OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » The Guardians - 24. kapitola

17.11.2013 (11:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1313×

Niekoľko sekúnd som pozerala na displej a rozmýšľala, čo budem robiť. Zavolať mu? Teraz alebo neskôr? Z premýšľania ma vytrhol James, ktorý práve vyšiel z vedľajšej miestnosti. Bol prezlečený. Ihneď som mobil hodila späť k veciam. Zavolám mu neskôr - pomyslela som si.
„Tak si to zvládla!"
„Áno, ale ako si vravel, je to dosť namáhavé," vzdychla som.
„Po čase si na to zvykneš," povedal a usmial sa na mňa. Veci, čo držal v ruke, zavesil do skrine. Jediné, čo si so sebou vzal, bola zbraň. „A, Adriana, chcel som sa ťa niečo opýtať." A jéje, toto naozaj nezačína dobre. o čom chce hovoriť? Robím ako strážca niečo zle?
„Áno?"
„Ako vážne to je medzi tebou a Mariusom?" spýtal sa. Nadvihla som obočie, ale nakoniec som usúdila, že klamať mu nemá žiadny zmysel.
Mykla som plecom. „Neviem, absolútne netuším."
„Správate sa inak ako pred skúškami."
„Vtedy som ani len netušila, že je Marius Mayer! A princ. Keby... keby mi to bol povedal skôr, zvládla by som to lepšie. Ale klamal mi a ten vzťah nebol úprimný." Je pre mňa dôležité, aby človek, ktorého milujem, bol ku mne naozaj úprimný. A klamať o svojej existencii... to je vrchol!
„Je to len zmena mena. Marius, či Zachary, stále to je tá istá osoba s rovnakým srdcom."
„Prepáč, ale pre mňa nie. Časom si možno zvyknem na to, že je to princ, ale city... Sama neviem, aké sú." Odvrátila som od neho pohľad. On vedel veľmi dobre, aké to je, keď niekto niekoho miluje. Ale zažil niečo podobné?
„Mariusovi na tebe veľmi záleží a bezpochyby ťa miluje. Hovorím ti to preto, že sa to čoskoro môže aj zmeniť, tak aby si to potom neľutovala. A ešte menšia rada. Ak miluješ dvoch mužov, vyber si toho druhého. Pretože ak by si skutočne milovala toho prvého, nezamilovala by si sa do druhého."
James odišiel a ja som tam ostala stáť ako obarená. Začala som premýšľať o jeho slovách. Nemôže mi povedať, aby som ho milovala. Na to musím prísť predsa sama. A ja neviem, či ho milujem natoľko, aby som s ním mohla tráviť zvyšok svojho života. To a nedalo povedať ani o Janshaiovi. Keď som si v mysli porovnala tieto dve osoby, prišla som na to, že sú odlišné. Janshai bol skôr ten typ prelietavého chlapa, zatiaľ čo Marius sa zdal ako jeho opak. A Janshaia som poznala dlhšiu dobu.
A predchádzajúci vzťah s ním mi... nevyhovoval. Momentálne som si nevedela predstaviť, že by sa opakovalo to, čo pred niekoľkými rokmi. Takisto som si nevedela predstaviť, že by si Marius našiel inú priateľku a ja by som mu aj tak musela robiť strážcu. To by ma zničilo.
Som typická ženská. Neviem poriadne, čo chcem.

Prezliekla som sa a zamierila domov. Nutne som potrebovala spánok a jedlo. Bolo mi jedno, či som mala nejaké plány...

Ráno ma zobudilo vyzváňanie telefónu. Nebol to však budík, ale niekto mi volal. Chvíľu mi trvalo, než som rozlepila oči a našla tú malú vreštibúdu. Bola ešte tma, bola som zvedavá, kto si dovolil ma zobudiť.
„Prosím."
„Páni, ja som ťa zobudil?" ozvalo sa pobavene z druhej strany.
„Samuel, ja ťa zabijem. Vieš, koľko je hodín?!" Síce som to sama nevedela, ale príšerne ma bolela hlava, chcela som ešte spať. Potrebovala som spánok, odo dnes som už strážca, budem potrebovať veľa energie.
„Ehm, pol šiestej. Ale nevieš si predstaviť, ako sa tu príšerne nudím."
„Tak ma musíš budiť?"
„Príď, prosím. A dones niečo sladké. Millaris tu od včera poobedia nebola..."
„Millaris ťa teda rozmaznáva."
„Skôr to beriem ako ľútosť," zasmial sa. „Sestrička, čakám ťa."
Povzdychla som si. „Od dnes som už strážca. Budem sa snažiť prehovoriť Mariusa, aby sme navštívili nemocnicu."
„Budem rád."

Potom som už zaspať absolútne nemohla. V bruchu mi nepríjemne škvŕkalo od hladu, tak som usúdila, že bude najvyšší čas na raňajky. Bolo práve pol ôsmej. Od desiatej hodiny sa stanem súčasťou Mariusovho života. Nevedela som učiť, či sa z toho teším, alebo či z toho nie som nadšená. Jedno bolo isté - časť zo mňa sa na to neskutočne tešila. Časť - zdravý rozum - mi chcela streliť facku za to, že si neviem poriadne vybrať medzi mužmi, z ktorých sa mi podlamujú kolená.

O ôsmej som už bola na ceste do kráľovskej nemocnice. Vedela som, v ktorej časti budovy sa nachádza Samuel, tak som sa zbytočne nemusela zastavovať na recepcii. Taktiež som sa ani neobťažovala klepaním a vošla do izby, kde ležal.
„Ja som to vedel, vedel som, že ma nesklameš," zasmial sa. Hodila som mu na posteľ tašku s knihami a sušuenkami. Okamžite si prezrel jej obsah a zamračil sa.
„Čo je?"
„Knihy? Veď ma čoskoro pustia. A vieš, že knihy neznášam."
„Možno je to dôvod, aby si ich začal mať rád."

Potom sme sa rozprávali o hocičom. Niekoľkokrát som sa snažila nahodiť tému Millaris, lenže vždy šikovne odbočil z témy. No v jeho očiach som vždy, keď som spomenula jej meno, uvidela niečo nové. Akoby mu oči zažiarili. Samuel sa ma väčšinou pýtal na veci ohľadom mojej budúcej práce. A taktiež sa ma pýtal na Mariusa a Janshaia. Ja som sa mu zdôverila so všetkým, čo ma trápilo.
„Rád by som ti nejako poradil, ale ty sa musíš rozhodnúť sama. A bol by som nerád, ak by som ti náhodou poradil zle."
„Ja som sa potrebovala hlavne vyrozprávať. A rozhodnem sa časom." Samuel sa usmial a stisol mi ruku. V tom sa ozvalo tiché zaklepanie na dvere, ktoré sa v zápätí otvorili. Stála v nich Millaris. Keď nás zbadala, pousmiala sa.
„Budem už musieť ísť do Centra."
„Brat ťa tam už čaká. Mala som ti to povedať, ak by som ťa tu náhodou stretla," povedal Millaris. „Vlastne tak nejak predpokladal, že tu budeš."

Pred desiatou som bola už v Centre. Náladu som mala pod psa, keďže som bola nevyspatá a nervózna zároveň. Mariusa som nevedela nikde nájsť, a to mi Millaris tvrdila, že ma tu čaká. Sadla som si preto na lavičku pred hlavným vchodom a čakala.
Po chvíli som započula známy hlas. Marius vyšiel z Centra a v pätách mal Hannah. Netváril sa veľmi nadšene.
„Nie, ja odmietam ísť na nejaké vyšetrenie len kvôli tomu, že krv mojej sestry nie je v poriadku. Nájdi si lepší dôvod," hovoril podráždene. "Ja som v poriadku, môj strážca tiež."
„Nemal by si podceňovať svoje zdravie."
„Som úplne v poriadku," odsekol a potom zbadal mňa. „Adriana, no konečne! Myslel som, že sa tej starej ježibaby nikdy nezbavím."
Hannah sa zamračila. Vôbec nevyzerala, že by bola stará. Typovala by som jej tak maximálne štyridsaťpäť rokov. Výhražne zdvihla prst.
„Pohovorím si s tvojím bratom." Marius prevrátil očami a usmial sa na mňa.

„Tak, čo budeme dnes robiť?" opýtal sa ma. Mykla som plecom. „Bolo by fajn, keby si si hlavne oddýchla, tak navrhujem ísť do môjho domu." Spomenula som si, že som si tam včera odniesla svoje veci a mala tam už ostať. „Ak pôjde všetko podľa plánu, tak o pár dní tam budú už aj Samuel a Millaris."
„Tvoj nápad sa mi páči. Je tam nádherne a naozaj potrebujem na chvíľu pokoj od všetkého a od všetkých."
„Tak teda poďme.„

Cestou sme sa ešte zastavili v obchode, aby sme nakúpili nejaké jedlo. Bolo to divné, ale s Mariusom som sa cítila naozaj super. Rozprávali sme sa o bežných veciach a prekvapovalo ma, že sme sa vždy mali o čom baviť.
Keď sme prišli do domu, teda vlastne do drobnej a útulnej chatky, Marius mi ukázal izbu, ktorá bude odteraz mojou vlastnou. Nachádzala sa na prízemí. Všetok nábytok v nej bol drevený. Na pravej strane sa nachádzala väčšia posteľ s perinami. Vyzerali tak lákavo! Mala som sto chutí sa tam vrhnúť a spať celý deň. Na opačnej strane bol písací stôl s lampičkou a stoličkou. Hneď vedľa sa nachádzala obyčajná skriňa. Bolo tu niekoľko kvetov, ktoré túto izbu dokonale oživili.
„Krása," vzdychla som.
„Pokojne sa vybaľ a zariaď si to tu ako sa ti páči. Ja idem zatiaľ prichystať niečo jesť." Prikývla som na súhlas a cestovnú tašku som zložila uprostred.
O malú chvíľu som už mala veci na oblečenie uložené v skrini a drobnosti pokladané buď na parapetnej doske alebo na stolíku. Potom som sa posadila na stoličku a rozmýšľala, ktorú knihu budem čítať ako prvú. Vyhral to Hostiteľ.
Vzala som knihu a vydala sa do záhrady. Cestou som prešla aj cez kuchyňu, no Marius niečo odušu krájal a mne nevenoval ani štipku pozornosti. Keď som vyšla von, zamierila som pod najbližší strom a usadila sa pod ním.

Bola som tak pohĺbená do deja, že som si nevšimla Mariusa, ktorý zaujal miesto vedľa mňa. Všimla som si ho až vtedy, keď mi pred knihu dal misku s nakrájaným ovocím a s orechmi.
„Daj si." Prezrela som, aké druhy ovocia sa tam nachádzajú. No keď som zbadala mandle, okamžite som sa na ne vrhla a kniha už nebola tak zaujímavá. Milovala som tento druh orechov.
„Ďakujem." Orechy som kombinovala spolu s ovocím a moje chuťové receptory sa šli zblázniť.
„Čo to čítaš?" opýtal sa Marius a nahol sa po knihu. Lenže tá bola ďalej, ako čakal, takže rukou nakoniec skončil na mojom stehne. Znehybnela som. Marius zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa. Videla som mu v tmavých očiach tie jeho ohníky, ktoré mi tak veľmi chýbali. Jeho ruka sa začala nebezpečne posúvať stále vyššie a vyššie. Na perách sa mu objavil úsmev. Druhou rukou vzal misku a položil ju nabok. Tvár mal zrazu hneď predo mnou, naše nosy sa takmer dotýkali. Odvážila som sa nadýchnuť. Do nosa mi ihneď udrel jeho parfém. Zatočila sa mi hlava.
Marius ma hypnotizoval svojím pohľadom, z ktorého som mala až husiu kožu. Moje srdce dávalo patrične najavo jeho prítomnosť.
Jednou rukou ma objal okolo pása a druhou ma pohladil po líci. To som už nevydržala a ruky mu obmotala okolo krku. Spojila som naše pery a nechala sa ovládať svojou túžbou. Moje telo tentokrát ovládalo srdce, nie rozum.

Prepáčte, že je tu kapitola až tak neskoro ale mám toho v poslednej dobe veľa. A písanie ide ako z chpatej deky. :( 

Kapitolu by som chcela venovať voldy.  - Zlatí, dík. :* Ty vieš za čo. :) 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Guardians - 24. kapitola: