OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XIX.

25.02.2018 (11:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1364×

Kapitola devätnásta 

„Nie som možno psychiater, ale toto vidí každý, kto sa na ňu pozrie. To dieťa je traumatizované,“ trvala na svojom doktorka.

Jej konverzácia s mamou naberala na intenzite a aj tak si obe mysleli, že spím. Ich domnienku som im nijako nevyvrátila. Len som sa ďalej chúlila na posteli do klbka ukrytá pod paplónom najviac ako to bolo možné.

„Je tu týždeň a okrem toho, že bola na záchod, sa nepohla z postele ani na krok. Buď spí alebo hľadí von oknom. Odmieta vidieť svoje dieťa, nechce dojčiť... Bolo by najlepšie, keby sme zavolali psychiatra a čím skôr nastavili liečbu, aby sa mohla pozbierať...“ pokračovala doktorka naliehavo.

Posledných deväť mesiacov som v nemocnici strávila dosť času a možno som si s ňou na začiatku nerozumela, teraz som videla, že jej na pacientoch záležalo. Starala sa o mňa.

Bojovala za mňa tam, kde to ostatní vzdali.

„Kvôli nim som prišla o svoje dieťa a vy vravíte, že ona je tá traumatizovaná?“ vydýchla neveriacky mama.

Slzy sa mi tlačili do očí ako každý iný deň, no teraz som nebola v izbe sama, aby som ich pustila na slobodu. Silno som stisla viečka a dúfala, že zadržím aj každý vzlyk, ktorý bude nasledovať.

„Chápem vašu stratu, pani Hartová. Nie je nič horšie, než smrť dieťatka, no teraz je to vaša dcéra a jej dieťa, ktoré potrebuje vašu plnú pozornosť. Máte rodinu, o ktorú sa máte postarať. Hlavne, keď jej brata prijali do sanatória dosť ďaleko odtiaľ...“

„O tom vrahovi mi ani nehovorte. Celé mesto o nás kvôli nemu rozpráva!“

„A vám viac záleží na tom, čo hovoria než na tom, čo je pravda?!“ Doktorka už strácala trpezlivosť. Čudovala som sa jej, že ju to doteraz bavilo. Povedať mame jedno krivé slovko na neho bolo zbytočné. Stále v ňom videla muža, ktorého milovala a ktorý miloval ju, len si niekedy rád vypil.

Nechcela som ich počúvať. Chcela som, aby odišli a nechali ma na pokoji. Caleb bol preč a ja som nemala nikoho. Bola som sama.

„Ako sa opovažujete!“ počula som kroky a následne otvorenie dverí. „Nemáte právo rozprávať sa takto s pacientmi!“

„Mojou pacientkou je Lauren, nie vy,“ odvetila doktorka, pokojnejšie. Tá žena si rozhodne zaslúžila môj obdiv. „Nezabúdajte, že len vďaka jej traume si nechávate Emerie vo svojej opatere. Za predpokladu, že sa odtiaľto dostane.“

Stislo mi srdce. Istá moja časť sa chcela opýtať, či je to malé v poriadku, no tej druhej to bolo ukradnuté. Nebola moja starosť. Nemohla som za jej chorobu. U detí jej pôvodu sa s niečím podobným vždycky počítalo, tak prečo by som tomu mala prikladať veľkú váhu?

„Budem sa na vás sťažovať,“ precedila žena, kedysi moja mama, pomedzi zuby.

„Nech sa páči. Primára nájdete na druhom poschodí,“ poradila jej a keď sa zatresli dvere od izby, otvorila som oči.

Nepohla som sa. Len som pozrela von oknom a sledovala slnko, ktoré si robilo, čo chcelo.

„Očividne jej ešte nedošlo, že primár je môj manžel,“ zasmiala sa doktorka Richardsová a mne bolo jasné, že o mne vedela.

Pomaly som sa odkryla a spustila kolená od tela. Potrebovala som sa trochu natiahnuť.

„Je mi ľúto, že si to musela počuť, Lauren,“ otočila sa ku mne a jemne ryšavé vlasy jej padli do tváre. „Myslela som, že je nádej, aby si uvedomila, čo robí,“ posadila sa ku mne na kraj postele a pozorne si ma prezrela. „Nie si jediná, ktorej odporúčam návštevu odborníka.“

„Chcete ma poslať k psychiatrovi?“ zachripela som, sama poriadne nespoznávajúc môj hlas. „Myslíte si, že som šialená, lebo ju nechcem vidieť?“

„Nie, to vôbec nie, Lauren,“ protirečila mi okamžite. „Nemyslím si, že si cvok. Si veľmi silná mladá žena, ktorá si prešla peklom a potrebuješ niekoho, kto ti pomôže vyrovnať sa so všetkým, čo príde teraz. Vrátiť sa do školy bude náročné, vidieť ľudí, ktorí vedia, čo sa stalo...“ zastavila sa, keď si všimla môj výraz.

Prečo som nikdy nepomyslela na školu? Ako som sa tam mala, po tom všetkom, ukázať? Všetci poznali Caleba, vedeli, čo urobil. Medzi nimi ma nečakalo zabudnutie.

Odvrátila som pohľad od doktorky a naďalej bojovala so slzami. Nechcela som, aby ma videla plakať. Už tak som pre všetkých bola labilné dieťa, tak prečo im ukazovať, že mali pravdu?

„Nebudem ti klamať a hovoriť, že všetko bude v poriadku, Lauren, pretože také sprostosti hovoria tí, ktorým je jedno, čo sa s tebou stane, keď odtiaľto odídeš. Ja chcem, aby si mala šancu na nový začiatok. Chcem, aby si sa postavila na nohy a ukázala ostatným, že ťa nemôžu dostať dole.“

Donútila ma pozrieť sa na ňu.

„Ako to urobím?“

Doktorka sa na mňa srdečne usmiala a prvýkrát sa dotkla mojej tváre, aby zachytila slzy, ktoré mi ušli.

„Začneme pomaly,“ postavila sa a stiahla zo mňa paplón.

Vystrela ku mne ruku.

„Po každom páde sa musíš postaviť. A to je presne to, čo teraz urobíš.“

Šklblo mi kútikom pier.

„Nie, tu musíš odbočiť doľava!“ okríkla som ho a skoro vyskočila z miesta, keď chcel Nate pokračovať rovno po ceste, namiesto odbočenia.

„Dobre! Veď som to stihol,“ bránil sa okamžite, keď sme zišli na vedľajšiu cestu a plánovali východ z mesta.

Spokojne som sa na neho usmiala a oprela sa na mieste spolujazdca. Ostávala nám ešte značná časť cesty, ale už teraz som bola napätá, ako zareaguje, keď sa dozvie, čo som pre neho prichystala.

„Teraz pokračuj po ceste, až kým ti nepoviem,“ navigovala som.

„Stále netuším, kam ma berieš!“ ohradil sa a hodil po mne očkom. „Chceš ma uniesť niekde, kde to nebudem poznať a tam ma zneužiješ? Čo ak si sériová vrahyňa a ja som ti sadol na lep?“ rozmýšľal až príliš nahlas, čím ma okamžite rozosmial.

„Povedz mi, akú šancu by som proti tebe mala?“ pozrela som jeho smerom a roztiahla pery do úsmevu. „Si ako terminátor junior, ktorý sa o seba vie postarať. A ja?“ ukázala som na celú svoju maličkosť. „Čo myslíš, komu by skôr uverili?“

Nate sa schuti zasmial a zatiaľ čo sa držal cesty, znova pozrel mojím smerom.

„Keby videli, ako vyzeráš, pochopili by, prečo som sa nebránil,“ žmurkol na mňa.

Pretočila som nad blondiakom očami. Páčila sa mi nenútenosť nášho rozhovoru, ktorá dokonale maskovala jeho skutočné otázky a moju neistotu ich zodpovedať.

„V tom prípade by to nebolo zneužitie, len nezáväzný sex,“ povedala som víťazoslávne.

Hneď som mala Natovu plnú pozornosť.

„Nezáväzný? Sex? A ty?“ Zatváril sa zhrozene a rukou si zakryl ústa. „Lauren Jonesová, prekvapuješ ma z minúty na minútu viac a viac,“ zasmiali sme sa obaja, len ja nervóznejšie. Nemal ani len tušenie, ako som sa ho chystala prekvapiť.

„Chceš mi povedať, že si proti niečomu takému?“ nevinne som zaklipkala mihalnicami.

Nate prudko strhol volant, až som sa musela chytiť palubnej dosky, aby som sa nevyvrátila. O sekundu na to sme opäť pokračovali v ceste a Maxwellovi sa na perách usadil úškľabok.

„Mňa sa dvakrát pýtať nemusíš, Lauren.  Stačí slovo a zídem s tebou z krajnice. Nepokúšaj ma,“ povedal a ja som mu verila. Stačilo tak málo a urobil by to.

Úsmevne som pokrútila hlavou a zamerala sa na niečo iné, len aby som na neho nemusela pozrieť.

„O chvíľu prejdeme znovu na hlavnú cestu a potom nás to hodí na jednu vedľajšiu,“ vysvetľovala som plán naše trasy. „Napadlo mi... Mohla by som skúsiť šoférovať?“

Nate prekvapene vytrieštil oči a len pevnejšie zovrel volant.

„Mám ťa rád, Lauren, naozaj mám, ale toto je moje autíčko!“ obhajoval sa.

„No tak! Nate!“ naklonila som sa k nemu. „Prosím, chcem to skúsiť na ozajstnej ceste. Okrem nás tam nikto nebude. Nič sa nám nestane.“

„Vyzerám, že sa bojím o nás?“ Hlas mu poskočil o oktávu vyššie. „Nechať ťa sadnúť za volant v garáži bola chyba. Nemôžem urobiť tú istú medzi ľuďmi.“

Naštvane som ho tresla po ruke.

„To auto nebola moja vina!“ bránila som sa, aj keď to nemalo zmysel. „Kto mal vedieť, že keď stlačím plyn, pohnem sa dopredu tak prudko?!“

„To je jasné každému, kto na plyn šliapne plnou silou!“

„No a? Vo filmoch to tak stále robia,“ založila som si ruky na prsiach. Nemala som v pláne nechať ho vyhrať.

„Hej, možno tak v Rýchlo a zbesilo, keď pred sebou majú len kilometer asfaltu, nie stenu prepájajúcu garáž s halou,“ protirečil mi automaticky a nanešťastie, mal pravdu.

„Ako sa mám potom naučiť jazdiť?“

Nate sa na chvíľu zamyslel, ale hneď v druhej sekunde nasadil úsmevný výraz a zapozeral sa pred seba.

„Nijako. Všade ťa budem voziť ja,“ naširoko sa usmial. „Vyzerá to, že spolu strávime veľa času.“

Nenútenosť v jeho hlase sa mi páčila. Hovoril akoby to bolo dávno dohodnuté. Nemala som silu vyvracať mu to, pretože môjmu sebeckému ja sa tá predstava páčila.

„Si v tom naozaj dobrá,“ prehovoril po chvíli, zamyslene.

„V čom?“

„V predstieraní,“ objasnil a mne úsmev zmrzol na tvári. „Ako sa tváriš, že sa včera nič nestalo.“

„Veď sa ani nestalo,“ stisla som pery do úzkej linky a rovnako ako on som nespúšťala oči z cesty, hoci som bojovala s pokušením pozrieť na neho.

„Samozrejme,“ prikývol sarkasticky, keď zmenil rýchlosť a my sme vyšli na druhú cestu.

Blížili sme sa k cieľu.

„Prepáč,“ vydýchla som nakoniec ako prvá. „Ja... Nechcem sa k tomu vracať. Nemalo sa to stať, nemal si ma vidieť.“

Nate mlčal. Šoféroval a ani na sekundu nespustil oči z cesty. Cestovali sme v tichosti, čo nebolo najlepšie, nakoľko ma to nútilo pochybovať.

Urobila som dobre, že som sa rozhodla dôverovať mu? Ukázať mu niečo, o čom netušila ani jeho sestra?

„Tu zahni doľava a na konci ešte doprava. Potom zastavíme.“

Bez slova urobil, ako som mu prikázala. Vydal sa rovno po ceste a potom, skôr ako zabočil, sa zahľadel na obrovskú budovu v dohľadne.

„Tamto môžeš zaparkovať,“ ukázala som na niekoľko voľných miest, z ktorých si mohol vyberať. Samozrejme, že ich bolo veľa neobsadených. Kto by sa obťažoval návštevou niekoho, kto v nich vyvolával len bolesť a ľútosť?

Zastali sme. Nate vypol motor a skôr, než som mohla vystúpiť, ma chytil za ruku.

„Včera sme sa niekam pohli, vieš? A ja... chcel som vedieť, teda... Dúfal som, že to niečo znamenalo. Ak sa o tom nechceš baviť...“

Zarazene som na neho ostala civieť. Naozaj hovoril o tom? Myslel si, že to nič nebolo? Budila som v ňom ten dojem ja?

Jemne som sa usmiala. Nevedela som, čo povedať. Nechápala som, ako bolo možné, že ešte stále nezutekal kade ľahšie.

„Ani nevieš, koľko pre mňa znamená, že si so mnou ostal. Nevedela som, že to pre teba bolo rovnako dôležité. Ráno si bol predsa preč,“ priznala som, trochu sklamane.

Keď som sa prebudila, moja ruka samovoľne vystrelila na druhú stranu postele. Čakala som, že sa stretnem s Natovým telom, no namiesto toho som prešla rukou po studenom vankúši. Na chvíľu sa mi zdalo, že som si to všetko vymyslela. O opaku ma presvedčilo až jeho tričko, ktoré som mala na sebe.

„Nemyslel som, že by si ma tam chcela. Keď sa prebudíš... Rátal som s tým, že to budeš ľutovať.“

Zahryzla som si do jazyka. Čo som mala ľutovať? Jeho pozornosť?

„Chcela som ťa tam.“

V aute nastalo ticho. Ani jeden z nás nič nepovedal, aj keď sa nám odrazu hrudníky dvíhali v ťažších nádychoch.

Vyvliekla som si ruku spod tej jeho a vystúpila z auta. Potrebovala som čerstvý vzduch, aby som si utriedila myšlienky.

Nate vyšiel až po mne.

„Takže sme na mieste, navigátorka,“ oznámil a ukázal pred nás. Sám si pozorne prezrel obrovskú budovu sanatória, ktorú som ja dokázala presne popísať aj so zatvorenými očami.

„Teraz to už chápem,“ prehodil smerom ku mne, keď sme pomaly kráčali k budove.

„A čo také?“

„Načo ti som ja, keď máš k dispozícii tento palác?“ zasmial sa a opäť raz poukázal na veľkosť sanatória. „Ako ho nájdeme v tomto bludisku?“

Zastala som. Prekvapene som sa na Nata pozrela, pretože nenútenosť v jeho hlase ma dostala. Vedel, kam sme mali namierené a nijako nenamietal. Nekládol otázky, na ktoré som celý čas čakala.

„Vie Hate o tvojom bratovi?“

Boli sme pred vchodom. Od Caleba nás delilo len zopár krokov. A ja som sa už nebála.

Bola som nedočkavá.

„Nie,“ podišla som k nemu. „Ty budeš prvý, ktorého bratovi predstavím.“

V očiach mu zahoreli šibalské ohníčky. Hravý Nate bol vo svojom živle.

„A ako presne ma plánuješ predstaviť?“ Chytil ma za pás a pritiahol si k sebe, na čo som ja len zalapala po dychu.

„Ešte som sa nerozhodla,“ položila som mu ruky na plecia. „Na tvojom mieste by som sa pripravila na všetko. Koniec koncov, zabil človeka holými rukami.“

Maxwell sa naširoko usmial.

„Nepovedala si, že som terminátor?“ odstúpil odo mňa a vypäl hruď. „Tak teda poďme. Som na Hulka pripravený.“

Pretočila som nad blondiakom očami a nasledovala ho dovnútra.

Ocitli sme sa v mne známych priestoroch, kde som si aj napriek všetkému vydýchla. Toto sanatórium bolo jedným z mála miest, kde som mohla byť sama sebou. Miesto, kde som nemusela predstierať, že som lepšia ako ostatní.

„Lauren, si tu o niečo skôr,“ naširoko sa usmiala Renatta a už sa načahovala po moju kabelku, keď si vedľa mňa všimla Nata.

„Ďalšia návšteva?“ spýtavo pozdvihla obočie. So stisnutými perami som prikývla, rozmýšľajúc nad jeho historkou.

„Som Calebov starý spolužiak,“ objasnil okamžite Nate, čím prekvapil nielen Renattu, ale hlavne mňa.

„Aha. V tom prípade verím, že sa Caleb vašej návšteve poteší,“ vrúcne sa usmiala a ukázala Natovi, kde si môže odložiť svoje veci, medzi ktorými boli len kľúče od auta a peňaženka. Namiesto toho boxu ich ale všetky vložil do mojej kabelky a žmurkol na mňa.

Spoločne sme vošli do spoločnej miestnosti pre návštevy a zatiaľ čo blondiak vedľa mňa očami skenoval prostredie, aby našiel niekoho, kto by sa na mňa podobal, ja som presne vedela, kde bude.

Ako vždy, aj tentoraz nás privítala jedna z Calebových skladieb. Tentoraz to ale nebol len klavír, ktorý som počula. Niekto po ňom začal bubnovať v pravidelných rytmoch, akoby sa pripravoval na vyvrcholenie, rovnako ako Caleb a jeho ruky, ktoré behali po klávesoch.

„We're burning out, we're burning down...“ ozval sa jemný hlas a aj mne naskákali zimomriavky po celom tele. Smútok, ktorý sálal z jej hlasu, zúfalstvo, ktoré som cítila...

Všetci mlčali a čakali, kým dohrá skladba. Neodvážila som sa podísť bližšie, nakoľko som netušila, koho Caleb na klavíri sprevádzal. 

Nasledoval potlesk ako už dlho nie. Dokonca aj pacienti, ktorí mali silnejšie poruchy,tlieskali ako zmyslov zbavení. Hudba ich liečila.

Caleb ich liečil.

„Majú tu stále také predstavenia? Kde sa môžem zapísať?“ neodpustil si Nate, za čo som ho len udrela do rebier.

Pacienti sa pomaly začali rozchádzať za tými pár ľuďmi, ktorí sem prišli. Konečne som sa mohla pozrieť na bračeka. Pomaly vstával od klavíra, pomáhajúc žene, speváčke, z neho zliezť.

Stuhla som na mieste.

Keď si ma všimla ona, nebola som jej hlavnou prioritou. Tou bol Nate, ktorý vyzeral, že absolútne neverí tomu, čo vidí.

„Claire?“ nechápavo nakrčil obočie, akoby si dával dve a dve dohromady. Neisto sa pozrel na mňa a keď videl, že som takmer nedýchala, pozrel znova na červenovlásku, ktorá už stále na nohách.

„Čo tu robí?“ zašepkala potichu, keď k nám podišli bližšie.

„Je tu so mnou,“ ožila som. „Odviezol ma. Ja... nevedela som, že tu budeš, Claire...“

„Som na odchode,“ prerušila ma a pozrela na Nata. „Ak sa o tomto dozvie Seb...“ nadýchla sa a v očiach sa jej zračila emócia, ktorú som u nej dlho nevidela.

„Nie som jeho poskok, Claire,“ zarazil ju Nate zostra. „Nebudem sa montovať do vášho vzťahu či nevzťahu, ktorý máte. Ak si nepraješ, aby sa o tomto dozvedel, tak potom mu nemám najmenší dôvod niečo povedať,“ jemne nadvihol kútiky pier. „Keby ťa ale počul spievať, padol by ti k nohám.“

Oceňovala som jeho snahu povzbudiť ju, lenže súdiac podľa jej výrazu, veľmi to nepomáhalo.

„S tvojím bratom som skončila,“ uistila nás, lenže skôr uisťovala seba.

Claire sa otočila k bratovi a jemne ho objala.

„Ďakujem, Caleb. Za všetko,“ rozlúčila sa s ním a veľmi rýchlo aj s nami.

Zarazene som ostala stáť na mieste, premýšľajúc o všetkom, čo som sa bračeka chcela opýtať, no bez Nata.

Ostali sme traja, zvláštne po sebe zazerajúc. Nič nešlo tak, ako som čakala.

„Takže,“ spojila som ruky ako v modlitbe a rozmýšľala, čím začať. „Nathaniel, toto je môj brat, Caleb. Caleb, môj... ehm... kamarát, Nathaniel,“ predstavila som ich.

Nate k môjmu bratovi vystrel ruku. Caleb si s ním nepotriasol, len si založil ruky na hrudi.

„Spíš s mojou sestrou?“ spýtal sa a ja som cítila, ako sa mi červeň nahrnula do tváre. Mala som sto chutí zakryť si tvár a tváriť sa, že sa to nestalo.

„Nie, Caleb!“ zaúpela som.

„Nie, nespím,“ odvetil Nate pokojne, stále čakajúc. „Ako povedala Lauren, sme priatelia.“

Caleb si ho ešte chvíľu zamračene premeriaval, než urobil niečo, čo som nečakala. Začal sa smiať a objal Nata akoby boli starí známi.

„Rád ťa spoznávam,“ odtiahol sa a žmurkol na mňa.

Konečne som si vydýchla.

„Caleb!“ osopila som sa na neho, ale to ma už zvieral vo svojej náruči, čím mi vybil dych aj slová z hrdla. Po chvíli točenia ma položil na zem a nechal ma nadýchnuť sa.

„Nemôžeš... Nemôžeš takto desiť ľudí!“

„Ja a desiť?“ zasmial sa, značne odľahčene. Prešli sme k nášmu obvyklému miestu a posadili sa oproti sebe. Nate si sadol tesne vedľa mňa a ruku si prehodil cez moju stoličku.

„Čomu vďačím za novú tvár?“ zaujímalo Caleba.

„Neviem,“ priznala som. „Nate mal auto, tak som ho poprosila, aby ma odviezol. Veľmi mi v poslednej dobe pomohol.“

„Aha,“ bolo  všetko, čo z Caleba vyšlo.

Rozhostilo sa medzi nami trápne ticho, ktoré som nedokázala ničím vyplniť.

„Tá pesnička bol tvoj výtvor?“ nadhodil odrazu Nate. „Od toho refrénu som čakal možno ešte jednu tóninu vyššie, súdiac podľa jej hlasového rozsahu, mohla to vytiahnuť.“

Nechápavo som pozrela na Maxwella. Netušila som, od kedy bol expertom na hudbu, aj keď som asi nemala byť prekvapená. Nebolo veľa vecí, ktoré by tento muž nedokázal.

Caleba jeho záujem prekvapil, ale v dobrom. Naširoko sa usmial.

„Nevedel som, že niekto bude spievať. Nie je to môj výtvor, tak som sa držal základov,“ ozrejmil.

„Aj tak dobrá práca, kamarát,“ pochválil ho Nate.

„Vďaka.“

„Ako sa inak máš?“ vrátila som sa do rozhovoru. „Nestalo sa cez týždeň nič, o čom by som mala vedieť?“

„Nie,“ založil si brunet ruky na hrudi a oprel sa na stoličke.  „Všetko tu ide pomaly ako vždy. Dostávam lieky, chodím na terapiu... Znova a znova.“

„Prečo je vlastne tu, keď nie je narušený?“ nechápal Nate.

Za normálnych okolností by som istotne klamala, tvrdila, ako skvele sa dával Caleb dokopy, lenže pri Natovi som tú potrebu necítila. Niečo mi vravelo, že mu môžem veriť.

„Keby si ľudia mysleli, že je normálny, sedel by za vraždu. Sanatórium sa mi zdalo lepšou možnosťou ako väzenie.“

„Aha.“

Nate vyzeral, že naozaj premýšľa. Caleb na mňa spýtavo pozrel a vedela som, že keď k nemu prídem nabudúce sama, budem mať čo vysvetľovať.

„Stálo to zato,“ prehovoril Claeb, pozorne sledujúc Maxwella. Akoby mu čítal myšlienky. „Aj keby som šiel do väzenia, urobil by som to.“

„Viem,“ prikývol. „Keby sa jednalo o moju sestru, urobil by som to isté. Vidieť, ako ju niekto bije...“ Hlas sa mu zadrhol a ja som si nemohla pomôcť, musela som premýšľať, čo všetko si s Vincentom začínal dávať dokopy.

„Bije?“ zasmial sa Caleb. „Bitka je slabé slovo pre stav, v ktorom som ju našiel...“

Z tváre sa mi vytratila všetka farba. Natovi som možno povedala, čo sa stalo, ale hocaké detaily som vynechala. Nechcela som, aby to niekto vedel, keď mne samotnej sa na to podarilo celkom dobre zabudnúť.

„Myslel som, že som o ňu prišiel. Len tam ležala, v krvi...“

„Caleb, dosť,“ požiadala som ho, lenže bratov pohľad bol zabodnutý do Nata. Čakal na jeho reakciu, chcel vidieť, ako sa postaví a odíde. Chcel vedieť, že je rovnaký ako všetci muži, ktorí pred problémami utekajú.

„To... to som nevedel,“ dostal zo seba ťažko.

Nepostavil sa a neodišiel. Namiesto toho sa otočil ku mne a ja som cítila, ako ma pozoruje. Nebola som schopná opätovať mu to. Nechcela som sa pozrieť do tých svetlo-zelených očí a vidieť v nich ľútosť.

Nepotrebovala som jeho ľútosť.

„Nepovedala si mi, aké zlé to bolo.“

Zhlboka som sa nadýchla a narovnala sa. Caleb si všimol zmenu v mojom postoji a zahanbene sklonil hlavu. Vedel, ako veľmi spomienky boleli. Aj tak ich vytiahol, len aby mal istotu, že Nate nebol ako každý iný.

„Na svete je hromada ľudí, ktorí to mali horšie ako ja, tak prečo by som sa mala ľutovať? Naviac, mohla by som ti to aj tisíckrát opísať, no stále by ti chýbala predstava, aké presne to bolo. Niečo také musíš vidieť, aby si pochopil.“

Blondiak urobil niečo, čo som nečakala. Ruka mu klesla k môjmu pásu a pritiahol si ma k sebe.

„Postarám sa o to, aby sme niečo také nikdy nemuseli vidieť ani spomínať, čo ty na to?“ usmial sa, akoby mu neprekážal fakt, že oproti nám sedel môj brat.

Takže také to bolo, keď mal človek niekoho, na kom mu záležalo? Naozaj sa mal cítiť tak bezstarostne, keď bol obklopený ľuďmi, ktorí pre neho znamenali tak veľa? Mohla som byť... šťastná?

„Pozerám, že dnes tu má Caleb naozaj veľa návštev,“ ozval sa z diaľky hlas jednej zo sestričiek. Všetci sme sa otočili.

Aká bola pravdepodobnosť, že moje srdce mohlo prestať biť?

„Čo to kurva...“ vytrieštil oči Nate a vyskočil na nohy. Ja zarovno s ním, len aby som sa chytila jeho ruky. Potrebovala som ho. Podporu, ktorú predstavoval.

Caleb sa nechápavo postavil tiež a podišiel bližšie ku mne, hoci som sa ho snažila zakryť.

„Otec?“ vyšlo z Nata neveriacky. Netušila som, čo sa mu muselo preháňať hlavou. Určite otázky, na ktoré by som nikdy nedokázala úprimne odpovedať.

Musela som niečo rýchle urobiť.

„Pán Maxwell,“ vydýchla som, možno trochu strojene. „Myslela som, že sme sa dohodli na pondelku. Pán Mathews.“

Zo všetkých ľudí, ktorých mohol Vincent priviesť to bol práve Frederick, ktorého som vidieť nechcela. Vedel o mne a Vincentovi, čo bol problém. Stačila jedna veta na to, aby všetko zničil. Všetkých, na ktorých mi záležalo.

Čo by si len pomyslel môj brat, keby vedel, čo som robila?

„Nathaniel, synak,“ stisol pery Vincent. „Nečakal som ťa tu, hoci... po tom, čo sme sa v noci stretli,“ pohľadom ale zaletel ku mne, nie k svojmu synovi, „nemalo by ma to prekvapovať, však?“

Nechápavo som pozrela na Nata, ktorý si ma len viac pritiahol k sebe.

„Kto sú títo ľudia?“ opýtal sa Caleb, ktorý z našej výmeny musel byť zmätený. Frederick, na druhej strane, vyzeral, že si to stretnutie užíva.

„Oh, prepáč,“ uvedomila som si, že už nebudem mať čas pripraviť svojho brata na nič. Musela som teda hrať s kartami, ktoré mi boli dané.

„Caleb, toto je Nathanielov otec, Vincent Maxwell. Pán Maxwell, môj brat Caleb,“ predstavila som ich v rýchlosti, počujúc tlkot vlastného srdca, akoby mi malo vyskočiť z hrude.

Vincent načiahol ruku ku Calebovi, aby si potriasli.

„Som otec jej priateľa,“ spresnil.

Bastard! Vedela som, o čo sa pokúšal, no nevedela som, ako to vysloviť. Ako mu protirečiť.

„Presne tak,“ prisvojil si ma Nate a pozrel na otca. V očiach sa mu zračilo niečo, čo som nedokázala identifikovať.

„Ale no tak, Nate,“ zatiahla som a dotkla sa jeho hrude. „Tvoj otec bol ochotný pozrieť sa na prípad môjho brata,“ objasnila som rýchlo. „Stretli sme sa s pánom Mathewsom, ktorý sľúbil, že si vezme bratov prípad.“

„Naozaj?“ neverili Nate a Caleb jednohlasne. Tí dvaja by si istotne dokázali rozumieť.

„Samozrejme.“ Bol to Frederick, kto prehovoril tentoraz.

„Frederick Mathews,“ načiahol sa ako k Natovi, tak aj ku Calebovi. „Podklady k vášmu prípadu mám už na stole, ale chcel som sa s vami najprv stretnúť, než sa do toho pustím.“

„Odkiaľ, ako...“ nenachádzal Caleb slová. Bol v šoku.

„Ďakujem, otec,“ vystrel k Vincentovi ruku Nate. Myslel si, že to robil z lásky k synovi!

Zaškrípala som zubami a sledovala, ako presvedčivo sa Vincent usmial a prvýkrát k sebe potiahol syna, aby ho objal.

„Pre teba všetko, synak,“ povedal a ja som nemala to srdce, aby som Natovi vysvetlila, o čo jeho otcovi v skutočnosti išlo. „Ak môžem pomôcť tvojej priateľke, tak to veľmi rád urobím.“

Koľkokrát musel zopakovať slovo priateľka, aby si niekto iný okrem mňa všimol pobavenie v jeho hlase?

„Chcel by som sa v pokoji porozprávať s vaším bratom. Myslíte, teda, chcete sa rozlúčiť?“ vstúpil do toho Frederick.

Nechápavo som na právnika zagánila.

„Rozlúčiť? Chcem vedieť, čo sa bude diať.“

„Obávam sa, že bude lepšie, keď to ostane medzi mnou a vaším bratom. Aspoň nateraz. Keď bude chcieť, zavolá vám. Alebo vám všetko zreprodukujem v pondelok. Čo vy na to?“

„To je v poriadku, Lauren,“ usmial sa na mňa brat, v ktorého očiach som videla nádej.

Pichlo ma pri srdci. Vincent mi znova raz ukazoval, aká tenká je hranica medzi spásou a záhubou.

„Dobre,“ prikývla som a prešla k bratovi objať ho.

Tuho som ho zovrela a nútila oči, aby ostali suché. Ako som ho mala nechať samého s nepriateľom?

„Nie viac než je nutné,“ zašeptala som čo najtichšie, dúfajúc, že to Caleb zaregistroval. Keď som sa odtiahla, mlčky prikývol a poslednýkrát sa usmial.

„Ďakujem za pomoc, pán Maxwell,“ klamlivo som sa usmiala a vedela, že ma prekukol.

„Nemáš vôbec začo, Lauren. Dúfam, že sa s mojím synom zabavíte,“ žmurkol. Žalúdok sa mi začal vo vnútri obracať.

Chytila som sa Nata a ťahala ho za sebou von.

Všetko bolo zle. Úplne zle. Celé zle.

Vzali sme si veci, rozlúčili sa a ja som skoro behom vyšla pred budovu. Nemohla som dýchať. Moje pľúca boli ako vo zveráku a nedokázali sa poriadne roztiahnuť, aby som do nich nasala vzduch.

„Lauren, si v poriadku? Lauren?“ pýtal sa ma Maxwell a ja som nedokázala odpovedať. Nemohla som mu klamať.

„Lauren, pozri sa na mňa,“ otočil ma k sebe a chytil za líce. „Zhlboka dýchaj. Nádych, výdych...“ inštruoval ma a mne neostávalo nič iné, než nasledovať jeho príklad.

Mlčky sme stáli na mieste, dýchajúc.

Srdce sa pomaly spamätávalo z toľkých prekvapení, ale mozog potreboval viac času.

„Bojím sa,“ hlesla som a oprela sa o jeho hruď. „Čo ak som bratovi dala falošnú nádej? Čo ak mu nedokážem pomôcť?“

Pozrela som Natovi do očí, hľadajúc v nich nie útechu, ale odpovede.

„Neviem, čo bude nasledovať, ale viem jedno,“ chytil mi bradu medzi prsty. „Dala si mu nádej, čo je viac, než mu ktokoľvek kedy dal. A nádej je niekedy to jediné čo človeka prinúti ráno vstať z postele.“

Kapitola XVIII. / Kapitola XX.

 Menší posun vpred, ale komplikácie na obzore. Nejaké teórie čo sa pokračovania týka? :D 

Vidíme sa pri ďalšej kapitole.

Vaša Perla. :)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XIX. :