OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola V.

02.09.2017 (12:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1200×

Kapitola piata

Nechala som Gemmu, aby doviedla svoju prácu do dokonalosti a nalíčila ma podľa kostýmu, ktorý som od nej dnes dostala. V hlave som si opakovala, ktorý kus oblečenia odhodím o chvíľu na javisku ako prvý.

V miestnosti sa nás dnes tlačilo neobvykle veľa. Zdôveriť sa do rúk profíčke akou bola Gemma chceli viaceré, a preto horlivo čakali, kedy skončí pracovať na mne.

Svoj odraz v zrkadle som sa snažila nevnímať. Videla som mladšie dievčatá ako na mňa zozadu zazerali, naťahovali krky, aby videli hlavné číslo večera. Boli mladé, neskúsené a naivné. Mysleli si, že hviezde programu sa to páči. Mysleli, že si užívam toľkú pozornosť. Boli na omyle. Kto by si už len mohol užívať ukazovať svoje telo na verejnosti? Komu by sa páčilo, ak by sa ho denne dotýkalo niekoľko párov nenásytných rúk, ktoré často krát chceli viac než mohli dostať?

„Myslím, že tu som skončila,“ prehodila blondína skláňajúca sa nado mnou. Vlasy mi upravila tak, aby si nikto nevšimol moje odrasty a hlavne, aby nikomu nedošlo, že moje vlasy v skutočnosti neboli kučeravé.

Postavila som sa zo stoličky a pozrela na svoj odraz v zrkadle. Toľko trblietok pohromade som dlhú dobu nevidela. Moje hnedé oči pôsobili vďaka tmavému líčeniu skoro čierno a na perách som mala nanesené čierne diamanty, takže som si ich ani nemohla obliznúť, ak som ich nechcela cítiť celú noc v ústach.

„Ďakujem,“ zamrmlala som takmer nečujne, vzala si masku do ruky a ustúpila od zrkadla.

Nechcela som sa vidieť. Môj vzhľad ma dávno prestal zaujímať. Neznamenal pre mňa toľko čo kedysi a ja som vedela, že už nikdy nebude.

„Vo vnútri to je na prasknutie,“ vystrašila ma Claire, ktorá vošla do miestnosti bez toho, aby som si ju všimla.

Ryšavé vlasy mala dokombinované zlatými doplnkami, ktoré ladili k jej ohnivému kostýmu. Bola nádherná, keď sa o ňu postarali. Vďaka maske na tvári a kilu mejkapu konečne nepripomínala ducha, ale živú bytosť.

„Nejaká právnická akcia, čo?“ mykla som plecami a opravila si padajúci náramok.

„Nejaká?“ prekvapivo pozdvihla obočie. „Sú tu vraj všetci právnici z mesta. Netuším, čo oslavujú, ale radím im, aby so sebou mali svoje peňaženky.“

Schuti som sa zasmiala. Aspoň jedna z nás dokázala odľahčiť situáciu.

„Tak poďme dole. O chvíľu začíname,“ drgla som do nej a nasadila si na tvár obrovskú, zlato-čiernu masku, zakrývajúc si tak vrchnú polovicu tváre. Jediné, čo mohli zákazníci jasne vidieť, boli moje pery. To bolo predsa jediné, čo ich na mne zaujímalo. Minimálne z vrchnej časti tela. Oči by som ani nemusela mať a oni by si to nevšimli. Ich zraky len málokedy vyšli až do takých výšok. Načo by aj? Dole našli oveľa viac zaujímavejších vecí.

„Ako to vyzerá u Maxwellovcov?“ nadhodila červenovláska na ceste po schodoch. „Videla si už Vincenta?“

Pri zmienke toho mena som sa prvýkrát po dlhšom čase otriasla. Hatin otec bol tou poslednou osobou, ktorú by som chcela vidieť. Vedela som však, že skôr či neskôr sa dozvie, že prebývam v jeho dome. A potom pôjdem domov.

„Nate sa so mnou po včerajšom ráne nechcel veľmi rozprávať. Myslí si, že niekoho mám, preto požiadal Olivera, aby ma vyzdvihol zo školy,“ pretočila som očami. „Vravela som mu, nech si od toho nič nesľubuje...“

„Prečo sa sťažuješ, Lauren?!“ skočila mi odrazu do reči a zastavila ma jej ruka. „Si v ich dome, máš náhľad od ich súkromia! Čo viac by si mohla chcieť?“

„Ja o ich súkromie nemám najmenší záujem,“ ohradila som sa. „Mám vlastné veci, o ktoré sa musím postarať...“

„Myslíš, že každého zaujíma tvoj Caleb?!“ vyprskla.

Ostala som stáť na mieste ako obarená. Počula som ako mi v ušiach hučí krv a cítila som srdce, ktoré chcelo vyskočiť z hrude.

Vedela som, že zúfalí ľudia hovoria zúfalé veci. Vyjadrujú myšlienky, ktoré by im za normálnych okolností nikdy nenapadli. Claire však nebola úplne pri zmysloch. Nevidela Sebastiana viac ako deň a v noci s ňou tiež nebol. Jedine, že by mala krátke blonďavé vlasy ako žena, ktorá vyšla dnes ráno z jeho izby.

„Už nikdy nespomínaj jeho meno,“ prehovorila som pokojne, aj keď každá moja bunka fungovala v obrannom móde. „Nikto z Maxwellovcov mu nikdy nebude siahať ani po členky, a preto si nabudúce radšej zahryzni do jazyka, Claire.“ Mrazivý tón ma samú zaskočil, ale nehodlala som sa ospravedlňovať. Prekročila hranicu. Vzala si do úst meno osoby, ktorú som milovala.

S pozdvihnutou hlavou som vykročila vpred, nezastavujúc sa, keď za mnou volala. Nezaujímali ma jej výhovorky ani ospravedlnenia.

V živote som si zvykla, že si so mnou ľudia robia, čo chcú. Patrilo to k mojej profesii. Dotyk sem, bozk tam, niekedy aj rana, keď som odmietla urobiť to, čo som ani nemala... Neprekážalo mi to. Ľudia často chceli dostať to, čo nemohli, lenže aj pri tejto práci som v sebe dokázala nájsť nejakú hrdosť, ktorej som sa nehodlala vzdať. Bola tým jediným, čo mi ostalo.

Došla som za oponu, kde už bolo niekoľko nalíčených dievčat, mnohé z nich aj o viac ako tri roky mladšie odo mňa. Mejkap im na veku možno pridal, lenže ja som pod ním videla skutočné číslo. Videla som v nich seba, pätnásťročné ustráchané dieťa, ktoré nevedelo, čo vezme na druhý deň do úst.

Otriasla som sa pri spomienke na staré časy a preglgla žlč, ktorá sa hnala do krku. Prečo ho len Claire spomenula? Čo tým chcela dosiahnuť?

„Pripravte sa, o chvíľu nastupujete,“ zavelil organizátor a ja som sa len žiarivo usmiala a prikývla. Dievčatám som venovala rovnako povzbudivý úsmev, pretože pre niektoré bola dnešná noc premiérou. Nepotrebovali byť rozrušené z vystúpenia. Skutočný boj ich bude ešte len čakať.

Nevnímala som slová, ktorými nás uvádzala Angela. Jediné, na čo som čakala, bol začiatok pesničky. Dievčatá naokolo mňa sa rozbehli na javisko, zatiaľ čo ja som čakala, kedy prejde úvod a z reproduktorov vyjde silný hlas Christiny Aguilery.

S pohľadom šelmy som vyšla na javisko, pridŕžajúc si čierny kabátik, ktorý mi siahal do polovice stehien, pevne pri tele.

Dievčatá sa rozostúpili, aby mi nechali priestor a ja, kladúc jednu nohu sebavedomo pred druhú, som sa dostala do ich čela.

Bar bol na prasknutie. Naplnený mužmi v oblekoch, tváriacimi sa dôležito, sa to tu len hemžilo. Musela som urobiť dojem. Dokázať, že za to stojím.

Ako začala hrať nová sloha, odhodila som zo seba prvý diel šatstva a dala sa do tanca na desaťcentimetrových opätkoch. Kedysi to pre mňa bola výzva, dnes nevyhnutnosť.

Cítila som na všetky pohľady, ich oči ma vyzliekali rýchlejšie, než som to mohla urobiť sama. Srdce mi bilo v rýchlom rytme pesničky, nohy vykonávali nacvičené pohyby. Hodila som sa na zem a môj príklad nasledovali ostatné dievčatá. Nakoniec sme pripomínali domino, ktoré robilo všetko to, čo ja. Chytila som sa zadku, spravili to isté. Postrapatila som si vlasy, nasledovali ma.

Začal hrať refrén a ja som si pomaly rozopla čiernu blúzku. Rukami som si prechádzala po tele, rozopínala gombík po gombíku, hypnotizujúc mužov pohľadom. Nechala som blúzku, aby mi skĺzla po pokožke na zem a rukou si prešla po odhalenom tele. V pupku sa mi dnes vynímal žiarivý zlatý piercing, ktorý si zakaždým získal pozornosť. Ja som ho nenávidela.

Klesla som k zemi a urobila šnúru, opakujúc si ďalšie kroky. Hudba možno hrala nahlas, no mužské chlípne pokriky boli ešte silnejšie. V mysli som si preto opakovala počítanie krokov ako nejakú mantru, ktorá mi mala pomôcť dostať sa na koniec vystúpenia.

„Wanna get dirrty!“ ozvalo sa z reproduktorov. „It is about time for my arrival!“

Zastala som v pohybe. Bol koniec.

Naše mužské publikum sa behom sekundy dostalo na nohy a začali nám tlieskať. A my, ako správne vycvičené opice, sme sa uklonili a obdarili ich úsmevom.

Bez zbytočného otáčania som sa vybrala za oponu vydýchnuť si. Dnešok bol náročnejší, než som čakala, a pritom som vystupovala už nejeden piatok. Nikdy som však v žalúdku necítila také bodanie ako dnes. To všetko len kvôli myšlienkam, ktoré smerovali k nemu.

Do čerta! Zanadávala som si v duchu a prešla si vymeniť obrovskú masku za niečo menšie. Bolo nemysliteľné, aby som dnešnú noc strávila na hlave s tou ozrutou, ktorá ma ťahala k zemi. Gemma si myslela, že je zábavné, keď mi vymení masky, no ja som nebola nováčik, aby som nevedela, o čo jej šlo.

„Kde je moja strieborná maska?“ dožadovala som sa, keď som vošla do šatne a všimla si niekoľko dievčat pri mojom zrkadle.

„Strieborná? Dnes je predsa zlatý piatok...“

„Je mi to jedno, aj keby bol modrý,“ prižmúrila som oči a novú masku hodila na stôl. Rýchlo som vykročila ku skrini a hneď na vrchnej poličke našla svoju masku.

Od Caleba.

Zhlboka som sa nadýchla a nasadila si ju na tvár. Diamanty mi zakryli zlato-čierne očné tiene a pery mi ladili k oblečeniu, ktoré na mne ešte ostalo. Čierna podprsenka s prepletanými ramienkami na chrbte vyzerala honosne vďaka malým zlatým detailom, na ktorých si dala Gemma naozaj záležať. Nepochybovala som, že ako módna návrhárka by zožala veľký úspech. Tu ju nedokázal nikto doceniť.

„To sa môže?“ pýtala sa šeptom dievčina a pohľadom sa mi vyhýbala.

„Nemôže,“ prehltla druhá, ktorú som tu už niekedy videla, a pozrela mojím smerom. „Naozaj sa chceš zahrávať s Gemmou?“

Slabo som sa usmiala.

„To jediné mi dokáže rozprúdiť krv v žilách,“ zatiahla som a na odchode na ňu žmurkla. Bolo jednoduché predstierať sebavedomie, minimálne pred ľuďmi, ktorých som nepoznala.

Keď som vkročila do miestnosti, na chvíľu som zastala. Pohľadom som hľadala relatívne slušne vyzerajúcich mužov, no takto v oblekoch vyzerali slušne všetci. Najlepší klamári nosili tie najdrahšie masky.

Pri bare, s pohárikom v ruke, som videla mladú Gemmu, ktorej vôbec neprekážalo, že dvadsaťjednotku oslávi až o dva roky. Na perách sa jej pohrával opojný úsmev a síce sedela sama, užívala si večer. Ako sa stihla dať dole ani nie za pol hodinu?

Vlasy mala zviazané krajčírskym metrom, určite sa sem ponáhľala pozrieť sa na naše vystúpenie. Potom ju musel rozptýliť alkohol.

„No tak, hýb tým zadkom!“ tľapol ma ktosi zozadu a až keď som sa otočila a chcela tej osobe vynadať, došlo mi, že to nebolo žiadne z dievčat.

Bol to zákazník.

„Netušila som, že ste ma očakávali,“ začala som s ním automaticky hrať. Muž oproti mne nahodil úsmev, vďaka ktorému musel vyhrať nejeden prípad.

„Pre svojho kamaráta nechcem nič menej než to najlepšie,“ žmurkol na mňa a položil mi ruku na chrbát, aby mi ukázal cestu. Ja som sa len modlila, že v tretej osobe nevravel o sebe.

Pomaličky sme prešli dozadu k boxom, do ktorých sa zmestilo viac ľudí a ja som všetkých rýchlo preletela pohľadom. Sedelo tam päť mužov a medzi nimi jedno zviera. Zhnusením som sa otriasla.

Nasucho som preglgla.

Ani na sekundu som nespustila oči z Vincenta Maxwella, sediaceho na kraji, najbližšie ku mne.

„Tak sa ti to podarilo,“ zasmial sa schuti Vincent a potriasol hlavou akoby svojmu kamarátovi doteraz neveril. „Našiel si tú najkrajšiu.“

Stála som vyrovnane na mieste, neschopná dýchať. Srdcu hrozil kolaps a myseľ nebola schopná prísť na žiadne riešenie môjho problému. Ocitla som sa zoči voči Hatinmu otcovi. Človeku, ktorý bol schopný týrať svoje vlastné dieťa.

„Tomu ver, braček,“ zaradoval sa muž, ktorý ma k nim priviedol a sadol si na druhú stranu boxu. „Po takom úspechu si zaslúžiš to najlepšie a najkrajšie,“ rukou ukázal na mňa. Neprekvapilo ma, že chlap ako on na mňa odkazoval ako na vec. Na niečo, čo je pekné a dobré. Niečo, čo má na míle ďaleko do ľudskej bytosti.

To som bola ja.

S veľkou dávkou sebazaprenia som sa priblížila k mužovi, ktorého vek prezrádzalo zopár šedín na hlave a niekoľko vrások okolo úst, keď sa smial. Človek, ktorý by ho nepoznal, by mu ľahko typoval na štyridsať, možno štyridsaťpäť, lenže ja som vedela, že päťdesiatka ho pozdravila už minulý rok. Hate sa celý deň skrývala u mňa na internáte s vypnutým mobilom, aby ju nikto nemohol nájsť. Nikdy som sa jej neodvážila spýtať či si jej otec všimol jej absenciu. Vedela som, ako sa ho bála.

Ja som sa ho mala báť tiež. No nemohla som. Na to som ho až príliš nenávidela.

„Tak čo, dáš dole tú masku?“ pozdvihol obočie a pokynul mi, aby som prešla k nemu. Bol ten posledný, komu by som ukázala svoju tvár.

Pomaly som sa k nemu sklonila a svoje pery priložila k jeho uchu.

„Nie pred ostatnými,“ zašepkala som.

Po celom tele mi naskákali zimomriavky. Zahrávala som sa s ohňom a ďakovala sama sebe, že mi napadlo zmeniť si masku. Malé diamanty mi totiž zakrývali aj oči a ja som pozerala pomedzi ne. Aj keď Vincent prižmúril oči, snažiac sa prehliadnuť si ma, nedarilo sa mu.

Vyzývavo som sa usmiala, potláčajúc bolesť žalúdka. Už som vedela, čo bolo tou predtuchou.

Vincent odo mňa na sekundu odvrátil pohľad a postavil sa zo svojho mieste.

„Páni, myslím, že je načase rozísť sa,“ opravil si tmavomodrý oblek a narovnal si kravatu. Popritom sa stále lišiacky usmieval akoby práve vyhral prvú cenu. Ako si tento človek mohol hovoriť otcom?

Cestou do jednej z luxusnejších izieb, ktorá dokázala navodiť tú správnu atmosféru, sa mužova ruka ocitla nízko na mojom chrbte, tak som len pridala do kroku, aby som medzi nami vytvorila aspoň nejakú vzdialenosť. Prečo som mala pocit, že robím niečo zlé? Bol to len ďalší zákazník! Nemala som s tým mať žiaden problém.

„Ako je možné, že som si ťa doteraz nevšimol?“ prehovoril, keď sme vkročili do miestnosti, ktorá bola o niečo ako moja internátna izba. Ladená tmavších farieb so zlatými detailmi len podčiarkovala, čo bol dnešný deň zač. Zlatý piatok.

Zlatá katastrofa.

„Doteraz?“ On tu chodil pravidelne?

„Párkrát som sa tu už ocitol,“ dvihol ruky do vzduchu v obrane. „Nechcem, aby si si myslela, že som nejaký stály návštevník, ale teba by som si zapamätal aj po jedinom videní.“ Neviem, či hovoril o mne, alebo o mojich prsiach, ale mlčala som. Sladké reči na mňa nemali žiaden účinok. Najmä nie jeho.

Vincent sa prešiel spokojne usadiť na čiernu koženú pohovku. Oproti nej bol postavený stôl, na ktorý som mala vyliezť, predelený s tyčou, ktorá sa tiahla až po strop. Po prvýkrát som zaň bola vďačná, pretože predstavoval jedinú prekážku medzi mnou a ním.

Sebavedomým krokom som sa vybrala k stolu, ale skôr, než som stihla dvihnúť nohu dostatočne vysoko, aby som naň vyskočila, ma Vincent schytil za ruku a potiahol k sebe. Pristála som rovno na ňom a na sekundu zatvorila oči. Potrebovala som sa upokojiť. Predstaviť si namiesto neho niekoho iného.

Nedokázala som to. Jeho pohľad... akoby sa na mňa díval Sebastian. Oči mali skoro totožné, až na to, že okolo tých jeho už bolo niekoľko drobných vrások. Inak to bol ale pekný muž. Jeho synovia svoju krásu zdedili určite po ňom. Ostávalo mi len dúfať, že po ňom nezdedili aj jeho zvrátenosť.

„Čo keby som ti zaplatil a presunuli by sme sa do väčšieho súkromia?“ navrhol, zatiaľ čo jeho ruky putovali po mojom chrbte k zapínaniu na podprsenke. Tvárou sa priblížil až nebezpečne blízko k tej mojej.

Žlč sa mi nahrnula do krku.

„Peniaze nie sú problém,“ pokračoval, obhliadajúc si ma ako nejakú výhru v lotérii. „Hotel by bol určite prijateľnejší než táto diera, nemyslíš?“ naklonil hlavu nabok.

Preglgla som a položila mu trasúce sa ruky na plecia.

„Neposkytujem takéto služby,“ prehovorila som pokojne, hoci samu podarilo rozopnúť mi podprsenku.

Čo som ale nečakala, bola jeho reakcia. Pevne mi zovrel ruky do svojich a pozrel mi do očí. V tej chvíli medzi nami neboli žiadne diamanty. Cítila som, ako ma spaľuje pohľadom.

„Mne nikto nehovorí nie.“

To mi bolo jasné. Akoby aj mohli? Jeho povesť ho predchádzala. Ľudia sa zo strachu pred ním sťahovali do defenzívy. Ja som sa však v živote už bála viac ako dosť.

„Ja vravím nie,“ zašepkala som do priestoru medzi nami. 

Kapitola IV. / Kapitola VI. 

Žeby bol toto bod, od ktorého sa pre Lauren začne všetko kaziť? Yep, dalo by sa to aj takto povedať.

Tak či onak, nie je to len Lauren, pre ktorú začína dôležitá životná cesta. V tomto príbehu dostane viac priestoru aj tatko Vincent. Či to ale bude dobre... ťažko povedať. 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola V.: