OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XXIX.

14.04.2019 (11:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1164×

Kapitola dvadsiata deviata

Vedela som, že bolo na čase prebudiť sa. Miestnosť, v ktorej som sa nachádzala, musela byť na východe. Odvšadiaľ ku mne doliehalo svetlo.

Bála som sa otvoriť oči. Nevedela som, do čoho sa prebudím. Kde som sa nachádzala? S kým? V hlave mi nepríjemne trešťalo a spomienky sa mi vyhýbali. Všetko bolo zahmlené.

„Dajte jej len viac času. Nič iné nepotrebuje.“

Odniekiaľ ku mne doľahol ženský hlas, ktorý som nepoznala.

„Je mimo už druhý deň! O akom čase to akože hovoríte?!“ ohradil sa Nate. Jeho hlas bol nezameniteľný. Znel vyčerpane, ale stále prísne.

Bol so mnou? Potom všetkom, čo som urobila a ako som ho ranila... Neodišiel?

„Chápem vaše znepokojenie, pán Maxwell,“ chlácholila ho neznáma. „Vaša snúbenica utrpela otras mozgu, mierny stupeň podchladenia a ako ste mi spomenuli, v poslednej dobe bola kvôli svadbe pod stresom. Spánok je to jediné, čo jej pomôže. Ako doktorka jej nič iné predpísať neviem.“ Na chvíľu sa odmlčala, zatiaľ čo ja som sa snažila vstrebať všetky informácie. Snúbenica? Svadba?

„Nečudovala by som sa, keby prespala celý týždeň. Jej telo si žiada oddych y vy to musíte rešpektovať. Je mi ľúto.“

Takže ma vzal do nemocnice? Čo však moje doklady? Povedal doktorke, čo sa mi naozaj stalo?

Počula som kroky, ktoré sa vzďaľovali, no zároveň jedny, ktoré sa rýchlo približovali.

Odrazu mi na tvári spočinula jeho ruka. Nežne ma hladil po líci a hoci sa mi to len ťažko priznávalo, nechcela som, aby s tým niekedy prestal.

„No tak, princezná, je čas sa zobudiť,“ zašeptal tak blízko, až ma jeho dych pošteklil na tvári. „Prosím, musíš sa zobudiť.“

Bohužiaľ, vedela som, čo sa stane po prebudení. Všetko pekné bude preč. Nastúpi realita, ktorej som sa obávala.

Nepatrne som sa pomrvila na posteli, len aby som mu dala znamenie, že sa prebúdzam. Mal šancu na útek. Ako som tušila, jeho ruka v sekunde zmizla z mojej tváre. Pokožka rázom pôsobila chladnejšie.

Opatrne som otvorila oči. Párkrát som musela zaklipkať, aby sa prispôsobili presvetlenej izbe. Miestnosť, v ktorej som sa nachádzala, rozhodne nepatrila medzi tie klasické nemocničné izby. Toto som si rozhodne nemohla dovoliť. Myslel si Maxwell, že zarábam milióny?

„Ostal si,“ vydýchla som sťažka, keď sa moje oči pristavili na jeho postave. V ústach som mala sucho.

„Ostal som,“ prikývol a posadil sa do najbližšieho kresla.

Tvár mal ako vytesanú z kameňa. Nečitateľný výraz, unavené oči a mierne kruhy pod nimi. Ruky zatínal do pästí, akoby s niečím bojoval.

„Kde to sme?“ 

„V nemocnici v Stockbridge,“ vysvetlil pomaly a pozorne ma sledoval.

„V Stockbrige? Ale... to je predsa skoro hodinu od Atlanty.“ Ostala som na neho ohromene civieť. Netušila som, čo povedať. Ako sme sa dostali tak ďaleko? Vlastne... kde sme sa stretli?

Spomienky sa ku mne začali nárazovo vracať. Všetky. Ani jedna minúta mojej pamäti neunikla.

„Nemohli sme sa vrátiť do mesta. Haváriu nahlásili polícii a tí sa k nám hnali z Atlanty. Toto bolo prvé, čo mi po ceste vyhodilo GPS,“ pokrčil plecami, akoby sa nič nedialo, ale ja som vedela, že klamal. Niečo mi tajil.

„Nate, povedz mi to,“ požiadala som ho jemne.

Blondiak sa postavil a prešiel k oknu. Otočený mne chrbtom si založil ruky do vreciek. Mlčal a ja som nevedela, čo mohlo za tú prudkú zmenu.

„Sebastiana zatvorili,“ prehovoril. „Keby ho nebolo, boli by sme na jeho mieste. Otec sa dohaduje s policajtmi a snaží sa ho dostať von, ale... Je to otec. Nič nepríde zadarmo. Pri ňom má všetko svoju cenu.“ Prudko sa otočil a v jeho pohľade bolo to, čoho som sa obávala.

Nevypovedané otázky.

„Vieš, čo je na tom všetkom najhoršie?“ pozdvihol spýtavo obočie a nenechal ma prehovoriť. „Aj keď je môj brat vo väzení a otec by ma najradšej prerazil, mňa zaujímaš ty. A tvoja dohoda či čo si to s ním mala.“

Zhlboka som sa nadýchla. Mala som pred sebou veľa vysvetľovania, ale teraz som už nemala čo stratiť. Po tom plávacom zážitku som sa už ničoho nebála.

„Všetko začalo, keď sa dozvedel o mojej rodine. O Calebovi...“ zahryzla som si do pery, „o Emerie...“ Akonáhle som vyslovila jej meno, už to viac nebola len vymyslená rozprávka, ale skutočnosť.

Rozprávala som s dôrazom na každé slovo a snažila sa Natovi vysvetliť, aké nebezpečné bolo zahrávať sa s jeho otcom. Povedala som mu dokonca aj o Frederickovi a ako sa snažil Vincenta zničiť on. Nedokázala som v sebe už dusiť informácie a súdiac podľa Maxwellovho pohľadu na mnohom už nezáležalo. Jeho viera vo mňa bola otrasená v samotných základoch. Nie z každého dna som sa dokázala vyhrabať.

„Koľko má rokov?“ spýtal sa odrazu, zatiaľ čo mi uhýbal pohľadom.

„Prednedávnom oslávila šieste narodeniny. V ten deň som ju videla prvýkrát.“ Pri tej spomienke som sa sama pre seba usmiala, pretože aj cez slzy, ktoré som v noci vyronila, mi stála za to. Jej jemná tvárička a očká, ktoré sa rozžiarili pri darčeku pre mňa znamenali všetko. Tešila som sa na deň, kedy ju uvidím v mojom vlastnom byte, kde bude mať vlastnú izbu.

„Došľaka, Lauren!“ pretrel si strhanú tvár. „Ani raz ti nenapadlo povedať mi o nej? Zdôveriť sa mi? Mohli sme niečo vymyslieť! Myslíš, že by som ti nepomohol?“

„Nikdy som nemyslela, že to s nami zájde tak ďaleko,“ priznala som. „Emerie nie je vec, aby som ju s niekým len tak zdieľala.“

Chcela som sa posadiť na posteli, ale ruky som mala ešte stále slabé. Nate ku mne okamžite pristúpil a pomohol mi. Potom, akoby sa zháčil, a o krok odo mňa cúvol.

„A ty si?“ prižmúril vyčítavo oči.

„Všetci robíme, čo musíme, Nathaniel. Čo by si robil na mojom mieste? Ha? Keby to bolo opačne a ty by si mal dieťa, ktoré by potrebovalo domov... Ako by si sa zachoval?“

Rázom zmĺkol.

Bolo ľahké súdiť druhého, kým nebol nútený kráčať v jeho stopách. Nie všetky problémy mali jednoduché riešenia. Vari si myslel, že len ja som si to zbytočne komplikovala?

„Neviem,“ pripustil nakoniec.

Hoci sklonil hlavu a prešiel posadiť sa, necítila som sa ako víťaz. Bola som ešte stále ubolená a grogy, pravdepodobne z liekov, a na hádky som nemala energiu. Pravdupovediac... Nemala som energiu ani na život. Aj ten pôsobil dosť vyčerpávajúcu.

Čo robia ľudia, keď nevedia, ako ďalej?

„Myslím, že si to od začiatku bola ty,“ zašepkal a prvýkrát po dlhej dobe mi pozrel priamo očí. Ja som, bohužiaľ, nechápala, o čom presne hovoril.

„Keď som ťa vzal do novín, pýtala si sa ma, či som šťastný,“ povzdychol si, ako niekto, kto spomínal na iné, jednoduchšie, časy. „Keďže som bol naštvaný za to, čo som sa dozvedel od Sebastiana, nepovedal som ti to, hoci som chcel. Bola si to ty, Lauren. Ukázala si mi, aký som bol osamelý aj v prítomnosti ľudí. Pýtala si sa na otázky, ktoré nikoho nezaujímali. Videla si ma.“

Na sekundu som zatajila dych. Vôbec sa mi nepáčilo, kam tým smeroval. Niečo v hlave mi našepkávalo, že to nebude nič dobré.

Nate sa opäť postavil, len aby nejako zamestnal svoje telo.

„A ja som videl teba,“ ukázal na mňa. „Aspoň som si to myslel. Potom všetkom, čo sa stalo, naozaj neviem, čo som videl. Ľudskú bytosť alebo robota? Bola si to ty, kto sa zaujímal, či si len plnila to, čo ti povedal otec, aby si dostala dcéru?“

Jeho otázky ma zaskočili. Mohla som čakať podobnú reakciu, a predsa som nikdy nepomyslela na takýto záver. Čo ma však ranilo najviac bol lesk v blondiakových očiach. Slzy, s ktorými urputne bojoval, len aby som ich nevidela.

„Nate...“

„Záležalo ti na mne aspoň spolovice tak, ako mne na tebe?“

Neviditeľná ruka mi stlačila srdce. Vzduch naokolo zhustol.

Chcela som to vzdať. Prestať sa brániť a nechať svet, nech ma zničí ešte viac. Stále som si nahovárala, ako pre mňa ostatní nič neznamenajú, ale opak bol pravdou. Predstava budúcnosti, v ktorej nebol Nathaniel, ma desila. Rovnako ako ma desil pohľad do jeho očí, prostredníctvom ktorých som bola schopná vidieť jeho ranenú dušu. Sklamala som ho. Ublížila mu.

Nezaslúžila som si ho.

Neisto som si zahryzla do pery, pretože opäť sa mi ponúkali dve možnosti. Priznať, ako sa bez neho cítim, alebo ho nechať ísť?

„Jasne. Chápem,“ odfrkol.

Maxwell sa mi otočil chrbtom a bez slova smeroval k dverám. Nemohla som ho nechať odísť, a predsa som neprehovorila. Prečo som nedokázala urobiť to, čo bolo správne?

„Som sebec!“ vyhŕkla som bez rozmyslu, len aby neodišiel.

Opatrne som sa pokúsila podvihnúť ešte viac a zložila zo seba paplón. Nohy mi pristáli na podlahe, avšak tá, ktorá prešla oknom bola dobre obviazaná. Bolela ma ako čert, no úspešne som to odignorovala.

„Lauren, ľahni si,“ otočil sa ku mne.

„Nie,“ zaprotestovala som a postavila sa na studenú zem. Rukami som sa držala postele, pretože všetko sa so mnou točila. Nebola som si ani istá či vidím Nata naozaj tak blízko, alebo ešte stále pri dverách.

„Vždy mi na tebe záležalo, Nathaniel. Snažila som sa urobiť správnu vec a držať ťa od všetkého ďalej, lenže nakoniec som to bola ja, kto sa nedokázal držať ďalej. Nedokázala som sa na seba pozrieť, keď som vedela, čo odo mňa chcel Vincent a ja som chcela byť pri tebe. Vieš, aké bolo náročné nerozbehnúť sa do tvojej izby a všetko ti nepovedať?“ Noha ma neposlúchla a pošmykla sa, takže som pristála tvrdo na posteli.

Sykla som do bolesti, lenže aj to bolo nič v porovnaní s tým, čo sa odohrávalo v mojom vnútri. Nebola som spisovateľ ako on, nevedela som to so slovami. V labáku som dokázala stráviť aj hodiny, s ostatnými som to nejakým zázrakom dokázala vydržať pár minút.

„Neviem vyjadriť svoje city. Nedokážem ti dať, čo odo mňa chceš, pretože...“ smutne som zvesila plecia. „Nech sa stane čokoľvek, stále to bude Emerie a Caleb, ktorí budú na prvom mieste, Nate. Je mi to ľúto.“

Niečo ma zaštípalo v očiach. Nemohla som k Natovi ani len dvihnúť zrak, pretože som sa bála, čo uvidím.

„Nikdy by som od teba nechcel, aby si si vybrala medzi mnou alebo svojou rodinou,“ prehovoril po chvíli pomaly. Oči mi padli na jeho topánky, ktoré zastali predo mnou. Prstom mi dvihol bradu a donútil ma pozrieť sa na neho. Prečo som len nemala silu odtiahnuť sa?

„Pre svojich súrodencov by som šiel aj cez mŕtvoly, Lauren. Chápem, že si urobila to, čo si uznala za správne, ale musíš pochopiť aj ty mňa... Nedokážem byť stále ten posledný na zozname. Chcem, aby si na mňa myslela skôr, ako na celý svet. Chcem, aby si o mne premýšľala, keď sa niečo stane. Nepotrebujem, aby si mi tajila veci, nie som Sherlock Holmes, aby som z teba všetko ťahal...“

Ozvalo sa klopanie na dvere, v ktorých sa odrazu zjavila doktorka. Súdiac podľa jej rýchlych pohybov to bola tá, ktorá sa s Natom prednedávnom rozprávala.

„Tak už ste hore! Konečne sa vás váš snúbenec dočkal!“ zvolala a hlas jej prekypoval sarkazmom. Akoby Natovi vyčítala, že ma zobudil nasilu.

„Áno, už som hore,“ usmiala som sa pri pohľade na Nata, ktorý na sekundu zneistel. Nečakal, že sa dozviem o jeho menšej historke s naším vzťahom.

„Ďakujem vám za všetko, čo ste pre ňu urobili, doktorka RIchardsová,“ usmial sa na ňu Nate, akoby sa s ňou vôbec nehádal.

„Richardsová?“ vyjavene som pozrela na mladú ženu oproti, ktorá odo mňa mohla byť nanajvýš o šesť, možno sedem rokov staršia.

Žena na mňa nechápavo pozrela, no prikývla.

„Prepáčte mi to,“ ospravedlnila som sa hneď na úvod, len aby som ju nepriviedla do väčších rozpakov. „Pripomínate mi totiž doktorku Richardsovú, neonatologičku v Griffine.“

Na ženinej tvári sa okamžite objavil hrejivý úsmev. Akoby chápala moje zmätenie, tak len prikývla.

„Pozerám, že mamu jej povesť predchádza vo všetkých mestách.“

„Mamu?“ zopakovala som po nej zarazene, hoci mi to mohlo dôjsť. Obe mali prirodzene ryšavé vlasy, ktoré ladili s pehami na ich tvárach a obe vo mne od prvej chvíle vzbudili pocit istoty. Samozrejme, že museli byť rodina.

„Takže vy dve sa poznáte?“ Natovi sa táto situácia nepozdávala, tak som ho chytila za ruku a donútila ho sadnúť si vedľa mňa. Potrebovala som ho mať pri sebe a bolo mi jasné, že pred doktorkou sa neodtiahne.

„Jej mama ma pred rokmi zachránila,“ nasucho som prehltla, pretože aj keď vedel o Emerie, stále netušil, kto je jej otcom. „Keby nebolo jej, pravdepodobne by som tu dnes takto nesedela,“ pozrela som na doktorku a usmiala sa. Jej mame som ďakovala za život. Ukázala mi cestu tam, kde som ja videla priepasť.

„Ona priviedla na svet Emerie.“

„Počkať!“ vytrieštila na mňa doktorka oči. „Vy ste... To ste vy?“ Vyzerala, že nebola schopná poskladať dohromady jednu súvislú vetu. „Pred rokmi, piatimi či koľkými, mi mama povedala o jednej pacientke, ktorá prišla v noci na príjem sama s tým, že jej praskla plodová voda. Jej matka prišla až keď bolo po všetkom. Prišla si po dieťa...“

Stisla som Natovi ruku a zatvorila oči. Pamätala som si to, akoby to bolo len včera.

„Áno, bola som to ja.“

„Páni,“ vydýchla užasnuto. „Viete, že o vás zvykla premýšľať? Príliš jednoducho si vytvára vzťah k pacientom a vy... Boli ste v nemocnici dosť dlho na to, aby vás brala inak.“

Pevne som stisla pery, len aby som neplakala. Na doktorku Richardsovú som nikdy nespomínala inak než v dobrom, pretože to ona mi podala pomocnú ruku, keď sa odo mňa mama odvrátila. Bola prvá osoba, ktorá mi povedala, kde vzali Caleba. Sama ma k nemu odviezla, keď som ju o to po týždňoch požiadala.

„Ďakujem vám,“ povedala som úprimne. „Ďakujem, že ste mi pomohli a dúfam, že by ste to mohli odkázať aj vašej mame.“

„Nemáte vôbec za čo. Nielenže to je moja povinnosť, robím to rada. Všetci by sme si mali pomáhať, nahľadiac na to, či sme alebo nie sme doktormi,“ sprisahanecky na mňa žmurkla. „Nechám si vás tu ešte cez noc na pozorovanie, ale zajtra by sme vás mohli prepustiť.“

„To znie super. Nemocníc som si užila viac ako dosť.“

„Zatiaľ si ešte oddýchnite,“ zaželala mi skoré zotavenie a dala sa na ústup.

 V izbe zavládlo ticho. Ani jeden z nás sa nemal k slovu, ale tentokrát sa odo mňa Nate neodtiahol. Netušila som, prečo, ale rozhodla som sa držať sa ho. Mohol to byť náš posledný deň, tak prečo si sebecky neuchmatnúť tých pár dotykov?

„Je mi to ľúto,“ zašeptal do ticha Nate a pevnejšie ma chytil.

Nemusel nič hovoriť. Vedela som, že na to prišiel. Bol vnímavý a rýchlo si dal dve a dve dokopy.

„Keby som ťa nepoznal, neveril by som, že to nejaký človek dokáže tak dobre maskovať. Si silná, Lauren. Chcem ti pomôcť,“ otočil sa na mňa posmutnene. „Chcem, aby si dostala naspäť svoju dcéru, pretože viem, že budeš úžasnou mamou.“

Pustil ma a oddialil sa. Prichádzalo ale, na ktoré som ešte nebola pripravená. Nechcela som ho počuť povedať to.

„Dostaneš Emerie do svojej opatery, sľubujem,“ vyzeral odhodlane, ako vždy, keď vravel o niečom, čo miloval. „Pomôžem ti ako len budem môcť, ale potom...“ zahryzol si do pery.

„Bude koniec, Lauren.“

V tej chvíli mi v hrudi niečo vybuchlo a ja som vedela, že to bol posledný kúsok, ktorý držal srdce pohromade.

Kapitola XXVIII. / Kapitola XXX.

Myslím, že sa dalo len čakať, kedy príde táto chvíľa. Každý si zaslúži vlastné šťastie a byť pre niekoho na prvom mieste. Kto ale čaká na Nata?

Po všetkých kapitolách, ktoré som s ním napísala... Je to moja obľúbená mužská postava, s ktorou sa dokonalo pracuje. Dúfam, že ste si ho obľúbili aspoň spolovice tak ako ja.

Čaká nás, viac-menej, výročná, 30-ta kapitola. Zatiaľ čo o takomto čase v Hated čakal na Hate a Roba nový začiatok, tu sa zdá, že všetko končí... Tak som sa rozhodla, že to nechám na vás... Chceli by ste kapitolu z pohľadu Lauren, alebo sa opäť pozrieme do Natovej hlavy?

Vidíme sa nabudúce.

Perla :)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XXIX.: