OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola III.

09.08.2017 (12:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1418×

Kapitola tretia 

Podnik Le Fruit des Anges znamenal potešenie pre všetkých okrem zamestnancov. Francúzsky názov pridával na zaujímavosti a každú noc bol bar plný na prasknutie. Podobne ako dnes.

Boli dve hodiny ráno a ja som mala záverečnú. Odmaľovávala som sa pred zrkadlom, snažiac sa vytesniť z mysle všetky tie ruky, ktoré sa ma dotýkali a ktorým som tancovala. A to som sa ešte včera ráno tešila na pokojný večer za barom, kde som mala byť s Claire. Spoločne sme totiž dvakrát do týždňa pracovali ako čašníčky na prízemí podniku, ktorý nebol tak nevinný ako sa na prvý pohľad zdal. Aspoň že som nemusela nikdy navštíviť podzemie

Od ľaku som poskočila, keď sa otvorili dvere a dovnútra vošla Claire. Ohnivé vlasy mala skrotené vo vysokom vrkoči, a preto nebolo náročné získať jej pohľad, ktorým stále uhýbala.

„Čo sa stalo?“ Prestala som v práci a pozrela sa na kamarátku. Vyzerala, že v bare to v noci tiež nebolo práve najlepšie.

Sem tam sa mi ušlo niekoľko tľapnutí po zadku, no nikdy som si z toho nič nerobila. V bare som bola len čašníčkou, nie spoločníčkou. Mala som plné ruky práce a zbytočné sa zabývanie otravnými návštevníkmi nepatrilo medzi moje priority. Claire bola mojím opakom. Naviac... ona mužom robila spoločníčku. Niekoho, s kým sa mohli porozprávať, ak o to mali záujem. Ak nie, bola so mnou za barom.

„Nestojí to za to,“ mávla rukou a chcela prejsť ďalej, lenže niečo upútalo jej pozornosť.

Ja a môj krk.

„To je cucflek?“ vytrieštila svoje obrovské okále, nad čím som nezaujato pokrčila plecami a vrátila sa k pravému oku, ktoré bolo stále tmavé.

„Nestojí to za to,“ zopakovala som jej obľúbenú vetu a povzbudivo sa usmiala, len aby videla moju dokonalú masku v zrkadle.

Uverila mi behom sekundy.

Ľudia sa nezvykli pýtať na pocity, pretože ich to nikdy nezaujímalo. Každý chcel rozprávať len o sebe a zbytočné zdvorilostné otázky ich unavovali. Rovnako ako mňa unavovali ohrané odpovede.

Claire prešla priamo k oknu, ktoré otvorila dokorán a vpustila dovnútra chladivý nočný vánok. Posadila sa na širokú parapetu a rukou sa načiahla po balíku cigariet. Bez všetkého si jednu zapálila a keď vydýchla cigaretový dym, spokojne si oprela hlavu a ľavou nohu hompáľala vo vzduchu.

„Raz z toho okna vypadneš,“ zamrmlala som a konečne si zopla vlasy. Celú noc sa mi lepili na čelo a nebolo nič, čo by som s nimi dokázala spraviť. Moja práca mala presné požiadavky.

Mužom sa páčili dlhovlásky. Nič sa nerovnalo ich pocitu nadradenosti, keď si obmotali okolo ruky naše vlasy a tvárili sa akoby im patril celý svet. A jediné, čo im pritom patrilo, bolo naše telo. Nič viac. Pohŕdala som nimi rovnako ako oni mnou.

„Aspoň že Hate sa odtiaľto dostala,“ znova vydýchla dym a ja som v odraze zrkadla videla, ako sa kamarátke v očiach zaleskli slzy, „z tohto pekla.“

„Neverila by si, čo mi navrhol Nate,“ otočila som sa k nej za cieľom rozveseliť ju. Rozptýliť ju od démonov, ktorí ju prenasledovali.

„Maxwell?“ pozdvihla obočie a potom len pokrútila hlavou. „Určite to nebude o nič horšie než Sebastianove nápady.“

Na sekundu som si zahryzla do jazyka. Claire mala s rodinou Maxwellovcov vlastné skúsenosti. Sem-tam sa ocitla v Sebastianovej posteli a vždy, keď sa konečne začala usmievať, Hatin o rok starší braček všetko dokašľal.

„Chce, aby som sa k nim nasťahovala,“ odstúpila som od zrkadla a začala si hľadať oblečenie. V tomto mi začínala byť zima. „Verila by si tomu?“

„Nasťahovala?“ Jej hlas znel prekvapene. „Ako... do vily?“

„Kam inam?“ pretočila som očami a snažila sa nasúkať do tesných riflí. Čo by som len dala za pohodlné pyžamové nohavice a posteľ!

„Hovorí, že mu ide len o to, aby som čo to ušetrila za ubytovanie a mohla si urobiť vodičský...“ vysvetľovala som, zamýšľajúc sa nad absurditou tých slov. „Myslí si, že mám podradne platenú prácu...“

„Oh, zlato,“ zatiahla Claire a zoskočila z okna. „Si jedna z najlepšie zarábajúcich v našom obore,“ zasmiala sa, zatiaľ čo sa posadila na stoličku, pozorujúc ma. 

Mne do smiechu ale nebolo.

„Nevie o ňom, však?“ typovala po chvíli ticha Claire.

„Nikto o ňom nevie,“ zarazila som ju skôr akoby mohla začať. „Len ty. A tak to aj ostane. Nepotrebujem, aby sa o ňom dozvedel niekto ďalší.“

Obmotala som si striebro okolo zápästia a pri pohľade na náramok ma len pichlo pri srdci.

„Fajn, len som sa chcela uistiť,“ dvihla hore ruky v obrane. „Ak ti ponúka ubytovanie, vďaka ktorému ušetríš mesačne šesťsto dolárov, šla by som do toho.“

„Čože?“ nechápavo som nakrčila obočie. Prečo by ma posielala do jamy levovej?

„Počula si ma. Nathaniel je možno debil, ale v tomto mu to myslí. Možno len čaká, že mu roztiahneš nohy, ale prečo nevyťažiť z tejto situácie najviac ako sa dá?“ pokrčila plecami. „Naviac... peniaze potrebuješ pre neho.“

„Ja viem,“ bolo všetko, na čo som sa zmohla. Nehovorila nič, čo by som aj bez nej nevedela. „Dlhujem mu veľa, Claire. Viac než len peniaze...“

„Naozaj ho miluješ, však?“ naklonila hlavu nabok a ja som len prikývla.

„Viac než čokoľvek,“ priznala som a hodila na seba tričko. „On je to jediné, na čom mi záleží,“ dodala som, aj keď to nebola úplná pravda. Niektoré veci však museli ostať skryté aj pred Claire.

Čakala som, kým na seba kamarátka hodí bundu a spoločne sme sa chystali opustiť budovu, v ktorej som sa nachádzala častejšie ako doma. Tréningy, kostýmové skúšky... kto by bol povedal, že sa nachádzal v obyčajnom, na pohľad luxusnom, bordeli?

Keďže bol bar ešte stále relatívne plný, rozhodli sme sa vziať to zadným vchodom, ktorý o tomto čase strážil Edwin. Starší muž, vo svojich najlepších rokoch, sa na nás len nádejne usmial a otvoril nám dvere.

„Keď vás vidím, kvetinky, rozmýšľam, ako niektorým ľuďom zakázať mať deti,“ zamrmlal a potľapkal ma po chrbte.

„Nie všetci rodičia sú zlí,“ usmiala som sa na neho. „Niekedy to je život, kto z nich spraví príšery.“

„Snáď máš pravdu, dievča,“ povzdychol si, aj keď mojím slovám neveril. Nemusel. Stačilo, že ja som vedela svoje. O rodičoch a rodine.

„Hej, počúvaš ma vôbec?!“ zamávala mi pred očami Claire, značne rozčúlene. Rýchlo som pokrútila hlavou, snažiac sa vybaviť jej slová. Nič neprichádzalo.

„Ideš so mnou alebo nie?“ zaujímalo ju, ale keď zbadala môj nič netušiaci výraz, otrávene pretočila očami. „Sebastian ma berie do Impéria.“

Na mieste som zastala. Robila si zo mňa srandu?

„Ako... prečo... Zbláznila si sa?“ rozhodila som rukami. „Sebastian ťa iba využíva, keď sa mu to hodí, Claire. Naozaj mu chceš dovoliť, aby si s tebou robil, čo chce?“

Červenovláskine črty rázom stvrdli a jej pohľad potemnel. Prekrížila si ruky na prsiach.

„Nie je to náhodou to, čo s nami robia v práci? Čo sa im zapáči?“

Zahryzla som si do jazyka skôr akoby mi ušla nejaká nevhodná pripomienka.

„Sebastian nie je dobrý muž, Claire...“

Prerušilo ma hlasné trúbenie, pri ktorom som na mieste poskočila. Rovno za mnou totiž zastavilo auto, z ktorého k nám vystúpil brunet so zeleným pohľadom, ktorý dokázal dokonale klamať. Mohol mať dvadsaťjeden rokov ako ja, ale na svoj vek sa choval ľahkovážnejšie než pubertiak.

„Dobré ránko, dámy!“ zahlásil Seb. „Nasadajte, inak to do Impéria nestihneme pred záverečnou!“

Chcela som s mlčky sadnúť dozadu, aby som tých dvoch nijako nerušila, no Maxwell ma zastavil.

„Nate mi povedal o tom aute, princezná. Mala by si sedieť vpredu, môžeš sa začať učiť,“ naširoko sa usmial a mne po chrbte prebehol mráz. Nate mu povedal o tej ponuke? Čo ak mu Sebastian povedal o mojej práci, aby sa ma zbavil?

„Fajn,“ prikývla som a vymenila si miesto s Claire, ktorá nemala žiadne pripomienky k Sebastianovmu správaniu. Nechávala ho robiť si, čo sa mu zachcelo. Bolo mi jej ľúto.

Ako náhle auto naštartovalo, dvihla som zrak od Sebastiana v nádeji, že ma cesta rozptýli. Nevyšlo to. Moju pozornosť zaujalo jeho pravé oko, ktoré bolo fialové. Prisahala by som, že na letisku bol bez monokla.

„Čo sa ti stalo?“ zašepkala som, sledujúc rany na rukách a na krku.

„Bol v Podzemí, kde inde?“ odvetila Claire vysvetľujúco. „Impérium je cez deň zatvorené a Sebastian má priveľa energie, takže...“

„Sklapni,“ varoval ju Maxwell. Vymenili si naštvané pohľady v spätnom zrkadle.

Odvrátila som od nich pohľad a snažila sa zamerať sa na cestu. Nebolo to jednouché, hlavne, keď som premýšľala o neporiadku, ktorí títo ľudia za sebou nechávali.

Všetci Maxwellovci sa vyžívali v boxovaní. Najstarší z nich, Benjamin, založil Impérium. Miesto, kde sa konali zápasy a kde si každý prišiel na svoje. Vedela som, že mu s tým pomáhalo zopár ľudí, vrátane jeho najlepšieho priateľa, Roberta, ktorému Hate neodolala.

Pred Impériom bolo ale ešte jedno miesto, kde tiekla krv. Podzemie. Najhoršie miesto zo všetkých, hemžiace sa bezdomovcami, ktorí si chceli privyrobiť a lacnými dievčatami, ktoré tam posielali. Raz som to tam navštívila aj ja.

Myšlienky ma natoľko pohltili, až som si nevšimla, kedy sme sa stihli dostaviť na súkromné parkovisko Maxwellovcov. Sebastian vypol motor.

„Choď dopredu,“ pozrel v spätnom zrkadle na Claire. „Musím ukázať Lauren ešte zopár vecí.“

Červenovláska s jemným úsmevom na tvári vystúpila z auta a zmizla v budove pred nami.

„Čo chceš?“ otočila som sa k brunetovi s pozdvihnutým obočím.

„Nech ti ani nenapadne povedať niekomu o Podzemí, jasné?“ varovne dvihol prst. „Nate sa nič nedozvie. Bude to naše malé tajomstvo, princezná.“

Neznášala som, keď ma niekto oslovoval prezývkou a hlavne nie on.

„Povedal si mu o mojej práci?“

„Nie, prečo by som mal?“ nezaujato pokrčil plecami a vybral kľúče zo zapaľovania. „Nie je to tak, že by si tým chlapom rozťahovala nohy, Lauren. Len im tancuješ. To nie je hrdelný zločin.“ Bol to pocit, alebo naozaj práve obhajoval moju prácu?

„Teším sa, až budeme spolubývajúci, princezná,“ sprisahanecky na mňa žmurkol a otvoril dvere od auta.

Bez slov som vystúpila z auta a nervózne popri ňom kráčala dovnútra. Potrebovala som si nájsť odvoz domov a to čím skôr. Nechcela som nikoho vidieť. Súboje ma nezaujímali. Nebola som športový typ.

„A Maxwell ide znova k zemi!“ zatiahol komentátor a jeho hlas sa ozýval skoro v každom reproduktore, z ktorého nevychádzala otrasná hudba.

Opatrne som sa začala predierať medzi ľudí, len aby som zistila, ktorý blázon sa snaží zabiť tento krát.

„Nate?“ hlesla som pri pohľade na blondiaka v ringu. Všetkými silami sa snažil pozviechať sa zo zeme, zatiaľ čo doňho jeho súper kopal. Čo by v tejto situácii urobila Hate?

Začala som sa približovať k ringu. Dúfala som, že samu podarí vstať. Každý úder, ktorý utrpel, som cítila vo svojich kostiach. Nechcela som, aby sa mu niečo stalo. Hate by sa na mňa hnevala. Ja by som sa na seba hnevala.

„Nate! No tak, vstávaj!“ skríka som tesne pri ringu a svoj pohľad zabodla do muža na zemi. Z roztrhnutej pery sa mu valila krv, kedysi modré bandáže boli viac červené súperovou krvou. Miesto tesne pri obočí mal tiež natrhnuté z častého udierania a po celej pravej strane tváre sa mu liala krv. Nechápala som, ako bolo možné, že ešte bol pri vedomí.

Môj krik zanikol v kriku ostatných, keď sa Natov protivník rozbehol a celou svojou silou ho chcel kopnúť do rebier. Nathaniel sa behom sekundy pretočil a keď sa od neho ocitol čo najďalej, postavil sa pomocou opory ringu na nohy. Bol pri mne tak blízko. A jeho oči našli tie moje, plné strachu.

„Maxwell je znova na nohách, vážení! Súboj pokračuje!“ vrieskal komentátor aj naďalej a zastavoval sa pri každom údere, ktorý použili. Takéto cudzie názvy mne ale boli neznáme. Jediné, čo som poznala, bol hák. To mi bohato stačilo.

Natov protivník sa k nemu otočil a keďže aj on bol doriadený, sledovať ich oboch na nohách, strieľajúc údery, bolo zaujímavé. Jeden sa zahnal pravou, druhý ľavou, a ich päste sa stretli.

„Nečakal by som ťa tu,“ ozval sa niekto spoza mňa.

Otočila som sa a pozrela sa na Olivera, ktorý sa postavil vedľa mňa a prekrížil si ruky na hrudi. Nesúhlasne krútil hlavou.

Všetci vraveli, že kedysi sa zápasov zúčastňoval aj druhý najstarší Maxwell. Ja som ho v ringu nikdy nevidela. Popravde... nevidela som ho ani v posilňovni a to som u Hate trávila dosť času. Tento brat bol veľkou záhadou. Hneď po Natovi, ktorý sa nechával dobrovoľne mlátiť.

„Je to dieťa,“ povedal, akoby ho tá veta mala ospravedlniť, „ale je to môj brat.“

 „Dáš ho dohromady?“ spýtala som sa, keď som sa zahľadela na Nata, ktorý dostal k zemi svojho oponenta a v sekunde, keď ho komentátor vyhlásil za víťaza, zložil sa.

„Zaujímavý vývoj udalostí,“ zasmial sa komentátor.

„Preboha,“ vydýchla som a bez rozmyslu sa rozbehla k ringu, len aby som pomohla Natovi dostať sa na nohy. Oliver nasledoval môj príklad a zatiaľ čo ja som ho chytila z jednej strany, on ho podoprel z druhej.

„Dal som ho,“ zasmial sa a pozrel na mňa. „Videla si?“

„Hej, videla,“ pritakala som okamžite, „ako ťa skoro dokopal na zemi. Bolo to fascinujúce,“ zatiahla som a spoločne s Oliverom sme ho ťahali na ošetrovňu, ktorú okupovali mladí medici ašpirujúci na chirurgov. Nebola som si však istá či by som im do rúk zverila vlastný život.

„Ale no tak, vyhral som!“ trval na svojom trucovito, až som sa musela pousmiať.

„Áno, vyhral si, braček,“ podporil ho Oliver.

Položili sme ho na provizórnu posteľ a keď sa natiahol, rukami som mu jemne nahmatala oblasť rebier. Minimálne jedno bolo zlomené.

Akoby mi chcel dať za pravdu, pri mojom dotyku zasyčal a ja som sa stiahla.

„Tak čo... rozhodla si sa?“ nadhodil odrazu a chytil moju ruku do svojej, boľavej. Nedokázala som uhnúť pohľadom, aj keď som mala.

„Ja... neuvažovala som nad tým,“ zaklamala som. Netušil, koľko času som strávila nad jeho sprostým návrhom.

Bola som zodpovedná. Mala som byť rozhodná a mať v odpovedi jasno. Z nejakého nepochopiteľného dôvodu som mu ale nechcela povedať nie. Vzbudzoval vo mne zvedavosť. Moje detské ja, ktoré chcelo kričať, blázniť sa a nestarať sa.

Niečo také som si už dovoliť nemohla. Mohlo by to mať katastrofálne následky.

„Tak ani neuvažuj a povedz áno,“ žiadal ma. „Pôjdeme ťa pobaliť a ešte dnes budeš mať svoju novú izbu.“ V očiach som mu videla nádej. Prečo sa nechcel nechať odbiť, keď som mu jasne dala najavo, že nemám záujem?

„Ľutujem.“

O krok som odstúpila, aby som nechala Olivera robiť si svoju prácu. Nate ale nevyzeral presvedčene.

„Tvoj otec musel byť poriadny zlodej,“ zamrmlal a mne stuhla krv v žilách.

„Nechaj ma hádať,“ prekrížila som si ruky na prsiach, keď mi došlo, na čo tým odkazoval, „ukradol hviezdy a vsadil mi ich do očí?“ pozdvihla som obočie. Na pubertálne hry som bola príliš stará.

„Nie,“ uškrnul sa spokojne, „zobral ti úsmev, a preto sa v jednom kuse mračíš.“

Zamračila som sa ešte viac. Nepoznal moje veselé ja, pretože žiadne také neexistovalo. Už dávno nie.

„Možno ma len nedokážeš rozosmiať,“ prehodila som provokatívne.

„Nasťahuj sa k nám a dokážem ti opak,“ vyzval ma.

Zahryzla som si do pery skôr, než som odpovedala. Bolo také lákavé poddať sa tomu. Vyriešilo by to niekoľko problémov a kto vie, možno by som konečne napravila neporiadok, ktorý som spôsobila.

„Nepremýšľaj o tom. Nehľadaj za tým nič viac, Lauren. Len ma nechaj pomôcť ti. Tak, ako to robia priatelia.“

„Takže to sme?“ Šklblo mi kútikom pier. „Priatelia?“

„Na začiatok dobré, nie?“ kontroloval a pohľadom zaletel k Oliverovi, ktorý len úsmevne prikývol.

„To rozhodne.“ 

Kapitola II. / Kapitola IV. 

Lauren má veľa tajomstiev a Nate netuší, na akú citlivú strunu brnká. Uvidíme, ako sa im bude žiť pod jednou strechou. Nate totiž zabudol na jeden detail – tatka Vincenta. :D

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola III.: