaval slzy, no nebola som sama. Vedela som však, že nech je pravda akákoľvek, moji rodičia sú tí, ktorí ma vychovali. Ako som tak nad tým uvažovala, nič sa vlastne nezmenilo. Len som sa dozvedela, že som adoptovaná.  Nemenilo to nič na fakte, že mojich rodičov milujem. Síce to nie sú moji praví rodičia, ale sú to najcennejšie, čo v živote mám.

„Mohli ste nám to povedať skôr. Predišli by ste istým... udalostiam.“

„Akým udalostiam?“ opýtala sa pani Thompsonová.

„To je jedno, mami.“  Samuel mávol rukou a jeho tvárou sa mihol pobavený úsmev.

„Keby sme boli vedeli, že to vezmete takto dobre, určite by sme sa o tom zmienili už skôr. Ale snažili sme sa o to, aby ste sa o tom nikdy nedozvedeli. Nebolo potrebné, aby ste o tom vedeli.“

„Popravde, mňa ste dosť vydesili tým, ako ste začali túto tému. Vyznelo to, akoby ste sa rozhodli oznámiť nám termín vašej svadby,“ zasmial sa môj otec.

Táto chvíľa dopadla nad moje očakávania. Neustále som si myslela, že niekto z nich nevie pravdu. Obávala som sa toho, že to úplne rozhádže naše rodiny. Takto sme tam sedeli ešte hodnú chvíľu a rozprávali sme sa. Bolo to presne tak ako za starých čias.

Potom tu prišla Millaris a na chodbe som zbadala Jamesa a Mariusa. Očividne na mňa čakali.

„Prídem hneď, ako to bude možné.  Od zajtra som už právoplatný strážca, tak sa ulievať nemôžem. Marius na mňa neustále dohliada, akoby bol on môj strážca,“ vzdychla som.

„Budem ťa čakať. Myslím, že tak skoro ma odtiaľto nepustia.“ Spolu so mnou sa rozlúčili aj moji rodičia a na chodbu sme vyšli všetci traja. Našu spoločnosť nahradila Millaris, ktorá mala po prvýkrát oblečené na sebe obyčajné oblečenie a nie historické gotické šaty.

„Andy, je nám to ľúto, že si sa to musela dozvedieť takto a...“ začala mama, ale ja som ju prerušila tým, že som ju objala.

„Pre mňa budeš stále jediná matka na svete ty.“

Marius a James ma vzali do Centra. Cestou ma oboznámili s tým, že ideme do Aabhy a práve preto mi treba nejaký iný odev než ten, čo mám práve na sebe. Čo je zlé na džínsových šortkách a tričku bez rukávov?

A tak sa aj stalo. Skončili sme v nejakej izbe, kde bolo kopec oblečenia. Samozrejme nič, čo by sa približovalo terajšej móde. Všetko bolo tak maximálne pätnáste storočie.  Marius mi podaj najskôr biele šaty, ktoré mali na chrbte šnurovačku, a potom ma poslal do vedľajšej miestnosti, aby som sa prezliekla. Vyzerala som ako v nočnej košeli. Keď som prišla späť, vyfasovala som ešte jedny tmavozelené šaty. Tieto neboli dlhé až po zem, ale siahali pod kolená.  Šnurovanie mali po bokoch a boli nádherne vyšívané.

Všimla som si, že James už mal na sebe ľanovú košeľu a čierne nohavice. Na košeli mal pourpoint (vestu) červenej farby. Akurát si zapínal opasok, na ktorom mal pripevnený meč.  Hm, to mi trvalo tak dlho navliecť sa do tých šiat? Marius sa akurát pasoval so zapínaním doubletu modrej farby.

Keď som na seba navliekla zelené šaty, James mi podal opasok, na ktorom bola kožená pošva a v nej dýka. Takmer som žiarila šťastím. Konečne nejaká zbraň. Opatrne som ju uchopila za rukoväť a prezerala si ju. Hruška bola v tvare gule a v strede bol vložený diamant. Prstom som jemne prešla po čepeli, ktorá vyzerala nebezpečne ostro.

„Ženy zbrane nenosia. Túto máš len kvôli tomu, že si strážkyňa,“ okomentoval moju radosť James. „Aj keď, od zajtra už budeš môcť so sebou mať aj meč.“

„Dobre, takže... James ťa naučí teleportovať nás do Aabhy,“ povedal Marius, keď sme boli všetci prezlečení.

„Nie je to nič zložité. Zozačiatku to vyžaduje viac sústredenia, ale potom to je hračka.“

„Možno by bolo dobré, keby si jej to najskôr predviedol, aby vedela, ako to tam vyzerá,“ navrhol Marius a pri tom sa spýtavo pozrel na Jamesa. Ten len kývol hlavou na súhlas.

„Táto schopnosť funguje len výlučne na presun medzi týmto svetom a Aabhou.“ Zazrela som na Mariusa, ktorý mi tvrdil niečo iné, a vzdychla som si. „Môžeš so sebou preniesť aj viac ľudí, ale je tu pár podmienok. Musíš mať s nimi fyzický kontakt a dostatok energie.“ Kývol rukou, aby sme k nemu pristúpili. Oboch nás chytil za zápästie. „Na lepšie sústredenie je lepšie si oči zatvoriť. Často však na to nebudeš mať dostatok času. A to je asi všetko.“

Na mieste, kde sa ma dotýkal, som cítila jemné vibrovanie a prisahala by som, že som tam zbadala aj nejaké svetlo. Marius pristúpil ku mne a chytil ma za druhú ruku. Okolo nás začal fúkať vietor a miestnosť okolo sa postupne menila na temnotu. James mal zatvorené oči a zhlboka dýchal. Pocítila som závrat a nepríjemne mi zovrelo žalúdok.

Z temnoty nás niečo doslova vyhodilo do mäkkej trávy. Stratila som rovnováhu a padla rovno do nej. Marius ma neustále držal za ruku, takže v tráve skončil so mnou. Začala som sa smiať.

„Treba doladiť pristávanie, James,“ okomentoval to Marius. „Andy, si v poriadku?“ Prikývla som, a potom zbadala Jamesa, ktorý sa netváril veľmi nadšene. Z jeho tváre sa akoby vytratila farba. Mala som pocit, že sa každú chvíľu zrúti k zemi. „James?“

Zdvihol ruku, aby nám dal najavo, že je všetko v poriadku. „Ešte nikdy som neprenášal dvoch ľudí, bolo to pre mňa náročnejšie. Dajte mi ešte minútku.“ Posadil sa na zem.

Ja som sa zatiaľ rozhliadla okolo seba. Bola tu nádherná príroda, samá zeleň! Kopce, stromy... a jediná cesta, pri ktorej sme sedeli. Tá cesta končila pri hradnej bráne, ktorá mi bola až bolestne povedomá. Keď mi pohľad padol na krovie neďaleko, mala som pocit, že ho tam opäť vidím. Človeka, ktorý sa často ocital v mojich snoch.

Prekvapene som vydýchla. Takže to bola Aabha?! Kto to vlastne bol? Rukou som zablúdila k dýke, aby som sa uistila, že ju ešte stále mám pri sebe, ak by som ju musela použiť. Ak sa tu ten človek dokázal dostať v sne, musel tu predsa byť. Alebo to bola len náhoda? Začala som sa modliť, aby hradby nevyzerali presne ako v sne.

Po chvíli sme sa vybrali priamo do hradu. Hneď, ako sme vstúpili cez bránu, som si uvedomila, že je to všetko v háji. Bolo to tu presne také, ako v mojom sne. Nepriateľ to tu musí poznať veľmi dobre! Začala som rozmýšľať, či sa o tom zmieniť aj Mariusovi, alebo byť ticho. Na istý čas som radšej zvolila druhú možnosť.

„Nevraveli ste, že ma chcete niečo naučiť?“ opýtala som sa ich, keď sme sa ocitli na nádvorí. Myslela som si, že pôjdeme okamžite späť. Neviem prečo, ale necítila som sa tu veľmi príjemne. A už vôbec nie v tom príšernom oblečení.

„Ale áno, no prečo tu chvíľu nepobudnúť? Je to Mariusov domov.“

Marius mal celý čas na tvári úsmev.  Sršala z neho dobrá nálada. James už tiež načerpal trocha síl, no stále vyzeral, že to s ním každú chvíľu sekne. Marius mi nadšene ukazoval celý hrad. Nebolo tu veľa ľudí, no bolo mi povedané, že väčšina z nich sú strážci. Mayerovci sú roztrúsení po celom svete a v Aabhe žije len kráľovský pár a zopár príbuzných.

„Ako často si býval  v Aabhe, kým si nezačal trénovať nových strážcov?“ opýtala som sa ho zrazu. Marius ma vzal na terasu, ktorá bola takmer celá pokrytá farebnými kvetmi v črepníkoch.  Pri jednom zábradlí sa nachádzala lavička. Sadli sme si na ňu.

James sa od nás odpojil a šiel navštíviť nejakých svojich kolegov.  Aj tak som si myslela, že sa s Mariusom na tom dohodli, keďže James vedel, že som sa posledné dni vyhýbala Mariusovi ako čert svätenej vody.  Ale dnes mi s ním bolo naozaj super.  Naladil ma na dobrú náladu a prinútil premýšľať o niečom inom, než bolo dnešné zistenie, kto sú moji skutoční rodičia.

„Stále.“

Von bolo príjemné počasie, slnko vykúkalo spomedzi oblakov. Zdalo sa, že o chvíľu príde búrka, keďže zo západu sa tiahli sivomodré mračná. Zatvorila som si oči a vychutnávala slnečné lúče, ktoré ma hrali na tvári. Marius ma zrazu chytil za ruku, čo ma prinútila oči opäť otvoriť a pozrieť sa naňho.

„Ako sa má Samuel?“ opýtal sa.

„Výborne, jeho stav sa výrazne zlepšil, ako si mi povedal.“

„Bodaj by nie, keď má neustále super spoločnosť,“ zasmial sa. Nechápavo som naňho pozrela. „Myslím... teda, všimol som si, ako sa pozerá na Millaris. Mills si to nechce priznať, ale vidím, ako sa červená, keď je v jeho blízkostí.“

Nadvihla som obočie. „Samuel a Millaris?“ Prikývol na súhlas. „Nemyslím si to. Samuel by mi určite niečo povedal.“

„Uvidíme, čo bude časom. A to isté platí aj medzi nami,“ povedal napokon.

Usmiala som sa naňho. „Dobre.“

„Samuel je v poriadku, ale vidím na tebe, že je ešte niečo iné, čo ťa trápi.“ Trápilo ma veľa vecí. Veľmi veľa vecí. Ale čo som mu mala povedať? O nepriateľoch? O Janshaiovi? Rozhodla som sa to vziať z inej strany.

„Dnes sme sa konečne dozvedeli, kto sú naši praví rodičia,“ vzdychla som. Popravde, toto ma až tak netrápilo, ale bolo to to, o čom som sa chcela rozprávať. Najlepšia téma z toho, čo ma trápi.

„A ako to teda je?“

„Moji skutoční rodičia sú Thompsonovci. Som adoptovaná.“

„Aha. Ale aspoň poznáš pravdu.“

„Nezdá sa mi, že by niečo menila na skutočnosti, že svojich rodičov milujem. Nie tých biologických. Tí sú mi tak trochu ukradnutí.“ 

Pozrela som sa naňho. A po naozaj dlhej dobe som sa mu pozrela do očí na dlhšie ako dve sekundy.  A vedela som, že to bola chyba. Celý môj svet sa zúžil len na priestor medzi nami. Prezerala som si jeho ostré črty tváre: veľké tmavé oči, husté mihalnice, ktoré mu ich rámovali, plné pery. Ihneď som si vybavila, aké sú jemné a mäkké na dotyk, ich chuť. Marius ma ešte stále držal za ruku. Ďalšia chyba, ktorú som dopustila, aby sa stala. Jeho ruka sa presunula na moje rameno. Pomaly sa ku mne naklonil a ja som naozaj nemala v pláne sa odtiahnuť. Páčila sa mi tá predstava, že by sme spojili naše pery.

Nech som si to akokoľvek nechcela priznať, chýbal mi. Na tvári som už cítila jeho teplý dych. Chýbal už len kúsok. Srdce mi splašene bilo a prisahala by som, že sa červenám.

Lenže v tom si niekto odkašľal a Marius sa automaticky odtiahol. Bol to James!

„Prepáčte, chcel som vám len oznámiť, že by bolo dobré, keby sme sa vrátili. Sľúbil som Caroline, že s ňou dnes pôjdem k jej rodičom.“ Pri tých slovách pretočil očami.

„Fakt dôležitá vec,“ zasmiala som sa, na čo James len vzdychol.

„Adriana, mohla by si skúsiť teleportáciu späť domov,“ navrhol Marius. Keby mohol pohľad vraždiť, bol by mŕtvy.

„To je skvelý nápad.“

O malú chvíľu som stála spolu s chalanmi pred hradnou bránou. James mi ešte raz vysvetlil, ako to urobiť. Aby som to nemala náročné, on sa premiestnil späť do Centra sám. A mne zostal na starosti Marius.

Urobila som presne to, čo mi James kázal. Chytila som ho za ruky. Marius sa okamžite usmial, no mne do smiechu nebolo. Nevedela som, ako sa sústredím. Snažila som sa v sebe nájsť tú silu, ktorá by nás oboch dokázala preniesť späť do nášho sveta.

Netrvalo dlho a celým mojím telom sa začala rozlievať horúčava. Otvorila som oči – doteraz som si neuvedomila, že som ich mala zatvorené – a zbadala som svetlo medzi prstami. Marius sa netváril prekvapene, ale vyzeral, akoby ma chcel svojím pohľadom povzbudiť. V mysli som si predstavila Centrum a miesto, ktoré mi napadlo, bol hlavný vchod.

Celú svoju pozornosť som venovala tomu, aby som si v mysli predstavovala, ako sa tam dostaneme. Zdalo sa, akoby niečo explodovalo. Marius ma už nedržal oboma rukami, ale len jednou. Tou druhou ma objímal. Cítila som sa ako na horskej dráhe. Cítila som vietor vo vlasoch a zároveň aj horúčavu. Bol to veľmi zvláštny pocit.

A tej aj rýchlo skončil. Vietor sa vytratil a horúčava už prestala spaľovať moje telo. Žeby to bola tá sila? Budem sa na to musieť opýtať Jamesa.

Keď som sa nohami ocitla pevne na zemi, padla som Mariusovi do náruče.

„Výborne! Podarilo sa ti to na prvýkrát.“

„Cítim sa, akoby ma práve niekto vyžmýkal.“

Potom sme sa šli prezliecť. Ja som nemala žiadne konkrétne plány, tak som sa s Mariusom dohodla, že pôjdeme za Samuelom. Rozhodla som sa, že mu aspoň pošlem sms-ku. Keď som chytila mobil do ruky, ihneď mi padol pohľad na položku zmeškané hovory. Okamžite som sa pozrela, kto mi volal cez moju neprítomnosť.

Janshai.

Ste sa mi tu rozdelili na tva tábory! :D Team Marius a team Janshai. Ale vyhovieť vám všetkým nemôžem. ;) 

V texte boli spomenuté časti odevu, tak ak by vás zaujímalo, čo je to zač - doublet, pourpoint - tá vrchná vesta, gotické šaty.

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Guardians - 23. kapitola: