OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XXI.

31.05.2018 (11:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1100×

Kapitola dvadsiata prvá

Budova, v ktorej pracoval Vincent bola obrovská. Hrôzu mi naháňal už len pohľad na policajtov, ktorí chodili v jednom kuse dovnútra a vonku. V každom jednom som videla tvár muža, ktorý ma našiel ležať doma na dlážke vedľa bezvládneho tela. Bolo zlé, že som si pri pohľade na jeho mŕtvolný výraz vydýchla?

Vnútro bolo zriadené stroho, pričom sa všade pohybovali ľudia v oblekoch, spôsobujúc mi panický záchvat. Kam som sa pozrela, videla som právnikov a strnulých ľudí. Jasne som si spomínala na deň, kedy som po podobných chodbách kráčala aj ja, s červenými, opuchnutými očami, čakajúc na Calebov rozsudok.  Všetci na mňa hľadeli ako na blázna, ktorý sa zastával narušeného vraha.

Po čele mi stekal pot, v hlave vírili spomienky. Pohľadom som zaletela k dverám, ktoré viedli na schodisko a rozbehla sa tam. Potrebovala som sa dostať preč a byť aspoň na chvíľu sama.

Vbehla som na schodisko, kde som sa chytila zábradlia. Keď som sa uistila, že som bola sama, zviezla som sa na prvý schod a zatvorila oči. Prstami som mimovoľne prechádzala po náramku, zatiaľ čo som sa snažila upokojiť.

Nádych. Výdych.

Nádych. Výdych.

Pred očami som mala doktorku Richardsovú, ktorá bola ako jediná svedkom viacerých mojich zrútení a ktorá ma neustále vracala do reality. Už vtedy vravela, že musím byť silná. Ak nie pre seba, tak pre rodinu.

Postavila som sa na nohy a urobila prvý krok hore. Moje srdce bilo tak rýchlo, akoby sa šlo zblázniť. Nie však z námahy.

Zo strachu.

O čo mohlo Vincentovi ísť tentoraz? Prečo sa chcel stretnúť v jeho práci? Nebál sa, čo si o tak dôležitom sudcovi pomyslia ostatní, keď za ním prídem?

Mala som sto chutí preplieskať sa. Nemala som dôvod na obavy, alebo som si to aspoň chcela nahovoriť.

Ako náhle som vyšla na poschodie, skontrolovala som druhú správu, ktorú mi poslal a uistila sa, že som na správnom poschodí. Utrela som si pot z čela a vykročila k posledným, no najväčším dverám.  Prekvapilo ma, že ma nikde nečakala žiadna asistentka ani ochranka a ľudia, ktorí sa po poschodí prechádzali vyzerali plne pohrúžení do svojej práce.

Skôr ako som stihla zaklopať sa ku mne  z druhej strany doniesol prekvapený, ale známy hlas.

„Vôbec nie je trafený, skôr naopak,“ rozoznala som Fredericka. „Vyzerá dosť vypočítavo a síce mi toho veľa nepovedal, ani na sekundu som z neho nemal pocit, že tam patrí.“

„To preto, že tam nemá čo robiť,“ objasnil Vincent a ja som si živo vedela predstaviť ako pretáča očami.

Na chvíľu sa medzi nimi rozhostilo ticho, čo som využila, aby som sa natisla na dvere ešte viac. Vlasy, ktoré som mala vo vysokom cope, mi neprekážali, a tak som ich mohla počuť zreteľnejšie.

„Je bystrá. Urobili to dobre,“ pokračoval Maxwell. „Psychiatria namiesto basy. Keby bolo na mne, tiež by som to tak riešil...“

„Nechal by si sa zavrieť?“

Frederick nebol jediný, kto ostal zarazený jeho slovami, hoci z iného dôvodu.

Vedela som, že o mne Vincent premýšľal inak ako o ostatných, avšak nikdy by mi nenapadlo, že ma považoval za múdru. Bola som predsa žena.

Pokrútila som hlavou, odhodlaná zaklopať na dvere, keď vtom sa ich konverzácia strhla iným smerom.

„Vieš, že s mojou obhajobou by som ho dostal von aj zajtra,“ nadhodil Frederick a ja som počula, ako prešiel bližšie k dverám.

„Ja áno, ale Lauren nie. Chcem, aby to nateraz tak aj ostalo.“

Krv sa mi začala variť v žilách. Ako sa opovažoval?!

„Jeho obhajca bol debil a ľudia ho mali za vinného od začiatku,“ vysvetľoval blonďavý právnik. „V spise sa jasne píše, že síce mal na tvári viaceré pomliaždeniny a zlomenú kľúčnu kosť, príčinou smrti bola zlomenina väzov.“

„Jeho spis som čítal. Kam tým smeruješ, Frederick?“

„Chcem ti len povedať, že niečo také môže znamenať iba jednu vec. Keď spadol na zem, bol už dávno mŕtvy. Vo výpovedi, kde sa jej brat priznal, uviedol, že ho začal biť až po tom, čo obaja dopadli na zem, pretože keď boli na schodoch, narazil si ľavé zápästie.  Každý, kto by si dal dve a dve dohromady by ihneď pochopil, že ho ten chlapec nezabil.“

Zalapala som po dychu. Ruku som si priložila na ústa, ako som sa snažila potlačiť vzlyk.

Vzdialila som sa odo dverí a oprela sa o protiľahlú stenu, bojujúc so slzami. Celé telo sa mi opäť raz triaslo. Netušila som, čo robiť.

Boli to roky. Roky, ktoré som strávila v nevedomosti, či môj brat ešte niekedy uzrie denné svetlo zvonku. Predstava, že všetko mohol pokojne mať mi často krát nedala spať. Poznanie, že to ani nebola jeho vina a v sanatóriu nemal čo robiť...

Preklínala som celý systém.

„Výborne. Očakávam, že zmetieš obžalobu pod stôl, aby som prípad mohol hneď uzavrieť a do dňa bude voľný. Samozrejme, keď pôjde všetko podľa plánu a prípad dostanem ja.“

„Všetky podklady už mám pripravené. Len mi povedz, kedy mám ísť za prokurátorom.“

„Ešte nie,“ zarazil ho Maxwell a ja som nechápala mojej náhlej potrebe rozraziť dvere. „S Lauren sme sa ešte nedohodli na všetkých detailoch, takže nechcem nič uponáhľať...“

„Prepáč, že sa ti montujem do života, ale nemohol som prehliadnuť, ako sa promenáduje s tvojím synom. Čakal som, že bude zavesená na tebe. Ako to medzi vami vlastne funguje?“ spýtal sa Frederick.

Rýchlo som sa poobzerala navôkol, len aby som sa uistila, že ma nikto nevidí načúvať ich rozhovoru a ešte viac som sa nalepila k dverám. Ku kamarátovi by mohol byť Vincent úprimný, či nie?

Počula som sudcov hlasný povzdych a vŕzganie niečoho, čo mohla byť stolička.

„Lauren nevie, čo chce,“ objasnil prosto, akoby sa tým všetko vysvetľovalo.

„Nie je taká celá jej generácia?“ čudoval sa Frederick. Keby za mnou neprišiel vtedy do baru, nikdy by mi nenapadlo podozrievať ho. Naozaj mohol Vincenta tak nenávidieť alebo to všetko len predstieral, aby zistil, ako zareagujem?

„Možno, ale ona taká nie je. Na svoj vek je príliš vyspelá a svet vníma inak ako jej podobné...“

„A to som si myslel, že ju máš len na sex,“ zasmial sa právnik, zatiaľ čo vo mne vrela krv.

„Chcel som, minimálne tú noc, kedy si mi ju predstavil, a ja som si všimol tvojho škeriaceho sa strýka, ako si na ňu robí chute. Starý chuj, ktorý by mal nacvičovať, ako sa stúpa do truhly,“ odfrkol Vincent. Po prvýkrát som v jeho hlase počula niečo iné než kamenný pokoj. Konečne som o ňom mohla povedať, že niečo cítil, hoci som si nebola istá, čo presne.

„Spoznal som ju až neskôr a doteraz  sa nestačím čudovať, ako predbehla svojich rovesníkov. Je výnimočná.“

Nechápavo som hľadela pred seba. Netušila som, čo na niečo také povedať. Myslel to naozaj?

Miestnosťou sa ozvali Frederickove kroky, blížil sa k dverám. Zmeravela som, keď sa jeho ruka ocitla na kľučke. Nemala som kam ujsť, nebol dostatok času.

Vtom sa prudko zastavil a naspäť ich zatvoril.

„Viem, že ti pripomína Mirandu, kamarát. Je mladá, prešla si peklom... Rovnako ako tvoja bývalá žena. Nezabúdaj, že ich nemôžeš zachrániť všetky.“

Dych sa mi zasekol v krku a hoci som chcela počuť viac, ich posledné vety boli mojou príležitosťou vzdialiť sa. Rýchlo som prešla na druhý koniec chodby, kde som sa nenápadne tvárila, že práve niečo vyťukávam na mobile. Vďaka čiernym nohaviciam s jemnou bielou blúzkou som nikomu zbytočne nebila do očí a pevne vypnuté vlasy mi pridávali na rokoch.

Frederickovi ešte chvíľu trvalo, kým vyšiel von, avšak nijako svojmu okoliu nevenoval pozornosť. Hneď zamieril k výťahu.

Ani nie o minútu mi opäť zavibroval mobil.

Robíš si vyhliadkovú jazdu Atlantou? Kde si?

Zhlboka som sa nadýchla a počítala do desať, než som sa odhodlala napísať mu. 

O chvíľu som pri tebe.

Stlačila som odoslať a nenávidela význam vety, ako doslovný tak aj prenesený. Strčila som mobil do vrecka a pomaly vykročila k jeho dverám, dávajúc si načas.

Zaklopala som a než by mi mohol niekto zvnútra odpovedať, vošla som. On si tiež nepýtal pozvanie do môjho života, prečo by som mala ja?

Vincent sedel za stolom, sako mal prehodené po svojej ľavici a rukávy na košeli vyhrnuté po lakte. Sledovala som, ako ku mne dvihol zrak a premeral si ma od hlavy po päty.

„Prišla si,“ jemne sa usmial, čo vôbec neodpovedalo jeho správe.

„Mala som na výber?“ rozhodila som rukami. „Neprišla by som, mohla by som sa rozlúčiť s bratom alebo dcérou. Ako ťa poznám, pravdepodobne s obomi.“

Vincent na mňa mlčky pozeral, akoby uvažoval, čo povedať. Chcel mi oponovať?

Odtiahol sa od stola a prstom mi naznačil, aby som k nemu podišla bližšie. Ignorovala som všetky bunky, ktoré ma prehovárali, aby som sa dala na útek, a urobila krok dopredu. Potom druhý... a ďalší, až kým som nestala pri ňom.

Skôr, akoby si ma mohol posadiť na kolená som sa vyšvihla na stôl a prisadla mu zložku, ktorú nechal otvorenú.

„Máš o mne príliš slabú mienku, Lauren,“ bolo všetko, čo mi povedal, než si položil ruky na moje kolená.

„Skutočne?“ spýtavo som pozdvihla obočie, sledujúc ruky, ktoré si to mierili vyššie. Aby som ho zastavila, položila som ruky na tie jeho a pevne zatlačila.

„Vincent,“ hlesla som. „To... toto nie,“ pokrútila som hlavou a pozrela do jeho očí, očakávajúc, že sa bude chcieť hádať.

Jeho pohľad ma úplne zmiatol. V očiach sa mu odzrkadľovalo všetko, čo som nikdy nevidela. Smútok, hnev, sklamanie, pochopenie... Cítila som, akoby som čítala knihu, kde každá ďalšia kapitola prinášala nové komplikácie. V tomto prípade to boli emócie.

Vincentove emócie.

„Chceš vedieť, čo si myslím?“

Nechápavo som na neho pozrela, no prikývla som. Bola som ochotná urobiť čokoľvek, len aby rozprával a nepokračoval v tom, čo robil rukami.

„Keď ťa vtedy znásilnil, bolo to prvýkrát,“ zachripel a ja som mala čo robiť, aby som bola schopná nadýchnuť sa. „Aj keď si odišla a našla si prácu v Le Fruit Des Anges, nikdy si k sebe nepustila žiadneho muža tak blízko. Nešla si cez posteľ, klamala si mi. Bojíš sa, aké to bude a koľko spomienok to prinesie.“

Padla mi sánka.

„Ako...?“

Vincent si vyslobodil ruku z mojej a palcom mi prešiel po spodnej, trasúcej sa pere. Trpezlivo ma sledoval.

„Trvalo mi roky, než som k sebe niekoho vpustil. Moja rodina mi stačila, vychovať päť detí nebola žiadna prechádzka ružovou záhradou.  Keď ale vidíš, ako ti rastú pred očami a opúšťajú ťa jeden po druhom, začne ti chýbať druhá polovica. Začneš sa vracať k spomienkam a uvažuješ, čo si urobila zle. Dúfaš, že je nejaký spôsob, ako to všetko zvrátiť,“ zmĺkol a bez varovania ma chytil za stehná. Nadvihol ma a posadil na seba, až som sa musela zaprieť do jeho ramien, aby som na neho nepadla celou svojou váhou.

„Keď si uvedomíš, že nie je cesty späť, zomrieš. Prestaneš sa starať, zabudneš, aké to je cítiť, pretože keby si cítila, trpela by si. Nie som muž, ktorý rád trpí.“

Za jeho slovami sa skrýval príbeh, ktorý ho aj po rokoch mátal. Netušila som, čo sa stalo medzi ním a jeho ženou, avšak z jeho slov mi bolo jasné, že ju miloval. A ako veľmi, keď zo seba dokázal vypustiť toľko slov len pri obyčajnej spomienke.

Bolo mi ho ľúto.

Jeho ženu som si predstavovala ako staršiu Hatinu verziu. Blonďavé kučery, široký úsmev a duch bojovníčky, ktorá sa len tak nevzdá. Čo sa teda muselo stať, že sa vzdala Vincenta? Aké právo som mala súdiť jedného či druhého bez toho, aby som sa na svet pozrela ich očami?

„Povedz mi o nej,“ zašepkala som. „O Mirande.“

Vincentove ruky stuhli. Napäl svaly, akoby sa tú myšlienku snažil odohnať.

„Nemôžem,“ preglgol a prvýkrát to bol on, kto prerušil očný kontakt. Zadíval sa von oknom, akoby ho tam mala čakať záchrana.

„Nemôžeš alebo nechceš?“ nevzdávala som sa. Toto bola moja chvíľa, možno jediná, ktorú som mala, aby som z neho niečo dostala. Aby som ho pochopila.

Bola som to ja, kto ho chytil za tvár a donútila ho pozrieť mojím smerom. Možno bol netvor, ale niečo ho ním urobilo. Nebola to jeho voľba. Nemohla byť.

„Ja...“ nadýchol sa, ale jeho ústa sa zatvorili. „Miloval som ju, Lauren,“ priznal a jeho hlava klesla na môj hrudník.

Zarazene som ostala hľadieť pred seba, neschopná hocakého pohybu. Moje ruky automaticky zamierili k jeho vlasom, len aby som mu dala najavo, že počúvam.

Ako veľmi mohol byť tento muž zlomený?

„Bola nádherná,“ hlesol takmer nečujne, až som nevedela, či naozaj prehovoril. „Mala dlhé vlasy, ktoré jej siahali až po pás a vždy, keď šla zápasiť, si ich pevne uviazala, aby to jej protivník nemohol využiť.“ Hlas mal zastretý, bol úplne stratený v myšlienkach, kým ja som ho jemne hladila a upokojovala.

Sama pre seba som sa usmiala, pretože som konečne dostala otázku na nikdy nevyslovenú odpoveď. Všetci Maxwellovci boli po matke. Box mali v krvi.

„Vždy sa spoliehala sama na seba. Neverila nikomu, iba sile svojich úderov. Nikdy sa nevzdávala, aj keď lapala po dychu, zatiaľ čo ju jej protivník škrtil. Tak som ju aj spoznal. Keď prvýkrát prehrala,“ zasmial sa a dvihol hlavu, aby na mňa pozrel. „Verila by si, že som bol jediný debil, ktorý stavil proti nej?“

„Prečo ma to neprekvapuje,“ pokrčila som plecami.

„Nechodil som na také akcie, nepoznal som ju a už vôbec som nepočul o jej povesti. Všetci na ňu v Podzemí stávkovali, akoby bola dostihový kôň. Nevideli na nej to, čo ja. Nevideli, aká bola zničená. Ako toho chlapa nechala, nech ju dostane. Keď som ju prvýkrát videl, Lauren, snažila sa v tom ringu zomrieť.“

Pichlo ma pri srdci. Koľkokrát som už uvažovala o skoncovaní so životom? Koľkokrát som vo vani hľadela na žiletku, predstavujúc si, ako mi prejde po ruke a zachráni ma z tohto pekla?

„Ale nezomrela,“ skočila som mu do reči, potláčajúc vlastné spomienky do úzadia.

„Nie, skôr naopak,“ pokračoval. „V Podzemí som bol s niekoľkými kamarátmi z novej práce, ale odchádzal som sám. Miranda ma našla na parkovisku a obvinila, že som ju okradol. Vedela, že všetci stavia na ňu, a tak sama stavila proti nej, lenže ja som ju obral o celú výhru. Peniaze ma netrápili, no keď som ju videl zblízka, bola ešte krajšia než v ringu. Chcel som s ňou ešte hovoriť, lenže ona chcela svoje prachy. Tak som si to s ňou rozdal.“

„Ty... ty vieš boxovať?“ nechápavo som pozdvihla obočie. Už len tá predstava bola smiešna.

„Neviem,“ priznal, „no bol som príliš veľký zbabelec, aby som ju niekam pozval. Tak som sa ňou nechal zmlátiť a uznal, že je lepšia. Keď to počula... Bože, tie iskričky, ktoré mala v očiach... Hneď som vedel, že svet sa s ňou nemaznal. Jediné, čo som netušil, bol jej vek. Vyzerala tak dospelo a pôsobila ako niekto, kto si už toho dosť preskákal.  Nikdy by som netypoval, že mala len šestnásť.“

„A ty si už pracoval?“ Snažila som sa v hlave vypočítať ich vekový rozdiel, no vychádzalo mi to na minimálne sedem rokov, ak nie viac.

„Akurát som skončil vysokú a našiel si prácu. Hej, bol som od nej o dosť starší,“ povedal, akoby čítal moje myšlienky. „Aj preto som nikdy neveril, že jej budem stačiť. Ako by som mohol? Nebol som pravý športovec, nemal som rodinu, nemal som poriadne meno. Bol som nikto.“

Uvedomila som si, v čom tkvela jeho slabina. Došlo mi, kde bol problém.

„Preto ťa opustila? Pretože si jej nestačil?“ nerozumela som. „Nemyslím, že by ste mali toľko detí, keby ťa nemilovala...“

„V tej dobe som nevedel, či sú vôbec všetky moje,“ prerušil ma a sledoval, ako sa môj výraz postupne mení.

„Chceš tým povedať... Ale veď...“ Sama som netušila, čo sa snažím povedať. Nebola som schopná sformulovať ani jednu zmysluplnú vetu. Prečo by jeho deti neboli jeho?

„Netráp sa tým, Lauren,“ nahodil späť svoju nečitateľnú masku a vzal moje ruky do svojich. „Dnes viem pravdu a som rád, že mám päť detí, ale chcela si vedieť pravdu. Povedal som ti ju...“ pritiahol si moje dlane k perám, no skôr, akoby sa ich dotkol, ho niečo zaujalo.

„Pobila si sa?“ spýtavo pozdvihol obočie a ukázal na chrbát pravej ruky, kde sa mi už pomaly formovala modrina okolo hánkov. Jemne mi po nej prešiel, akoby som bola z porcelánu.

„Vrazila som tvojmu synovi,“ pokrčila som plecami. „Jeho tvár na tom nebude o nič lepšie.“

Vincentovi sa na perách mihol úsmev.

„Ako poznám Sebastiana, určite si o to koledoval.“

Už-už som otvárala ústa, aby som prikývla, keď mi došlo niečo dôležitejšie.

„Nepovedala som, že to bol Sebastian.“ Srdce mi začalo biť ako splašené. Mohol ma dať sledovať? Vedel o každom mojom kroku?

Maxwell sa schuti zasmial a ruky presunul na môj pás. Po predchádzajúcej konverzácii akoby neostala ani stopa.

„Koho iného by si udrela?“ zaujímalo ho. „Benjamin odišiel do New Yorku, istotne si za ním nešla, aby si mu vrazila. Oliver je dobrý, všetci ho milujú. Nate je možno vtieravý, ale nikdy by si ho neudrela, až príliš ti na ňom záleží. A Sebastian... Ja sám pri ňom hľadám nejaký dôvod, aby som ho neudrel.“

Nemohla som prepočuť, akým tónom hovoril o Natovi.

„Áno, koledoval si o to. Tvoj syn vytvára problémy tam, kde by nemuseli byť. Mám taký pocit, že mu chýba rodičovské vedenie,“ podotkla som rýchlo, len aby som odviedla pozornosť od mojej blúzky, ktorú sa snažil vytiahnuť z nohavíc.

„Prosím ťa,“ zaúpela som a chytila jeho ruky.

Vedela som, čo bolo v stávke. Vedela som, čo sa mohlo stať, keď odmietnem. Záležalo mi na rodine a bola som ochotná urobiť všetko, čo bolo v mojich silách, aby som ich dostala, avšak už to nebolo len o nás. Keby sa niečo stalo, Natovi by som sa už nikdy nemohla pozrieť do očí.

„Môžem ti to urobiť dobré, Lauren,“ zašeptal potichu. „Postarám sa o to, aby si si to užila.“

V hrdle sa mi dvíhala žlč. Hrozilo, že na neho vyvrátim obsah žalúdka, ale bola som odhodlaná vytrvať. Musela som.

Lačne a bez varovania sa vrhol na moje pery. Cítila som husiu kožu a slzy, ktoré ma štípali v očiach. Nemohla som mu dať, čo chcel a nemohla som ustúpiť. Nebolo nič, čo som v danej chvíli mohla urobiť.

Miestnosť preťalo vyzváňanie mobilu. Okamžite som sa odtiahla od Vincenta, ktorý ma nechal, a siahla som poň do vrecka.

Keď som si prečítala meno volajúceho, zatajila som dych. Pozrela som na Vincenta a on si všimol synovo meno na obrazovke. Tvárou sa mu prehnal tieň.

„Aj keď si myslíš, že medzi vami niečo je, presvedčím ťa o opaku,“ prehovoril a mobil stále zvonil. Nedokázala som ho zrušiť.

„Tak mu už dvihni, alebo mám ja?“ nakrčil obočie, keď sa načiahol po mobile.

Behom sekundy som stlačila prijať a priložila si ho k uchu.

„Nate?“ ozvala som sa a zahryzla si do pery, ako sa Vincentove studené prsty snažili rozopnúť blúzku.

„Si ešte v škole? O chvíľu končím a napadlo mi, že by som sa po teba zastavil.“

„Už som skončila. Musela som ísť do mesta niečo si vybaviť,“ prehovorila som, snažiac sa nevzbudiť žiadne podozrenie.

Nenávidela som sa. Vodila som ho za nos a myslela si, že môžem mať všetko.

Rodinu aj jeho.

Stuhla som. Vedomie, že som konečne pochopila svojim citom ma úplne odzbrojilo. Nate bol v skutočnosti ten, ktorého som chcela.

Vincentove pery na mojom krku ma priviedli späť do prítomnosti. Do otrasnej, zvrátenej prítomnosti, v ktorej nič nemohlo byť tak, akoby som chcela. On by to tak nenechal, aj keby ma nemal čím vydierať. No a ja... ja som nemohla prestať myslieť na Nata.

„Mohol som ťa odviesť,“ znel trochu posmutnene. „Minule nám to šlo dobre.“

„Niečo sa mi matne vybavuje,“ zasmiala som sa.

„To by malo, plánujem to zopakovať,“ vrátila sa mu hravosť do hlasu. „To ale nie je dôvod, prečo volám...“

„Nemôžem...“ prerušila som ho a moja ruka sa stretla s Vincetovou, len aby som mu zabránila v rozopínaní mojej blúzky.  „Nemôžem ti zavolať o päť minút? Je tu hrozný hluk a vôbec ťa nepočujem...“

„Počkaj, dnes večer ťa potrebujem, Lauren!“ vyhŕkol odrazu a ja som sa neubránila samovoľnému úsmevu.

Potreboval ma?

„Len večer?“ poštuchla som a cítila, ako Vincent zamrzol a dvihol ku mne spýtavý pohľad. Pevne ma chytil za pás, až som skoro zasyčala od bolesti.

„Nie! Teda áno. Do šľaka, tak som to nemyslel. Potrebujem ťa stále, ak si si ešte nevšimla. Dnes večer musím ísť omrknúť jeden projekt do školy a chcel som, aby si šla so mnou. Bude to... celkom dôležité. Nechcel som ísť sám,“ rozprával tak rýchlo, akoby sa bál, že by som mu uprostred vety položila.

„Dnes pracujem,“ vydýchla som sklamane a počula aj jeho hlasný povzdych. Bolo mi ľúto, že som ho musela odmietnuť, ale peniaze som potrebovala.

„Nemôžeš si vziať voľno?“ naliehal a spolu s ním sililo Vincentove zovretie. „Venovať mi jeden večer? Jednu noc?“

Zahryzla som si do pery, pretože pokušenie bolo obrovské. Ako som mala nájsť rovnováhu medzi ním a rodinou?

„Ja...“ otvorila som ústa, ale rýchlo ich zavrela, pretože som netušila, čo mu povedať. Najradšej by som sa roztrhla a urobila všetko zároveň, no taký jednoduchý život nebol. Nedával nič zadarmo. Bolo to buď alebo.

„Opýtam sa kolegyne,“ šepla som takmer nečujne, neistá si vlastným hlasom.

„Och, skvelé! Super, ja... Počkám ťa, keď prídeš domov! Alebo... Pôjdem do mesta, môžeme sa stretnúť, zájsť na obed a potom...“

„Uvidíme sa doma,“ zastavila som ho striktne.

„Skvelé,“ vydýchol.

„Skvelé,“ pritakala som a zložila. Myšlienka, že moja prítomnosť pre neho toľko znamenala ma zahriala pri srdci.

Nie však na dlho, pretože potom sa môj pohľad stretol s Vincentovým.

„Ako dobre, že viem tvoje pošmyknutie premeniť na naše víťazstvo,“ pošepol do priestoru medzi nami.

Kapitola XX. / Kapitola XXII.

Hej, viem, že sa vám ospravedlňujem pri každej kapitole, no posledný mesiac aj niečo trávim nad testovnicami na VŠ a všetko ostatné ide bokom. Nápadiky si zapisujem, aby som vám ich sem mohla priniesť v druhej polovici júna, kedy bude všetko za mnou.

Dúfam, že sa na mňa až tak nehneváte a že a vám kapitola páčila. Zaujímalo by ma, ako vnímate Vincenta ako postavu.

A čo sa týka ďalšej kapitoly, znova bude z Natovho pohľadu. Ako tak nad tým premýšľam... Viete vôbec, čo tento Maxwell študuje? :D Nie som si istá, že som to niekedy spomenula.

Nabudúce na to ale prídete.

Perla. :)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XXI.: