OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » The Guardians - 9. kapitola

20.07.2013 (18:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1571×

Nasledujúci deň ma Zachary vytiahol z postele už hneď ráno. Mala som pocit, že tu spal celú noc. Prekvapilo ma, že som sa už cítila celkom dobre. Taktiež som bola plná energie, keďže som sa dobre vyspala. Túto noc ma nedesili žiadne nočné mory. Moja nálada bola dokonalá. A zlepšila sa ešte po tom, ako som vedľa Zacha zbadala jeho psa - Aishu. 

„Spala si dobre?" opýtal sa, hneď ako sme vyšli na chodbu. Aisha nám bola v pätách. Rolnička sa na jej krku pri každom pohybe hojdala a zvonila.

Prikývla som na súhlas. „Konečne žiadne zlé sny." 

Zachary sa usmial a viedol ma cez dlhšiu tmavú chodbu. Bolo tu veľa dverí, vyzeralo to tu ako v nemocnici, no Zach mi tvrdil, že sme v Centre. Popravde, už som aj tak chcela ísť domov. 

Na konci chodby bolo schodište, po ktorom sme zišli až na prízemie. Cestou sme minuli jedno poschodie, ktoré sa dosť líšilo od toho, na ktorom som bola ja. Boli tam masívne drevené dvere, ktoré zabraňovali výhľad na to, čo sa nachádza za nimi. Na prízemí bolo hneď oproti schodišťu východ. Obrovské presklené dvere.

So Zacharym sme si sadli na lavičku pod jedným zo stromov. Vydýchla som od úľavy, keď som si konečne sadla. Rana na boku ma stále pichala, no už sa to dalo vydržať. Aisha sa schúlila v tieni lavičky do klbka a driemala.

„Mali by sme pokračovať s tréningom," začal Zach a ja som na to nesúhlasne zamraučala. Pozrel sa na mňa a nesúhlasne pokrútil hlavou. „Si pozadu, Andy." Mal obrovskú pravdu. Toto zranenie ma vyradilo z intenzívneho tréningu. 

„Prepáč, ale ešte sa mi trénovať nedá," upozornila som ho. 

Zachary mi však začal hovoriť o rôznych technikách boja, slovne sa snažil opísať všelijaké prípady a radil mi, ako sa vtedy zachovať. Snažila som sa ho počúvať, pretože bol tým úplne zaujatý. Sedel na tej istej lavičke ako ja, otočený ku mne a ruky mu poslúžili ako meče a dýky... 

Takto sme tam sedeli asi až do obeda. Zach objednal pizzu a pobrali sme sa späť na izbu, keďže von začalo byť neznesiteľne horúco. Celkom som sa tešila, ako si znovu ľahnem do postele. Cítila som sa vyčerpane, aj keď ráno to bolo úplne inak a pri tom je len obed. Naozaj som potrebovala si na chvíľu pospať! 

Boli sme vo dverách, keď zrazu na príjazdovej ceste zastalo auto. Z neho sa vyrútili dve postavy, ktoré medzi sebou pridržiavali nejakého človeka. Vlastne ho takmer niesli. Bolo to celkom nezvyčajné, keďže všetci traja boli odetí v krúžkovom brnení a vlastne boli oblečení v historickom kostýme. Okolo pása mali opasky, za ktorými mali meče. jeden z nich mal na sebe plášť s kapucňou. Aisha začala štekať a obšmietať sa okolo Zacharyho. 

Muž, ktorý bol v strede, krvácal. Na tvári mal neskutočne veľa škrabancov, rozbitú peru a od krku sa mu ťahala rezná rana, ktorá pokračovala smerom na kľučnú kosť, no strácala sa pod brnením a tmavozelenou tunikou pod ním. Na nej bol obrovský fľak od krvi. 

Všimla som si toho muža. Mal svetlé vlasy, ktoré mu siahali po bradu, no teraz bol strapatý a niektoré vlasy mal prilepené ku krku krvou a potom. Do očí som mu nevidela, keďže bol miernejšie sklonený. Nebol vysoký. Keď prechádzali okolo nás, Zach ma rukou postrčil kúsok nabok. Počula som prúd nadávok, keď muž zakopol a nechtiac vrazil do toho, čo mu pomáhal prejsť cez chodbu. Jeden z nich si so Zachom kývol na pozdrav. 

„Janshai, nehýb rukami!" okríkol ho jeden zo strážcov, ktorý k ním práve pribehol a pomáhal im dostať ho hore schodmi. 

„Iste má zlomenú kľučnú kosť, treba mu prestrihnúť krúžkovku*," poznamenal jede.

So zdvihnutým obočím som sa pozrela na Zacharyho. „To..."

„Zabudol som ti povedať, že Aabha je niečo ako fantazijný stredovek." Zachary to povedal tak, akoby komentoval farbu svojho oblečenia. Akoby to bolo úplne v poriadku. 

„Fantazijný?" 

„To uvidíš, keď tam budeš." Prevrátila som očami a zívla. Keby som mala viac energie, drankala by som z neho informácie, no teraz už túžim len po tom, aby som niečo zjedla a šla spať. 

Mala som menší problém vyjsť po schodoch, keďže som pri dvíhaní nôh namáhala hlavne ranu. Musela som ísť s vystretou ľavou nohou, čo vyzeralo, akoby som ju mala zlomenú. Zachary to nijako nekomentoval a kráčal tesne za mnou. lenže tesne pred koncom som zakopla a vrazila chrbtom do steny. Zavrátilo ma. 

Zachary skočil ku mne, aby ma zachytil. Jednu ruku mi dal k pásu, aby zabezpečil, že nespadnem zo schodov a druhou ma chytil za rameno. Dalo by sa povedať, že ma vlastne držal celým telom. 

Sykla som od bolesti, no jediné, čo Zach urobil bolo, že sa odo mňa odlepil. 

Tvár mal celkom blízko tej mojej, hľadela som mu do tmavých očí. Hneď ma prešli všetky myšlienky na bolesť. Zachary sa o kúsok naklonil bližšie ku mne, takže sa nám teraz čelá dotýkali. Obaja sme sťažka dýchali. Mala som neskutočnú chuť prekonať tú malú vzdialenosť, schytiť ho za lem trička, pritiahnuť si ho k sebe a pobozkať ho. Pohľadom som blúdila po jeho tvári: od jeho hnedých očí, cez malý nos až po pery. V bruchu som cítila to, čo mnohí označujú za motýliky. 

„Ma-r-pardon..." zakoktal sa niekto vedľa nás. Zach sa v momente odtiahol, no jeho ruka z môjho pása nezmizla. Otočila som sa za tým hlasom, ktorý išiel z druhého poschodia. Zbadala som tam vysokého muža v obleku. Celkom sa podobal na Zacharyho - no vlasy mal kučeravejšie a kratšie, oči o niečo svetlejšie a postavu svalnatejšiu než Zachary. „Mám dcéru, Zachary," povedal muž a usmial sa. Na jeho tvári sa zračila neopísateľná radosť. 

Zachary odo mňa odstúpil a podišiel k mužovi. „Gratulujem, André! Budeš skvelým otcom." Objali sa. Muž mu niečo pošepkal, no ja som to nepočula. Ostala som stáť na mieste, lebo sama by som sa už asi ani nepohla. 

„Kto to bol?" opýtala som sa ho, keď odišiel. Zach mi pomohol vyjsť po schodoch.

„To bol André Mayer, najstarší syn kráľovského páru. Poznám sa s ním, keďže som pracoval práve v ich rodine," vysvetlil mi. Spomenula som si na ten deň, kedy mi James povedal, že boli z postu strážcov spolu zosadený - kvôli nezodpovednosti. 

„Prečo nepracuješ ako strážca?" spýtala som sa ho. Chcela som o tom vedieť oveľa viac. Moja zvedavosť proste nepozná hraníc. 

„Potrebovali pomoc s novými," odvetil. Lenže pri pohľade na mňa si vzdychol. „Tak dobre, nebolo to takto. S Jamesom sme veľmi dobrí priatelia a vieš, ako to medzi takými ľuďmi chodí - vymýšľali sme rôzne blbosti. Boli sme v Aabhe a tým vytočili pár ľudí, za čo nás poslali sem. James si vždy uťahoval zo všetkého nadprirodzeného. Dalo by sa povedať, že tu som neprávom. Ale... som rád, že tu som, je to príjemná zmena," dodal s úsmevom. Napriek tomu som mala pocit, že tu je z povinnosti. Že so mnou trávi čas len pre to, že musí. V kútiku duše som však dúfala, aby to tak nebolo. 

Priznala som si už dávnejšie, že som doňho úplne zaľúbená. Lenže ktovie, aké to je z jeho strany. 

Myslela som si, že na izbe budem mať pokoj, aby som si mohla oddýchnuť. Zachary povedal, že sa večer ešte zastaví, mama mi poslala správu, že zajtra pôjdem domov... Chcela som načerpať čo najviac energie, lebo som vedela, že doma toho veľmi nenaležím. 

Keď som vošla do izby, pohľad mi padol na človeka sediaceho na posteli, ktorý bol od pol pása nahor nahý. Vlastne, nie tak celkom, väčšinu mu z jeho hrudníka zakrýval obväz, pod ktorým mal jednu ruku. V tvári mal zmučený výraz, ktorý ešte podtrhávali krvavé šrámy a napuchnutá spodná pera. Bol to ten muž, ktorého tu priviezli zraneného. 

„Ahoj," pozdravila som ho, no on sa na mňa ani nepozrel. Nezrozumiteľne niečo zašomral, brala som to ako odzdravenie. Ľahla som si do postele, vzala do ruky knihu, čo mi tu priniesla mama, a začala som si ju čítať. Netrvalo dlho a ja som zaspala aj s knihou na sebe. 

Nesnívalo sa mi absolútne nič, za čo som bola nesmierne vďačná. No nedalo sa povedať, že som si oddýchla, keďže som sa cítila úplne rozbito. 

Pozrela som sa druhú posteľ, kde bol ten muž. Stále bol v tej istej polohe ako predtým, no teraz ma prebodával pohľadom. Keď sa naše pohľady stretli, sklonil hlavu a zasmial sa. 

„Počul som o tebe. Ale bol by som radšej, keby si ten čin neurobila, on si nezaslúži, aby ho niekto zachraňoval," ozval sa po chvíli. Neveriacky som na neho zazrela. 

„Ty ho nepoznáš."

„Mýliš sa, poznám ho veľmi dobre." Zdvihla som obočie a čakala, či na to ešte niečo povie, pretože ja som nemala ani najmenšiu chuť sa s ním hádať, nieto rozprávať. „Je samá faloš, nechápem, ako mohli k novým dať niekoho takého ako je on." 

Tvárila som sa, že ho nepočúvam. Vlastne som ho aj chcela nepočúvať, lebo to, čo vravel, mi nedávalo žiadnu logiku. Avšak, donútilo ma to zamyslieť sa nad tým. Keď sa to tak vezme, Zacha som až tak nepoznala. Bolo nad slnko jasné, že tento chlap ho pozná dlhšiu dobu. No aj tak som mala pocit, že to, čo mi hovoril, nebola pravda. 

Pozrela som sa von z okna - pomaly sa stmievalo. V kútiku duše som dúfala, že Zachary príde čo najskôr. Uvítala by som aj návštevu v podobe Samuela alebo mojej mamy. Bolo mi to jedno, hlavne nech tu s ním nie som sama, lebo sa mi protivil už len tým, ako sa na mňa pozeral. Pôsobil strašne arogantne a povýšenecky. 

Odvrátila som sa od neho a čakala na spasenie. Skúšala som znovu čítať knihu, no pristihla som sa pri tom, ako mi oči blúdia po písmenkách a slovách, no nevnímala som ich. Dvere sa zrazu otvorili a do izby vošiel Zachary. 

Hneď vo dverách však zostal - s pohľadom na Janshaiovi - zarazene stáť. Bolo až vidno, aké panuje medzi nimi napätie. Janshai mal vystrčenú bradu, povýšenecky pohľad a na perách ironický úsmev, Zachary sa snažil tváriť pokojne. To mu však nešlo, keďže som si jasne všimla zmenu v jeho očiach. Keby mohol, z Janshaia by už iste bola len kôpka popola. Pery mal zovreté a päste zaťaté. Vyzeral ako samotný boh pomsty. 

Netuším, aké problémy mali medzi sebou, ale zaskočilo ma, keď sa zrazu Zachary rýchlym krokom presunul k nemu. Chytil ho pod krkom a pritlačil k stene. 

„Ako si, dopekla, mohol dovoliť, aby sa to stalo?! Vieš veľmi dobre, že sa tam už nevrátiš! Nech ťa samotný Boh ochraňuje, ak ti ešte nieto dá schopnosti späť!" ziapal naňho. Janshai mal pootvorené ústa, snažil sa odtiahnuť Zacharyho ruky od svojho hrdla, ktoré mu zamedzovali prísun kyslíka. 

„Zachary... Zach!" skríkla som. Vyskočila som z postele a tiež som sa pokúsila odstrčiť ho. Nemôže mu predsa ublížiť, veď je zranený. Ak sa neodtiahne, zabije ho. 

Chytila som ho za ramená a tisla ho smerom ku mne. To ho prinútilo otočiť sa a nevenovať pozornosť Janshaiovi, ale mne. Janshai si odkašľal a sadol si na opačnú stranu postele. Rukou sa držal za hrdlo. 

„Čo to...?" chcela som sa opýtať, no Janshai ma prerušil. 

„Dúfam, že jej to vysvetlíš a nevynecháš žiadny detail. Žiadny! Inak sa o to postarám ja." 

 * krúžkovka - krúžkové brnenie

Janshaia si ešte v tejto poviedke užijete. Dávam vám však do pozornosti koniec prológu. :)  

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Guardians - 9. kapitola: