OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » The Guardians - 5. kapitola

25.05.2013 (16:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1477×

Vošla som do domu a niečo mi tu nesedelo. Bolo tu viac párov topánok než zvyčajne. A tie jedny mi boli dosť známe. Taktiež som hneď započula hlas Samuela a jeho matky. Hrdlo mi úplne zovrelo, nevedela som, čo budem robiť. Najradšej by som zavolala Zacharymu, nech po mňa príde a odvlečie hocikde. Radej by som bola s ním.

Ak by som sa potichu dostala cez chodbu k schodom, nemuseli by si ma z obývačky alebo kuchyne všimnúť. Preklínala som architekta nášho domu. Tie schody boli hneď oproti dverám do kuchyne a je dosť pravdepodobné, že sú práve tam! Ale čo tu, do pekla, robí Sam?!

Jasné, odpoveď som poznala hneď. Chce sa porozprávať. Tomu chcem ale zabrániť.

Ako na proti mi zaškvŕkalo v bruchu. Už som bola hladná, no ak by som šla teraz do kuchyne, asi by odtiaľ vynášali Samuela buď s nožom v chrbte, alebo s vidličkou v oku alebo v... musela som sa zasmiať, tá predstava bola vtipná.

Vybrala som sa potichu k schodisku. Boli v obývačke a ako naschvál sa Sam na mňa práve pozrel.

„Andy!“ zvolal  a vybral sa ku mne. ja som si len vzdychla a pokúsila sa o nejakú pretvárku, typu chúďatka, ktorému je veľmi zle a je úplné unavené. Asi mi to ale neprešlo, pretože Sam mal v očiach stále odhodlanie sa so mnou porozprávať.

Mala som chuť mu jednu vlepiť. Ale to som urobiť nemohla, keďže vedľa boli naše matky. Tiež som pri sebe nemala nič ostré – plus pre neho.

„Chcem sa ti osprav...“ začal, ale prerušila som ho.

„Sam, ja som úplne unavená a je mi zle. Ledva vládzem stáť na nohách,“ snažila som sa hovoriť prichripnuto a ospalo. A zdá sa, že to bolo účinné.

„Zlatko, kde si bola? Snažila som sa ti dovolať!“ povedala mama a podišla k nám. Ustarostený výraz v tvári jej spôsobil jemné vrázky na čele a vyzerala staršie.

„Mala som nečakaný tréning. Zajtra mám znovu a som úplne vyčerpaná, stálemi nie je dobre...“ klamala som a pri tom sa chytila za brucho. „Pôjdem si dať sprchu a spať, snáď mi to do zajtra prejde.“

Šla som do sprchy a zakotvila v posteli. Mobil mi znovu pípol, prišlami správa.

Prečo sa pretváraš? ..  Samuel

Lebo si idiot a nechcem sa s tebou rozprávať – pomyslela som si. Vzdychla som a mobil si vypla, lebo ak by znovu začal zvoniť, asi by som ho šmarila von oknom a neobťažovala sa jeho hľadaním. Znovu mi zaškvŕkalo v bruchu od hladu. Sam tu už iste nebude, počula som, ako pred pár minútami odišlo auto. Rozhodla som sa opustiť tepľúčku, vyhriatu posteľ a ísť si niečo zďobnúť.

Skončila som s musli tyčinkou a pohárom čistej vody. Mala by som dbať na svoju štíhlu líniu a jesť zdravšie... lenže nie vždy sa to dá. 

Zaspala som s myšlienkou na ďalší deň. Nenávidím odber krvi a mám odpor k nemocničnému prostrediu.

Túto noc sa mi nesnívalo nič. Asi za to mohol aj fakt, že som neustále musela myslieť na Zacharyho a Samuela. Dokonca som sa pristihla pri myšlienke na to, že by sme mohli byť so Samom spolu. Naši rodičia sa už teraz správajú ako rodina... Nie! To proste nejde! Ja k nemu nebudem nikdy cítiť nič viac. Vždy bude pre mňa najlepší priateľ... aj keď po včerajšku, ktovie. Možno sa už budeme tváriť len ako okoloidúci známi. 

Zobudila som sa úplne rozbitá. Nemala som chuť ani vstať z postele, ani sa najesť.  Len som vypila takmer pol litra vody a zamierila do kúpelne, kde som sa  znažila zo seba urobiť človeka. 
Obliekla som si letné modré šaty s bielymi kvetmi, ktoré sa viazali okolo krku. Obula som si biele baleríny a čakala na Zacharyho. Naši ešte spali, takže som si nemohla pustiť hudbu. 

Ešte som si zabalila dve jablká pre prípad, že by som dostala chuť na nejaké jedlo. O tom však pochybujem. 

„Dobré ráno," počula som od dverí. Otočila som sa a zbadala mamu. Už nebola v pyžame, no na tvári mala svoj zvyčajný úsmev. 

„Ahoj."

„Kam sa chystáš?" opýtala sa ma a hlavou kývla na moje šaty.

„Do nemocnice..." vzdychla som. V jej tvári som si všimla, že vie, o čo ide a len sa na mňa povzbudivo usmiala. 

Zazvonil zvonček. Hneď som vybehla otvoriť. 

„Dobré ránko." 

„Ahoj." Usmiala som sa naňho. Zachary urobil krok vpred a objal ma. Bolo také nečakané a krátke, že som ani nestihla zareagovať. No aj tak mi to vyčarovalo úsmev na tvári a zlepšilo ráno. Vlastne o to všetko sa postaral aj fakt, že s ním dnes budem dosť dlho. Dnes mám v pláne zistiť o ňom čo najviac! 

„Dobré ráno, pani Clementová." Zachary pohľad upieral niekde za mňa. Počula som, ako k nám mama prišla. Zachary jej chytil ruku a tú jej pobozkal. Bola som z toho mierne v šoku. A tak sa zdá, že aj mama, keďže jej do tváre nabehla červeň.

Nasadla som do auta. Do nosa mi hneď udrela príjemná citrusová vôňa. Zachary mal tiež pustené rádio, no veľmi potichu. 

„Si bledá," poznamenal. Len som sa zasmiala. „Býva ti z pohľadu na krv zle?" opýtal sa. 

Mykla som plecom. „Len trošku, dá sa to prežiť." To, čo som povedala, bola úplná lož. Žalúdok mi zvieralo už teraz. Ako mám byť ja nejaký bojovník, keď takmer omdlievam pri pohľade na krv? No dnes to musím prekonať nech to stojí čokoľvek... bude tam predsa Zachary. 

„To teda dúfam." Usmial sa a pri tom odhalil svoje žiarivo-biele zuby. Ach, mal nádherný úsmev. Takto z profilu som si ho mohla kútikom oka poobzerať, keďže sa plne venoval šoférovaniu. Mal malý nos a plné pery... keď som však začala skúmať jeho oči, obrátil sa a zaškeril. Ja som svoj pohľad hneď presunula na cestu pred nami. 

Niečo sa mi zdalo divné. „Takto sa predsa nejde do nemocnice! Tá je na opačnej strane mesta," poznamenala som. 

„Ideme do kráľovskej nemocnice. Tá sa nachádza niekoľko minút od mesta v hlavnom sídle strážcov." Zdvihla som jedno obočie. Hlavné sídlo strážcov? A tu? „Potrebujú ti urobiť rôzne testy, ktoré by sa v normálnej nemocnici nedali zrealizovať," vysvetlil. Toto mi zovrelo žalúdok ešte viac. Oprela som sa o operadlo a vzdychla si. Bude to teda zaujímavé.

Nechcela som na to už myslieť, tak som svoju pozornosť zamerala na niečo iné. Hudbu. Chvíľu som študovala jeho prehrávač a potom prišla na to, ako sa dáva hudba hlasnejšie. Jeho spýtavý pohľad som vysvetlila slovami: „Milujem hudbu."

V konverzácii už nikto z nás nepokračoval. Obaja sme len mlčky hľadeli na cestu. 

Za mestom sme sa dali na diaľnicu, ktorá šla popri rieke. Takto sme nešli dlho. Potom sme zišli smerom na jednu malú dedinku, no teste pred ňou sme odbočili na prašnú cestu. Tá sa po pár metroch zmenila na klasickú asfaltovú cestu. 

Keď sme šli cez les, Zachary spomalil. Otvoril okno na mojej strane. 

„Ja zas milujem tento vzduch." Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Bol tu svieži, vlhký vzduch. Cítila som hlavne vôňu ihličnatých lesov. Bolo to niečo iné než ten  znečistený, prímorský vzduch v meste, plný rôznych výparov. 

Pred nami sa objavila nejaká stavba, ktorá vôbec nepripomínala nemocnicu, ale nejaký kaštieľ.  Obrovská vstupná oblúková brána, plot obrastený brečtanom,  malé vežičky a balkóny... bolo to jednoducho nádherné. 

Vošli sme do jednej z troch budov, tej najmenšej. 

„Hannah, sme tu," zavolal na niekoho hneď ako vstúpil dnu. Spoza rohu sa vynorilo drobné žieňa so svetlohnedými vlasmi a útlej postavy. Prezrela si ma od hlavy až po päty a usmiala sa. 

„Dnes ste už piaty, máme tu s novými čo robiť," posťažovala sa. 

„Ste šikovní."

„Ešteže to ide tak rýchlo." Žena sa pozrela do papierov a niečo si zaznačila. „Meno?" spýtala sa a pozrela na mňa. 

„Adriana," odvetili sme obaja so Zacharym. „Clementová," dodala som už sama. 

„Áá, tu to máme... Zlatko, si nejaká bledá..."

„Spánkový deficit." Mykla som plecom a zazrela na Zacharyho. Našťastie vyzeral tak, že mi do toho nemá v pláne kecať. Hannah ma potom vyzvala, aby som si sadla na stoličku. Nasucho som preglgla a poslúchla. Môj tréner sa zatiaľ oprel o lehátko, ktoré bolo oproti mne.

Cítila som, že mám ruky úplne ľadové, aj keď vonku bolo okolo tridsať stupňov. Hlava sa mi ešte nekrútila, čo bolo dobré znamenie. Keď sa ku mne Hannah priblížila aj so všetkým vybavením, otočila som hlavu nabok. Začínalo ma deprimovať, že tu boli holé steny bez obrazov, maximálne tak jeden črepníkový kvet v kúte miestnosti. Bolo to plno skríň, pár ich bolo s priehľadnými dvierkami, no väčšina boli len klasické biele na zámok. 

Pocítila som pichnutie. 

Jedny dvere smerovali von a tie druhé boli kúsok pootvorené. Snažila som sa zistiť, čo za nimi je. Dovidela som len nejakú pohovku a vedľa nej stolík s popolníkom. Bola tam tma. Vlastne aj v tejto izbe boli pozaťahované všetky okná, zdroj svetlá tu robilo len niekoľko svietidiel na strope. 

Nakoniec to nebolo také strašné, dokonca sa mi ani netočila hlava.  Ostala som však pre prípad sedieť na mieste. Úsmevom som Zacharymu dala znak, že som v poriadku. 

Hannah vzala moju krv a presunula sa k jednému pultu, ktorý bol od nás dosť vzdialený. Rukou kývla, aby sme k nej prišli. Pred sebou mala jednu väčšiu priehľadnú skúmavku s nejakou bielou tekutinou. V ruke zas držala menšiu skúmavku s mojou krvou a na stojane som si všimla ešte jednu fľaštičku, tá však bola nepriehľadná. Hannah naliala pol skúmavky krvi do tej nádoby a tekutina sa hneď sfarbila do ružova. Potom vzala tú druhú nádobu a pridala z nej niekoľko kvapiek do roztoku. 
Prekvapilo ma, že hneď po tom sa obaja k tomu zohli bližšie. Akoby som bola práve na hodine chémii a toto bol nejaký pokus. Bola som z toho úplne zmätená.

„Čo to je?" opýtala som sa a pohľadom strelila po oboch. Oni však nič nevraveli, neustále hľadeli pred seba. Tam sa nekonala žiadna chemická reakcia, ani nič. 

„Čo to má byť?" 

„Andy, nebýva ti v poslednom čase nevoľno?" opýtala sa ma Hannah, ignorujúc Zacharyho otázku. 

„Určite nie. Prečo? Čo sa deje?" spýtala som sa zmätene.

„To bol test na to, či si schopná byť strážca..."  

Ja viem, som hrozná, že kapitoly pridávam tak pomaly, ale nemám čas poslednú dobu a ani chuť písať. Ale budem sa snažiť to vylepšiť. ;) 

Kapitolu by som chcela venovať voldy (ďakujem za to dokopávanie k písaniu :D).

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Guardians - 5. kapitola: