OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Time to cry 2.

14.09.2013 (11:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 841×

HM ani Miley veľmi nefandím, ale táto pesnička patrí ku kapitole
Miley Cyrus - Goodbye

Mám strach zo strachu,
veď je stále väčší,
azda väčší je než ja?
Alebo sa to len zdá,
a je taký malý, maličký -
a iba ja som menšia?

Buďme priatelia

14. február 2011, pondelok

Po tom zážitku som bola celá vystresovaná a nesvoja. Nedokázala som pozerať na  žiadny film vkuse, pretože ma prestal baviť a v hlave som mala stále ten jeho pohľad. Mama sa nevypytovala, len ma informovala, že zavolala doktorovi Thomasovi ohľadne toho, čo sa stalo a on jej povedal, že som zmizla hneď po ukončení stretnutia a že sa za ním máme zastaviť zajtra poobede.

Ešte pred tým, než som si pustila Až tak moc tě nežere, som rýchlo vliezla do kúpeľne. Omotaná v uteráku som sa postavila pred zarosené zrkadlo a trochu ho poutierala. Zadívala som sa na svoju tvár. Plachú, vystrašenú a chudú. Už som síce nemala preliačiny v lícach a z rúk mi nevytŕčali kosti, ale stále som mala istú podváhu. Posnažila som sa o úsmev – o to, o čo ma Eva pripravila. Rukami som natiahla svoje líca. Nebola som tučná. Ale na nohách sa mi stihol nazbierať tuk a zadok som mala trochu ovisnutý.

Naplnil ma pocit zúfalstva. Všetko o čo som sa snažila bolo preč. Tuk sa znovu nazhromažďoval na miestach, kde pred niekoľkými mesiacmi nebol. Oproti tomu ako som vyzerala to bola úplná zmena. Zovrelo mi srdce. Neznášala som všetok ten tuk. Neznášala som jedlo, ktoré som musela jesť. A hlavne – neznášala som rodičov a doktora Jaya, že mi to pripomínali.

Možno bol čas vypadnúť z domu. Na chvíľu ísť do mesta. Lenže z predstavy ako sa na mňa ľudia pozerajú ma striaslo. Ale možno by som na chvíľu zabudla na všetko čo sa stalo. Konečne by som sa znovu zaradila do spoločnosti. Od vtedy, čo sa to stalo, som v škole nebola. Bol čas začať sa učiť. Mať znovu sny o budúcnosti.

Zhodila som zo seba uterák. Zadívala som sa na svoje brucho. Nebola som tučná. Nie tak veľmi. Stiahla som brucho a zadívala som sa na svoje kosti. Presne taká som chcela byť. Chcela som byť chudá, štíhla a krásna. Ako som sa niekomu mohla páčiť taká tučná? Prešla som rukou po výrazných krivkách. Som tučná, preblesklo mi hlavou.

Z tohto si sa už predsa dostala, zašomrala som nespokojne v hlave a skrčila sa po uterák. Rýchlo som si vysušila telo a navliekla sa do krátkych šortiek a voľného hnedého trička.

Keď som sa otočila späť k zrkadlu a zadívala sa na svoj odraz na chvíľu som sa zarazila. Vzala som si tričko, ktoré som kupovala s Evou. Zmrazilo ma na chrbte. Ani som nevedela, že ho ešte mám. Moje útle telo sa v ňom takmer strácalo. Nebyť gumičky na jeho spodku, tak mi je tričko pod kolená. Malo malý výstrih a krátke rukávy.

Nenávidela som nakupovanie. Všetko to dlhé vyberanie toho, čo si oblečiete. Navyše keď máte skriňu plnú starých vecí, ktoré máte radi. Ale Eva vedela nakupovanie zameniť za zábavu. Každé tričko, ktoré si prezrela nejako okomentovala. Prechádzala sa po obchode a mňa posadila pred šatne. Na chvíľu zmizla a potom sa vrátila s nejakým kusom oblečenia. Keď sa prezliekla, vyliezla a nejako zapózovala. Pousmiala som sa. Neexistovalo nič, čo by jej nepadlo. Vo všetkom vyzerala fantasticky. Či už v XXL alebo S. Všetko jej perfektne padlo. Niekedy som mala pocit, že keby si vzala aj pánske oblečenie, tak by vyzerala perfektne.

Vyliezla v modrom tričku s nápisom: Best Friends. Usmiala sa. Prikývla som a sklopila zrak ku knihe na mojich nohách. Ani som si nevšimla kedy odbehla preč a už sa vracala s akýmsi hnedým tričkom.

Vliezla do šatne a keď z nej vyliezla nespokojne sa zamračila. Nemala na sebe to tričko, ale držala ho v ruke.

„Vyzerám v ňom otrasne,“ zamrnčala, „ale keď ono je tak pekné.“

Mykla som plecami a venovala jej súcitný pohľad. Vytiahla som z tašky fixku a podčiarkla dôležité slová v knihe.

Eva sa nikdy nezaťažovala učením – to ja som bola tá, ktorá sa musela do školy drviť. Ona mala vždy dobré známky a to som ju nikdy nevidela s knihou v ruke. Keď som sa ku nej mala prísť učiť, tak to bola len zámienka pre to, aby ma vytiahla do obchodov. Vždy vravela, že so mnou sa jej nakupuje najlepšie.

Zrazu mi na knihe pristálo hnedé tričko. Nadvihla som hlavu a pozrela na ňu.

„Skús si ho.“

Pokrútila som nespokojne hlavou a hodila jej ho späť. Skôr, než som stihla prečítať slovo z knihy, tričko znovu pristálo na mojich nohách.

„Neodvrávaj!“

Zamračene som ho vzala do rúk a knihu položila na kabelku na zem. Vliezla som do kabínky a vyzliekla si tričko. Keď som na seba navliekla hnedé tričko, prekvapene som sa na seba pozrela. Nevyzerala som až tak zle. Nikdy som neverila, že v niečom môžem vyzerať tak fantasticky. Sklonila som pohľad ku farebným pančuchám a krátkej minisukni. Vždy som nosila takéto oblečenie. Nikdy som sa nesnažila zmeniť môj šatník – nebolo treba.

„Vyzeráš úchvatne,“ ozvalo sa spoza mňa. Pozrela som sa na odraz Evinej hlavy v zrkadle. „To musíš mať.“ Vliezla ku mne a ukázala na podobné hnedé tričko, len v inej veľkosti. „Budeme ako dvojičky. Vyzeráš úchvatne, sestrička. Škoda len, že mne nesadne tak super ako tebe.“

Pokrútila som hlavou a otvorila dvere z kúpeľne. Už žiadne rozmýšľanie nad Evou a nad tým aká som tučná. Možno by som sa mala viac venovať tomu, čo sa dnes stalo. Zrazu mi to moje vystrašenie pripadalo príliš naivné a detinské. Stratil sa dôvod, prečo som sa Blakea tak bála. Bol to v podstate celkom fajn chlapec – prihovoril sa mi, keď nikto iný nie. Chcel sa so mnou len zoznámiť a ja som utiekla ako päťročné dievčatko.

Vošla som do svojej izby a prešla ku poličkám s cédečkami a dévedečkami. Rodičia mi ich začali kupovať hneď, čo zistili, čo sa stalo. Povedali, že sa tak možno aj niečo naučím. Mala som doma plno cédečiek aj s angličtinou a podobne. Sem tam som si ich zapla a čosi sa naučila. Moja zbierka zaberala celú jednu stenu. Druhá bola polepená plagátmi a z tretej opadala omietka po tom, čo som strhala všetky fotky, len aby som sa nemusela dívať na Evinu tvár.

Vytiahla som Až tak moc tě nežere, a strčila ho do DVD prehrávača. Spod postele som rýchlo vytiahla zásoby coca-coly a zababušila sa pod deku. Pri pozeraní som zaspala.

15. február 2011, utorok

„Claire,“ oslovil ma opatrne Jay, „ako sa máš?“

Ako vždy som sa v jeho kancelárii schúlila na pohodlné kreslo a snažila sa tváriť, že je všetko v absolútnom poriadku. Chvíľu som sledovala rušnú ulicu za oknami a potom som sa už čisto venovala tomu, aby všetko vyzeralo ako má – žiadne myšlienky o smrti či o tuku na mojom tele. Žiadna nechuť k jedlu či k svojmu telu. Poznala som to. Stačilo sa trochu prerieknuť a už vám znovu nasadil nejaké divné tabletky, ktoré vám dávali akýsi divný opojný pocit radosti.

Prikývla som. Ešte stále som mala na sebe hnedé tričko. Ešte stále som mala pred očami jej šťastný výraz, keď mi ho kupovala. Neviem prečo som si ho nevyzliekla. Možno to bola nejaká trucovitosť voči mojej neistote a bolestným spomienkam. Možno sa moje podvedomie rozhodlo konečne začať bojovať proti tomu, čo sa stalo.

„Dobre,“ prikývol, „včera mi tvoja mama volala, že si jej napísala z mestského parku, nech sa po teba urýchlene príde. Vieš mi povedať prečo?“

Nadýchla som sa, že odpoviem, ale v hrdle mi navrel hrča strachu. Nie pred ním, ale pred sebou samou. Pred tým, že som sa včera správala tak neuvážene. Na chvíľu som zavrela oči a dvakrát sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Až potom tá hrča zmizla.

„Po sedení ku mne prišiel ten chlapec,“ začala som úprimne, „myslím, že sa volal Blake.“

Jay len prikyvoval a čosi si horlivo zapisoval na papier. Pohodlnejšie som sa usadila a rozpovedala som mu, čo sa stalo. Bol to psychiater, možno mi nenasadí lieky a nepošle ma do ústavu. Možno mi bude vedieť pomôcť. Keď som skončila, urobil ešte pár ťahov perom a potom sa na mňa usmial.

„Dlho si nebola v cudzej spoločnosti,“ skonštatoval, „je to v poriadku. Bude ale lepšie keď to skúsiš. Vravela si, že si utiekla a prihovoril sa ti on?“ Prikývla som. „Dobre. Blake je milý chlapec. Chodí ku mne už od siedmych. Nemusíš sa ho báť.“

Jemne som prikývla a zahryzla sa do hornej pery, ktorá sa mi pri predstave rozhovoru s ním začala triasť.  Upokojovala som sa slovami: „Je to normálne.“ Nie som žiadny podivný prípad. Proste som sa uzavrela do seba a zabudla som aké je to komunikovať s cudzími ľuďmi. Aké to je nadväzovať nové kontakty.

„A vieš čo? Môžeme vám naplánovať spoločné stretnutie, napríklad zajtra,“ dodal.

Vystrašene som vytreštila oči, ale to už mama prikyvovala a čosi si zapisovala do diáru. Jay sa na mňa usmial.

„Ak sa na to necítiš...“ Pokrútila som hlavou. Len sa mi to zdalo príliš unáhlené. Iba teraz som sa dozvedela, že mám problémy so sociálnosťou a on mi len tak povie, že sa mám zajtra stretnúť s ním, mojou mamou, Blakeom a pravdepodobne ešte niekým z jeho rodičov. To sú dvaja cudzí ľudia. Dvaja úplne cudzí ľudia, o ktorých nič neviem a oni nič nevedia o mne.

Po chrbte mi prebehol mráz.

„A skúste ísť s mamou napríklad do obchodu, kúpiť si nejaké oblečenie,“ povedal, „nech trochu vypadneš z domu a trochu vkĺzneš do života. Nemôžeš ostať navždy zavretá vo svojej izbe. Čoskoro budeš mať súrodenca a kto sa o neho bude starať?“

Jay sa usmial na mamu, ktorá sa zapýrila. Na chvíľu som zacítila nepríjemnú atmosféru, ale potom obaja odvrátili pohľad. Akoby medzi nimi bola nejaká divná pokojná atmoška a ja som mala byť len nejakou zámienkou k tomu, aby ju mohli cítiť. Zmrazilo ma. Mama by otca nikdy nepodvádzala. Iba sa mi to zdalo. Už dávno neovládam gestá a mimiku ľudí. Už dávno sa v tom nevyznám.

Tento deň bude ešte veľmi dlhý.

16. február 2011, streda

Bola som nervózna. Stála som pred zrkadlom a dívala sa na to ako vyzerám. Čo ak sa mu nebudem páčiť? Čo ak si všimne všetok ten tuk? On je tak krásne chudý, aj keď za to pravdepodobne nemôže. Naniesla som si len maskaru a nervózne postávala pred zrkadlom. Stiahla som líca dovnútra a zadívala sa na preliačiny. Vyzerala som ako mŕtvola. Vydýchla som si a vzala do rúk podprsenku. Rýchlo si ju zapla, aby som nemusela hľadieť na to malé, čo sa pod nimi skrýva. Čo keď sa mu viac páčia dievčatá s väčším poprsím? Čo ak...

CLAIRE! Nahnevane som sa otočila. Prečo mi na tom tak záležalo? Pravdepodobne keď sa ku mne prihovorí, tak zamdliem strachom. Bála som ho, ale chcela som vyzerať pekne. Bála som sa toho milého priateľského úsmevu a mäkkého pohľadu. Nemalo by na ňom byť nič strašidelné. Možno predstava, že umiera. Nebol dôvod sa ho báť. A mňa pri predstave toho, že sa s ním budem musieť stretnúť mrazilo.

Keďže sa vonku zmrákalo a cez noc nasnežilo, tak som sa rozhodla pre úzke rifle a čisto biele tričko. Neposlušné vlasy som skryla pod bordovú bavlnenú čiapku a vybehla z kúpeľne. Zastavila som pred mamou, ktorá akurát nalievala teplý čaj do termosu, aby sme sa zahriali. Narýchlo som si ešte obliekla novú koženku a šál rovnakej farby ako som mala čiapku.

Keď sme vychádzali z domu, prekvapene som si uvedomila, že na to ako sa bojím, sa aj celkom teším. Neviem či sa teším na Blakea, alebo na rozhovor. No mrazilo ma pri tej predstave. Chvíľu som premýšľala, či nejako nepresvedčím mamu, aby to odvolala. Bola som dobrá herečka – mohla som jednoducho zahrať, že sa necítim dobre. Ale bola som príliš zamestnaná prípravami, že ma ani nenapadlo rozmýšľať nad tým, že by som tam nešla.

Nasadli sme do nášho Jeepu a zapásali sa.

„V poriadku?“ opýtala sa mama. Prikývla som a zahryzla sa do pery.

Zrazu som sa cítila akosi divne. Doteraz som tú podivnú radosť nevnímala. Tešila som sa. Naozaj! Na to, že sa prekonám. V bruchu som cítila nepríjemné napätie a po chrbte mi jednostaj behal mráz.

Bolo desať hodín ráno. Doktor Jay nám ešte včera volal, že Blake pozvanie prijal, ale že môže dosť iba niekedy od deviatej do jedenástej a potom musí na nejaké vyšetrenia, po ktorých býva unavený a nervózny. Pred ambulanciou doktora Thomasa stálo len jedno auto. Starý Ford Capri, pravdepodobne už veterán, čiernej farby.

Mama zaparkovala o jedno miesto ďalej. Vyskočila som z auta a cupotala za mamou do malej budovy. Ako vždy nás privítala recepčná a usmiala sa na nás.

„Pani Rousterová,“ oslovila mamu, „Claire. Doktor Thomas vás už čaká aj s pánom Austrom vo svojej kancelárii.“

Mama len slušne prikývla a rukou mi naznačila, nech idem prvá. Položila mi ruku medzi lopatky a zaklopala na dvere. Stlačila kľučku a vošla dnu.

Prvé čo som si všimla, boli staré okopané topánky a čierne tepláky. Na moje prekvapenie sa Blake vôbec nezaťažoval s tým, ako vyzerá. A sedel v mojom kresle. Podsadol ma. Narušil moje teritórium. Znova. Akoby ho to niečím fascinovalo. Nepríjemne som zavrčala. O operadlo mal opreté dve drevené barly a na tvári úsmev.

„Ahoj Claire,“ pozdravil ma Jay, „Tema.“ Usmial sa na mamu a ukázal na voľný gauč.

Zvraštila som obočie. Mama sa pohla ku gauču a pohodlne sa usadila. Ja som ostala ako prikovaná stáť.

„Deje sa niečo, Claire?“ opýtal sa Jay.

„Nechcem sedieť na gauči,“ odvrkla som.

„Tak si môžeš sadnúť na stoličku, alebo na zem,“ odvetil.

Pokrútila som hlavou. Zadívala som sa na Blakea, ktorý ma zvedavo pozoroval. Nemal tu rodičov. Bol tu len on a tej jeho priateľský úsmev. Len on a moje kreslo. Vedela som, že je neslušné ho stadiaľ vyháňať. A stále mi naháňal strach. Sedel tam a bol úplne neznámy. Jediné čo som vedela bolo to, čo povedal na stretnutí. Nič viac!

Rozbúchalo sa mi srdce od strachu. Mal to byť môj nový priateľ. Môj nový najlepší priateľ. Striaslo ma. Bála som sa ho. Bála som sa priateľstva a sklamania. Ublíženia. Ako som mohla dôverovať niekomu úplne cudziemu, keď v minulosti mi ublížila moja najlepšia priateľka? Ako som mohla veriť či dúfať v to, že sa to nezopakuje? Nepoznala som ho. Možno mal rakovinu a chcel si posledné dni svojho života užiť. Roztriasla sa mi spodná pera.

„Claire,“ oslovil ma Jay.

Nedokázala som mať priateľa. Všetka tá radosť, ktorú som cítila keď som odchádzala z domu a to vzrušenie, keď som otvárala dvere, boli preč. Zmizli. Nahradila ich bolesť, skľúčenosť a strach. Možno som mala naozaj nejakú sociálnu fóbiu. Najviac ma na ňom desil ten jeho priateľský ustarostený výraz. Skôr, než som vybehla z izby som zachytila ešte to ako z jeho tváre zmizol úsmev a vystriedal ho strach. Strach o mňa.

Prudko som otvorila dvere a dala sa do behu.

„CLAIRE!“ počula som Jayov a mamin krik. Dokonca aj recepčná za mnou čosi volala. Nezastavovala som. Len som ozlomkrky utekala. Preč od spoločnosti. Kdesi, kde sa budem môcť zašiť a schúliť do klbka. Kde na mňa nikto nebude civieť. Ale nechcela som utiecť od mamy a nechať ju strachovať. Žiadny útek z domu. Len útek od ľudí.

Zvrtla som do akejsi uličky a hlavu sklonila do dlaní. Cítila som na chrbte posmešné pohľady okoloidúcich, ale neotáčala som sa. Snažila som sa ich čo najviac ignorovať. Srdce mi búchalo o preteky a triasla som sa.

Chvíľu som tam stála a snažila sa spamätať. Keď som sa upokojila, vyšla som z uličky a nadýchla sa mestskej vône. Poobzerala som sa okolo. Prechádzalo tu veľa ľudí. Niektorí sa ponáhľali do práce, ďalší ku doktorom alebo na raňajky. A ja som len tak postávala v strede chodníku, zatiaľ čo ma obchádzali. Niektorí mi venovali krátky pohľad, ale nikto si ma dlho nevšímal. Nikto sa nezastavil a nespýtal sa, prečo som celá spotená a prečo mám vlhké oči. Nikto z nich nebol ako Blake. Nikto sa so mnou nechcel priateliť.

Vo vrecku sa mi rozzvonil mobil. Mama.

„Kde, preboha, si?!“ zapišťala do telefónu.

„Mami,“ oslovila som ju opatrne, ale zastavila ma návalom kriku.

„Čo si o sebe myslíš, takto sa vypariť? Vieš ako som sa bála? Ihneď poď späť a budeš sa správať slušne.“

„Mami, myslím, že sa na to necítim.“

„Žiadne odvrávanie!“

Zložila. Vydala som sa pomaly ku ambulancii. Na to, že sa o mňa bála sa príliš nezaujímala o to, čo sa stalo. Dôverovala tomu, že sa vrátim. Nikam som sa neponáhľala. Užívala som si každý krok a keď sa na mňa niekto pozrel, pohľad som mu oplatila.

Zastavila som pred ambulanciou. Na parkovisku stála mama, ktorá sa o niečom rozprávala s Blakeom a Jayom. Obaja horlivo prikyvovali. Sem-tam sa niektorý z nich pousmial a nadychoval sa, že mamu preruší. Ale tá prešľapovala na mieste a neustále sa obzerala. Nakoniec si ma však prvý všimol Blake.

Začervenala som sa. Opieral sa o drevené barle a iba sa na mňa díval. Žiadny náznak úsmevu či emócii. Len jeho pohľad na mňa. Neupozornil mamu, že tam stojím. Ani doktora Thomasa. Z toho prenikavého pohľadu ma mrazilo, no neuhla som. Utiekla som od neho. Znovu. Ani som si nevedela predstaviť, ako sa asi cíti. Len ja som sa cítila strašne naivne a ustráchane.

Neviem ako dlho sme tam stáli a on sa posunul smerom ku mne, čím dal ostatným najavo, že tu som. Čosi zamrmlal maminým smerom a tá prikývla. Ostala stáť a dívala sa, ako sa ku mne Blake približuje. Ako prikovaná som tam stála a dívala sa ako sa pomaly pohybuje pomocou barlí smerom ku mne.

Bála som sa jeho priateľstva. Toho, čo odo mňa očakáva. Keď bol takmer pri mne, znovu sa mi rozbúchalo srdce a po chrbte mi prešli zimomriavky.

Claire, spamätaj sa, vrčala som na seba v hlave, je tu aj mama aj doktor Jay. Kebys niečo stalo, postarajú sa o teba.

„Ahoj,“ pozdravil sa.

Skôr, než sa mi v hrdle stihla vytvoriť hrča, tak som ju prehltla a nadýchla sa. „Ahoj.“

„Takže vieš hovoriť,“ pousmial sa.

Roztriasli sa mi kolená. Očami som zablúdila k mame, ktorá mi ukazovala dva palce hore a doktorovi Jayovi, ktorý stál pri mame až nepríjemne blízko. Stáli tam a dívali sa na mňa. Blake mi nemohol ublížiť. Myslím, že to zvládnem. Prekonám sa!

Prikývla som a pozrela sa mu do očí.

„To je fajn.“

Posnažila som sa o úsmev, ale keď som si uvedomila, že ten mi už dávno zmizol z tváre, tak som sklopila hlavu. Neublížil mi. Iba sa so mnou rozprával. Netlačil na mňa. Pozrela som sa na jeho okopané topánky a rozstrapkané konce teplákov.

„Si Claire, však?“

„Rousterová. Claire Rousterová,“ potvrdila som.

„Teší ma,“ vystrel ku mne ruku, pri čom sa celý zaprel do barle, ktorú zvieral v druhej ruke, „Blake Austro.“

Chvíľu som nemo pozerala na jeho ruku a rozmýšľala som, či to dokážem. Stál tam a nebál sa ma a to on mal rakovinu. Očami som znovu zablúdila k mame, usmiala sa na mňa a čosi povedala Jayovi. Blake mal ešte stále vystretú ruku. Zhlboka som sa nadýchla a chytila som ju. Slabo ma stisol a pustil, aby sa mohol oprieť aj o druhú barlu.

Keď ma pustil uvedomila som si, ako sa mi potia dlane. Mala som ich úplne vlhké. Trochu som sa začervenala a znovu pozrela na mamu. Bola rada, že som to dokázala. Tešila sa. Tešila sa z môjho úspechu.

Dvihla som pohľad ku Blakovi. Bol odo mňa o dosť vyšší a v očiach mu hrali plamienky rebélie. Mrkol na mňa. V tom malom geste sa skrývalo toľko priateľstva. Bol to priateľ. Nie nepriateľ. To Eva bola to, čo mi bránilo. Mala by som to skúsiť. Ale bála som sa. Bránil mi strach. Nedokázala som mu dôverovať. Všetci sa predsa proti mne otočili chrbtom po tom, čo mi Eva spravila. Čo ak to spraví aj on?

„Asi si trochu unavená,“ povedal, „a vystrašená. Čo povieš, keby sme si to niekedy zopakovali?“

Na chvíľu som ostala obarene stáť. On sa so mnou chce znovu stretnúť aj za predpokladu, že znovu utečiem? On sa so mnou chce stretnúť po tom, čo som pred ním dvakrát utiekla? Muselo mu tom naozaj záležať, keď to riskoval. Nepýtal sa na to dôvod, prečo som utiekla ani na to, čo je na ňom tak strašidelné. Správal sa, akoby sa nič nestalo. Akoby všetko bolo v poriadku a my sme boli priatelia. Priatelia!

Nakoniec som prikývla.

„Super,“ prikývol, „vieš čo? Ja sa teraz musím ponáhľať na nejaké vyšetrenia. Čo keby si mi napríklad zavolala? Kedykoľvek budeš chcieť. Dohodneme sa a potom sa môžeme stretnúť aj mimo ambulancie. Napríklad niekde v meste, ak budeš chcieť.“

Sama? S ním? Bez mamy? Roztriasla som sa. Toto nedokážem. Nedokážem sa s ním len tak stretnúť. Príliš sa bojím ublíženia. Bolesti. Nedokázala som ju prežiť znovu. Už nikdy. Urobila som krok dozadu, pri čom sa ustráchane zamračil.

„Ak nechceš, to je v poriadku,“ uisťoval ma, „ja to pochopím.“

„Ja...“ zakoktala som, „ja...“

„Môžeme znovu zavolať Jayovi.“

Rýchlo som prikývla – až príliš nadšene a energicky. Znovu sa pousmial.

„Dobre,“ z vrecka vytiahol akýsi pokrčený papierik a podal mi ho, „nemusíš mi volať, ak nechceš. Jay nám dohodne stretnutie. Ale ak by si niečo potrebovala, som tu pre teba.“

Opatrne som si papierik od neho vzala a všimla si desať roztrasených číslic na papieri.

„Ja už musím ísť,“ venoval mi posledný pohľad, „vidíme sa. Príď na stretnutie.“

Prikývla som. Otočil sa a mieril ku veteránovi zaparkovanom na parkovisku. Chvíľu som tam ešte stála. Vydala som sa až vtedy, keď sa usmial na moju mamu a rozlúčil sa s doktorom, ktorí stáli pri našom Jeepe.

Zvládla som to.

Už sa to aspoň trochu rozbieha. Čo poviete, podarí sa Claire prekonať strach? A čo Blake? Kto to vlastne je?

Poteším sa každému komentáru. Aj smajlíkovi.

Ďakujem, že ste sa odhodlali pustiť sa do čítania tejto poviedky. Uvedomujem si, že je to len amatérske písanie, ale predsa len: „Každý profík začínal ako amatér.“

1. Ako unikát / 3. Čas

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Time to cry 2.: