OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XXII.

08.07.2018 (10:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1247×

Kapitola dvadsiata druhá

Nate

„Uvidíme sa doma,“ povedala a keď som si ju predstavil, ako na mňa čaká v izbe, oblial ma pot. Nebolo nič, čo by som si želal viac ako vidieť ju na mojej posteli...

„Skvelé,“ vydýchol som spokojne.

„Skvelé,“ zopakovala takmer nečujne a na sekundu sa mi zazdalo, že možno trochu sklamane.

Zložil som mobil a skryl ho do vrecka tak, aby si ma nevšimol prichádzajúci profesor.

„Opäť raz nestíhate na moju prednášku, pán Maxwell?“ spýtal sa, keď sme obaja zastali pred dverami do menšej prednáškovej sály.

Profesor Simmons vždy dbal na dochvíľnosť, čoho som nebol najlepším príkladom. Očakával, že prídem na prednášku o deviatej ráno?

„Kým vojdem dovnútra skôr ako vy, myslím, že to zvládnem,“ zasmial som sa, pretože som vedel, ako to profesor vezme.

Zasmial sa so mnou.

„Vidím, že ste nervózny. Večer je vaša veľká príležitosť ukázať, čo vo vás je, chlapče,“ vystrel ruku a potľapkal ma po pleci.

Pevne som stisol pery a preglgol. Nebolo nič, čoho by som sa bál viac ako dnešného večera. Keď to opäť nevyjde...

„Prečo ste si ma vybrali?“

Nedávalo mi to zmysel. Nebol som dokonalý. Bol som... dobrý, ak vôbec. Sledoval som vystupovanie iných, počúval, čo hovorili, učil sa, ako to vylepšiť. Nikdy som ale nikoho neprekonal.

Bol som neschopný, úplne priemerný, debil.

Postarší muž nenútene pokrčil plecami.

„Možno preto, aby som vás potrestal za predošlé sklamanie,“ uvažoval, „alebo kvôli rodinnému menu?“ pozdvihol obočie a ja som na sekundu zatajil dych.

„No tak, uvoľnite sa, synak,“ stisol mi profesor plece. „Vybral som si vás, pretože máte v tej vašej hlave viac talentu ako ostatní v celom tele. Dnešok dopadne dobre a keď skončíte školu, budete mať o život postarané.“ 

Snažil som sa mu úsmev opätovať, pretože jeho rečiam som veľmi nedôveroval. Samozrejme, všetci na škole pred ním mali rešpekt, ale ako som mal vedieť, kedy hovorí pravdu a kedy si strieľa? Život predsa nemohol byť tak jednoduchý. Alebo áno?

„Dúfam, že máte pravdu. Druhýkrát zo seba už blbca urobiť nemôžem, pretože profesorka Adamsová mi diplom nikdy neodovzdá.“

„Tak to aby som vám ešte stihol podať pár tipov,“ sprisahanecky na mňa žmurkol a obaja sme konečne vošli do miestnosti, kde bola väčšina ponorená vo vlastných rozhovoroch.

Aby som im nebol príliš na očiach, pevnejšie som zovrel remienok tašky a začal kráčať do posledného radu. Nechcel som na sebe cítiť pohľady ostatných. Dobre som vedel, čo si o mne mysleli, tak na čo ich príliš dráždiť?

„Meškáš,“ zašeptala blondína, keď som si k nej prisadol. Zameral som sa na jej dlhé nohy, pretože do očí som jej pozrieť nedokázal. Nie, kým som si nevedel spomenúť na jej meno.

Ako sa len volala?

Allyson?

Jej ruka spočinula na mojom stehne. Jej dokonalá manikúra sa mi zabárala do mäsa aj cez rifle, ktoré som mal na sebe.

Alice?

„Hovoril si mi, že ťa cez víkend uvidím,“ pokračovala ako smerovala vyššie.

Rýchlo som jej chytil ruku do svojej a donútil sa konečne na ňu pozrieť.

„Povedal som, že sa možno zastavím v Impériu. O tebe nepadla ani zmienka, Addie,“ objasnil som a odsunul jej ruku. „A toto... si nechaj pre niekoho iného.“

Skôr akoby mohla protestovať, som siahol do koženej tašky a vybral z nej zošit, pretože načo sa unúvať s laptopom ako všetci ostatní, keď som mohol byť extra divný a doniesť si len ceruzku a papier?

„Nezavolal si mi,“ obvinila ma a tresla po ramene.

Mal som sto chutí zasmiať sa. Ja a volať? V akom svete si myslela, že žijeme?

„Mal som niečo na práci,“ odvrkol som, sledujúc profesora, ktorý sa chvatne pustil do prednášky.

„Alebo skôr niekoho,“ rozčuľovala sa blondína naďalej. Očividne jej nedošlo, že som našu konverzáciu pokladal dávno za skončenú.

„Bol si s niekým iným?“ vyletela na mňa, vďaka čomu donútila tri dievčatá pred nami otočiť sa. Všetky mi venovali znechutené pohľady. Nepamätal som si, že by som mal niečo s nimi, hoci... človek nikdy nevie. Po niekoľkých panákoch mi všetky prišli rovnaké.

„Nie je to síce tvoja starosť, ale áno, bol,“ zhlboka som sa nadýchol, konečne pripravený povedať to, čo som mal na srdci. „A dnes budem opäť. A potom znova. A znova. Našiel som niekoho, s kým chcem byť, takže nech máš akékoľvek plány, prosím ťa, vynechaj ma z nich,“ hovoril som potichu, ale vážne ako ešte nikdy predtým.

Chvíľu na mňa zazerala akoby som si udrel hlavu, no nakoniec sa len postavila a presadla si na opačný koniec radu.

Bolo mi to jedno.

„...a  to je dôvod, prečo by ste si rozhodne nemali nechať ujsť dnešné výročie Neighbourhood Times, minimálne aby ste podporili svojho kolegu, Nathaniela Maxwella,“ povedal starý a keď som začul svoje meno, skoro som vyletel zo stoličky.

Čo si, do čerta, myslel, že robí?!

Rázom sa na mňa uprelo niekoľko pohľadov, ale všetko sebavedomie, ktoré ma napĺňalo v ringu, sa nikdy nedostavilo. Tu som nebol kráľ.

Bol som votrelec. Debil, kurevník, ockov maznáčik... menej než človek.

Nikto.

Zviezol som sa na stoličke nižšie a sklonil hlavu k zošitu. Nemal som v ňom možno žiadne poznámky, ale to som nepotreboval. Jediné, čo ma malo trápiť bol večer. Môj večer v budúcej práci.

A hlavne, môj prejav, z ktorého som mal len pozdrav a poďakovanie.

***

Čím bližšie k Impériu som bol, tým viac som sa cítil byť samým sebou. Nebola to obyčajná budova, v ktorej sme usporadúvali zápasy a maskovali ich ako doplnky nočného klubu. Impérium bolo viac. Oveľa viac. Bolo to miesto, kde som bol doma a kde si ma nikto nespojil s tým Nathanielom, ktorý šiel druhým po krkoch.

Zastavil som na našom osobitnom parkovisku rovno vedľa Sebastianovho auta, po ktoré si braček ešte stále nedošiel. Pravidlá ale boli jasné pre každého. Ako náhle si dali za barom pohárik, museli tam nechať kľúče do ďalšieho dňa. Platilo to ako pre nich, tak aj pre nás. Nepotrebovali sme na seba pritiahnuť pozornosť tým, že by nás opúšťali opilci stvárajúci somariny na cestách.

Vošiel som dovnútra a prvotné prekvapenie z odomknutých dverí vystriedalo uvedomenie. Nebol som sám.

Prešiel som hlbšie do podniku a všimol si brata, ktorý mi bol otočený chrbtom a svoju frustráciu si vybíjal na boxovacom vreci.

„Dnes je ozaj deň blbec,“ prehovoril som a prešiel k baru po vodu. Možno som potreboval niečo tvrdšie, no do večera by som nevytriezvel.

Sebastianove rany na chvíľu ustali. Vyrovnal sa, no neotočil sa.

„Večer mám druhú šancu zažiariť a jediné, na čo myslím, je Lauren v šatách,“ pretrel som si tvár, snažiac sa uvoľniť.

Môj brat sa ale nezasmial.

„Nečakal som, že príde deň, kedy to poviem, ale teraz by som tu radšej videl Bena,“ prehovoril po chvíli, čím ma úplne vyviedol z miery.

„Čože?“

„Počul si ma. Radšej vypadni, aby som sa nemusel opakovať.“

V sekunde som sa postavil zo stoličky a namieril si to k nemu.

„Nič som ti neurobil, nemusíš byť debil.“ Chcel som ho chytiť za plece, lenže Sebastian sa ku mne prudko otočil a nebyť mojich reflexov, vrazil by mi do zubov.

„Zošalel si?! Tu tvár na večer potre...“ zasekol som sa v strede vety, pretože viac ako vlastné myšlienky ma zaujala jeho tvár a fialová pokožka, ktorá mu zdobila okolie oka.

„Nehovor mi, že si sa zas pobil.“

„Ja?! Spýtaj sa na to svojej princeznej. Tá mrcha rozdáva rany, akoby sa nebála, že jej to jedného dňa niekto vráti.“

Myšlienky prestali prúdiť. Som si istý, že na sekundu som ani necítil tlkot svojho srdca, pretože všetko prehlučal zvuk krvi, ktorý som počul.

Nezaváhal som.

Moja ruka vystrelila k Sebastianovi, kým sa nestretla s jeho lícom.

Nech som sa akokoľvek snažil upokojiť, moja myseľ si nedokázala z hlavy vyhnať obraz môjho brata, ktorý by ublížil Lauren.

„Povedz niečo také ešte raz a prisahám, rodina nerodina, rozbijem ti hubu,“ precedil som pomedzi zuby.

Sebastian sa predo mňa postavil, čakajúc, čo spravím.

„Už chápem, prečo vám to dvom spolu tak ide. Bijete sa, keď vám človek povie pravdu, lebo ju nie ste schopní počuť,“ začal sa smiať. „A vraj ja som ten zlý,“ rozhodil rukami.

„Čo máš za problém, Seb?“ ohradil som sa. „Ako si k tomu oku vôbec prišiel?! Hovor so mnou, braček!“

„Nechoď na mňa s bračekom! Nie som malý chlapec, ktorý ťa potrebuje.“

Dvihol som ruky do obranného gesta a o krok pred ním cúvol. Chcel som mu dať priestor, len aby so mnou hovoril. Potreboval som, aby hovoril, inak by hrozilo, že večer urobí nejakú hlúposť tak, ako to mal vo zvyku.

„Dobre, ale ako ťa mám volať, keď sa ako malý chlapec chováš?“

„Och, pozrimeže!“ pretočil očami a udrel do vreca, len aby sa nepokúsil udrieť mňa. „Ja som malý chlapec, a predsa si to ty, kto a naháňa za jednou sukňou, ktorá o to ani nemá záujem a len ťa využíva!“ oboril sa. „Chápem ale, že rovnako, ako nenaučíš novým trikom starého psa, nebude to fungovať ani na fenu.“

Neudržal som sa a skočil po ňom. Priestor na rozhovor skončil. Zvalil som ho na zem a skôr, než ma od seba mohol odkopnúť som mu uštedril ranu do zubov. Bolo mi jedno, ako veľmi to bude neskôr bolieť. Nemohol trpieť viac ako ja.

Sebastian sa ma striasol a v sekunde ma kopol do rebier, len aby sa uistil, že nevyskočím na nohy.

„Nič o nej nevieš, a predsa sa za ňu biješ, ty blázon!“ vrieskal po mne akoby bol môj otec a robil mi službu. „Nechápeš, že ťa využíva a nakoniec ťa odkopne?!“

Aj napriek silnej bolesti som sa pretočil od brata a postavil sa na nohy, len aby som mu mohol hľadieť do tváre.

„Súvisí to s Claire?“ tipoval som. „Rozišla sa s tebou, nechce ťa vidieť, tak si myslíš, že za to môže Lauren?“

Videl som, ako sa jeho výraz zmenil. Z otráveného na vytočený. Trafil som klinec po hlavičke.

„Rozprával som sa s Claire. Nechce ťa vidieť. Chce začať odznova... s niekým iným.“

Videl som Claire, a síce som nechápal jej rozhodnutiu, bolo múdre podporiť ju akoukoľvek lžou. Sebastian si ju nezaslúžil. 

„Ty... čože si?!“ prižmúril oči a vyštartoval po mne.

Chcel som urobiť rýchlu otočku a vyhnúť sa jeho háku, avšak jeho nohy boli rýchlejšie a našli moje rebrá. Zakryl som si rukami tvár, aby som ju nepoškodil, a vrazil bratovi koleno do brucha. Rodinné zápasy nemali limity. Nemali sme pravidlá.

Šlo len o prežitie.

„Ty bastard!“ cúvol odo mňa, pridŕžajúc si ruku na bruchu. Všimol som si, ako sa mu pod tričkom niečo nazbieralo.

„Seb...“

„Myslíš, že jej budeš stačiť? Že im niekedy budeme stačiť?!“ naštvane rozhodil rukami. „Sú to štetky, ktoré hľadia len na seba a nezastavia sa, kým nedocielia to, čo chcú. Claire dostala svoje, Lauren sa ťa ešte chvíľu bude držať. A ty, debil, si do nej zamilovaný až tak, že nevidíš, čo robí!“

„Sú to ženy, Seb! Žiadne štetky!“

„Tak si otvor oči, braček!“ posledné slovo vypľul ako tú najväčšiu nadávku. „Namiesto Impéria, skús raz navštíviť bar Le Fruit Des Anges, a potom mi povedz, že som nemal pravdu.“

Zarazene som na neho ostal hľadieť. Ten názov mi niečo hovoril, aj keď som si nebol úplne istý, čo. Kto mi ten bar spomínal? Niekto zo školy?

„Bar mám aj tu,“ hodil som hlavu dozadu. „Vyjde ma lacnejšie.“

„Ale v tomto bare ti tvoja Lauren nebude za peniaze tancovať tak ochotne, ako v tamtom,“ odpľul si a na pere mu ostali stopy krvi.

Bol ranený.

A ja tiež.

Význam jeho slov sa dostavil neskôr. Ochromil ma. Zapotácal som sa dozadu a musel sa zachytiť stoličky pri bare.

„Čo si to, kurva, povedal?“

Nevládal som sa nadýchnuť. Nemohol som. Do čerta, nedokázal som ani len prinútiť ústa, aby sa otvorili a sformovali nejakú zmysluplnú vetu!

„Počul si,“ utrel sa Seb a so zvláštnym výrazom prešiel k baru, aby si nalial. Ponúkol mi fľašu, no ja som sa nezmohol ani na slovo, tak som len pokrútil hlavou.

Ostať triezvy. Musel som byť triezvy. Prečo vlastne?

„Ako... Videl si ju?“ Neodvážil som sa k nemu dvihnúť zrak. Predstava, že ju možno držal v rukách...

„Či som ju videl?“ zasmial sa a kopol do seba pohárik. „Ja som ten, kto ju minulý týždeň vozil z práce do Impéria, len aby sa mohla tváriť, že ste sa stretli, pretože to mala blízko z práce. Chcel som jej pomôcť, pretože Claire je jej kolegyňa.“

„Ona... robí v... a klamala mi... ale predsa...“ Mozog mi pracoval na plné obrázky, ale stále som nebol schopný všetko si v ňom pospájať. Chcel som nájsť odôvodnenie. Potreboval som vysvetlenie.

Niektoré kolieska do seba rýchlo zapadli. Cucflek na krku, ktorý som u nej videl prvé ráno, keď u nás spala. Fakt, že sa predo mojím objatím stiahla zakaždým, keď ku mne prišla do Impéria. Jej neisté flirtovanie, ktoré som považoval za zlaté, a ktoré len hrala.

Cítil som, ako mi niečo stislo srdce. 

„Nič si z toho nerob, tá oklamala asi všetkých. Stavím sa, že o mne nahovorila Claire nejaké sprostosti, no opak jej nedokážem, kým ma k sebe nepustí,“ premýšľal brat.

Chystal sa vypiť ďalší pohárik, lenže som mu ho vzal z ruky a vylial jeho obsah do seba, kým som si to mohol rozmyslieť. Mohol som srať na triezveho Nata.

Nehrozilo, aby som dnešok prežil triezvy.

„Ako... ako sa jej mám pozrieť do očí?“

Nedokázal som si to predstaviť. Moja Lauren, ktorá tancovala, vyzliekala sa pre ostatných... Prečo vlastne? Peniaze? Potešenie?

Čo mali všetci tí muži, čo som nemal ja?

„Na tvojom mieste by som to ani neskúšal, pretože ťa opäť oklame,“ poradil mi. „Radšej sa obzri za druhou.“

Neochotne som na neho pozrel a hodil po ňom pohár, ktorému sa bez problémov vyhol.

„Tak, ako sa ty už neotáčaš za Claire?“ odfrkol som.

Sebastian pokrčil plecami, odpil si priamo z fľaše a podal mi ju.  Venoval som mu nechápavý pohľad, ale fľašu si od neho vzal.

„Na nás,“ prehovoril. „Na nás blbcov, ktorí sa nevieme zbaviť toho zlého.“

Poriadne som sa napil a odložil fľašu bokom. Na líci som pocítil niečo vlhké, tak som si ho nenápadne utrel rukou, aby si to môj brat nevšimol.

„Myslel som, že je tým najlepším, čo ma postretlo.“

Kapitola XXI. / Kapitola XXIII.

Konečne sme sa dostali do bodu, od ktorého sa bude všetko odvíjať dosť plynulo a od ktorého dúfam, že nezabudnem napísať nič, čo sa má stať do súdu, keďže týždne plynú a Hate sa čo chvíľa vráti.

Čo myslíte, ako dopadne večerné rande? :D

Než sa ale pustím do ďalšej časti, chcela by som vám poďakovať za to, že tu so mnou, Lauren a ostatnými stále ste, hoci nepridávam nejako pravidelne (ráta sa raz mesačne za previdelnosť? Lol, posnažím sa polepšiť). Ďakujem vám aj za vaše hlasy, nechce sa mi veriť, že sa tento príbeh opäť raz ocitol medzi tými "naj"? Hlavne, keď to ja sama takto neberiem, nakoľko sa stále je v čom zlepšovať.

Ďakujem vám. A veľmi rada by som vám venovala túto kapitolu, menovite ale: Millie, Veva, SunShines, Angela.

Vaša Perla. :)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XXII.: