OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Time to cry 4.

19.09.2013 (09:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 933×

Secondhand Serenade a ich It´s not over

Svetlo nebies, slnka skvost,
čím vyššie stúpať vie,
tým bližšie má k cieľu, dosť,
a zanedlho k Zemi.
- úryvok z básne Roberta Herricka

Deti z oddelenia A

18. február 2011, piatok

Stále som na neho len hľadela do jeho očí. Stále som sa nevedela rozhodnúť čo mám povedať. V hlave i to šrotovalo a srdce bilo ako o preteky. Akoby sa snažilo vyletieť z mojej hrude a utiecť preč. Vedela som, že ma pravdepodobne potreboval – na to aby sa trochu upokojil. Lenže vo mne jeho blízkosť vyvolávala strach.

„Prosím,“ zašepkal zlomeným hlasom.

„Bojím sa,“ zašepkala som.

„Ja tiež.“

Zhlboka som sa nadýchla. Delilo nás ani nie päť krokov. V jeho očiach žiarili diamantové slzy. Stratil všetko čo mal a keď ma potreboval tak ja som nedokázala nič spraviť. On bojoval a ja som to vzdala. On neskončil. Prečo ja som sa tak strašne bála? Dokázal by mi tento plačúci umierajúci človek ublížiť? Veď sa chystá umrieť! Chystá sa odísť a opustiť ma. Ako mohol byť môj priateľ? Zmrazilo ma. Priateľ, ktorý sa chystal odísť predsa nemohol byť priateľ. Chystal sa mi predsa ublížiť – svojim odchodom.

Rozmýšľala som, ako ho slušne odmietnuť. No stále som videla ten jeho smutný pohľad a uslzené oči. Zdalo sa mi to príliš tvrdé. Ako môžete odmietnuť niekoho, kto umiera?

„Ja...“ koktala som.

Zhlboka sa nadýchol a prehltol slzy. „To je v poriadku. Môžeš mi aspoň zavolať?“

Môžem?

Neodpovedala som. Nevedela som odpovedať. Stálo by to asi príliš veľa námahy, ale jeden telefonát by nemusel ublížiť. Sám povedal, že nechce byť môj priateľ a že len niekoho potrebuje pri sebe.

„Musím ísť,“ povedala som na miesto odpovede a obišla ho. Nechala som ho tam stáť bez odpovede a bez istoty. Proste som odišla.

Sadla som si na posteľ s fľašou minerálky a zapla Harryho Pottera 4. Asi tú najlepšiu časť. Všetci tvrdia, že je to 3, ale ja som nikdy nenašla obľubu v premiestňovaní v čase. Páčili sa mi tie úlohy a to, že mal odvahu. A možno nie – možno sa bál postaviť proti čarovnému poháru a radšej sa nechal takmer zabiť. Veď Voldemort ho vôbec neohrozoval, tak prečo by nešiel na smrť aj inak?

Zahľadela som sa na mamin mobil v ruke. Spýtala som sa, či mi ho požičia. Rozmýšľala som, či to spravím. Po tom, čo som nechala Blakea samého stáť na záchodoch som napísala mame, nech po mňa príde. Pochopila to, ale aj tak zavolala doktorovi Thomasovi.

Desať číslic. Stopla som televíziu a preliezla ku stolu. Vzala som do ruky jeho číslo a chvíľu na neho nemo pozerala.

„Prečo chceš byť priateľ?“ opýtala som sa papieriku.

Hodila som sa na posteľ a zahľadela sa na strop. Nechápala som to. Všetko sa zrútilo. Úplne všetko a nikto to nemal ako poskladať späť. Puzzle môjho života boli zničené  a mnohé kúsky postrácané. Nemala som už silu si k ním kľaknúť a postaviť ich. No, keď tam uslzený stál mala som pocit, že on by to dokázal. Vedel by to puzzle zložiť a nájsť posledné kúsky. Tak prečo sa tak bojím mu to dovoliť? Prečo sa tak bojím, že keď zmizne, tak sa znovu rozbije a už ho nebude mať kto poskladať?

19. február 2011, sobota

Kedysi tu bola ona. Starala sa o to, aby som nemusela sedieť na zadku a pozerať do stropu. Bola tu preto, aby sa starala o zábavu a o to, aby môj život mal zmysel. No rozhodla sa ublížiť mi a odísť. Zrazu môj život zmysel nemal a ja som celé dni strávila študovaním štrbiniek na drevenom strope v mojej izbe. Už som ho snáď poznala naspamäť.

Nešlo to odmietnuť. Jay sa rozhodol, že sa stretneme a tak sme šli. Bezpodmienečne. A tak som sa držala pri mame a snažila sa nevnímať to, ako na mňa všetci hľadia. Ako sa ma snažia prepichnúť a zničiť pohľadom. Keby mohli, tak ma tie pohľady upália. Všetci ľudia sa tvárili, akoby ma najradšej utopili v lyžičke vody – alebo zaživa uvarili.

Keď sme zaparkovali na parkovisku pred Jayovou ambulanciou, už tam stál a usmieval sa. Iba nasadol na zadné sedadlo bez toho, aby čokoľvek povedal a mama vyrazila.

„Kam ideme?“ opýtala som.

Obaja očividne vedeli niečo, čo ja nie. Naplánovali nám malý výlet do neznáma. Nervózne som sa pozrela na mamu a zbledla.

„Buď v poriadku zlato,“ utešovala ma, „bude tam aj Blake a Dominic. Nejdeme ďaleko. Je to také mimo týždňové. mimo ambulantné stretnutie.“

„Ale kde?“

Zabočili sme doprava a pred nami sa vystrela obrovská vysoká budova nemocnice, kde som bola kvôli anorexii. Samozrejme, prvé čo ma napadlo bolo, že ma tam chcú znovu zavrieť. Rukou som namierila ku dverám, že radšej vyskočím, než aby som sa mala vrhnúť do priepasti žiaľu v nemocnici, kde sa proste nad ničím iným nedalo rozmýšľať.

„Claire, je to len stretnutie,“ upokojila ma mama a položila jednu ruku na moju.

Trhla som sebou od ľaku. Chvíľu som bledo pozerala na cestu, až som si všimla auto v spätnom zrkadle. Malý čierny Ford Capri. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela na doktora Jaya, ktorý sa ustarostene díval na moje vlasy. Vydýchla som.

Musím to zvládnuť, zamrmlala som v hlave.

Jay sa asi rozhodol, že sa s Blakeom teraz budem stretávať často. A že život mimo ten, kde je on, bude nezaujímavý. A je to tak! Keď pri mne Blake nie je, tak si zrazu pripadám nudne. Proste, keby niekto čítal to čo píšem o chvíľach s ním a potom to, čo píšem keď s ním nie som, tak by jednoznačne usúdil, že život s Blakeom Austrom je omnoho zaujímavejší, než bez neho. Pripadal mi ako nejaká neónová farba medzi vyblednutou hnedou a sivou. Proste žiaril a oživoval ho.

Ak ide o tú malú knižôčku, ktorú držím v ruke, keď píšem čo sa stalo, tak už nie je až tak prázdna. Pomaly ale isto sa zapĺňa a mám pocit, že o chvíľu budem musieť poprosiť doktora Jaya, aby mi kúpil novú. Nie, že by už bola plná, ale je zapísaná dosť. Pomaly sa dostávam ku koncu – veď čo mám celé dni robiť, keď stále len sedím doma a čučím na televíziu? O Blakeovi sa tiež nedá písať celé dni.

Zavrtela som sa a keď mama parkovala auto na mieste, kde bolo napísané meno doktora Jaya Thomasa, zadívala som sa dozadu, kde parkuje Blake. Lenže ten sa stratil medzi hordou áut ľudí, ktorí sa dnes cítili zle.

„Iba stretnutie?“ ubezpečovala som sa smerom k Jayovi.

Nemo prikývol a rozopol si bezpečnostný pás. Kútikom oka som neisto pozrela na mamu, ale tá si ma nevšímala, pretože vyťahovala kľúče zo zapaľovača a čosi vyťahovala zo svojej veľkej kabelky. Išlo iba na stretnutie a bude tam aj Blake.

Neviem prečo som sa upokojovala práve tým, že tam bude človek, ktorého som sa bála. Ale proste mal tam byť a uvedomila som si, že som omnoho radšej, keď viem, že tam bude. Mala som aspoň malú istotu, že ma tam nezatvoria nadobro a ja ostať navždy sama a opustená hľadieť do steny nemocničnej izby. Bez možnosti návratu domov a bez televízie. Bez všetkých cédečiek a kníh.

Vysadla som z auta a chvíľu hľadela na špičky svojich nôh. Snažila som sa čo najviac natiahnuť čas. No Jay ani mama sa očividne vôbec nikde neponáhľali. Nesúrili ma – skôr naopak. Trpezlivo sa tvárili, že sa naťahujú a čosi hľadajú v taške.

„Ideme?“ opýtal sa Jay.

Dvihla som pohľad ku jeho veselým zeleným očkám uprostred tváre. Naozaj si myslel, že ma môže takto prekvapiť? Jasné, je to jednoduché – vezmú ma do oddelenia a stadiaľ sa už proste nedá utiecť, pretože kľúče od oboch východov majú len sestričky a doktori. Dáva to rozum!

Obzrela som sa kdesi za neho, či neuvidím blížiaceho sa Blakea alebo Dominica. Alebo kohokoľvek iného zo stretnutí. No nikto tu nebol. Začínala som mať zlú predtuchu, že ma podviedli. No prečo by to robili? Ešte nedávno som na nich hľadela ako na záchytný bod a teraz som hľadala Blakea?

„Ber to ako dobročinnú akciu,“ pomáhal mi Jay, „prídeme a porozprávame sa s pacientmi na oddelení.“

„Len my?“

„Príde aj pár ďalších.“

Sklopila som zrak späť k nohám a chvíľu tam len tak stála. Urobila som to, čo vždy upokojovalo. Nadýchla som sa a snažila za odbúrať stres z hlavy tým, že som vymazala všetko okolie a všetko čo ma hnevalo. Sústredila som sa len na jednu vec, na ktorú som sa tešila. Ale taká neexistovala. A tak som ešte stále nervózna naprázdno vydýchla. V hlave mi to šrotovalo. Neexistovalo nič, na čo by som sa tešila. Azda ani to, kedy skončím s týmto svetom.

Lenže keby som umrela, ublížila by som mame a otcovi. Ale mali by voľnú izbu pre ďalšie dieťatko. A s tým by už také problémy nemali. Zomrela by som a všetko to trápenie by sa na chvíľu prehĺbilo, ale potom by na mňa zabudli a možno spomínali aj s úsmevom na tvári. Na tých pár chvíľ, ktoré sme strávili šťastný a povedali by: „Nakoniec je možno dobre, že umrela. Iba ukončila to trápenie.“ A nikto by nevedel, či som ukončila ich alebo moje. Ale stále tam bol Jay, ktorého celá práca by vyšla nazmar. Ale mal plno iných pacientov – napríklad Blakea a Dominica... a Mayi a Sashi a Lucasa. A veľa ďalších.

Aj tak som sa na smrť netešila. Možno som si už zvykla na to prežívanie. Nemohla som to nazvať životom. Môj život neexistoval, pretože nebol môj. Stratila som ho a prehrala bitku o neho. A tak to bolo len prežívania zo dňa na deň. Plné strastí a bolestí.

„Ideme,“ prikývla som a kráčala za Jayom do nemocnice.

Celý čas som len hľadela na jeho nohy a rozmýšľala nad tým, kde mám hľadať vec, na ktorú sa teším.

Nevšimla som si, kedy sme prešli okolo oddelenia onkológie a došli k výťahom. A potom vyšli na dvanáste poschodie a kedy sme stúpali po veselých číslach na zemi. Nevšimla som si ani kedy sme zastali pred sklenenými dverami, nad ktorými sa črtal čierny nápis: Oddelenie detskej psychiatrie A. Prebudila som sa z môjho tranzu až vtedy, keď som si uvedomila, že Blake neprišiel.

Vtedy som sedela na malej drevenej farebnej stoličke vedľa doktora Jaya a hľadela na malé deti. Niektoré mali nejaké naozajstné problémy – ako obrnu. Ďalšie tu boli preto, pretože stratili rodičov. Dokonca som videla aj sedem ročného emáka, ktorý bol dorezaný omnoho viac než Dominic. Vedľa mňa potichu sedelo kučeravé blonďavé dievčatko s veľkými hnedými očami a iba tak sedelo. Nič viac. Len sedelo.

Mama ostala v čakárni.

Bola som tam druhá najstaršia.

Okolo mňa behali samé malé deti, ktoré nemohli mať viac ako desať rokov.

„Ahoj, deti,“ pozdravil sa Jay.

Všetky rázom stíchli a posadali si do kruhu, ktorý sme my s Jayom a dievčaťom načali. Snažila som sa nevšímať si tie zvedavé pohľady a to, že som tu iba ja a nikto iný. Žiadny z tých pár ďalších. Len ja, Jay a malé deti so psychickými poruchami.

„Som rád, že vás znovu vidím,“ usmial sa Jay, „kto ma nepozná, som doktor Jay Thomas. Ale volajte ma len Jay.“

Usmiala som sa. Svoj postup nemenil. Len ku deťom bol trochu vnímavejší a stále sa prívetivo a priateľsky usmieval. Keby sa tak na mňa usmieval stále Blake, tak by mi po chrbte behali zimomriavky a možno by som aj znovu utiekla. Ale na deti mal Jayov úsmev úplne iný vplyv. Akoby ich nejako vzácne upokojoval. Dokonca aj ten malý čiernovlasý dorezaný človiečik sa usadil a aj keď hľadel stále smutne do zeme, tak sa jeho tvár trochu uvoľnila a už som v nej nevidela len tú bolesť.

„Mám tu pomocníčku,“ pokračoval, „je podobne chorá ako vy, len je staršia. Nechám ju, nech sa vám predstaví.“

Všetky deti mlčali a ja som nevedela čo povedať. Nikdy som pred ľuďmi nevystupovala, ale teraz na mňa niektoré deti pozerali zvedavo a druhé boli stále príliš zahľadené do seba. Pripadalo mi strašne nespravodlivé, že aj také malé deti postihlo niečo ako mňa. Pri predstave znásilneného dieťaťa mi prebehol mráz po chrbte. Ako by to niekto mohol spraviť? Ako by mohol ublížiť tej nevinnej blonďavej hlavičke vedľa mňa. Zaplavil ma súcit.

Prekvapil ma. Nikdy som necítila súcit ku nikomu z našej skupiny. Necítila som k nim nič. Len som si vravela, že musím stretnutie pretrpieť a potom sa jednoducho vypariť. Nezaujímala som sa o ich životy a oni sa nezaujímali o ten môj, pretože som bola nezaujímavá. Bola som len prostá anorektička, ktorá sa nezapájala do rozhovorov. Bolo pre nich jednoduchšie ma odignorovať.

Ale tieto deti boli iné. V každej z tých malých tvári sa podpísala bolesť a strata. Túžila som vedieť prečo im je tak ako im je. Kto by dokázal predsa znetvoriť život tak malého dievčatka?

V hrdle mi navrela hrča. Aj keď som s nimi súcitila, nedokázala som sa im zdôveriť s mojou osobnosťou. Nechcela som aby sa trápili kvôli mojim problémom a bála som sa, že keď vyslovím svoje meno, tak sa na nich budem musieť naviazať. Budem musieť počúvať ich životné problémy a v hlave mi to bude šrotovať a nakoniec stadiaľ odídem a budem sa tam chcieť vrátiť, no nebude cesty späť. Bála som sa toho, že im čo i len hláskom ublížim. No oni sa ma nebáli. Vôbec.

Nakoniec to zachránilo akési malé hnedovlasé dievča, ktoré sedelo vedľa emáka.

„Budeme ju volať Mníška, pretože mnísi nehovoria,“ prehovorila.

Pousmiala som sa. Nadýchla sa a zavrela oči. Žiaden stres a nervy. Tešila som sa na to, že môžem nejako tým deťom pomôcť. Výdych.

„Volám sa Claire,“ prehltla som hrču v hrdle, „ale môžete ma volať aj Mníška.“

Čakala som, že sa zasmejú alebo tak niečo. No oni na mňa len hľadeli. Ich tváre boli uzavreté do seba. Každý z nich bol do seba príliš uzavretý. Na desaťročné deti mi to pripadalo až príliš introvertné.

Chcela som vidieť na ich tvárach radosť. No tá tam nebola. Všetky boli smutné a bolestivé.

„Claire je tu prvýkrát, má sedemnásť a je trochu vystrašená.“

„Prečo tu je?“ opýtalo sa to hnedovlasé dievča.

„Pretože mi prišla pomôcť, Samantha.“

„Ale ona tu nemá čo robiť,“ dodal malý chlapec v rohu.

„Prečo? Tiež si tu bol nový a nikto ťa nevyháňal, alebo áno, Jake? Zdôver sa mi.“

„S ničím sa vám zdôverovať nebudem,“ odvrkol.

Pichlo ma pri srdci. Od kedy sa tak malé deti vyjadrujú takto? Myslela som, že malé deti sú iné, no možno som si plietla normálne malé deti s malými deťmi s psychickými problémami. Každé dieťa si niečo prežilo a niečo mu ublížilo, no tieto deti nezvládli boj s tým, čo sa stalo. Prehrali ho tak ako ja. No oni mali ešte nádej. Jay im tú nádej dával – dával im záchytnú ruku. Ale také deti ako Jake, ju odmietali. Ja som sa tvárila, že ju prijímam a za chrbtom som to nerobila. No Jake to dával najavo. Napľul Jayovi do tváre.

Prečo som neprijímala záchrannú ruku? Pretože som vedela, že to aj tak minulosť nevymaže. Nič ju nevymaže! A stále sa budem pretĺkať životom s tým, čo sa udialo. Aj keby som nejakým zázrakom získala svoj život späť, tak by v ňom stále bolo to čo sa udialo. Stále by som na tele cítila Evine dotyky a tú bolesť, ktorú mi vtĺkla do každého milimetra môjho tela. Nedokázala som prijať svoj život späť – snažila som sa začať nový, no nešlo to. Existovala som len vďaka tomu starému ja. Nové nemohlo byť bez toho, aby to staré zmizlo. A to zmiznúť nemohlo.

Niektorí si mysleli, že to dokážu. Popasovať sa so životom. No stále tam bolo to, čo sa stalo. Stále tam bol ten sek v živote. Na chvíľu na bolesť zabudli, no ona sa skôr či neskôr znovu zjaví a ešte prenikavejšie.

Jay si vzdychol.

„Deti,“ oslovil ich, „bez toho aby ste o tom rozprávali sa cez to nedostanete. Pozrite – Claire so mnou rozpráva často a už je z toho vonku.“

Chvíľu bolo ticho. A ja som si uvedomila, že je to pravda – rozprávam sa s Jayom často. No ani zďaleka z toho nie som vonku. Možno som dokázala oklamať psychiatra. Asi sa zo mňa stal naozaj dobrý herec.

„Ale ona je psychopat,“ odfrkla Samantha, „a my nie. Nepotrebujeme psychiatra!“

Mlčala som. Nevedela som, čo mám povedať. Nebola som vyučený psychiater, ale ani Jay to s nimi nemal ľahké. Chvíľu sa s nimi dohadoval a ja som sa len čudovala, ako sa vie stále tak priateľsky usmievať. Do hádky sa zapojilo aj pár ďalších detí – Thomas, Yuke, Monika... a pár ďalších. Dievča vedľa mňa a ten emák však stále sedeli ako sochy. Ako jediné záchytné body v miestnosti a všetko ostatné sa točilo.

Vtedy som si to uvedomila. Všetci ostatní rozprávajú – hádajú sa. A hádanie znamená, že sa cítite lepšie, pretože si stojíte za svojim názorom. Ak vám niekto ublíži stane sa to, že zabudnete na to, čo znamená osobný názor. Stane sa to, že stratíte istotu, pretože vám niekto podrazil nohy a vy ste zrazu nestáli na pevnej pôde. Všetci ostatní si stáli za svojim. Len títo dvaja mlčali, pretože nemali istotu. Ostatných mohli prepustiť. Len oni boli stále chorí.

Hádka sa skončila, keď do miestnosti vošla sestrička so slovami: „Popoludňajší kľud.“

Deti sa rozbehli von. Tí dvaja potichu vstali zo stoličiek a čo najopatrnejšie sa  začlenili medzi ostatných ako splynuli. Sledovala som ich. Dievča sa ešte obzrelo a pozrelo na mňa. Tá bolesť ma doslova išla roztrhnúť. Akoby som ju cítila rovnako ako ona – a kto vie, možno aj menej alebo viac. On iba so sklopenou hlavou zmizol za dverami. Po chvíli aj ona.

Keď sa miestnosť vyprázdnila, otočila som sa ku Jayovi.

„Prečo som tu bola?“ opýtala som sa s výčitkou v hlase.

„Pretože si potrebovala vidieť, že ešte stále nie si v poriadku.“

„To sa mám počas stretnutí dohadovať o tom, že chcem byť samostatná? Akurát ste mi ukázali podstatu riešenia problému. Stačí keď to raz zahrám a som voľná.“

„Ako som povedal, bola si moja pomocníčka. Ale tak trochu aj pacient.“

„Ako som vám pomohla?“

„Nevšimla si si? Vyvolal som  pomocou tvojej osoby hádku.“

„Ako ste vedeli, že to zaberie?“

„Nevedel,“ mykol plecami, „ale predpokladal som to. Tieto deti sú náchylné na cudzie osoby staršieho veku. Nemajú problém sa medzi sebou priateliť, kým sú zdravé. Keď sú choré, nezapájajú sa do rozhovoru. Vieš kam tým mierim?“

„...ja sa do rozhovorov nezapájam?“

„Tak trochu! Si v podstate rovnaká ako oni. Nie je pravda, že sa líšia od starších detí na oddeleniach B či C, kde sú už teenageri v tvojom veku rozdelení na dievčatá a chlapcov. Sú rovnakí. Teda, aspoň podstata ich problému. A riešenie je v podstate tiež! Musíš ich doviesť k tomu, aby našli niečo, kde nájdu istotu.“

„Ako rodičov?“

„Nie. Nájdeš istotu u svojich rodičov, Claire? Dokázala by si si pred nimi obhájiť svoj názor a stála by si za ním, aj keby ti tvrdili opak?“

„Neviem.“

„Nestála. Kvôli autorite. Máš voči rodičom autoritu, pretože sú to rodičia. Je to vrodené. Keď proti tebe protestujú, majú väčšinou pravdu a ty pomaly strácaš istotu.“

„Kde ju potom hľadať?“

„V nenávisti, alebo priateľstve.“

„Aha.“

„Máš nejaké otázky?“

Mala som ich v hlave kopu. Veľmi veľa, pretože sa posledných pár minút som si užila živé predstavenie. No boli tam aj otázky typu „Kde je tých pár ďalších?“ a „Prečo ste sem vzali práve mňa?“. No namiesto všetkých tých naivných a stupídnych otázok som vyslovila tú, ktorá ma síce netlačila na jazyku, pretože predsa len som sa nemala čo špárať v problémoch detí, ktoré sa mi s tým nechceli zdôveriť. Bolo to to tajomstvo.

Teda, ten zákon, že čokoľvek čo poviete psychiatrovi medzi štyrmi očami nesmie šíriť ďalej. Všetko čo sa povie v miestnosti kde sedí psychiater nesmie vyjsť nikam von. Ak sa to poruší, máte právo psychiatra zažalovať za zneužívanie svojich práv a postavenia.

Ale nedalo mi to. Tlačilo ma to v hlave ako vŕtačka, čo vŕta do steny dieru a pomaly ju zväčšuje a zväčšuje.

„Čo to dievča, ktoré sedelo vedľa mňa?“

„Lilliana?“ usmial sa. „Vedel som, že si všímavá, Claire. Lilliana je krásne dievčatko. A v skutočnosti aj veľmi príjemné. Len ešte stále akútny indisponovaný prípad. Nemôžem ti o jej probléme nič povedať. Jedine, keby sa ti zdôverila sama.“

„Ako to mám dosiahnuť?“

„Nuž, za prvé si musíš uvedomiť, riziká: a to sú, že keďže sa nezdôverila ani mne a v skutočnosti ani po mesiaci a pol neviem čo ju trápi, tak si ku nej budeš musieť nájsť cestu. A to nejde inak, než spriateliť sa s ňou a neopustiť ju. Bojí sa priateľstva! Vieš koho mi pripomína?“

Mierne som sa začervenala.

„Ďalšie je, že to určite nebude z minúty na minútu. Možno ti to bude trvať pár týždňov. Môžem ťa ku nej kedykoľvek brávať ak chceš, ale aj ja mám obmedzený vstup. Od jedenástej do štvrtej. Ale budeš musieť mať trpezlivosť. Venovať sa jej.“

A to posledné je, že ju nemôžeš opustiť. Keď raz prídeš, tak nemôžeš utiecť pred priateľstvom. Ublížiš jej!“

Prikývla som. Lilliana.

„Lilliana Emily Dymeová.“

Nezostáva mi nič iné, len vám poďakovať za prečítanie kapitoly.

Čo myslíte,  ako to bude pokračovať? A čo Blake?

Venované:
Saskia
Kika
Smile
Simones
Kajus26

Sharon Balmore

                3. Čas/5. Elektrický prúd                 

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Time to cry 4.: