OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » The Guardians - 8. kapitola

16.07.2013 (19:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1614×

Samuel mal v pláne odísť. Vo dverách sa však zrazil so Zacharym. Prekvapene sa na seba pozreli, akoby sa videli po prvýkrát. Potom sa Sam otočil späť ku mne, usmial sa na mňa a zakýval. 

Zachary si sadol na miesto, na ktorom sedel pred tým, než odišiel. Snažila som sa potlačiť zívnutie, lebo som ešte nechcela spať, no moje telo so mnou odmietalo spolupracovať. Porazenecky som si vzdychla.

„Chceš si pospať?" opýtal sa. 

„Ani si nevieš predstaviť, aká som vyčerpaná."

„Ty si nespala, keď som odišiel." To nebola otázka, no aj tak som ako odpoveď prikývla. Zach sa len potichu zasmial. „To bol Samuel, však? Vyzeráte úplne ako súrodenci."

„To nám hovoria všetci. Ty máš nejakých súrodencov?" opýtala som sa ho. Povedal predsa, že budeme mať kopec času na rozprávanie. Tak prečo to nevyužiť na to, aby som ho spoznala viac? 

„Mám dvoch súrodencov. Staršieho brata a mladšiu sestru. Ale nie sú strážci. Sestra je trochu mladšia ako ty, je to taký miláčik rodiny," zasmial sa. „Niekedy ťa s ňou zoznámim." 

„Ja nemám žiadnych súrodencov. Samuela mám ako brata, rozumieme si spolu veľmi dobre."

„Takže ste sa už udobrili?" 

„Myslím, že áno. Zachary, bude ti vadiť, ak si na chvíľu zdriemnem?"

Nesúhlasne pokrútil hlavou. „Absolútne nie."

Ocitla som sa na mieste, aké som doteraz ešte nikdy nevidela. Predo mnou sa rozprestierali kopce, posiate farebnými kvetmi. Slnko práve zapadalo, celá krajina mala červeno-zlatistý nádych. Otočila som sa a zbadala zámok. Vyzeral tak skutočne.

Niečo ma však k nemu neskutočne ťahalo. Pohla som sa vpred. Cítila som, že som bosá a na sebe som mala biele šaty, okolo pása opasok, na ktorom bola dýka. Keď som sa na to pozerala, vôbec ma to nezarážalo. Akoby to bola moja súčasť. 

Keď som sa dostala pred hradnú bránu, spoza neďalekého stromu ku mne vykročil nejaký muž. Mal na sebe plátové kožené brnenie, na rukách od dlaní až po lakte kožené nátepníky*, na nohách zas holenné chrániče*. Na opasku mal pripevnený tulec plný šípov a v ruke držal luk. Nevidela som mu do tváre, pretože mal na sebe kápi*. 

Podišiel ku mne, kapucňu si stiahol a usmial sa na mňa. Mal krátke tmavohnedé vlasy, hnedé oči a strnisko na brade. 

„Adriana," šepol a povzdychol si. „Vieš, čo treba urobiť."

Ja som prikývla na súhlas. Brána sa zrazu otvorila. Za ňou bolo veľké trávnaté nádvorie, popri múre viedla kamenistá cesta dosť veľká na to, aby tade mohol prejsť kočiar s koňmi. Lenže ja som sa vybrala krížom cez trávnik. Predo mnou sa zrazu objavilo drevené schodište, ktoré viedlo do jednej z veží. 

Vyšla som do nejakej komnaty. Stále som mala pocit, že to tu veľmi dobre poznám. Inštinktívne som si vzala do ruky dýku a smerovala k jediným dverám, ktoré som videla. Potichu som ich otvorila. 

Naskytol sa mi pohľad na skromnú izbu s obrovským oknom. Väčšinu priestoru tu zaberala veľká posteľ a skriňa, ktorá bola oproti nej. Takmer všetok nábytok tu bol z dreva.  Na posteli niekto spal. Tvárou bol otočený odo mňa, no vedela som, že to je nejaký muž. Podišla som k nemu a ruku s dýkou vystrela pred seba. Narábala som s ňou tak, akoby som s ňou bojovala už dosť dlho na to, aby som ňou mohla niekoho zabiť.

Zatajila som dych a preglgla. Dýkou som jemne prešla po hebkej bielej prikrývke. Osoba pod ňou sa zamrvila, no nezobudila sa. A potom som do nej vrazila dýku. 

Ozvalo sa zalapanie po dychu, prikrývka sa začala sfarbovať do tmavočervena. Muž sa otočil a následne padol späť do postele. Vykríkla som. Bol to Zachary. 

Bola som celá spotená a zrýchlene som dýchala. Keď som otvorila oči, nado mnou sa skláňala mama a sestrička. 

„Neboj, zlatko. Asi sa ti len niečo snívalo." Mama ma pohladila po tvári a usmiala sa. „Doniesla som ti tu nejaké veci, keďže ťa ešte nemajú v pláne pustiť." Pohľadom šľahla po blonďavej sestričke, ktorá len mykla plecom. „Ako sa cítiš?" 

„Je mi fajn, no stále ma bolí hlava," priznala som. 

„Už vám bude lepšie," ozvala sa sestrička. Chystala si niečo na stolíku a venovala tomu všetku svoju pozornosť, takže sa na nás ani nepozrela. 

Potom - ani neviem ako - som znovu zaspala. A tento sen sa nijako nelíšil od toho prechádzajúceho. Vlastne, to som si len myslela. 

Dýka sa znovu blížila k nevinnej obeti na posteli. Lenže tentoraz sa postava predo mnou otočila na druhú stranu, takže som hľadela do Samuelovej tváre. Ustúpila som o krok dozadu. 

Nejaká neviditeľná sila ma však stále tisla k nemu a nútila ma zabudnúť mu dýku priamo do srdca. Chcela som naňho skríknuť, no nemohla som zo seba vydať ani hlások. 

Zamrazilo ma až v kostiach. Samuel otvoril oči a neveriacky sa na mňa pozrel. Odtiahol sa odo mňa, pohľadom prechádzal od mojej tváre, na dýku a znova na mňa. Nič nehovoril. Keď som sa k nemu priblížila, chcel dýku chytiť a zastaviť ma. No šikovne som sa mu vyhla a dýku mu vrazila do hrude. Vykríkol. 

Potom som sa rozbehla preč. Dýku som však vzala so sebou. Cestou z hradu som ju otrela do svojich šiat, takže som na nich mala škvrnu od Samuelovej krvi. Zastrčila som ju späť za opasok.
Pred hradom ma znovu čakal ten muž. Chystal sa mi niečo povedať, no zobudila som sa.

„Andy, Adriana, vstávaj!" kričal Zachary. Ruky mal na mojich pleciach, snažil sa ma zobudiť. Zaklipkala som očami. Pozeral sa na mňa ustarostene a mračil sa. „Čo sa ti snívalo?" 

„Že som..." Začali sa mi pred očami vybavovať jednotlivé scény z toho sna. Bolo to tak skutočné! „Že som zabila Samuela. A v minulom sne zas teba," vydýchla som. 

Zachary sa odo mňa odtiahol. „Dúfam, že ti tie horúčky čoskoro prejdú. Naozaj by bolo lepšie, keby si sa zotavovala doma." Posadila som sa a oprela sa o stenu. V hlave mi dunilo a bola som príšerne smädná. Taktiež mi bolo neznesiteľne horúco a zima zároveň. Cítila som sa tak slabá...

„Tie sny boli príšerné."

„Hannah príde každú chvíľu. Testy urobíme ešte raz," povedal zrazu, akoby prepočul moju poznámku. 

„Teraz?" Prikývol na súhlas. 

A tak sa aj stalo, o chvíľu sa do tejto nemocničnej izby dostavila Hannah spolu s objemnejším kufríkom. Odobrala mi krv a urobila presne to, čo v kráľovskej nemocnici. 

Keď pridala pár kvapiek mojej krvi do nejakej tmavej tekutiny v priehľadnej nádobe, uvidela som niečo, čomu som ani ja sama nechcela veriť. Tekutina zrazu začala žiariť a v nej sa objavovali modrozelené pásiky, ktoré sa objavovali a znovu mizli. Počula som, ako Zach vedľa mňa zatajil dych. 

Všetko zrazu ustalo. Myslela som si, že to je všetko, no z nádoby sa po chvíli začali číriť smerom nahor modré pásy, ktoré vytvárali špirálové ornamenty. Niektoré mizli a namiesto nich sa tam objavovali znova ďalšie. K modrej farbe sa pridala aj zelená a žltá farba.

„Wau." 

„Neviem, kde sa predtým stala chyba," ozvala sa Hannah, „no teraz to fungovalo bez najmenších problémov." 

„Takže budem strážca?" spýtala som sa jej. 

Súhlasne prikývla a povzbudivo sa na mňa usmiala. „Len sa musíš čo najskôr dať do poriadku!" 

Horúčky mi trvali ešte dva dni, takže som bola úplne mimo a celý ten čas prespala. Nočné mory mi však nedali pokoj. Sny som mala neustále také isté, avšak vždy som zabila niekoho iného z môjho okolia. Začínalo ma to desiť. 

Zachary bol neustále pri mne, hovoril so mnou o tých snoch, pýtal sa na rôzne detaily. Keď som sa ho opýtala na to, či o tom niečo vie, neodpovedal mi a šikovne zmenil tému tak, že som na to zabudla. Neustále sa pýtal na rôzne veci z môjho života. Ja som nemala priestor na to, aby som zistila niečo o ňom. 

„Čo je Aabha?" opýtala som sa Zacha, keď sme len tak sedeli a dlhšie medzi nami panovalo ticho. Dnes som sa po prvýkrát postavila na nohy, no chodilo sa mi ťažšie, keďže sa mi stále napínala rana na boku. 

„Páni, ty máš teda dobrú pamäť," zasmial sa. „Lepšie by bolo začať od začiatku, nemyslíš?" Prikývla som. 

Sadol si vedľa mňa na posteľ, povzdychol si a spustil: „Na to, aby si sa naozaj stala strážcom, potrebuješ urobiť úspešne skúšky. Tie sú na konci tréningu. Ak ich urobíš úspešne, pridelia ťa k niekomu z rodiny, tak sa strážci vlastne menia, len málokto je dlhodobo pridelený k jednému zverencovi. No... zverenec - člen kráľovského rodu má schopnosti, ktoré plnohodnotne využívať nemôže. Preto niektoré schopnosti akoby odovzdá svojmu strážcovi.

Nepriatelia sa snažia tieto schopnosti získať. Ide to tak, že buď člena alebo strážcu zrania. Ak ho zabijú, zomrie s nimi aj sila. Tá sila môže úplne celá prejsť len za pomoci zbrane, ktorá človeka zraní.

Schopnosť, ktorú majú spoločnú, je tá, že obaja môžu vytvoriť niečo ako portál a ním sa preniesť do Aabhy. To je krajina akoby v inej dimenzii, kde sa len tak hocikto dostať nemôže. Avšak, nepriatelia, ktorí získali schopnosti, sa tam dokážu preniesť. Bohužiaľ, sú aj takí členovia kráľovskej rodiny, ktorí sa snažia zničiť pôvodný starý rod a chcú sa dostať k vláde. Spolčujú sa s nepriateľmi a tak všetkých ohrozujú."

„Fíha." To bolo jediné, čo som dokázala zo seba dostať. „Asi to budem vstrebávať ešte dlho, aj keď som už niečo z toho počula... tá krajina naozaj existuje?" 

„Áno. Tie sny, ktoré máš, sa odohrávajú práve v nej." Zarazila som sa, zdvihla obočie a pozrela sa naňho. „Už aby si odtiaľto odišla. Je tu niekto, kto ti tie sny posiela, nejaký člen, ktorý je s nepriateľmi. Ak s nimi zostaneš dlhšie v kontakte, sny budú čoraz horšie. Úplne z nich zošalieš. Odvtedy, čo si mi o nich povedala, som sa snažil zistiť, kto tu od môže byť, no nemám ani najmenšie tušenie."

„Takže to nie je náhoda? Myslela som si, že to je z tých liekov!" 

„Nie, nie. Zajtra prehovorím s tvojou mamou. Musíš odtiaľto odísť na nejaké bezpečné miesto." Naklonil sa ku mne a objal ma. „Budeš dokonalý strážca. Na všetkých si urobila dojem už tým, že si ma zachránila." zatvorila som oči a pritisla sa k nemu ešte bližšie. Omotala som mu ruky okolo pása a povzdychla si. Takto som dokázala zabudnúť na všetky problémy. 

* ak by ste nevedeli, čo to znamená

kápi

holenné chrániče  a nátepníky  - na fotke na rukách nátepníky a na nohách holenné chrániče 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Guardians - 8. kapitola: