OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » The Guardians - 25. kapitola

Väčšinou sme trávili čas v Aabhe, kde sa všetci cítili bezpečnejšie. James ma ešte učil nejaké veci, ktoré by sa mi mohli hodiť. Samozrejme, že to civenie na ľudí mi šlo fakt najlepšie. Po bojovej stránke som na tom nebola tak zle, ako som si myslela. Taktiež sa ma snažili zoznámiť s kopec ľuďmi, ich priateľmi. Nevyhla som sa ani zoznámeniu s Mariusovmi rodičmi, teda kráľom a kráľovnou. Vcelku milí ľudia. James ma tiež zoznámil s jeho snúbenicou, Caroline. Už na prvý pohľad sa zdala ako veľmi dobrý človek. 

A Marius? Ten bol proste Marius. Opäť som ho začala vnímať ako starého dobrého Zacharyho, ktorého som milovala. Trávili sme spolu všetok čas a James nám vždy doprial súkromie. Najviac som zbožňovala nočné prechádzky Aabhou a pohľad na nočnú oblohu plnú hviezd. Bolo to úplne iné ako v normálnom svete. 

 

Samuela po niekoľkých dňoch pustili z nemocnice, takže sa už oficiálne stal strážcom. Tiež sa nasťahoval do chatky no veľmi som ho nevídala, keďže mali s Millaris pravdepodobne svoj vlastný program.

 

Po týždni nás James opustil, takže som zostala ako Mariusov strážca sama. Celkom mi to vyhovovalo, ale desila som sa predstavy, že by na mňa niekto náhodou zaútočil. Vlastne nie na mňa, ale na Mariusa. Nebolo to len kvôli tomu, že bola moja povinnosť ho ochraňovať. Bolo to aj kvôli tomu, že som si uvedomovala, čo k nemu cítim. 

A tak som začala makať na svojej kondičke, ktorú som sa snažila naozaj dobre vylepšiť. S Mariusom sme neustále trénovali a meč či dýku som už vedela ovládať naozaj perfektne. Taktiež som začala behávať. 

Jedného dňa som sa však rozhodla ísť zabehať v Aabhe. Nepoznala som dobre okolie hradu, no bolo tu pár chodníčkov, po ktorých som už šla. O Mariusa som sa nebála, sľúbil mi, že zostane v hrade spolu s rodičmi. To znamenalo, že naňho budú dávať strážci pozor. Vybehla som teda do prírody. 

Bolo zamračené a celú krajinu pokrývala hmla, no to ma neodradilo od behu. Chýbala mi tu však mp3 a hudba, ale dalo sa bez toho zaobísť. Za ten čas som si dokonale prečistila myseľ a skvele si zabehala. Bolo to tu úplne iné ako v normálnom svete. 

Bežala som okolo potôčika, keď som zrazu zazrela nejakú ženu. Odrazu sa ozvalo príšerné a srdcervúce kvílenie a nariekanie. Myslela som si, že sa jej niečo stalo, tak som sa rozbehla, aby som jej pomohla. Žena bola odetá v bielych otrhaných šatách a svetlé vlasy mala dlhé asi po pás. Kľačala na zemi a niečo mala v rukách. Keď som k nej podišla bližšie, zistila som, že vec, ktorú držala v ruke, poznám. Bola to Mariusova košeľa, ktorá bola celá od krvi. Prala ju v potoku. 

Môj výkrik sa stratil v jej kvílení, ktoré bolo oveľa hlasnejšie. Okamžite som sa čo najrýchlejšie rozbehla späť do hradu. 

 

Do hradu som sa vrátila celá rozklepaná. Ak by sa však teraz niekto pokúsil o vtip a vystrašil by ma, asi by som dostala infarkt, alebo ho zabila. Tá prvá možnosť bola pravdepodobnejšia, pretože momentálne by som asi žiadnu zbraň neudržala v ruke.

Pri každom podivnom zvuku som sa strhla a bola pripravená na výkrik, v tomto prípade by to aj pomohlo, keďže som už bola na kráľovskom dvore.

Niekto mi položil ruky na plecia a oslovil ma: „Adrianna?" V tom momente som vykríkla, otočila sa a celou silou vrazila dotyčnému do brady. Srdce mi začalo biť tak rýchlo a zatočila sa mi hlava. A keď som si uvedomila, komu som pravdepodobne vybila zopár zubov, mala som slzy na krajíčku.

Marius stál predo mnou bez pohnutia, hlavu mal sklonenú, oboma rukami sa držal za ústa. Vlasy mu zakrývali tvár, tak som nevidela, ako sa tvári. Ak ho to bolelo minimálne tak ako mňa ruka, tak si to budem vyčítať ešte dosť dlho.

„Marius? Si v poriadku?" spýtala som sa a hneď k nemu pristúpila. Odtiahla som mu ruky z tváre., ktorou si stále šúchal bradu a ústa. Okolo pier mal krv. Až ma pichlo pri srdci. „Ja... prepáč." Pozrel sa na mňa a nadvihol jedno obočie. Ústa si utrel do rukáva a len sa pousmial.

„Kto si si myslela, že som?" opýtal sa so smiechom. Mne veľmi do smiechu nebolo. Nie po tom, čo som videla. Na jeho otázku som len zavrtela hlavou. Všimol si to. Jasné, Marius si všimne vždy všetko. „Čo sa stalo?„

„Nič," odvetila som pohotovo.

„Nikdy som ťa nevidel takúto... na smrť vystrašenú." Uvedomila som si, že Mariusovi sa klamať nedá, v mojom prípade to nemá absolútne žiadny význam. Tak som si len vzdychla a začala hovoriť.

„Bola som sa prejsť ako vždy. A keď som kráčala okolo potoka, zbadala som tam ženu, ktorá v ňom niečo prala. Strašne plakala a kvílila. Bolo to niečo neznesiteľné. Ale potom zmizla. Najhoršie bolo na tom to, že neustále opakovala tvoje meno. A vec, ktorú prala som poznala. Bola to tvoja košeľa, tá s tou výšivkou draka. Bola celá od krvi." Nemohla som ďalej hovoriť, pretože som tú ženu videla opäť pred očami. Už som si na to nechcela ani spomenúť. Bolo tak desivé...

„Aha, tak poďme za mojou matkou, ona ti to vysvetlí. Ja presne neviem, čo to znamená."

„A možno som len blázon a toto všetko nie je vôbec pravda," snažila som sa to obrátiť na žart. Pristúpil ku mne a objal ma.

„Nie si blázon, také veci sa tu občas dejú. Si predsa niekde v stredoveku, tu veria na čarodejnice a podobné veci, dejú sa tu nevysvetliteľné veci. Odkiaľ by sme potom mali silu? To nie je vymyslené, sama si pocítila tú silu." Zaboril si svoju tvár do mojich vlasoch a počula som, akosi vzdychol. Jeho dych som cítila na krku, ten pocit bol úplne elektrizujúci. Objala som ho okolo pása a privinula sa k nemu bližšie. Bolo tak príjemné cítiť jeho teplo. Cítila som sa pri ňom tak v bezpečí. Lenže malo by to byť naopak. To ja by som mala chrániť jeho.

„Poď, kráľovná teda moja matka, ti vysvetlí, čo si to videla."

„Kráľovná?" opýtala som sa prekvapene. On len prikývol na súhlas. „Prečo ona?"

„Moja mama pochádza z Írska. Osoba, ktorú si videla, je banshee. A tieto veci spolu dosť súvisia."

 

Marius mi už potom nepovedal absolútne nič. Rukou ma objal okolo pása a viedol priamo do kráľovskej siene, kde ma pred pár dňami zoznamoval s jeho rodičmi. Bola to obrovská miestnosť, v ktorej sa nachádzal masívny drevený stôl so stoličkami. Steny boli vyzdobené rôznymi obrazmi so zlatými rámami. Marius ma usadil na jednu zo stoličiek a šiel zavolať svoju matku. 

„Banshee? Panebože, myslela som si, že je to len výmysel!" počula som jej hlas už z diaľky. O malú chvíľu sa predo mnou objavila malá postava. Mariusova mama bola naozaj pôvabná. Čierne, dlhé  kučeravé vlasy mala vypnuté a tým sa ešte viac zvýraznili ostré rysy jej tváre. Oblečené mala honosné červené šaty. 

„Adriana, prosím, mohla by si nám opísať, čo si videla?" poprosil ma Marius. Posadil sa vedľa mňa a objal ma. Bola som síce v poriadnom šoku, ale dokázala som im detailne opísať všetko, čo som si pamätala. Kráľovná pri tom zmenila farbu tváre z normálnej na bielu. 

 

„O, môj bože!" zvolala, keď som jej povedala o tej krvavej košeli. Ruka jej okamžite vyletela k ústam a pozrela sa na svojho syna. 

„Čo sa deje?" opýtala som sa. 

„Nie, nie, nie, to nemôže byť pravda." Kráľovnej sa v očiach objavili slzy. „Ja... Adriana..."

„Vysvetli jej to. Ja viem, o čo ide."

 

„Adriana, pochádzam z Írska s rodu Kavanaghovcov. Je to jeden z rodov, s ktorými sa banshee spája. Banshee je tvor, ktorý dáva najavo, že niekto z tvojho okolia umrie. A tým, že..." Nebola schopná ani dokončiť vetu. 

„Prala moju krvavú košeľu, takže tým dala najavo, že umriem ja," dokončil za ňu Marius. Cítila som sa, akoby ma práve niekto oblial ľadovou vodou. Celá som stuhla a otočila sa k nemu. 

„To je blbosť, nič také nemôže predsa existovať," povedala som, no zdalo sa, akoby som len sama seba chcela presvedčiť, že to nie je pravda. Nemôžem oňho prísť práve teraz! Nikdy! To by ma zničilo. 

„Nie je. Aabha je neobyčajná. Tu sa také veci proste dejú."

„Ale máš predsa strážcu, máš mňa. Nič sa ti nestane."

„Poviem Andrému, nech ti pridelí ešte jedného strážca. Aspoň dočasne."

 

 

S Mariusom sme sa vrátili späť do chatky. Nemalo význam ostávať v Aabhe. Ja som bola toho názoru, že nech tá banshee mala v tom svete akúkoľvek moc, v tomto toho veľa nezmôže. A na Mariusa budem dávať väčší pozor. 

Keď som vkročila do mojej izby, počula som, ako mi zvoní mobil. Bol to tlmený zvuk, takže musel byť niekde pod oblečením. Započúvala som sa a snažila sa ho nájsť. Tú malú potvoru som nevidela už pekne dlho, bola som prekvapená, že baterka vydržala tak dlho. 

Ani som sa nepozrela, kto volá a okamžite som prijala hovor. „Prosím?"

„Adriana," vydýchol hlas v mobile. Bol to Janshai. 

„Ahoj." Bola som trochu vyvedená z miery, že sa mi ozval aj napriek tomu, že som jeho posledný telefonát ignorovala. „Prepáč, že som ti nevolala. Mám toho veľa." Áno, uznávam, toto bolo klamstvo. Mala som kopec voľného času, ktorý som však trávila s Mariusom. Dalo by sa povedať, že som naňho už zabudla. 

„Nevadí, tiež toho mám dosť. Pridelili ma k veľmi aktívnemu človeku. Nikdy sa s ním nenudím, avšak je neuveriteľné, ako ľahko sa dokáže vystavovať nebezpečenstvu," zasmial sa. „A čo ty, ako sa ti darí?"

„Celkom dobre. Mám super zverenca a veľa času trávime ešte s mojím bratom a Mariusovou sestrou." Z druhej strany sa ozval povzdych. 

„Tak si šťastná."

„Áno. A veľmi." Zatvorila som oči, ktoré ma začali nepríjemne štípať. 

„To je dobré." Na jeho hlase som počula sklamanie, čo ma dosť ranilo. Neznášala som, ak sa kvôli mne ľudia trápili. Zhlboka som sa nadýchla. 

„Janshai, medzi nami by to opäť nefungovalo."

Nastalo dlhšie ticho. Mohla som si domyslieť jeho výraz. Ale ja som na tom nebola vôbec inak. 

„Ja viem. Dospel som k takému záveru hneď po tom, čo som odišiel do Európy. Ak by nás neustále mala deliť taká diaľka... a tiež ten tvoj zverenec. Asi by som ti neveril."

Týmito slovami ma úplne dorazil. Ale skôr, než som stihla reagovať, sa ospravedlnil, že má ešte prácu, ktorá nepočká. Milé. 

 

Šla som skontrolovať Mariusa. Ešte som sa ani poriadne nedotkla kľučky, dvere sa rozleteli. „Máme problééém." Marius prstom ukazoval za seba. Bol zadychčaný a v tvári mal neidentifikovateľný výraz. 

„Čo sa deje?"

„Teda nie sme to my, kto má problém. Niekto napadol Samuela a Millaris, boli na ceste sem a... sestra mi volala...sú blízko."

Potom som ho veľmi nepočúvala. Okamžite som schmatla meč a ďalšiu dýku som zastrčila za opasok. Prepadla ma panika, mala som strach o brata. Ak sa mu niečo stane... nie, na takú vec som nemohla ani myslieť. 

„Tak poď, na čo čakáš?!" okríkla som ho, keď som okolo neho prebehla. Prekvapene sa na mňa pozrel, ale potom ma nasledoval. 

 

Keďže sme auto mali až na kopci, museli sme utekať do kopca, čo vôbec nebola sranda.  Prekvapilo ma však to, že mi to nerobilo až taký problém, ako sa na prvý pohľad zdalo. Keď som sa dostala k autu, bola som len trochu zadýchaná, zatiaľ čo Marius bol na tom podstatne horšie. Nasadli sme do auta a Marius sa ujal šoférovania. 

O pár minút som zbadala Samuelovo auto, ktoré bolo zaparkované na kraji cesty. O niečo neskôr sa mi naskytol pohľad na troch bojujúcich ľudí. Jeden z nich bol Samuel, ktorý sa snažil si oboch držať od tela. 

„Millaris je určite v tom aute, je tak aspoň trochu v bezpečí," povedal Marius. „Ja pôjdem pomôcť Samuelovi a ty zatiaľ pôjdeš po moju sestru."

„Nie!" skríkla som automaticky. „Ty bojovať nemôžeš. Vystavíš sa nebezpečenstvu. Ja pôjdem k bratovi a ty ku svojej sestre. A bodka."

„Po bojovej stránke som..." začal, ale prerušila som ho. 

„Ani sa to nesnaž dokončiť. Bude to presne tak, ako som povedala. Budeš poslúchať svojho strážcu." Marius autom zastavil čo najbližšie pri Samuelovom aute, ako sa len dalo.

„Fajn," porazenecky povzdychol. „Dávaj si pozor."

 

Ako som vystupovala z auta, uchopila som do ruky meč. Celá som sa triasla, ale bol to len nával adrenalínu. Mala som v pláne to tu čo najrýchlejšie ukončiť. 

Jeden z mužov si ma ihneď všimol a presunul sa ku mne. „Opäť sa stretávame." A ja som takmer dostala infarkt. Bol to ten muž, ktorý sa mi večne zjavoval v snoch. Spoznala som ho podľa hlasu, keďže so tváre som mu ešte nevidela. Jeho vzhľad ma celkom prekvapil. 

Mohol mať tak tridsať rokov, dlhé tmavé vlasy, prenikavé modré oči a plné pery. Zamrazilo ma. Ruky s mečom som dala v obrannej pozícii pred seba. 

„Moja, ja bojovať nechcem. Som Aiden Mayer a prišiel som ti dať skvelú ponuku." Usmial sa a posunul sa o krok bližšie ku mne. Mayer? Ale prečo je potom... všetko odrazu dávalo zmysel. Bol to jeden z tých, ktorý sa snažia ovládnuť všetku moc. 

„Ja od teba žiadnu ponuku nechcem."

„Nie?" Ako odpoveď som nesúhlasne pokývala hlavou. „Ja sa ťa vlastne ani pýtať nebudem. Donútim ťa kývnuť na všetko."

Musela som sa uškrnúť. „Ani náhodou." Pristúpila som k nemu a chcela zaútočiť, lenže vystrel ruku pred seba a pozrel sa na ňu. Okraje jeho prstov sa začali mihotať a vlniť. Jemne pokrčil prsty. Z môjho opasku sa zrazu dýka nejakým zázrakom zdvihla do vzduchu. Od prekvapenia som vydýchla. 

Aiden zrazu urobil rukou prudký pohyb dopredu. Dýka sa otočia tak, že jej ostrý hrot smeroval niekde za mňa. Otočila som sa a zbadala som Mariusa, ako stojí pri otvorených dverách auta a pomáha Millaris vyjsť. 

Dýka sa nekontrolovateľne a rýchlo začala pohybovať smerom k ním. 

Celou krajinou sa zrazu ozval výkrik. Môj výkrik. 

Dýka sa zabodla Mariusovi priamo do chrbta a ten sa zrútil k zemi. Celý chrbát mal pokrytý krvou. Rukou sa snažil odstrániť ostrý predmet k chrbta, ale nedarilo sa mu to. Millaris začala kričať. Okamžite som sa k nemu rozbehla. 

 

---

---

 

Ja viem, furt pridávam neskoro, ale cez týždeň to písanie veľmi nejde. O:) A rovno vám poviem, že nasledujúca kapitola bude asi až o dva týždne, keďže mám toho veľa.  Ale už sa snažím aspoň písať dlhšie kapitoly, táto má dokonca cez 2400 slov. :) 

No a ako bonus tu máte foto Aidena Mayera. Celkom fešák, nie? :D