OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » The Guardians - 6. kapitola

30.06.2013 (17:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1480×

Sedela som von na lavičke a slzám nechávala voľný priebeh už najmenej dvadsať minút. Zachary sedel vedľa mňa a objímal ma. Hocikedy inokedy by som to vnímala úplne inak, no teraz tu na také veci nebolo miesto. Proste nemôžem byť strážca a ja neviem ani prečo. 

Znovu zo mňa vyšiel ston. Hlavou som sa oprela o Zacharyho hruď a rozvzlykala sa ešte viac. 

„Adrianna, je..." začal, no prerušila som ho. 

„Prosím ťa, nič nehovor." Ak ma chce ľutovať, nech to ani nerobí. Ako to, že nemôžem byť strážca? Veď moji rodičia nimi mohli byť, musím byť predsa po nich a žiadne krvné testy by to nemali vyvracať. Proste som musela zdediť po nich všetko! 

„Chcem ešte niečo povedať. Ten test nefunguje, ak je budúci strážca žena v druhom stave, no je tam ešte mnoho iných faktorov. Hannah poslala krv na podrobný rozbor, do večera budú výsledky."

„Nie som tehotná!" odvetila som podráždene. O tom predsa viem. „Aké iné faktory?" 

Mykol plecom. „Neviem, ale dúfam, že sa len niekde stala chyba. Po podrobných výsledkoch pôjdeš na tento test ešte raz. Budeš strážca!" 

Tieto slová síce nezastavili slzy, no zato utíšili vzlyky. Zach ma objal ešte silnejšie a ja som sa k nemu pritisla ešte viac a tiež obtočila ruky okolo jeho pásu. Čím viac som začala vnímať  jeho prítomnosť, tým mi bolo lepšie a dokázala som už rozmýšľať aj nad inými vecami. 

Uvedomila som si, že vonku je celkom pekne a my sedíme v tieni. Bez toho, aby som Zachovi niečo povedala, som sa postavila a šla si sadnúť na obrubník, tvárou k slnku. Som síce svetlej pokožky, no slnko mám rada. A toto mi snáď pomôže zabudnúť na všetko. 

Snažila som sa vyrovnane dýchať a hlavne sa upokojiť. Som predsa silná a revať môžem aj doma. Vrátim sa ku škole a všetko bude také aké predtým. Doparoma, ako mi tá škola ani nechýbala! Nemala som vôbec pojem o čase,  bolo mi jedno, aký je dnes vlastne deň. Pri predstave, že som sa znovu mala zaujímať o školu a všetko učivo, sa mi znovu zatočila hlava. 

Zachary mi podal fľašu s vodou. Podľa jeho ustarosteného výrazu v tvári som pochopila, že ju mám vypiť až do dna. Nebola som proti.  Hneď po tom som si z tašky vybrala musli tyčinku. Prekvapilo ma, keď mi Zachary rukou zotrel slzy z líc a pomohol mi postaviť sa na nohy. 

„Testy ešte zopakujeme neskôr, chyba isto nebola v tebe, toto sa nestáva. Hannah dala ešte krv na podrobný rozbor, o malú chvíľu budeme múdrejší. Mysli na niečo iné," snažil sa ma povzbudiť. Ruky položil na moje plecia a pozrel sa mi priamo do očí. Momentálne som bola tak zmetená zo všetkého, že som sa mu nedokázala pozerať ani len do očí. 

Poznáme sa síce krátko, ale to všetko, čo pre mňa robí... neviem, ako sa mu za to všetko odvďačím. 

„Poď, pôjdeme sa najesť, ty si dnes ešte poriadne nič nejedla! Musíš jesť, pravidelne a hlavne zdravo. Prepáč, ale teraz ti budem kecať do všetkého, keďže som tvoj osobný tréner," zasmial sa. Prevrátila som očami. Teraz mi to bolo úplne jedno. 

Vydali sme sa smerom k autu, no pred nami sa zrazu objavili tri postavy. V strede bol nejaké černoch s dioptrickými okuliarmi. Bol vysoký, mal krátke vlasy a na sebe oblečené to, čo všetci strážci: bielu košeľu a čierne nohavice. Napravo od neho bol nejaký muž, naľavo žena, ktorá však nemala typické oblečenie pre strážcov. Bola mi ale veľmi povedomá. 

Svetlohnedé vlasy mala rozpustené, no črty jej tváre mi až príliš pripomínali sestru môjho otca. Bola to nejaká veľmi mladá žena so zelenými očami, nízkou a útlou postavou. 

„Poďte s nami," ozvala sa a ja som v nej hneď spoznala Sarah Brielovú, moju sesternicu. Venovala mi úsmev a rukou naznačila, aby sme šli pred nimi. 

„Deje sa niečo?" opýtal sa ich Zachary. Ten druhý muž sa najskôr pozrel spýtavo na mňa a potom na Zacha. „To je v pohode." 

„Dovolili si priblížiť sa. Niektorí sa ich snažili zastaviť, ale je ich veľa, aspoň ich zdržiavajú. Musíte do bezpečia! Nemáme veľa času. Boli tam poslané ďalšie hliadky a viac strážcov."

„Môžem pomôcť," ponúkol sa Zach. 

„Nie, to v žiadnom prípade..."  Zachary len prevrátil očami a povzdychol si. V jeho očiach bola vidieť bezmocnosť. 

Strážci nás stále hnali k jedným z dverí. Zachary pred nimi zastal a otočil sa späť k ním. Mne srdce búšilo tak, že som úplne prepočula jeho otázku. Nevedela som, čo v takejto situácii robiť. Nemohla by som sa aj ja ponúknuť na pomoc? Budem predsa strážca, tak nejaká tá pomoc by im prišla vhod, no nie? Nie sú tu predsa žiadny členovia kráľovskej rodiny. 

Alebo žeby? 

„Vieš, čo sa stalo naposledy. Myslím, že takú situáciu by už tvoja kariéra strážcu nezniesla!" odvrkla Sarah. „Utekaj s Adrianou do bezpečia. Ak sa cez nás dostanú, nesmú vás nájsť. Daj mi na ňu pozor." Pozrela sa na nás a pokúsila sa o úsmev. Otvorila dvere a Zacharyho tam postrčila. Ja som šla dobrovoľne. 

Dokopy som ani nevedela, čo sa okolo mňa deje - konala som to, čo ostatní. Okrem nás tu šla ešte aj Hannah. Mám pocit, že viac ľudí tu ani nebolo. 

So Zacharym sme stáli medzi dverami a pozerali sa na strážcov, ktorí boli čím ďalej, tým nervóznejší. Stáli pri aute, z ktorého si podávali rôzne veci - nepriestrelnú vestu, pošvy s mečom, dýky... Jednu dýku Sarah podala aj nám, teda Zacharymu. Ruky sa jej úplne chveli.

Ja som ledva stála na nohách. Ani som si neuvedomila, že Zach má okolo môjho pásu svoju ruku. Neviem prečo, ale bolo mi úplne do plaču. Bola som úplne zmetená. Čo ak nás nájdu? 

V momente, keď si Sarah chystala dať na seba nepriestrelnú vestu, ozval sa výstrel. Ten prerušil aj tiché rozprávanie sa strážcov. 

Sarah sa zrútila k zemi a ostala tam nehybne ležať. Vesta padla vedľa nej a na jej chrbte sa objavila krv, vykríkla som, no Zachary mi stihol zakryť ústa rukou. Vlasy jej padli do tváre, bolo ťažké zistiť, či ešte žije. 

Srdce sa mi takmer zastavilo.

„Preboha, Sarah!" skríkla som. Hannah zatvorila dvere a zamkla ich. Nemala som možnosť zistiť, ako na tom je. Pomôže jej niekto? Musí! „Nie!!!" 

Uvedomila som si, že je tu takmer tma. Prerývavo som dýchala a vzlykala. Dnes toho bolo na mňa už naozaj moc. Slzy sa mi znovu tlačili von z očí. Nevedela som, čo teraz robiť. 

Dúfam, že bude Sarah v poriadku, aj keď nič tomu nenasvedčovalo. Je to moja sesternica, s ktorou som sa nevidela už veľmi dlho. Nemám však tušenie, ako sa dostala k tomuto povolaniu. Nikdy sa nikto o tom ani nezmienil. Bola som v úplnom šoku. 

„Hej, Andy, si v poriadku?" opýtal sa ma Zachary. Otvorila som oči - neuvedomila som si, že som ich vlastne mala doteraz zatvorené - a neveriacky som naňho hľadela. Jeho tvár osvetľovalo svetlo z baterky ktorú mala v rukách Hannah. Tá bola prekvapivo ticho. 
„Nie, nie som! Čo budeme teraz robiť? Prečo idú prvé po nás?"
Von sa znovu ozvalo niekoľko výstrelov. Srdce sa mi takmer znovu zastavilo. Zachary sa v tom momente chytil mojej ruky, akoby ma chcel v prípade nebezpečia strhnúť na zem. Ja som sa inštinktívne prikrčila a zaťala zuby.

„Sarah," šepla som a pozrela sa na dvere. Do očí sa mi začali tlačiť slzy. 

„Bude v poriadku," ozvala sa Hannah.

„To nemôžete vedieť." Chrbtom ruky som si prešla po očiach. 

„Poďte, musíme sa čo najskôr dostať do Centra."

„Kde?" 

„Do Centra. Je to miesto, kde žijú nektorí Mayerovci, je tam dosť strážcov. Momentálne tam bude najbezpečnejšie," vysvetlil mi. „Najbezpečnejšie by teraz aj tak bolo v Aabhe."

„To je zas kde?" Bola som úplne mimo. Slová ako Centrum a Aabha som už zachytila v rozhovore medzi matkou a otcom, no nikdy som sa o to tak nezaujímala, ako teraz. Lenže Zach nevyzeral, že by mi chcel odpovedať.

„To sa dozvieš neskôr, musíme už ísť!" naliehala Hannah. Otočila sa a svetlo z baterky osvietilo dlhú chodbu pred nami, ktorá smerovala do podzemia a zužovala sa. Ako sa touto cestou dostaneme do toho Centra? Hannah šla prvá, za ňou som šla ja a za mnou som počula tiché kroky Zacharyho. Ten s niekým telefonoval. 

„Ideme do Centra... áno, mám tu nejaké zbrane... nie. nie, nie, nemôžeš tam ešte ísť! Počúvaj ma, James! Chceš sa zabiť? Ideme do Centra, choď tam aj ty... nie... hej. Dobre, tak tam čakaj, áno, vrátime sa tam...Ahoj!" Zachary zjavne telefonoval so Samuelovým trénerom, alebo je tu ešte nejaký iný strážca, ktorý má také isté meno. 

Za nami sa ozývalo búchanie do dverí. „Vydrží to," ubezpečil ma Zach, keď som sa obzrela. 

Pridali sme do kroku, pod nohy som poriadne ani nevidela. Ešte stále mi však bolo nanič z toho odberu krvi, tak sa mi dosť často stalo, že som zakopla, ale nespadla. Nikto z nich dvoch na to nepovedal nič. 

Bolo tu dosť chladno a čím ďalej sme šli, tým viac som cítila, že mi zviera žalúdok. Nemala som rada tmu, nemala som rada také úzke priestory... a v tomto spojení s mojou nevoľnosťou to bolo niečo príšerné. 

Zrazu sa pred nami objavila zákruta a za ňou bol už osvetlený tunel a celkom širší. Hannah však zamierila na opačnú stranu a Zachary s ňou. bolo tam niečo také, ako truhlica. Nahli sa nad ňu a prehrabávali sa v nej. 

Všimla som si, že Zachary si za opasok dal dýku a pripevnil si ešte okolo pása ďalší opasok s mečom. Potom sa otočil ku mne a podal mi pištoľ spolu s opaskom s dýkou, ktorá bola podstatne menšia, ako tá jeho. Nechápavo som sa naňho pozrela, no nepovedal nič a opasok mi vzal z rúk. Naznačil, aby som sa otočila. Cítila som, ako pristúpil ku mne zo zadu a okolo pása mi pripevnil opasok. Nezatiahol ho však príliš, takže dýka na mojom ľavom boku visela.  Mala som pocit, že každú chvíľu spadne. Druhú zbraň som si zas chytila do ruky. 

Hannah a Zachary sa medzi tým tiež stihli ozbrojiť.

„Nebudem ti klamať. Oni tie dvere so závorou zdolajú, no máme pred nimi nejaký náskok. Musíme si pohnúť, aby nás nedobehli, z Centra nám idú posily," začal hovoriť Zachary. Mala som pocit, že som si ešte nestihla poriadne uvedomiť, v akej sme situácii. „Ak by došlo k boju, čo je veľmi pravdepodobné, použi zbraň."

„Ale..."

„Musíš si zachrániť život," povedal a pozrel sa na mňa. „Odteraz budeme utekať. Drž sa pri mne." Zdvihol ruku a vyzeralo to tak, akoby ma chcel pohladiť. Lenže potom sa odtiahol a vzdychol si. 

Za nami sa zrazu ozvala streľba. Ostala som stáť na mieste ako prikovaná. Zovrela som zbraň v ruke silnejšie, stiahlo mi hrdlo. Zachary ma schytil za ruku a rozbehli sme sa za Hannah. Chytil ma tak pevne, že z toho isto budú nejaké modriny. 

Po chvíli som už nevedela chytiť dych, nohy ma príšerne boleli a každú chvíľu som o niečo zakopávala. Zachary medzitým vytasil meč a stále hovoril, nech pridám do kroku. 

Znovu sa ozval výstrel, teraz oveľa bližšie pri nás. Taktiež som započula motor auta. O malú chvíľu nás oslepili svetlá, pred nami sa vážne objavilo auto. Vyskočil z neho nejaký muž v okuliaroch. Zaplavila ma vlna úľavy. Ten muž bol James s pištoľou v ruke a mieril niekde za nás. 

"K zemi!" skríkla Hannah. Ihneď som sa prikrčila a Zach ma stiahol na zem úplne. Oškrela som si kolená a lakte o tvrdú, kamennú podlahu. Sykla som od bolesti. Pri páde na zem som spadla rovno na dýku, takže ma nepríjemne zatlačila na boku. Odvážila som sa pozrieť na druhú stranu. 

Traja muži sa k nám blížili, jeden z nich mal v ruke zbraň a ďalší dvaja meče. Ten jeden po nás strieľal, no na mňa a Zacharyho neútočil, mieril len na Hannah a Jamesa. No zrazu jeho pohľad padol práve na nás. Zach bol na zemi prikrčený tak, akoby ma chránil. A ten chlapík mal v úmysle ho zabiť. 

Zachary však nevyzeral, že by mu na tom nejako veľmi záležalo. Jednu ruku načiahol dozadu, aby sa ubezpečil, či tam naozaj som. Ja som sa ihneď odtiahla, kľakla som si a potiahla ho za ňu, takže sa  prevalil na chrbát. 

Ozval sa výstrel. 

A ja som tento výstrel aj pocítila. 

„Andy, čo si to urobila?" počula som Zachov hlas, ale vzdialene. Rukami som sa držala za ľavý bok. Bola to neznesiteľná bolesť, chcelo sa mi kričať. Pozrela som sa dolu. Bolo tam veľa krvi. 

Keď som zdvihla hlavu, videla som, ako James a ešte jeden strážca začali bojovať s ostatnými. Všade sa ozývalo rinčanie železa. Do očí sa mi začali tlačiť slzy a z tej bolesti mi bolo na omdletie. Pomaly mi otupovala všetky moje zmysly. Cítila som, ako som padla na bok. Lenže nie na zem, ale do Zacharyho náruče. 

Posledné, čo si pamätám, bola jeho zdesená tvár a krik. 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Guardians - 6. kapitola: