OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola VII.

18.09.2017 (14:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1002×

Kapitola siedma

Cesta autobusom sa vliekla. Možno mi to pripadalo ako večnosť kvôli liekom, ktoré som si vzala a ktoré ma postupne otupovali, no nevedela som sa dočkať, kedy klesnem do perín. Dnešok bol náročnejší ako ktorýkoľvek iný víkend a to všetko kvôli blížiacemu sa výročiu.

Pocit viny sa ku mne dostavil plnými dúškami v momente, keď som vystúpila v meste a pomalým krokom sa začala vliecť k autobusovej zastávke, ktorá smerovala k Maxwellovcom. Prvýkrát som ľutovala moju neschopnosť riadiť auto, pretože by som bola v ich dome oveľa rýchlejšie. Ktovie, možno by som aj ušetrila peniaze za cestovanie na benzíne či nafte alebo čo tam vlastne Hate zvykla liať.

Keď som nastúpila do autobusu a posadila sa na miesto k oknu, oprela som si oň hlavu a spokojne zatvorila oči. Nepotrebovala som vidieť cestu pred sebou. Nechcela som ju vidieť. Celý môj život bol o cestovaní. Z miesta na miesto, z domu na ulicu...

Mobil mi zavibroval vo vrecku a síce som nechcela, predsa len som ho vybrala a pozrela na správu, čo mi prišla.

O ktorej prídeš? Berie ťa Seb?

Mohla som sa na Claire hnevať, no ignorovať som ju nedokázala.

Neviem.

Jednoduchá odpoveď, ktorou som nemohla nič pokaziť. Netušila som ako sa večer dostanem do práce a jediná skutočnosť, ktorá ma upokojovala, bola tá, že ma večer čakala služba v bare na prízemí. Dnes by som prvé poschodie nezvládla. Nie, ak som v každom mužovi videla Vincenta. Jeho žiarivý úsmev, ktorým si ma prehliadal ako najväčšiu výhru mi spôsoboval husiu kožu. Bála som sa, že si ráno spojí dve a dve dohromady. V tej chvíli by bolo po mne. Pre neho som musela byť obyčajnou kurvou, nehodná synovej pozornosti.

Autobus mal poslednú zastávku na začiatku ulice, čo pre mňa znamenalo osem minútovú prechádzku chladným septembrovým počasím. Tak, ako sa mi doteraz darilo vyhýbať sa svojim vlastným myšlienkam, tak sa ku mne začali pomaly prikrádať a dobíjať sa mi do mysle. Možno by som ich aj dokázala ignorovať, keby som naokolo seba nevnímala Calebovu neprítomnosť.

Ľudia si o nás často mysleli, že sme dvojičky. Nie kvôli tomu, že by som vyzerala staršie, alebo kvôli našej podobe. Stále sme boli spolu. Nerozlučiteľní. Neoddeliteľní. A hlavne... sami vo svete plnom ľudí, ktorí nás nenávideli.

Zo začiatku bolo ťažké povedať, kto z nás sa o toho druhého staral viac, pretože zatiaľ čo ma on chránil, ja som mu už v siedmych rokoch vedela ošetriť všetky rany, ktoré utrpel. Kvôli mne.

Znova a znova.

Rukou som zašla do kabelky a vytiahla z nej oranžovú tubu napoly plnú tabletiek. Doktori mi vraveli, že nepravidelné užívanie môže mať škodlivé následky, ale kto mal užívať to svinstvo každý deň? Nie každý deň bol predsa takýto.

Vybrala som si jednu tabletku. Zvyšok poputoval naspäť do kabelky, aj keď radšej by som to videla v koši.

Malo to byť jednoduché. Vziať si liek, nechať ho pôsobiť a čakať, kedy odznejú príznaky. Podľa potreby zopakovať postup s ďalšou tabletkou. Hlásiť sa u doktora.

Naštvane som zaškrípala zubami, neschopná urobiť to, čo som mala. Slzy ma štípali v očiach a vietor mi šľahal do tváre. Hnevala som sa. Znova. Sama na seba.

Hodila som tabletku na zem a topánkou ju rozdrvila na drobné kúsočky. Presne na také, na aké rozdrvili mňa. Lenže ja som sa musela pozbierať, tabletke stačil závan vetra a už jej nebolo.

Zhlboka som sa nadýchla a vyrovnane sa vydala do domu, v ktorom som nemala čo robiť. Rozum aj inštinkty mi vraveli, aby som utekala, ale povinnosť, možno pud, ma pobádali ostať tam. A tak som to urobila.

Vošla som dovnútra cez záhradu a pomaly si to namierila do garáže, ktorá bola prepojená so sídlom. Maxwellovci sa o svoje autá starali lepšie ako o ženy, takže ma neprekvapilo, keď som našla otvorené dvere. Rovnako ako hudbu, ktorú niekto nechal hrať.

Sebastianovo auto bolo ako vždy preč, no na mieste, kde zvykla parkovať Hate, som teraz videla Natovu sivú toyotu. A spod nej trčali blondiakove nohy.

Chcela som otvoriť ústa a ozvať sa k nemu. Potrebovali sme si vydiskutovať hneď niekoľko vecí, lenže to nebolo možné, keď som ho nikdy nemohla zastihnúť. Ako náhle som sa nadýchla, z rádia k nám doľahol hlasný refrén, do ktorého si začal Nate spievať.

Sama pre seba som sa usmiala. Jeho hlas bol silný a hoci bolo ťažké priznať to, pripomínal mi Caleba. Nespieval zbytočne tenko ako žena v pesničke, ale dokázal spievať vyššie než typickí muži, ktorí nepoznali nič iné len bas.

Potichu som sa začala približovať k dverám, rozhodnutá nechať ho pracovať. Zaslúžil si chvíľu pre seba a moje otázky mohli počkať.

„Konečne si prišla,“ zahlásil niekto za mnou a ja som len stisla pery. Môj odchod sa nekonal, pretože Nate sa už šplhal na nohy.

„Nevedela som, že si musím pýtať vychádzky.“

Nech som sa akokoľvek snažila prísť na to, akú mal náladu, z jeho tváre som nedokázala vyčítať nič.

„Nie, ja len...“ začal, no nakoniec si len zotrel pot z čela a pretrel zvyšok tváre. Bol frustrovaný.

„Tak vidíš,“ založila som si ruky na prsiach, „ak nemáš na srdci nič dôležité, idem hore, pripraviť sa do práce.“

Predstava, že mi o tri hodiny začínala smena až do skorých ranných hodín nebola veľmi lákavá. Stále to však bolo lepšie ako rozhovor s Natom, ktorý sám nevedel, čo chcel.

„Ako si to predstavuješ, Lauren?“ ozval sa, keď som sa mu otočila chrbtom.

Prudko som sa k nemu otočila a nechápavo nakrčila obočie. Nerozumela som, o čo mu šlo a čo mu dávalo právo obviňovať ma.

„Ako... ako si to predstavujem?“ zopakovala som po ňom, viac pre seba než preňho.

„Ako sa chceš naučiť šoférovať, keď nebudeš sedieť v aute?“ spýtal sa a keď videl môj výraz, usmial sa. Vedel, že som čakala všetko možné, ale nie toto.

„Myslím, že na to sa človek najprv musí prihlásiť do autoškoly,“ prižmúrila som oči a podišla o krok bližšie. „A na to potrebujem viac času, keď sme už pritom.“

Nate urobil zopár krokov k svojmu autu a otvoril dvere na strane vodiča.

„Aby si ju ale urobila, musíš sa naučiť, čo je čo, pretože keď nerozlíšiš spojku od brzdy, neviem, či ti niekto ten vodičák dá,“ pokrčil plecami, zatiaľ čo ja som sa snažila nevnímať jeho nepriamu urážku.

„Práve teraz?“ bolo všetko, na čo som sa zmohla.

Prikývol.

„Páve teraz.“

Jeho nástojčivosť bola vskutku impozantná. Vo svojej práci som videla viacerých mužov, ktorí chceli mať všetko pod kontrolou, avšak rozdiel medzi túžbou a skutočnosťou bol obrovský. Nate sa nemusel snažiť. Proti jeho argumentom som naozaj nedokázala namietať. Možno aj to bol dôvod, prečo som s ním nechcela viesť rozhovor.

„Tak?“ spýtavo pozdvihol obočie, držiac dvere v rukách. „Ideš alebo ťa mám odniesť?“

„Neboj sa, nohy mi ešte slúžia,“ zamrmlala som a vydala sa k nemu.

Keď som zastala pred dverami, Nate sa naklonil dovnútra a posunul sedadlo viac dozadu. Očakávala som od neho vysvetlenie, ale namiesto toho som sledovala blondiaka, ktorý nastúpil a posadil sa čo najviac dozadu to len šlo.

„Viem, že ty si ten, ktorý ma vodičský, ale... ako sa mám naučiť šoférovať, keď nebudem sedieť za volantom?“

„Kto vraví, že nebudeš? No tak, nastúp si,“ roztiahol nohy a potľapkal miesto pred ním.

Vyjavene som na neho pozrela, snažiac sa spracovať to, čo pre neho bolo až príliš jednoduché. Ja som ale rozmýšľala, koľko žien predo mnou už „učil“ jazdiť.

„Zabudni,“ razantne som pokrútila hlavou. To nepripadalo v úvahu!

Nate nado mnou pretočil očami a nebolo chvíle, kedy som niekoho chcela uškrtiť viac ako jeho práve v tejto.

„Keby som bol on, neprekážalo by ti to, čo?“ odfrkol. „Nenamýšľaj si niečo, čo nie je a nastúp, Lauren!“ Spôsob, ktorým vyslovil moje meno, ma donútil uvedomiť si, že som naozaj len videla niečo, čo tam nebolo. Z jeho hlasu bol cítiť hnev, a predsa bol ochotný prekonať to a učiť ma. To najmenej, čo som mohla urobiť, bolo poslúchnuť ho. Pre tento raz.

Opatrne som vstúpila do auta, zohla sa a posadila sa na kraj sedadla, ktorý nezaberal Nate. Blondiak siahol ľavou rukou pod sedadlo a trocha nás prisunul k volantu tak, aby som naň dočiahla a hlavne tak, aby on mohol jednu nohu vystrčiť von.

Cítila som na chrbte, ako sa mu pomaly dvíhala hruď v pravidelných nádychoch. Bol pri mne až príliš blízko a nedokázala som s tým nič urobiť. Ostávalo mi len prežiť.

Predsa len som si mala vziať ešte jednu tabletku, nič by ma aspoň netrápilo. So zatienenou mysľou bolo jednoduchšie zamerať sa len na jednu vec. Ja som však premýšľala hneď o niekoľkých.

„Takže...“ otvorila som ústa, čakajúc, či začne s výkladom. Nebolo mi totiž jasné, čo chcel touto našou blízkosťou docieliť.

„Chyť volant,“ povedal a moje ruky ho okamžite poslúchli. Chopila som sa ho akoby od toho záležal môj život.

Nate sa mi zasmial do ucha a rukami prekryl tie moje.

„Ak chceš niekoho zaškrtiť, som si istý, že sa ti to podarí,“ opatrne mi začal uvoľňovať prsty a pravou rukou mi pomohol uchopiť volant na nižšom mieste. „Tu to chce trochu jemnosti,“ zašepkal a pustil ma.

Zhlboka som sa nadýchla. Uvoľnila som zovretie na druhej ruke a snažila sa vyznieť čo najuvoľnenejšie. Musela som to urobiť.

„Dúfam, že spolu nebudeme takto šoférovať,“ zamrmlala som, no počul to aj Nate.

„Mám sa rád dosť na to, aby som ti dal do rúk kľúče,“ objasnil okamžite. „Dnes len teória.“

Namiesto protestu som sa rozhodla ísť cestou najmenšieho odporu a mlčky sledovala jeho tvár v spätnom zrkadle.

Ľavou rukou mi pomaly prešiel po vonkajšej strane stehna až ku kolenu, zatiaľ čo ja som na neho hľadela s vytrieštenými očami, neschopná akéhokoľvek pohybu.

Nasucho som preglgla, keď ma chytil pod koleno a nohu mi posunul dopredu.

„To je spojka,“ vysvetlil potichu. Jeho dych som cítila na odhalenej časti krku. Nechcela som si to priznať, ale na rozdiel od ostatných, jeho dotyk na mňa nepôsobil silene. Nebol lačný, bažiaci po niečom, čo nemohol mať. Vôbec nie. Dokonca by som povedala, že na mňa pôsobil oproti ostatným nežne. Niečo také v mojej brandži nebolo časté.

Pravá ruka zopakovala to isté a keď sa moja noha samovoľne posunula dopredu, v zrkadle som videla, ako mu šklblo kútikom pier.

„Brzda,“ dostal zo seba a pokynul mi preložiť nohu ešte o kus ďalej. „Plyn.“

Rukou sa tentokrát nezastavil pri mojom kolene, ale smeroval k volantu. Vzal mi pravú ruku do svojej a premiestnil ju na riadiacu páku po našej pravici. Prsty sa jej pevne chytili akoby od toho závisel môj život.

„Jednotlivé čísla znamenajú jednotlivé rýchlosti... A potom tu máme neutrál...“

„Možno nemám vodičský preukaz, ale sedela som v aute dosť na to, aby som čo to pochytila,“ skočila som mu do vysvetľovania, pretože som nevedela či zo mňa robil naozaj hlúpu alebo len považoval za dôležité začať úplne od nuly.

„Nechcem nič vynechať,“ odôvodnil nevinne. „Nečakal som, že v domove majú autá.“

Všetok chvíľkový pokoj, ktorý sa rozhostil v mojom tele, možno vplyvom liekov alebo jeho hlasu, sa rázom pominul.

„Debil,“ zasipela som rozčúlene a behom sekundy som vyskočila z auta, smerujúc k dverám. Preč od Nata a jeho neustáleho poukazovania na chýbajúcu rodinu. Ako sa opovažoval hovoriť omne, keď jeho vlastná rodina bola na pokraji zrútenia? Sestra mu odišla, jej bývalý priateľ poznal jej matku a oni o tom vedeli... Prečo ukazoval prstom na mňa, keď to bol on, kto si ma pozametať pred vlastným prahom?

„No tak, Lauren!“ počula som ho za sebou.

Mala som ostať ticho. Odísť a nechať ho, lenže môj hnev zvíťazil. Zatemnil mi úsudok a ja som sa k nemu otočila.

„Nič o mne nevieš, Nathaniel!“ precedila som pomedzi zuby. „Nikdy som nebola v domove!“

Blondiakovi padla sánka. Neveriacky na mňa hodnú chvíľu hľadel, otvárajúc a zatvárajúc ústa. Videla som na ňom ako sa snaží spracovať moje slová. Bolo to predsa oveľa viac než som kedykoľvek komu povedala. Ani Hate o mojej minulosti nič netušila.

„Čože?“ hlesol. „Ale... Hate predsa vravela, že...“

„Že som sirota?“ dopovedala som namiesto neho. „Niekedy takéto rozhodnutia robia ľudia z vlastnej vôle, nie z donútenia.“

Zahryzla som si do pery. Povedala som priveľa.

Srdce sa mi pri tom odhalené rozbúchalo ako divé a ja som sa dala na ústup. Rýchlo som vybehla z garáže, dúfajúc, že ma nebude nasledovať. Potrebovala som sa upokojiť a porozmýšľať, ako objasním to, čo som mu povedala, keď sa nabudúce stretneme. Pravda neprichádzala do úvahy. Niekto ako on si ju aj tak nezaslúžil.

Prechádzajúc po ich obrovskom sídle, uvažovala som, aké by to bolo, keby môj život nedopadol takto. Premýšľala som, aký vzťah by som mala s Calebom, keby ho nikdy nezavreli na psychiatriu a keby som si nemusela nájsť prácu, len aby som nás oboch dokázala uživiť. Mohla by som si dovoliť toľko bezstarostnosti ako Nate?

Chytila som sa zábradlia na schodisku a pomaly sa nadýchla. Dúfať v zmenu minulosti som prestala už dávno, tak prečo ma on nútil vracať sa k tomu?

„Lauren.“

Pri zmienke môjho mena som sa vystrela a zatajila dych. Z jeho úst to síce nevychádzalo ako nadávka, avšak do obyčajného oslovenia to malo ďaleko.

Neisto som sa otočila k Vincentovi a všimla si, asi po prvýkrát, hlavného sudcu v obyčajných hnedých nohaviciach a svetri.

„Pán Maxwell,“ pozdravila som zdvorilo, aj keď včera medzi nami žiadna jazyková bariéra nebola.

„Nečakal som, že sa uvidíme tak skoro,“ usmieval sa od ucha k uchu, no mne sa z neho v hrdle dvíhala žlč.

„Prosím?“ prižmúrila som oči. „Tak skoro? Nepamätám si, že by sme sa mali stretnúť.“ Hrane som sa pozrela na hodinky, snažiac sa mu dať najavo, ako sa ponáhľam. „Prepáčte, ale ponáhľam sa...“ ukázala som na pokročilý čas a dvíhala jednu nohu za druhou, stále uprene hľadiac na Vincenta. Neplánovala som byť prvá, ktorá odvráti zrak.

Vincent sa ku mne začal približovať. Jeden lenivý krok za druhým akoby sa so mnou ešte chcel rozprávať.

„Naozaj sa ponáhľam, pán Maxwell,“ skúšala som to s čo najväčším úsmevom na tvári.

„Do práce?“ pozdvihol obočie a s lišiackym úškrnom. „Mám to brať tak, že ťa uvidím aj dnes?“

Cítila som ako mi stuhla krv v žilách. Srdce na sekundu zamrelo.

„Nechápem, o čom...“

Najstarší Maxwell pokrútil hlavou, čím ma v sekunde umlčal. Úsmev predátora sa mu však z tváre nikam nestratil.

„Nehraj sa na hlúpu. Nesedí ti to,“ nenútene sa oprel o zábradlie. „Naviac...“ obzrel sa akoby stál niekto za mnou. „Ten zadok spoznám aj v tých obtiahnutých rifliach.“

Striaslo ma.

Zapierať nemalo zmysel. Priznať sa bolo zbytočné. Stála som tvárou v tvár nebezpečnému mužovi, ktorému som v noci povedala nie. Môj osud bol v jeho rukách.

Zišla som o jeden schod nižšie, modliac sa, aby nás nikto nezačul.

„Vincent,“ vysloviť jeho meno mi naháňalo hrôzu, avšak bolo to nutné. Už som pred ním viac nestála ako dievča, ktoré si Nate priviedol domov, no ako žena, ktorej celú minulú noc platil za spoločnosť.

„Otec!“ doľahlo k nám, keď som chcela pokračovať.

Spoločne s Vincentom sme sa pozreli na Nata, ktorý sa k nám blížil. Bez všetkého sa postavil na schody vedľa mňa a objal ma okolo pása. Pritiahol si ma k sebe a pohľad uprel na otca.

„Toto je Lauren, otec. Lauren Jonesová, Vincent Maxwell,“ predstavil nás.

„Viem, Nathaniel,“ prikývol. „S tvojou kamarátkou sme už mali tú česť.“ Na slove kamarátka si dal extra záležať, čo zachytil aj Nate.

„Keď som ráno odchádzala, stretli sme sa v hale,“ zasmiala som sa na odľahčenie a položila Natovi ruku na hruď, aby nemohol Vincent povedať niečo iné.

Blondiačik pozeral striedavo na mňa a na moju ruku. Musel vycítiť napätie, ktoré zo mňa sálalo, a tak mi ju prekryl tou svojou.

„Som si istý, že ťa chcel poctivo privítať,“ zamrmlal, ale jeho pohľad neopúšťal otca.

Celý čas som uvažovala, aký vzťah vlastne majú. Nate nevyzeral dvakrát nadšene, no aj tak otcovi uveril, keď pred nimi očiernil ich sestru a poslal ju kade ľahšie. Nedokázala som si predstaviť, ako to Hate muselo zabolieť. Ak by mi Caleb neveril... Nemala by som na tomto svete nikoho.

„Ako inak, synak.“ Mohla som byť jediná, kto videl ten úlisný úsmev?

„Pôjdeme hore?“ sklonil sa Nate k môjmu uchu, o ktoré sa mi obtrel perami. Nechala som ho užiť si jeho chvíľu, pretože bola prvá a posledná.

„Vlastne,“ zaplietol sa do toho znova Vincent a prvýkrát, čo pri nás stál Nate, pozrel priamo na mňa. „Chcel by som sa tvojej kamarátky opýtať na Hatsheps, ak to neprekáža.“

Naozaj si myslel, že mu poviem niečo o Hate?

„Otec, nie je to...“

„To je v poriadku,“ zastavila som Nata. Niečo mi napovedalo, že Hate nebola hlavným bodom programu. „Mám ešte chvíľku.“

„To rád počujem, slečna... Jonesová.“

Vincent mi pokynul, aby som ho nasledovala, pravdepodobne do jeho pracovne, zatiaľ čo Nate ma nechcel pustiť. Vedel o otcovi viac ako Sebastian, alebo mu len vyhovovala moja náhla blízkosť?

Snažila som sa pravidelne dýchať a nevyzerať vystrašene, ale čím viac som sa vzďaľovala od jeho syna, tým viac som si uvedomovala, že tohto muža jeho vlastná rodina vôbec nepoznala.

S veľkou dávkou sebazaprenia som prekročila prah dverí a vošla dovnútra.

Do môjho osobného pekla. 

Kapitola VI. / Kapitola VIII. 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola VII.: