OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XIII.

05.12.2017 (10:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1352×

Kapitola trinásta

Vincentove slová ma trápili viac než som si chcela pripustiť. Naozaj mohol byť jeden človek tak krutý a chcieť vychovať dieťa ovplyvňovaním všetkých naokolo?

Sedela som v Hatinej izbe na posteli a hľadela na hodiny, ktoré vyseli priamo predo mnou. Sledovala som ručičku, ako pekne smerovala minútu po minúte k dvanástej hodine.

K polnoci, kedy sa z druhého októbra stáva tretí.

Prehltla som obrovskú guču v hrdle. Ostávalo už len pár minút a výročný deň sa stane skutočnosťou. Ako mohol jeden obyčajný dátum znamenať toľko bolesti?

Nedokázala som len sedieť a čakať, kedy si po mňa príde spánok. Potrebovala som sa nejako zamestnať. Aj moje telo cítilo, že som mala byť v práci a nie v posteli.

Rýchlymi, no tichými krokmi som zbehla po schodoch a namierila si to do kuchyne, ktorá bola obrovská ako celý náš internátny byt.

Kuchynská linka sa aj v tme jagala čistotou, až by si jeden myslel, že z nej môže jesť. Na stene bolo namontovaných niekoľko svetiel, ktoré vrhali svetlo na dosku, kde sa pracovalo na pokrmoch.

Nechcela som sa prehrabávať ich vecami, ale aj tak som neodolala a preskúmala každú jednu zásuvku či skrinku, len aby som našla niekoľko ingrediencií. Našťastie mali všetko, čo som pre môj nápad potrebovala.

Vlasy som si zopla, aby mi neprekážali v práci a pustila sa do mechanickej práce, ktorá bola tým jediným, čo ma dokázalo rozptýliť od nepretržitého tikania hodiniek, ktoré som neustále počula.

Tik-tak.

Tik-tak.

Pokrútila som odmietavo hlavou a prešla k rúre, ktorú bolo potrebné nechať nahriať na stoosemdesiat stupňov. Horšie to už bolo s hľadaním kuchynského robota, ktorého som potrebovala kvôli cestu. Nedokázala som ho nikde nájsť a obyčajný mixér bol očividne pod ich úroveň.

„Do šľaka!“ trepla som rukou po stole, zúfalo. V mise som už mala nahádzané všetko, čo som na koláč potrebovala.

„Vieš, že ten stôl sa nemôže brániť, však?“ ozvalo sa spoza mňa, až som od ľaku poskočila.

Vo dverách sa objavil Nathaniel len v teplákoch, bez trička. Súdiac podľa rozstrapatených vlasov ho niečo muselo prebudiť.

Skvelé. Osoba, ktorú som chcela vidieť čo najmenej stála priamo predo mnou v celej kráse. Bola som zatratená.

„Čo to robíš?“ nechápavo nakrčil čelo a podišiel bližšie. Opatrne, akoby sa bál, že strelím aj jemu. Koniec koncov, vedel, že som toho bola schopná.

„Pečiem, ak si si nevšimol,“ bojovne som vystrčila bradu a ukázala na misu plnú všetkých vecí, bez ktorých by perník nebol perníkom.

Nate sa tlmene zasmial. Posadil sa na voľnú stoličku oproti pultu a neprestajne si ma obhliadal. Pripadala som si pod jeho röntgenovým pohľadom úplne odhalená. Nie fyzicky. To by som ešte dokázala zniesť. Cítila som z neho... podozrievavosť? Mohol niečo tušiť alebo to bola len moja paranoja?

„Myslel som, že keď k tomu príde, upozorní ma na to detektor dymu,“ roztiahol pery v širokom úsmeve. „Ale nenarážal som na to,“ dodal odrazu.

„Videl som ťa ráno odchádzať s Oliverom. Mohla si mi zaklopať, vieš, že by som ťa zviezol. Vyhýbaš sa mi.“

Bol pozorný. Možno tak nevyzeral, ale venoval pozornosť aj malým detailom, hoci vychádzku s jeho bratom by som nenazvala práve detailom.

„Nevyhýbam sa ti,“ zaklamala som a dala sa do opätovného hľadania mixéra. „Nevieš, kde tu nájdem aspoň mixér?“ otočila som sa k nemu, cítiac sa previnilo.

Nate, zmätený mojou požiadavkou, sa rýchlo postavil a začal trieskať jednou skrinkou po druhej. Nevedel nič nájsť rovnako ako ja. Nevyznal sa vo vlastnej kuchyni.

„Je to veľmi dôležité?“

Rozosmiala som sa plné hrdlo. Jeho zmätený výraz jasne napovedal, že o varení alebo pečení naozaj nič netušil.

„Keď to nerozmixujem, nebude žiaden koláč,“ objasnila som v rýchlosti a ukázala na vajce, pod ktorým sa ukrývali zvyšné ingrediencie.

Nate fascinovane stál na mieste. Jeho pohľad ma pálil na koži.

„Čo je?“ nerozumela som.

„Nič,“ pokrčil ledabolo plecami, „len som ťa nikdy nevidela smiať sa.“

Zahryzla som si do pery a sklonila pohľad. Prešla som k miske so surovinami a rukou poklopkala po stole.

Neisto som k nemu dvihla zrak.

„Smiech prichádza so životom,“ ozrejmila som. „Keď sa necítiš živo, nemáš dôvod na smiech.“

„Ukáž, ja to urobím,“ ponúkol sa bez zbytočného rozoberania mojej odpovede a vrhol sa k vareche, ktorá spočívala vedľa misy.

Chystala som sa ho zastaviť, povedať niečo, ale ako náhle raz začal, zmĺkla som a zovrela pery. Snažil sa mi pomôcť a ja som ho znova odháňala. Nevážila som si to, čo mi chcel ponúknuť.

„Dúfam, že potom dostanem aspoň kúsok,“ žmurkol, keď si všimol môj nepretržitý pohľad.

„Môžeš mať aj celý plech, ak chceš,“ pokrčila som plecami.

„A čo ty? Nerobila si to pre seba?“

„Nie,“ vysadla som na kuchynskú linku a zadívala sa na jeho ruky, ktoré sa snažili urobiť zo zmesi jeden celok. „Keď sa potrebujem niečím zamestnať, rozptýliť myšlienky, pečiem,“ vysvetlila som s jemným úsmevom. „Keď som bola menšia, tento perník sme mali doma každú nedeľu,“ vykĺzlo mi, ale bolo neskoro, aby som to vzala späť.

Nate zastal v pohybe a dvihol ku mne zrak. Pobádal ma k pokračovaniu, aj keď to nevyslovil. Ani nemusel.

„Nemôžem,“ šepla som.

„Prečo nie, Lauren?“ konečne prehovoril a jeho tichý tón mal upokojujúce účinky na moju dušu. „Celé tie roky si nechala Hate v domienke, že pochádzaš z domova. Nepovedala si jej svoj príbeh a ako poznám moju sestričku, nikdy sa nepýtala. Nie je ten typ, čo by zbytočne vyzvedal, ale ja, na druhej strane...“ pozdvihol kútik pier. „keď sa raz zatnem, neustúpim. Ani tebe nie.“

„Skutočne?“ spýtavo som pozdvihla obočie. „Prečo chceš tak veľmi vedieť, čo sa mi stalo?“

„Aby som ťa mohol pochopiť,“ odvetil pohotovo. „A zistiť, prečo ti nedokážem odolať.“

Červeň sa mi nahrnula do líc a nemala som ani rozpustené vlasy, ktoré by mi zakryli tvár. Nervózne som sa ošila, premýšľajúc, čo urobím.

Prehovoriť alebo mlčať?

„Mala som rodičov ako každý iný,“ vydýchla som, neveriac sama sebe, že som sa rozhodla povedať mu niečo tak osobné. „Vyrastala som s nimi v Griffine, neďaleko odtiaľto. Mesto má okolo dvadsať tisíc obyvateľov, takže si vieš predstaviť, ako sa tam všetci poznali. Ako všetci poznali nás.“

Nastala krátka odmlka, pretože zatiaľ čo ja som nevedela, ako pokračovať, Nate na mňa zízal s otvorenými ústami.

Zoskočila som z linky a prikázala mu domiešať cesto, aby som ho mohla dať do rúry. Nevyzeralo dokonalo zhomogenizované, ale bez jeho silných rúk by nevyzeralo ani tak. Keď som dala plech do rúry, vrhla som sa na čokoládu, len aby som sa zamestnala.

„Môj...“ otvorila som ústa, neschopná vysloviť ten titul. Nie v súvislosti s ním. „Muž, po ktorom mám tak hrozne hnedé oči, bol hasičom v meste. V ľuďoch vzbudzoval rešpekt, milovali ho. Zachránil nejeden život, takže nikoho nezaujímalo, koľko ich zničil. Vrátane tých našich,“ ruky sa mi pri lámaní čokolády začali triasť. Spomienky sa vracali.

„Jeho žena bola len obyčajná krajčírka, ktorá mala vlastný malý obchodík, kde bola radšej než doma. Mala svoje chyby, ale bola dobrou matkou. Do chvíle, kedy jemu neosekali pracovnú dobu na polovicu a nezačal piť. Vtedy si uvedomila, že láska prosto nestačí,“ pokrčila som zničene plecami. Ak bolo niečo, čo ma bolelo viac než spomínanie, boli to spomienky na svetlé časy, ktoré som si ešte dokázala vybaviť.

Bolelo to.

Nate sa jemne dotkol mojej ruky, čím ma prebral z myšlienok. Až keď som k nemu dvihla zrak, došlo mi, že som mala oči zaliate slzami.

„Mám brata,“ vyhŕkla som odrazu, netušiac, prečo vlastne.

Keď som ho mojím priznaním prekvapila, nedal to nijako najavo. Len sa pobavene usmial.

„No a? Ja mám troch bratov.“

Blondiak odo mňa na chvíľu odstúpil. Vybral sa ku chladničke, z ktorej vybral nejakú fľašu, s ktorou sa vrátil naspäť. Následne pred nás položil dva malé poháre.

„Neviem toho veľa, ale postupne si spájam veci dohromady. Prečo tak nenávidíš, keď si ťa niekto všíma. Doma si to mohla prežiť, len keď si splynula s okolím. Menší krik, keď bol otec opitý. Predpokladám správne?“ hovoril nenútene, no predsa som videla, ako sa mu jeho vlastná ruka trochu triasla, než nám nalial.

„Krik, bitka... Po pár mesiacoch som stratila prehľad, čo bolo horšie,“ priznala som a vzala si od neho pohár. Bez zbytočného preťahovania som to do seba strelila a čakala, kedy sa mojím telom preženie známy pocit tepla, ktorý postupne otupí moje zmysly.

Nate mi bez slova nalial ďalší.

„Nerada na to spomínaš,“ pokračoval, keď som sa k ďalším slovám už nemala. „Viem, že to nie je moja starosť, ale... čo ťa nakoniec postrčilo, aby si odišla?“

Chcela som klamať. Povedať mu, že to bolo spontánne a že som tam už nedokázala žiť.

„Môj brat zabil nášho otca. Ľudia sa to dozvedeli a ich láska k mužovi, ktorého nepoznali inak ako s úsmevom na tvári, bola obrovská. Namiesto našej strany sa postavili na jeho. Vlastná žena vedela, čo robil, a vybrala si mlčať,“ povedala som jedným dychom, celá sa trasúc som do seba strelila druhý pohár. Rúra akurát začala pípať, pretože prešlo dvadsaťpäť minút od vloženia perníka, ktorý, na počudovanie, krásne napučal.

Vzala som si prvú utierku, ktorú sa mi podarilo nájsť a vybrala horci plech na podložku, len aby mohol koláč rýchlejšie prechladnúť.

Nate sa svojho pohára ani nedotkol. Stál na mieste ako prikovaný a nespúšťal zo mňa zrak. Uvažovala som, či som neprezradila až priveľa. Netušila som či bolo múdre dôverovať mu s niečím takým, no cítila som, že mu dlhujem vysvetlenie. Za všetko, čo pre mňa urobil.

„Týral ťa,“ vydýchol šokovane. „Preto nenávidíš môjho otca. Keď ti Hate povedala, ako sa k nej chová otec, pripomenula ti tým tvojho vlastného.“

„Ako...“ otvorila som ústa v nemom úžase. „Ty... Odkedy veríš tomu, čo som ti o Vincentovi povedala?“

Mladý Maxwell konečne vypil obsah svojho pohárika a keď prehltol tekutinu, oblizol si hornú peru. Nepozrel mi však do očí.

„Bol som debil,“ prehovoril nakoniec. „Neveril som tomu, čo som mal priamo pred očami. Nechcel som tomu veriť, ale po tom, čo som ho videl, ako na teba vtedy v hale pozeral...“ Všimla som si, ako zaťal ruky do pästí až mu zbeleli hánky.

„Bojím sa, že si nájde na týranie niekoho ďalšieho. Vieš, že ho vôbec netrápilo, keď som mu povedal, že je Hate preč? Akoby si myslel, že sa po mesiaci vráti alebo čo!“

Videla som na ňom, že aj napriek jeho úprimnosti mi ešte stále niečo tajil. Niečo podstatné.

„Oliver mi povedal o niečom, čo urobil,“ hlesol po chvíli. „Priznal sa, že Hate s niečím pomáhal a že kvôli tomu ostal v meste študovať medicínu.

„Myslím, že si v mojom otcovi mala pravdu. Aj ty, aj Hate.“

„To ti to ale trvalo.“

Mala som byť nadšená jeho uvedomením, ale nebola som. Bolo mi ho ľúto. Nebolo nič horšie, než keď si dieťa uvedomilo, že človek, ku ktorému celý svoj život vzhliadal, nebol tým hrdinom, za ktorého ho mal. Nemal matku, ku ktorej by sa mohol obrátiť, a jeho otec rozhodne nebol žiaden spravodlivý kráľ, v ktorého stopách by mal raz kráčať.

Bol stratený. Rovnako ako ja.

„Mrzí ma, že si na to musel prísť takto. Lepšie ale neskôr ako nikdy. Ak by si mal zatvorené oči ešte dlhšie, zvyšok tvojej rodiny by si to mohol odtrpieť. Ver mi, že viem, o čom hovorím.“

„Čo sa stalo s tvojím bratom?“ spýtal sa po chvíli, keď perník prechladol dosť na to, aby som mohla natrieť s lekvárom.

„On...“ zahryzla som si do pery. „Chceli ho poslať do väzenia. Nevideli jeho čin ako nevyhnutnú obranu. Keďže sa bil aj v škole, kde ho šikanovali, využili sme to. Namiesto väzenia ho poslali do sanatória, kde sa „lieči“, aj keď mu nič nie je.“

Znova som povedala viac, než som mala. A súdiac podľa Natovej ruky, ktorá sa po stole približovala ku mne, nevydesila som ho zďaleka tak, ako som si myslela, že to urobím.

„Je mi to ľúto.“ Dotkol sa ma.

Dostal ma. Úprimnosť v jeho hlase ma odzbrojila a ja som v hlave počula Vincentove slová o tom, ako ma využije. Nechcela som, aby trpel len kvôli tomu, že jeho otec ho nedokázal vychovať.

„Vieš, že mi tak trochu pripomínaš brata?“ naklonila som hlavu na bok a tvárila sa, že si ho obzerám. Môj výrok ho zastihol nepripraveného.

„Brata?“ zopakoval po mne zarazene.

S úsmevom na tvári som prikývla.

„Pomáhaš mi, Nate. Nikto iný by to sám od seba neurobil. Každý má očakávania, ale ty nie. Si ako brat.“

Tento raz som to bola ja, ktorá nám obom naliala pohárik a chcela si pripiť, lenže Nate odmietol.

„Nie, vďaka,“ pokrútil hlavou. „ Asi už pôjdem spať. Koniec koncov, ráno nás čaká škola,“ zachripel a začal sa vzďaľovať. Predstierať, že som nevidela sklamanie, ktoré sa mu zjavilo na tvári, bolo nemožné.

Ako náhle vyšiel z dverí, vypila som svoj pohár a rovno za ním aj ten jeho. Prečo som na seba nedokázala byť hrdá? Prirovnala som ho k bratovi, k človeku, ktorý je sestre najbližší. Malo ho to potešiť. Samozrejme, ak odo mňa nechcel počuť iné prirovnanie. Takto som mu ale nemohla ublížiť vo chvíli, keď to po mne bude Vincent chcieť. Nehrozilo, že by som mu zlomila srdce.

Dnes som sa uistila, že to jeho mi nikdy patriť nebude. 

Ak bolo na niečo polnočné pitie dobré, tak to museli byť depresie. Alkohol mi otupil myseľ rovnako ako to robili lieky. S tým rozdielom, že alkohol sa bral podľa potreby, nie dlhodobo.

Vďaka polnočnej konverzácii, ktorú sme s Natom viedli, som na chvíľu úplne zabudla, čo bol dnešok za deň. S ránom však prišli aj spomienky, a tie bránili pokoju rozhostiť sa aspoň na chvíľu v mojom vnútri. Ako som sa mohla z niečoho tešiť, keď by som mala plakať? Obzvlášť dnes?

Vedela som, že som sa Nata v noci dotkla a snáď ho aj odradila od toľkého pokúšania, ale niečo vo mne nechcelo, aby sa na mňa hneval. Možno aj preto som pol hodinu po prebratí prešľapovala z nohy na nohu pred dverami do jeho izby, nevediac, či zaklopať, alebo mu len nechať perník s tanierom pred dverami.

Zhlboka som sa nadýchla a zaklopala. Jemne, aby som ho nezobudila, ak ešte spal. Koniec koncov, netušila som, či mal dnes školu alebo plánoval celý deň len prespať.

Ako sa ukázalo, klopanie nebolo vôbec potrebné. Skôr, než som dala ruku dole, sa dvere otvorili. Po dlhej dobe som sa chcela úprimne usmiať a myslieť slová, ktoré sa mi drali na jazyk, než som si uvedomila, že to nebol Nathaniel, kto stál oproti mne.

„Ja..." otvorila som ústa, no pri pohľade na ženu oproti mne, som ich len nasucho zatvorila. Bola som zmätená.

A naštvaná. Kolečka v hlave mi začali pracovať na plné obrátky a jediným možným vysvetlením úkazu predo mnou bol fakt, že v noci, keď prišiel Nate dole, nebolo to kvôli mne. Nezobudila som ho, pretože on bol hore po celý čas.

Dlhonohá blondína vyšla z jeho izby a nechápavo si ma obhliadala. Nakoniec sa zmohla len na pokrčenie plecami.

„Tu som skončila. Je celý tvoj," žmurkla na mňa a dala sa na odchod. Cestou k schodom si cez seba ešte rpehodila tričko a dala batoh na plece.

Zarazene som za ňou hľadela, neschopná prísť s jediným pádnym dôvodom, prečo by mi to malo prekážať. Bola som len jeho hosťom, ničím viac. Vedela som, aký je. Kate sa neraz rozčuľovala nad tým, že Nate sa neopakuje. Ak niekam ide, tak len raz. Potom je koniec.

Dala som sa na ústup, lenže keď sa dvere otvorili tentoraz, vyšiel z nich Nate.

„Lauren?" ozval sa za mnou.

Zastala som v pohybe. Potrebovala som zahnať do úzadia sklamanie a vyčariť rýchly úsmev.

„Dobré ránko," otočila som sa k nemu a dvihla tanier s perníkom. „Chcela som ti dať ochutnať náš nočný výtvor, ale myslím, že tvoje raňajky zahŕňali niečo iné."

Maxwell vytrieštil oči a trvalo mu dobrých desať sekúnd, než si uvedomil, o čom som hovorila. Pevne zovrel do úzkej linky.

„Stretla si Jackie?"

Pokričla som plecami.

„Prepáč, na meno som sa jej nespýtala. Bola som príliš zaneprázdnená premýšľaním, ako si sa za jednu noc mohol stať blondínou," prepichla som ho pohľadom a načiahla k nemu ruku s tanierom. Vzal ho odo mňa, stojac ako obarený.

„Dobrú chuť," kyslo som sa usmiala a vrátila sa do izby, len aby som si z nej vzala veci a mohla ísť do školy.

V tomto dome som nedokázala ostať ani minútu dlhšie. Všetko sa mi rúcalo. Anonymita, pokoj, cieľ, za ktorý som bojovala... Hate mala v jednom predsa len pravdu. 

Toto sídlo nebol domov, ale peklo, z ktorého bolo potrebné ujsť.

Kapitola XII. / Kapitola XIV.

Áno, písanie tohto príbehumi ide rozhodne pomalšie než Hate, avšak môj laptop vypovedal službu a keďže momentálne hľadám nový (Nemáte nejaké odporúčania?), som nútená písať niečo na mobile, niečo na sestrinom starom počítači. Je to boj, ale snáď to spolu zvládneme. :)

Veľmi rada by som vám ale poďakovala za vaše hlasy o naj poviedku. Ani som nečakala, že sa umiestnim, nakoľko moje prispievanie je také aké je. Ďakujem vám z celého srdca, som neskutočne rada, že sa vám Laurenin príbeh páči.

Vidíme sa nabudúce.

Vaša Perla. :)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XIII.: