OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XVIII.

16.02.2018 (10:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1135×

Kapitola osemnásta

Nate

Zaspala. Stačila chvíľa a ja som počul, ako sa jej hrudník pokojne dvíhal. Tvár sa jej uvoľnila a už viac nevyzerala utrápene. Vyzerala ako anjel.

Cez noc sa obranne stočila do klbka a pritisla sa ku mne. Jej prítomnosť som si užíval plnými dúškami a nedokázal som ani na sekundu zavrieť oči. Bál som sa, že ak ich otvorím, nebude pri mne. To som nemohol riskovať. Jemne som si ju privinul k sebe a vdychoval jej vôňu.

Mal som sto chutí ísť na večierok, z ktorého prišla a rozbiť bastardovi, ktorý ju dohnal k slzám, hubu. Nikto nerozplače anjela, nie? Prečo by niekto chcel trápiť niekoho tak nevinného?

Voľnou rukou som si pretrel tvár a premýšľal, ako jej pomôcť. Ako zistiť, pred čím sa snažila ujsť? Pred rodinou? Pred spomienkami? Tým sa utiecť nedalo, sám som o tom vedel svoje. A rozhodol sa ich ignorovať ako som najlepšie dokázal.

Všetky tie noci, ktoré som strávil radšej v ringu ako v posteli boli toho dôkazom. Kto by chcel spať, keď v snoch videl všetko zlé, čoho sa dopustil?

Lauren sa strhla a na čele jej vyskočila vráska. Vedel som, čo to znamená a natlačil sa na ňu ešte viac, len aby som ju mohol zakryť svojím telom. Akoby som ju dokázal ochrániť od niečoho, čo sa odohrávalo v jej hlave.

Čiernovláska sa odo mňa otočila a dokonca aj v spánku zaujala ochranný postoj. Nečudoval som sa jej. Vždy bola na všetko sama. Muselo byť pre ňu ťažké pustiť ma za jej hradby. Ja sám som to robil len málokedy. Každá, s ktorou som spal, bola len rozptýlením, aby som na problémy nemyslel.

Bolo niečo po tretej ráno keď som sa postavil a rozhodol sa nechať Lauren spať. Nechcel som na ňu tlačiť, hlavne nie tak, ako ma pri jej tele tlačili nohavice. Bola tak nádherná, tak úprimná a ja som ju chcel. Celú a so všetkým, čo by mi dala.

Neveriacky som nad sebou pokrútil hlavou a odišiel skôr, než by som si to rozmyslela a znova si k nej ľahol. Na spoločné prebúdzanie ešte nebola pripravená.

Opatrne som za sebou zatvoril dvere a oprel o ne hlavu. Potreboval som sa upokojiť. Prečo som sa cítil ako pubertiak, ktorý robil niečo tajné a zakázané? Obaja sme boli dospelí.

„Nathaniel?“ ozvalo sa z chodby moje meno. Prudko som sa otočil za hlasom a aj v tom šere som jasne rozpoznal otca v obleku, ako si uvoľňoval kravatu.

„Bol si na vychádzke, otec?“ pousmial som sa. Už dlho som nevidel, že by si niekam vyrazil. Odhliadnuc od toho, ako veľmi bol zamilovaný do svojej práce, vedel som, že potrebuje nejaký koníček. Niečo, čo by ho zamestnalo a nepriviedlo do problémov. Sám mi predsa povedal, že život nemôže byť len o práci, ale aj o zábave.

„Dalo by sa to tak nazvať,“ pokrčil plecami a podišiel bližšie. Ruky si zastrčil do vreciek a jeho pohľad zaletel k dverám, z ktorých som vyšiel.

„Ďalšia, Nathaniel?“ pozrel na mňa súdiacim pohľadom a ja som vedel, čo usúdil, najmä, keď som na sebe nemal ani tričko. „Nebolo tých štetiek viac ako dosť?“

Vedel som, že narážal hlavne na mňa, lenže predstava, že Lauren nazval štetkou, ma vytočila.

„Tak po prvé, nie je to žiadna štetka, je to moja kamarátka. Po druhé, nie, nespal som s ňou. Nemusíš sa báť, zatiaľ z teba starého otca neurobím.“

Otec si ma premeral, akoby o niečom premýšľal. Nakoniec sa len zhlboka nadýchol a pousmial sa.

„Záleží ti na nej?“ spýtal sa a jeho otázka ma zarazila.

„Viac než na čomkoľvek inom,“ priznal som. Samého ma prekvapilo, ako jednoducho zo mňa tie slová išli. Poriadne som ju nepoznal a aj tak som cítil, že toho máme veľa spoločného.

„Myslíš, že jej záleží na tebe?“ naklonil hlavu. Snažil sa ma nachytať alebo niečo? „Myslíš, že je pre teba dosť dobrá?“

Zasmial som sa. Tak o to mu išlo?

„Ona pre mňa? Skôr pochybujem, či ja som dosť dobrý, ale kým na to ona nepríde, nebudem ten, kto jej to povie,“ pokrčil som plecami a sledoval, ako otec urobil ešte pár krokov a položili ruku na plece.

Pevne ho zovrel a tvrdo na mňa pozrel.

„Si môj syn, Nathaniel. Ak je niekto dobrý, si to ty. Nikdy o sebe nepochybuj, synak,“ potľapkal ma a otočil sa na odchod.

Obarene som ostal stáť na mieste. Naozaj mi práve povedal to, čo som počul?

„Otec?“ ozval som sa za ním.

„Prosím?“ otočil sa ku mne.

„Ako si vedel, že mama bola tá pravá?“ zahrával som sa, no musel som sa opýtať. Bez lásky človek predsa nesplodí päť detí, no nie?

Otec bol ďaleko, a tak som nemohol vidieť celý jeho výraz. Mohol som si len domyslieť, ako mu tvár sadol tieň. Ako sa snažil spomenúť si na ženu, ktorá ho opustila.

„Nevedel som,“ priznal. „Chcel som, aby bola. To, že niečo chceme ale neznamená, že je nám to súdené.“

Sledoval som, ako kráčal k schodisku a šiel hore. Poslednýkrát som pozrel na Laurenine dvere a premýšľal o otcových slovách. Mohol som ju chcieť viac ako ona mňa? Čo ak sme mali byť len priateľmi a nič viac medzi nami nemohlo existovať?

Namiesto vlastnej izby som sa vybral do posilňovne. Impérium už bolo zatvorené a ja som nemohol spať. Potreboval som si vybiť neistotu a presvedčiť sa o tom, že čo som robil, bolo dobré. Kde, do čerta, bola Hate, aby mi povedala, že tak presne to malo byť?

Vošiel som do telocvične a prešiel k boxovaciemu vrecu. Kašľal som na rukavice, potreboval som cítiť každú ranu. Chcel som všetko cítiť, aby som vedel, že to bolo skutočné. Čo ak sa zobudím a všetko ostane len krásnym, trpko-sladkým, snom?

Boxoval som v úplnom tichu, jediné, čo som vnímal, bol môj zrýchlený dych. Vôbec som nezačul, kedy sa do telocvične dotrepal aj niekto iný.

„Ešte nemáš dosť?“ podpichol ma bratov hlas.

Prudko som sa otočil a uštedril Oliverovi priamy kop, len aby si dal odchod.

„Čo tu, do frasa, robíš?“ spýtal som sa zadýchane.

„Uhm.. bývam, napríklad?“ zasmial sa na mne, akoby sa bolo čomu smiať. Len ma tým viac rozčúlil. „Nemôžem spať, pretože Sebastian si myslí, že je v tomto dome sám,“ pretočil očami a hodil uterák na zem.

„Už sa neviem dočkať, kedy sa odsťahuje,“ priznal som bratovi. „Ten debil robí samé problémy. Minule som si v posteli našiel ženu, len vďaka nemu.“

Oliver prekvapene pozdvihol obočie a posadil sa.

„No a? Čakal si aj návod na použitie?“

„V prvom rade som tam nečakal žiadnu ženu....“ Na chvíľu som sa zamyslel, pretože ani to nebola pravda. Jednej by som sa potešil viac ako dosť.

„Chápem, Jackie rozhodne nevyzerá ako Lauren. Ani po tme,“ pritakal mi, čím si vyslúžil moju plnú pozornosť.

„Čo si povedal?“

„Ale no tak, braček, mám oči. Viem, čo vidím a vy dvaja... To sa len ťažko prehliada.“

Bolo divné počuť niečo také z jeho úst. Ako to mohol vidieť? Bol som taký nápadný? Tak ľahko čitateľný? Od kedy?

„Neboj sa, máš moju podporu. Konečne sa zaujímaš o niekoho iného než o seba. Stále si pako,“ pokrčil plecami, „ale menšie ako doteraz. Myslím, že dozor sa ti len zíde. Hlavne, keď Sebastian by sám niekoho potreboval.“

Nad tým som sa už musel zasmiať. Ja som potreboval dozor?

„Nikoho nepotrebujem, ale vďaka. Koniec koncov, Seb má teba. Dokonalo sa k sebe hodíte. Ty máš rozum a on... no... patrí do rodiny,“ žmurkol som na brata.

Oliver si z mojich poznámok nič nerobil. Nastavil si závažia na činky, ale skôr, akoby mohol začať cvičiť, na mňa vážne pozrel.

„Nehovorím to zo srandy, Nate.“

„Prečo potom?“ pretočil som očami. „Chceš, aby sme pri tebe vyzneli ako deti? Gratulujem, misia splnená.“

„Nie, ja...“ nadýchol sa, ale zavrel ústa skôr, akoby niečo povedal. To ma donútilo spozornieť. Čo chcel povedať? Nikdy nemal problém s vyjadrovaním.

„Podal som si prihlášku do novej nemocnice,“ prehovoril po chvíli.

„To je super, Oli,“ usmial som sa na neho. „Gratulujem, braček,“ podišiel som k nemu a chcel ho potľapkať po chrbte, lenže on mi pozrel do očí.

„Do nemocnice v New Yorku,“ dodal a ja som zastal v pohybe.

Skoro mi zabehlo.

„Kam?“

Oliver nevyzeral, že by si zo mňa robil srandu, čo ma vytáčalo ešte viac. Naozaj mi povedal takú vec o tretej ráno, akoby sa nič nedialo?!

„Kedy si mi to chcel povedať?“ prehltol som kopec nadávok, len aby som ho nechal objasniť mi jeho rozhodnutie. Ako si to predstavoval?

„Neviem,“ priznal. „Pár dní pred odchodom, možno...“

„Pár dní?“ zopakoval som po ňom, naštvane. „Ako.. prečo práve New York, Oliver?! Prečo nie Dallas, Boston alebo San Francisco...“

„Čo je v Bostone?“ zasmial sa na mojom vymenovávaní miest, kde sme nikoho nemali.

„Nič tam nie je! O to ide! Ideš do New Yorku za Benom!“

Nevládal som. Prečo nikomu nezáležalo na tom, čo za sebou zanechávali? Bolo odo mňa sebecké, že som chcel svoju rodinu pohromade? Prečo som to bol ja, kto ich sledoval, jedného po druhom, ako odchádzali z domu?

Oliver si povzdychol, no aj tak sa na mňa usmial.

„Keby som ti povedal, že môžeš odísť so mnou a pracovať v New Yorku, čoby si urobil? Išiel by si?“ spýtal sa a hoci som chcel otvoriť ústa a prikývnuť, došlo mi, že som nemohol.

Nebolo to už viac o mne. Nebol som sám, na koho som pozeral.

Nemohol som odísť.

„Tak vidíš,“ prehovoril pokojne. „Máš toho viac, než si myslíš, braček. Máš niečo, pre čo by som sa ja vzdal nového mesta hocikedy. Predpokladám, že nie všetkým je súdené zamilovať sa,“ prehodil len tak mimochodom a začal cvičiť.

Ja som na neho ostal civieť ako debil, ktorým som očividne bol.

Kapitola XVII. / Kapitola XIX.

 Ja viem, že som povedala, že príde sobota, ale... Túto kapitolu som musela napísať. Došlo mi, že nikto z vás nevidel rozhovor Vincenta so svojimi synmi a čo je dôležitejšie, neviete, aké silné vzťahy medzi bratmi panujú. Dúfam, že to so mnou ešte vydržíte, ale sľubujem, 19-tka zahŕňa flashback a potom Lauren, Nata a plán na sobotu. :)

Vaša Perla

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XVIII. :