Together in Sweet Heaven 1. kapitolka • OurStories.cz ~ naše povídky

Takže tu je sľúbená kapitolka. V tejto kapitolke si dievčatá dohadujú plán na útek. V druhej kapitolke sa to už rozbehne to vám sľubujeme! DarkPassion a lili. =)

08.02.2010 (16:00) • DarkPassion • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 594×

1. kapitolka

Grace (jej meno znamená v preklade pôvab)

„Tabby? Haloooo..." Super zasa nič...Zasa číta a nič nevníma.

„Taaaaabs! "Zavreštala som jej do ucha...

„No, hovorila si niečo?“Pozrela na mňa nechápavo, ako keby som sa jej pýtala niečo fakt zarážajúce!

„Pol hodinu tu na teba kričím a ty si si to len teraz všimla!"

„Neverila by si ale on zomrel."

„Kto? Čo? O čom tu zasa točíš?!"

„No, predsa Lucas... to je jedno aj tak nevieš o čom to je." Vzdychla si a zaklapla knihu.

„Už ma vnímaš?"Spýtala som sa s istou nádejou.

„Ako by som nemohla, keď mi skoro praskol bubienok!“ Zvrieskla na mňa.

„Keď s tebou sa inak nedá!" Odfrkla si a pozrela na zem. Tak som spustila:

„Čo keby sme tak utiekli?Chápeš nejako nepozorovane, by sa nám to mohlo podariť. Otec by na to prišiel až keby sme boli dolu, keby sme si švihli. Čo ty na to?" Vyvalila na mňa kukadlá a začala...

„Tak toto ma zabilo. Moja Grace konečene vymyslela niečo dych vyrážajúce. Vieš, že so mnou môžeš počítať!“ Tvár jej iskrila pokušením.

Pff, že konečne. Dobre uznávam, že som ešte nič také nenavrhla ale aj tak!

„Super a určite tam nájdeme nejakých krásnych fešákov a pôjdeme a budeme sa držať za ruky pri západe slnka a..."

„Dosť!" henď ma zastavila.

„Zasa začínaš vymýšlať romantické scenáre. Najprv musíme utiecť až potom budeme hľadať tých tvojích "fešákov".“ Hmm... v tom má pravdu... ale tak nebolo by to krásne?

„A vymyslela si vôbec už nejaký plán alebo si s tým mám lámať hlavu aj ja?" Lyšiacky sa usmiala.

Vždy som vedela čo ten úsmev znamená!

Jej divoké Ja sa začalo drať na povrch.

„Ehm... no... ani nie... ale určite by sme mali ísť v noci!" Rýchlo som povedala to čo ma prvé napadlo.

„No, sestrička to ma nenapadlo." Vyškerila sa.

„Napadlo ma, že možno by nám pomohol ujo. Myslíš, že nie?"

„Podľa mňa čím menej osôb o tom vie tým lepšie, ale tak ujo bol aj je a vždy bude najspolahlivejšia osoba." Hm... možno by to mohlo vyjsť.

„Vieš čo nie. Máš pravdu čím menej osôb tým lepšie.“ Usmiala sa na mňa a kývla. A zrazu mi svitlo. Ved máme schopnosti. Viete, keď sme boli malé, sudičky nás obdarovali schopnosťami. Jednu máme spoločnú, ale každá bola obdarovaná aj svojou vlastnou. Tá spoločná by sa nám mohla šiknúť. No, neviem ako s tým oblafneme ocka.

„Tabb? Čo keby sme premenili podobu?“

„Ty si geniálna Grace!“ Vyskočila a pučila ma v objatí. Ja som sa snažila vyrovnane dýchať a pri tom som sa smiala šťastím!

„Ale myslím, že by sme ešte mali počkať. Rada by som sa tak nenápadne rozlúčila tu so všetkým.“ Kývla som jej na súhlas. Aj mne to tu bude chýbať ale iba trolinku. Moje zlé ja sa vo vnútri chechtalo.

Tabby(Jej meno znamená strakatá mačka =P)

Prechádzala som sa našim krásnym rajom a prstami sa dotýkala nepoškodenej zelene. Je to aj tam dole tam nádherné? Je aj tam dole taký čerstvý vzduch, keď sa nadýchnem? Teším sa, že uvidím niečo nové. Nechápem čo má ocko proti ľudom! Keď sme bývali malé s Grace sme sa na ľudí pozerali. Pripadali nám ako malé bábky. No, ocko nám na to došiel a ihneď nám to zarazil.

„Tabby!“ Počula som kričať Grace. Otočila som sa uvidela ako za mnou beží. Jej nádherné vlasy viali vo vetre a hádzali bronzové odlesky. Keď som bola malá závidela som jej ich. Ale teraz?! Som pyšná, že mám tak krásnu sestru!

„Ja... počúvaj...“

„Grace... vydýchni si a potom začni.“ Kývla a sadla si do tureckého sedu. Urobila som to isté. Tráva pod nami bola jemná a chladná. No, na kráse jej to neuberalo.

„Pocuvaj... že... fú... do frasa... vydýchvam... sa tri... hodiny... hmm... ako... ako... ja neviem... TY!" A spravila víťazoslávny úškrn.

„No dovoľ!" Začala som sa brániť, predsa ja mám kondičku naozaj dobrú!

„No neviem kto tu každé ráno dokáže zjesť preženicu... palacinky a ešte tri koláčiky.“

„Hovorí sa, že raňajky sú naj...“ Skočila som jej do reči. Vedela som, že neprišla učrite kvôli raňajkám!

„No, vyklop to!“

„Bola som pozorovať ako je to na zemi!"šokovane som vyvalila oči.

„Čo, že si bola?"

„Bola som pozorovať ľudí! Musíme tam ísť čo najskôr! Ja sa tak neviem dočkať!" Výskala až ma rozbolela hlava.

„Otec ťa nevidel?"Spýtala som sa pre istotu. Keby ju videl... na to ani pomyslieť nechcem čo by spravil.

„Samozrejme, že nie! Však vidíš, že tu sedím.“ Usmievala sa ako slniečko na hnoji.

„Mala si ma zavolať! Dobre vieš, že takéto...“ Dokončila moju vetu a ja som sa iba uškrnula.

„... výlety vždy podnikáme spolu. Ja viem ale neodolala som a nechcela som ťa rušiť. Viem ako ti na týchto prechádzkach záleží.“ Usmiala sa. Nemohla som uveriť, že mám tak skvelú sestru. Je to možné?! Jú, je. Smiala som sa v duchu.

„Aj ja sa teším. A na čo sa najviac tešíš ty Grace?“ To zas budú romány. Povzbudivo som sa usmiala a ona spustila.

„Tak určite nie na tú hnedú gebuzinu čo ludia lízali v kornútku. Neviem čo to bolo, ale vyzeralo to divne." Zatvárila sa zhnusene... počkať žiadne romány??

„ Teším sa na tie zelené pláne, kde budeme cválať, vietor nám bude viať vo vlasoch a budeme si užívať slobody."Zasnene rozprávala. Čo by sa stalo keby som si pospala? Myslíte, že by ju to urazilo?

Ľahla som si do pohodlnej polohy a ona stále rozprávala a nič si nevšimla.

„Teším sa na západ slnka. Vieš odtiaľto to nie je tak pekne vidieť. Na tých krásnych mužov. Na lásku. Prvý deň by sme mohli ísť niekam k jazeru a poplávať si v ňom...a“ Zrazu do mňa začala šťuchať.

„Tabby! Veď ty ma vôbec nepočúvaš!“ Mračila sa a ruky mala zložené na prsiach.

„Ale počúvam... len... len ma seklo.“ Skúsila som. Mračila sa no kútiky úst jej cukali hore. Skočila som po nej a začala ju štekliť.

„Grace, sestrička však mi odpustiš moju zradu! Sľubujem, že nabudcúce budem samé ucho!“ Ona sa len smiala a ja som ju neprestávala štekliť.

„Do..dobre! Len prestaň!“ Pustila som ju a rozutekala som sa do domu nášho uja. Tak veľmi sa teším na tie jeho vtipné reči!

Zaklopali sme... nič... znova... nič... Hm... to je divné.

„Bu!" Skríkol ujo. Obe sme až nadskočili.

„Čo tu robia moje dva malé uzlíky šťastia?" Spýtal sa spokojný, že sa mu konečne podarilo nás nastrašiť. Chápete pokúšal sa o to skoro celý náš život a až teraz sa mu to padarilo.

Ale tak vám by sa zdal mŕtvi keby bol vyškerený od ucha k uchu? Raz sme prišli k nemu do izby a on sedel na stoličke oči zatvorené a ústa otvorené dokorán, že by ziedol aj Grace a mňa naraz. Bolo to naozaj zarážajúci pohľad. Vtedy som mala chuť utekať pre foťák vyfotiť ho a smiať sa na tom celú moju existenciu. Začali sme ním mykať a on nič. Potom skričal to jeho slávne BU a my sme na neho pozerali ako na debila.

,,Vôbec som vám nepripadal mŕtvi?" Spýtal sa sklamane.

,,Nie." Odpovedali sme obe zborovo. Potom sa urazil a odišiel. Tri hodiny sme ho museli presviedčať, že to super zahral až kým sa na to nevykašlal.Usmiala som sa nad touto spomienkou a vošla do izby nášho uja. Je to veľké dieťa ale inak ho ľúbime!

„No, tebe trvá do kým otvoríš dvere.“ Usmievala som sa. Sedel na stoličke a ruky mal založené.

„Kedy ste mi to chceli povedať?“ Obe sme sa na seba pozreli.

„Povieš nám čo myslíš, ujo?“ Opýtala sa opatrne Grace.

„Vy dobre viete čo myslím. Vedel som, že nastane čas keď... to je fuk. Tu máte peniaze a...“ Niečo tam stále bľabotal ale ako keby som bola v inom svete. On to o nás vie. Vie to a ešte nám chce aj pomôcť. Obe sme na neho skočili a vypusinkovali mu celú tvár.

„Si ten najlepší strašidelný ujo na svete.“ Usmievala sa Grace. Ja som len pritakala.

„O tom už dávno viem.“ Namyslene si odfrkol a štuchol do nás až sme zhupli na jeho veľkú posteľ.

Všetko potrebne do raja nám balil do tašky.Keď to bolo hotové ostali sme s ním ešte na pokec. Grace by tu ešte ponocovala lenže dnes sa začína náš nový život.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování