OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XXX.

25.04.2019 (11:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1205×

Kapitola tridsiata

Nate

„Máš to u mňa, braček.“ Už asi po miliónty raz som ďakoval Sebastianovi, pretože som slovami nedokázal vyjadriť, ako veľmi mi pomohol. Bol som jeho obrovským dlžníkom a mohol to na mňa hocikedy vytiahnuť, ale keby som to musel urobiť znova, spravil by som to presne tak.

„Tomu ver, že to mám u teba,“ zasmial sa na odľahčenie do mobilu. „Vieš si predstaviť, ako vyzeral otec, keď kráčal za policajným náčelníkom? Myslel som, že ma zabije ešte predtým, než s ním začne hovoriť.“

„Nanešťastie, Seb, viem si to živo predstaviť,“ pritakal som, zatiaľ čo mi po tele naskákali zimomriavky. Riskoval kvôli mne a Lauren úplne všetko. Svoju slobodu.

Rovnako riskovala aj Lauren. Zaplietla sa s nesprávnymi ľuďmi, ktorí sa podľa všetkého dozvedeli o nej a otcovi. Kedykoľvek to proti nej mohli použiť, avšak ona si to neuvedomovala. Bála sa toľkých vecí, až si zabudla dávať pozor.

„Kedy prídete domov?“ vyrušil ma zo zamýšľania Sebastian na druhej strane.

„Neprídeme,“ zahryzol som si do jazyka a premýšľal, ako to podať čo najjemnejšie, aby som veľa nevyzradil. Lauren sa mi konečne zdôverila, no tieto tajomstvá neboli moje, aby som o nich hovoril. Aspoň zatiaľ nie.

„Čože? Ako to?! Potrebujem ťa tu, Nate! Otcovi preskočilo a ty ma len tak opustíš? Mám sa hodiť z mosta tiež?“

„Neprežívaj to, Seb,“ pretočil som nad tým bláznom očami. „Ja... Musím ešte s niečím Lauren pomôcť, ale potom sa vrátim...“

„Sám?“

„Pomôžem vám?“ ozvala sa predavačka zarovno s mojím bratom, až som nevedel, komu odpovedať skôr.

„Nie, ďakujem,“ široko som sa na ňu usmial a schytil do rúk prvý set spodného prádla, na ktorý som dočiahol. „Už som si vybral.“

Predavačka sa zatvárila zmätene, potom sa schuti zasmiala. Sebastian mi medzitým niečo hučal do ucha, ale kto som bol, aby som ich vnímal oboch? Potreboval som si predsa spomenúť, akú veľkosť podprsenky mala Lauren!

„Nie je na Vianoce trochu priskoro?“ ukázala na červenú podprsenku, ktorá na sebe mala niečo biele, čo malo pripomínať snehový závoj. Očividne som trafil trochu vedľa.

„Myslíte? Nemali by byť Vianoce každý deň?“ spýtavo som pozdvihol obočie a nechal ju urobiť si vlastný záver. Namiesto zaoberania sa ňou som vykročil k vedľajšej uličke a pustil sa do hlbšieho hľadania.

Lauren mali dneska prepustiť, ale nemala so sebou žiadne poriadne veci. Teda... mala ich v kufri, no ja som sa potreboval vyvetrať.

„Čo, dofrasa, v tom meste robíš?“ zavrčal Seb.

„Nakupujem!“ bránil som sa automaticky. „Keby si to niekedy skúsil, ihneď by si pochopil, aké je ťažké byť ženou!“

Moje vysvetľovanie docielilo, že sa Sebastian začal rehotať na plné hrdlo.

„Ľutujem, že tam nie som s tebou, kamoš,“ upokojoval sa. „Ale teraz vážne, Nate. Čo si myslel tým, že prídeš sám? Chápem, že sa k nám Lauren nebude chcieť vrátiť...“

„Nikdy sa k nám už nevráti,“ prerušil som ho drsne. Potreboval som znieť odhodlane. „Skončil som to s ňou. Pomôžem jej trochu sa pozviechať po tej havárii, ale to je všetko. Vydiskutovali sme si isté veci a zistili, že tak to bude najlepšie.“

Vybral som zopár pekných kúskov a prešiel som k ďalším vrstvám odevu. Len to zamestnávalo moju myseľ, inak by som sa zbláznil. Ešte teraz ma pri spomienke na jej pohľad pichalo pri srdci.

„Čo sú toto za sračky, Maxwell? Nie som debil, aby som ti to uveril!“ obvinil ma a musel som uznať, že ma prekukol lepšie, ako Lauren.

Robil som správnu vec. Musel som to urobiť.

„Nemôžem..“ prehltol som guču v hrdle. „Nedokážem sa na ňu pozerať, keď jej v očiach vidím výčitky, Seb. Trápi sa a ja jej len pridávam starosti. Keď to skončím a nechám ju ja, nebude na mňa myslieť. Bude sa sústrediť na ostatné veci. Čo to nechápeš? Chcem urobiť to, čo je dobré pre ňu aj pre mňa.“

„Hej, jasne, že chceš,“ povedal so značnou dávkou sarkazmu a možno som nevidel jeho výraz, dokázal som si predstaviť, ako nado mnou pretáčal očami. Vždy si myslel, že priveľmi dramatizujem.

Povedať Lauren, že s ňou končím, chcelo všetku silu, akú som v sebe dokázal nájsť. Bolela ma myšlienka, že ju neuvidím, hlavne, keď som videl, ako sa v nej niečo pohlo. Ako sa mi snažila všetko vysvetliť. Dokonca mi povedala o tom, ako sa narodila Emerie!

Mimovoľne som zaškrípal zubami. Vždy som si myslel, že žijem v dysfunkčnej rodine, ale z tej jej sa mi robilo zle od žalúdka.   

Nechcel som, aby sa kvôli mne cítila previnilo. Videl som, ako svoje rozhodnutia ľutuje a to ma usvedčilo v tom, že skutočne bola nevinná. Na ničom inom nezáležalo.

„Ja som sa snažil urobiť dobrú vec s Claire a všetko som pokašľal. Pochybujem, že ty a Lauren skončíte inak. Myslím, že my, Maxwellovci, sme prekliati.“

„Nerád ti vyvraciam tieto skvelé teórie, ale pletieš sa. Hate sa podľa všetkého podarilo nájsť šťastie...“

„Preboha, Hate! Úplne som na ňu zabudol!“ buchol sa, asi po čele, Seb.

„Neboj sa, nepoviem jej to...“

„Ty nerozumieš! Ja... volal som ti, lebo...“ Dych sa mu zrýchlil, akoby mi chcel povedať niečo dôležité, ale nevedel, kde začať. „Keď sme vyšli z policajnej stanice a mierili k autu, zastavil ma nejaký policajt a kým po mne vrieskal, otec niekomu volal. Najprv som nevedel, o čo sa jedná, ale potom som začul Hatsheps a zmluvu, a koniec týždňa... Mám pocit, že sa jej otec niečím vyhrážal!“

Svet sa so mnou zatočil. Nepotreboval som počuť viac, pretože som vedel niečo, čo Sebastian nie. Všetko sa kazilo.

„Došľaka!“ zanadával som tak nahlas, až som na seba pritiahol pozornosť okoloidúcich ľudí.

„Chce, aby sa vrátila,“ vydýchol som takmer nečujne. „Lauren odišla a on už viac nemá...“ Nedokázal som to ani vysloviť. Triasol som sa.

„Došlo mi to,“ bolo všetko, čo na to Seb povedal.

„Musíš dať na Hate pozor. Postaraj sa o to, aby sa jej nič nestalo a hlavne neurob nič, čo by som neurobil ja...“

 „Tak nebuď debil a povedz Lauren, že si klamal. Nevydržíš bez nej ani deň.“

„Nebudem jej hovoriť to, čo si praješ povedať Claire ty,“ krútil som hlavou. „Nemiešam sa ti do vzťahu, tak ty nerieš ten môj, prosím.“

„Obaja vieme, že to budem ja, kto ti bude pomáhať hľadať rozptýlenie, ale dobre. Nech je po tvojom. Nestarám sa.“

Rozlúčili sme sa dosť rýchlo, čo vo mne zanechalo ešte viac pochybností. Robil som dobrú vec? Vyhrával som? Prečo sa mi zdalo, že sa mi všetko pred očami rúcalo?

S trasúcimi sa rukami som kupoval všetko, čo sa mi páčilo a neriešil som, koľko toho na konci bolo. Niečo v mojom podvedomí vrieskalo, že to aj tak bolo málo. Sebastianove slová sa mi pri platení ešte stále ozývali v hlave.

Poďakoval som predavačke a s tromi taškami som sa vyvalil k svojmu autu, nevnímajúc šum, ktorý mi panoval v hlave. Nemohol som Lauren povedať pravdu, nie teraz, keď som to konečne ukončil. Musel som urobiť, čo bolo správne. Keď sa jej podarí získať Emerie, bude všetku energiu potrebovať na ňu. Ja by som jej len prekážal, hoci by to neuznala. Na to bola príliš dobrá. Všetkých kládla pred seba.

Cestou do nemocnice som sa ozval Sethovy a uistil ho, že po jeho dvadsiatej piatej správe rozumiem, aké je nevyhnutné, aby som mu do zajtra odovzdal spracovanú rubriku. Bolo nad slnko jasné, že by ma ten magor rád videl udupaného vlastným publikom, no uškodilo by to jeho novinám, takže nemal na výber než mi v kuse vyvolávať.

Na parkovisku som do jednej tašky nahádzal z každého rožku trošku, dúfajúc, že to Lauren nebude proti srsti, a vydal sa za ňou. Dúfal som, že sa bude cítiť lepšie. Že sa na mňa usmeje.

Debil. Nadával som sám sebe. Akoby sa mohla usmiať potom, čo som jej urobil? A prečo som mal pocit, že som tým klesol ešte hlbšie? Nebola dôvera a pravda to, čo som chcel od nej?

Naštvane som vybral mobil z vrecka a vytočil na ňom číslo jedinej osoby, na ktorú som mal väčšiu zlosť ako na seba.

„Čo chceš, Nate?“ ozval sa z druhej strany vážny Benov hlas.

„Čo chcem? Čo chcem?! Rozbijem ti hubu, ak sa otec čo i len dotkne Hate!“ zrúkol som po ňom a bolo mi jedno, kto každý sa za mnou otáčal.

„Tak to sa postav do radu, hneď za Roba a Olivera,“ znel smutne, ale ako som mu mal potom všetkom veriť? „Predvčerom som ju navštívil v jej práci a... Viem, že som urobil chybu.“

„Čo si urobil?“

„Vyzval som ju na súboj, čo asi? Robí v nejakom boxerskom centre, tak mi napadlo, že to bude dobrý spôsob, aby nikam neušla.“

Zúfalo som si pretrel tvár a snažil sa predstaviť si aspoň jeden scenár, v ktorom by to nedopadlo tragicky. Bolo to nemožné.

„Potratil si všetkom zdravý rozum. Ako môžeš byť právnik, keď nedokážeš viesť žiadnu kultivovanú konverzáciu? Ha? Robíš tie isté chyby, dookola a nevšímaš si, čo máš pod nosom,“ krútil som nesúhlasne hlavou.

„O čom to hovoríš?“

Jasné, ničomu nerozumel! Akoby aj mohol? Vyznal sa vo faktoch, lenže to bolo všetko. Jeho hlava patrila len naučeným poučkám a tomu, čo mu ľudia povedali. Nevedel čítať medzi riadkami rovnako ako si nevšímal to, na čo ten druhý priamo nepoukázal.

Preto nikdy nemal šancu s Maggie. Bola pre neho pridobrá.

„Zabudni na to, aj tak by si to nepochopil.“

Sám pre seba som sa musel zasmiať.

Roky som ho potajme považoval za vzor dokonalého muža. Múdry, rozhodný a presný. Dnes som však ďakoval Bohu, že som bol jeho opakom. Byť zaslepený ako on muselo byť hrozné. Ľutoval som ho.

„Naša sestrička teraz vystupuje pod menom Christine,“ prehovoril po chvíli ticha, ktoré sa medzi nami rozhostilo. „Zmenila sa. Obávam sa, že jej nové ja doma nenájde pochopenie...“

„Naozaj?“ zatiahol som sarkasticky. Možnože nebol tak stratený ako som si myslel.

„Čo odo mňa chceš počuť? Urobil som chybu a mrzí ma to! Snažím sa všetko odčiniť, Nathaniel! Volal som s Oliverom, na všetko dozrie.“

Samozrejme, že mu volal. Keď sa schyľovalo k búrke, bol to Oliver, kto mal záložný plán. Viac ako bratove chyby ma ale zaujala Hatina zmena.

„Christine,“ zašepkal som jej meno a skúšal, ako to znelo.

Dokonalo.

„Mal by som pre teba jednu, možno dve úlohy, braček,“ napadlo mi odrazu. „Ak chceš napraviť, čo si pokašľal, tvoje právnické schopnosti by sa mi mohli hodiť.“

„Čokoľvek potrebuješ.“

Svedomie ho muselo poriadne zožierať, keď tak rýchlo súhlasil a netušil, s čím vlastne.

„Dobre, neskôr sa ozvem a všetko ti vysvetlím.“ Surovo som zrušil hovor a zastrčil si mobil do vrecka vo chvíli, keď som zastal na Laureninom poschodí.

Doktorka Richardsová musela o Lauren vedieť od samého začiatku, inak by jej príjem istotne neprebehol tak jednoducho. Čudoval som sa, prečo nemala žiadne otázky, prečo sa nepýtala na incident, a prečo si všetko vzala na starosť ona. Ak som sa nemýlil, nebola traumatológ ani nič podobné.

Vošiel som do izby práve včas, keď sa Lauren snažila vstať z postele. Môj zrak padol na jej obviazaný členok, ktorý si škaredo poranila, keď sa chcela dostať z toho prekliateho auta. Ešte stále som bol naštvaný na celý incident, ale nie na Lauren.

Nenávidel som svojho otca.

Ako mohol jeden človek takto klamať a zneužívať dôveru, ktorú sme doňho vložili? Nemal v sebe ani štipku lásky k vlastným deťom?

„Ahoj,“ pozdravila mi Lauren, čím ma vrátila do prítomnosti. V sekunde som k nej prikročil a pomohol jej postaviť sa.

„Pomaly,“ upozornil som. „Tá noha bude chcieť oddych.“

„Je to len povrchné zranenie, neprídem o ňu,“ pretočila očami a pustila sa ma. „Doktorka Richardsová ma prepustila a povedala, že stačí, keď to budem natierať obyčajným krémom. Nie je to nič vážne, Nathaniel.“

Počuť ju vysloviť moje celé meno bolo ako dostať facku. Celé mená zneli príliš formálne pre ľudí ako my. Mohla mi povedať akokoľvek, aj debil by bolo v tejto chvíli výstižnejšie.

Nechal som ju ísť na záchod, zatiaľ čo ja som jej na posteli rozložil všetko oblečenie, ktoré som pre ňu kúpil. Odrazu som si nebol istý či to bol dobrý nápad. Hlavne, keď som si pozornejšie prezrel dĺžku hnedých šiat, ktoré som vybral. Možno som to mal staviť na nohavice, ale kto som bol, aby som si zapamätal všetky veľkosti? Spomenúť si na topánky mi zabralo väčšinu času!

„Mám pre teba zopár správ, ale neviem, ktorá je horšia.“ Snažil som sa nadviazať konverzáciu. „Sebastiana pustili, ale nepovedal mi nič o otcovej reakcii. Jediné, na čo sa zmohol bolo, že všetku pozornosť zvalil na Hate. Verila by si?“ Hovoril som viac pre seba ako pre ňu. Netušil som, či ju ešte niekto z našej rodiny zaujímal, ale potreboval som sa niekomu zdôveriť.

„Vedela si, že Hate... teda, po novom Christine, bola v New Yorku?“

Rečnícka otázka.

Jasné, že vedela.

„Myslel som, že keď niekam odíde, bude si dávať pozor, ale ona nie. Pri prvej príležitosti natrafila na Bena a on, keďže je blbec, zavolal otcovi. Mal by som sa hnevať, ale chápem ho. Urobil, čo považoval za správne. Nevedel pravdu, no Christine na to teraz doplatí, keď sa vráti...“

„Robíš si zo mňa srandu?!“ ozvalo sa spoza mňa. Prudko som sa otočil a videl Lauren, ktorá sa držala kľučky, akoby ju mohla ušetriť pravdy. Podľa všetkého jej nič z toho nebolo jedno.

Zahryzol som si do jazyka.

„Bohužiaľ, nie. Dozvedel som sa to dnes ráno.“

Laurenin pohľad zjemnel, avšak strach a hnev sa z jej výrazu nevytratili. Pomaly prešla k posteli, ale rýchlo sa zarazila a ostala civieť na všetko, čo na nej bolo.

„Odkiaľ... Čo to je?“

„Vedela si, že pre všetkých takmer utopencov dole majú taký prístroj, ktorý ti nakombinuje nové oblečenie?“ Chcel som odľahčiť situáciu, ale Lauren to veľmi zábavné neprišlo.

„Prečo si so mnou robíš starosti?“ pokrútila hlavou a odstúpila odo mňa. Prešla k oknu a objala sa rukami.

„Neviem si predstaviť, že sa tam Hate vráti,“ hlesla a kedy som neprikročil bližšie, nepočul by som ju. Otočila sa a v očiach som jej videl potláčané slzy. „Čo ak jej ublíži, tento raz ešte horšie, ako naposledy?“

„Naposledy?“ zvraštil som obočie a v tej chvíli mi došlo, že tie dve boli skutočné priateľky. Tak, ako mi Hate, vlastne Christine, radila, kde nájsť Lauren, ona zas poznala všetko, čo jej otec urobil.

Akoby mi čítala myšlienky, rýchlo stisla pery a uhla pohľadom.

„Čo jej otec urobil naposledy, Lauren?“ dožadoval som sa odpovede. Prečo som sa sestre nečudoval, že predo mnou mala tajnosti?

Oblizla si pery a odhodlane na mňa pozrela.

„Keď sa ma opýtaš na moje tajomstvá, poviem ti ich, ale nemôžem ti povedať tie, ktoré som sľúbila, že udržím. Takto dôvera nefunguje.“

Mala pravdu. Bola múdra a vážila si priateľstvá nadovšetko. Aj to bola jedna z vecí, ktoré som na nej miloval.

Chcel som sa jej dotknúť. Potreboval som cítiť jej blízkosť a vedieť, že neodíde. V poslednej chvíli som sa však zarazil a uvedomil si, že presne to sa stane.

Opustí ma.

„Chápem,“ prikývol som. „Opýtam sa na to sestry, keď sa vrátim.“

„To by bolo fajn. Takéto veci je najlepšie počuť z prvej ruky, nie od niekoho iného.“

Pohľadom zaletela k oblečeniu, ktoré ešte stále ležalo na posteli.

„Nemajú dole prístroj s oblečením, však?“ pozdvihla obočie a ja som sa schuti zasmial.

„Nie, nemajú,“ priznal som. „Nechcel som sa ti hrabať vo veciach, tak som ti radšej doniesol niečo nové. Nechám ťa prezliecť sa.“

Bez zbytočných rečí som začal cúvať z izby, kým sa Lauren priblížila k posteli. Rukou siahla dovnútra tašky, kde mala spodné prádlo, a hoci som chcel vidieť jej výraz, zatvoril som za sebou dvere.

Nechcel som nič riskovať.

Na chodbe som si všimol niekoľko sestier, no stále ich nebolo práve toľko, koľko by som v takom zariadení očakával.

„Neviem si predstaviť, aké to tu bude, keď odídeš,“ sťažovala sa jedna zamestnankyňa druhej. „Chápem, že to musíš urobiť, ale... Budeš mi chýbať.“

„Aj ty mne, zlatko. Vieš ale, ale že malému neprospievajú tieto zmeny. Musím pozerať na rodinu,“ obhajovala sa druhá a keď sa mi ich chvíľka zdala intímna, opäť som si vytiahol mobil a zapozeral sa na displej.

Mal som plán. Nepremyslený, s veľa chybami, ale mal som ho. Keby sa Laureninho prípadu ujal Ben, mal by som istotu, že do toho dá všetko. Boj o dieťa bol beh na dlhú trať. Nemohla si na to najať len tak hocikoho. Potrebovala toho najlepšieho. A Benjamin, hoci som to nerád priznával, bol prvou voľbou.

Vo vrecku mi zavibroval Laurenin mobil, ktorý som u seba schovával, kým sa niekde neubytujeme.

Kam si sa podela? Dva dni za sebou??? Chceš výpoveď?!

Prečo som myslel na všetko, len nie na jej prácu? Ako to, že som zabudol na ten sprostý klub, ktorý by som najradšej podpálil?

Keď išlo o Lauren, nejednal som racionálne. Nebol som toho schopný.

Výpoveď? Fajn nápad. Končím!

Kým som si uvedomil, čo som urobil, bolo neskoro. Odoslal som správu nejakej Angele, ktorá si to určite hneď prečítala, nakoľko mi v druhej chvíli začal jej mobil vyzváňať. Zvolil som si zbabelú cestu a vypol zvonenie. Nechal som ho vibrovať vo vrecku. Musel som predýchať fakt, že som práve pripravil Lauren o prácu. Ako si ale predstavovala vysvetľovanie svojej práce pred súdom?

Dočerta!

Medzi odchádzajúcimi hovormi som našiel jedno číslo a kým sa mi okysličoval mozog, nechal som ho zvoniť.

„Čo zas chceš, Maxwell?“ ozval sa Seth asi po treťom zvonení. „Zatiaľ mi od teba neprišiel žiaden mail, takže netuším, o čom sa chceš baviť!“

„Potrebujem od teba jednu službičku,“ precedil som pomedzi zuby a počúval jeho hrdelný smiech.

„Ako prosím? Chceš moju pomoc? Tak to som samé ucho,“ uťahoval si zo mňa a ja som to trpel, nakoľko bol mojou jedinou spásou.

„Potrebujem, aby si u seba niekoho zamestnal,“ povedal som bez okolkov, nakoľko som netušil, ako dlho ešte Lauren bude v izbe.

Nasledoval ďalší smiech.

„Keď pretiahneš nejakú tvoju spolužiačku, neznamená to hneď, že u mňa bude robiť. Smola.“

„Nejedná sa o žiadnu spolužiačku, ani len študentku žurnalistiky. Potrebujem len jednu voľnú pozíciu, Seth,“ zahryzol som si do pery, až som na jazyku pocítil chuť vlastnej krvi. „Prosím!“

„Počuť ťa hovoriť prosím je príjemná zmena, hlavne oproti nášmu raňajšiemu rozhovoru. Stále však nechápem, čo z toho budem mať ja.“

Samozrejme, že mu išlo o vlastný profit! Noviny sa síce nerútili kvôli nedostatkom pracovníkov, ale nebolo nás tam ani nazvyš. Každý si robil svoju prácu, pretože inak by sme nefungovali. Neboli by sme najlepší. A to bol predsa náš cieľ.

„Povedz si cenu,“ zavrčal som. „Ale prijmeš ju hneď, keď s ňou prídem do firmy...“ Bolo mi nad slnko, že ma Lauren zabije, keď sa dozvie, čo som urobil. Bol som vlastne mŕtvy muž, no na rozdiel od nej som hľadel do budúcnosti. Chcel som, aby ju mala lepšiu a chcel som, aby som ju mohol ešte potom všetkom niekde vidieť.

Bol som sebec, ktorý sa jej nedokázal vzdať.

„Kto to je, Maxwell? Kvôli ktorej sa mi chceš upísať?“ Náramne sa zabával. „Žeby tá z poslednej akcie? Má riadne veľké ústa a keď sú dobré aj na iné veci ako na rozprávanie, ani sa ti nečudujem...“

„Máme teda dohodu?“ prerušil som ho, pretože jeho reči som nedokázal znášať ani o sekundu dlhšie. „Zamestnáš ju a môžeš si povedať, čo chceš.“

Nastalo dlhšie ticho, počas ktorého som myslel, že mi srdce vyskočí z hrude.

„Dobre,“ prikývol nakoniec. „Priveď ju. Bude robiť niekomu asistentku alebo čo ja viem čo. Zamestnám ju. Ale ty... Porozprávame sa po uzávierke. V sobotu ťa tu chcem vidieť.“

Tento raz to bol on, kto ma  zrušil.

Možno ma teraz mohol vydierať, tak či onak, vyhral som. Našiel som Lauren dobrú prácu a sebe tajný prístup do jej života.

Dvere od izby sa otvorili a keď z nich vyšla, bol som rád, že som sedel. Jej dlhé nohy vo vysokých čižmách vynikli a hnedé šaty obkreslili všetky krivky. Ešte dobre, že mali golier okolo krku, pretože by ma svojím zjavom dráždila ešte viac. Takto som sa dokázal ovládať.

Nasucho som preglgol a vykročil k nej. Nerozumel som, prečo sa na mňa mračila, ale rozhodol som sa ignorovať to. Ak ju štvalo oblečenie, čo môže povedať na prácu?

„Odkiaľ si vedel číslo... mojej...“ stisla pery a odvrátila tvár. Možno nechcela, no bola celá červená. Musel som sa na ňu usmiať.

„Čo by som to bol za snúbenca, keby som nepoznal svoju nastávajúcu?“ žmurkol som a zatiaľ čo ona vytrieštila oči, ja som pozrel na doktorku Richardsovú.

„Vypísali sme všetky potrebné papiere, všetko je vyplatené a keby sa niečo stalo, viete, kde nás nájdete,“ usmiala sa na Lauren a chytila ju za plece.

„Ďakujem,“ odvetila princezná. Na tvári mala úprimný úsmevom, ktorý som u nej už pár dní nevidel, naposledy vtedy, keď sa zvrtla moja návšteva v jej práci.

„Som rada, že som vás mohla spoznať. Škoda, že to nebolo za lepších okolností,“ pokrčila plecami a s tým sme sa rozlúčili.

Vzal som zopár vecí a v tichosti som Lauren viedol k autu, ktoré parkovalo priamo pred nemocnicou. Kráčať po jej boku v úplnom tichu bolo odrazu ohlušujúce. Chcel som sa s ňou rozprávať, chcel som jej povedať, čo sa stalo... Nedokázal som to.  

Nasadli sme do auta a zapli si pásy.

„Spomínaš si, keď som ti povedal, že ťa budem všade voziť?“ nadhodil som nenútene. „Myslel som to tak. Sľúb mi, prosím, že si už nesadneš na miesto vodiča.“

Moja čiernovláska ma prepichla pohľadom. Založila si ruky na prsiach a oblizla si pery, aby sa upokojila. Chcela ma zničiť?

„Len aby si vedel, išlo mi to dobre,“ trvala na svojom. „Zo začiatku...“

„Očividne,“ pritakal som. „Do chvíle, kým si sa nerozhodla okúpať sa.“

„Ty si ma hodil do rieky!“ ohradila sa automaticky. „Zatrúbil si na mňa. Myslela som, že ma chceš obehnúť, že ti prekážam. Nespoznala som ťa a spanikárila som.“

Nemusela hovoriť nič viac, jasne som si pamätal tú chvíľu, kedy zišla z cesty.

„Ďakujem, že si tam bol,“ šepla s pohľadom upreným na cestu pred nami.

„Bol som na ceste do Impéria,“ priznal som. „Chcel som sa natiahnuť v kancelárii nad barom, ale Sebastian mi zavolal, tak som to strhol za tebou. Vedel som, že nemôžem dôverovať žene za volantom.“

Snažiť sa o vtip v tejto situácii bolo nanič. Lauren sa nezasmiala. Celú cestu do hotela presedela v tichosti, žmoliac koniec jej šiat. Nevedel som, kde nastala tá náhla zmena, avšak nemal som sa čomu čudovať. Po všetkom, čo sa pokašľalo, ma skôr zaujímalo, nad čím premýšľala, aby sa držala pokope.

„Je to nádherné mesto,“ zamrmlala si pod nos keď sme prechádzali centrom. Aj keď som nechcel, musel som jej dať za pravdu.

Niečo na ňom bolo.

Cestovať ním vo mne vyvolávalo akúsi zvláštnu zmes pocitov. Nebolo obrovské, ale ani maličké. Nepanoval tu ruch ako v Atlante a ľudia sa na ulici míňali ako známi, nie cudzinci.

Páčilo sa mi tu.

Zastal som pred najbližším hotelom, ktoré mi ukázalo GPS.

„Dnes sa dáme dohromady a zajtra...“ nadýchol som sa, ale netušil, čo jej povedať. Povzbudiť? Nechať ju? Utešiť?

„Chápem,“ prikývla a bez rečí vystúpila z auta. Ubíjalo ma vidieť ju takto.

Rezignovane.

Vytiahli sme si kufre a kým Lauren šla dovnútra, ja som siahol po taškách zo zvyšným oblečením. Možno sa mi podarí nejako ju rozptýliť.

Vošli sme do hotela, ktorý bol zriadený luxusne na to, že mesto neobývalo práve veľa ľudí. Obaja sme sa rozhliadali naokolo, kým nám nepadol zrak na recepciu a na znudeného recepčného.

Mladík vyskočil na nohy hneď, keď nás zbadal.

„Dobrý deň, prajete si?“

„Dobrý deň, tuto s mojou snúbenicou by sme sa radi ubytovali,“ naširoko som sa usmial a privinul si Lauren k sebe. Každý dotyk som si vychutnával, akoby bol môj posledný.  

Lauren sa silene usmiala a položila mi ruku na hruď.

„Samozrejme,“ prikývol recepčný. „Na treťom poschodí máme voľné izby...“ rozprával a hľadal niečo  počítači. Nakoniec sa mu to podarilo a natešený z nových zákazníkov nám podal kartu.

„Nech sa vám páči. Poschodie 3, izba 9A,“ predniesol nacvičenie.

„Ďakujeme.“

Laurenin hlas znel ako zamat. Svojej úlohy sa zhostila ako profesionálka. Vzal som jej kufor k výťahu a kým sme nezmizli z dosahu jeho očí, usmievali sme sa na seba ako blázni.

Bolo tu mĺkvo.

Naša izba nebola taká, akú som očakával. Ten bastard nám dal manželský apartmán. Súdiac podľa výzdoby, novomanželský.

„Vitaj v Stockbridge, ženuška,“ žmurkol som na ňu a zatvoril za nami dvere.

Princezná prešla hlbšie do miestnosti a porozhliadala sa naokolo.

„Nate, prosím,“ otočila sa ku mne. „Nemusíš  sa kvôli mne pretvarovať, dobre? Chápem, že to chceš mať za sebou...“

Behom sekundy som nechal kufre padnúť na zem a podišiel bližšie k nej.

„O akej pretvárke hovoríš?“ prižmúril som oči. „Dobre, uznávam, možno som to trochu nafúkol s tou snúbenicou, ale všetci nám uverili.“

Videl som jej na očiach nerozhodnosť, akoby bojovala s potrebou zdôveriť sa mi. Opäť sa medzi nami vytvárala neviditeľná bariéra, ktorá sa len prednedávnom rozpadla.

„Nenávidíš ma?“

Strhol som sa. Nemohol som veriť vlastným ušiam. Naozaj sa ma to práve opýtala?

Myslel som si, že ju nenávidím. Keď som videl všetky fotky, kde bola s mojím otcom, chcel som ju nenávidieť. Dvíhal sa mi žalúdok z predstavy, že to všetko bolo hrané, ale teraz... Vedel som, ako veľmi som sa mýlil. Priznala sa a všetko mi vysvetlila... Akoby som ju potom všetkom dokázal nemilovať ešte viac, vediac, čím si prešla?

Tento raz som to nevydržal a jemne sa dotkol jej líca. Pohladil som ju a odhrnul neposlušnú kučeru z tváre.

„Nikdy, nech sa medzi nami stane čokoľvek, Lauren, by som ťa nedokázal nenávidieť. Nikdy!“

Túžil som vziať ju do náruče. Objať ju, pobozkať a uistiť, že okrem nej nebude nikto, kto by sa jej rovnal. Spomienka na jej pery na mojich mi vysielala vlnu zimomriavok do celého tela.

Odtiahol som sa od nej prudšie, než som mal, a otočil sa jej chrbtom, aby ma nevidela. Dofrasa! Prečo som sa nedokázal ovládať?

„Musím ísť ešte po niečo do auta. O chvíľu som naspäť.“

Odišiel som skôr, než by som mohol povedať alebo urobiť nejakú hlúposť, ktorú by som nakoniec ľutoval.

V aute som zbytočne strávil viac času, než bolo potrebné, premýšľaním o Laureninej práci. Chcel som len to, čo pre ňu bolo najlepšie, ale pochybil som. Nechal som sa uniesť a rozhodol za ňu. Aj keď v podstate nemala na výber.

Zavolal som Benovi, aby som mu vysvetlil všetko, čo som potreboval. Dal som mu všetky mená, sľúbil som, že mu pošlem aj doplňujúce papiere a hlavne som mu vysvetlil, aké je dôležité, aby sa o ničom nedozvedel otec.

„Dieťa? Nate, zbláznil si sa? Podľa toho, čo mi tu hovoríš je nemožné, aby ho niekedy dostala,“ poúčal ma ako malého chlapca. „Podľa toho, čo si mi povedal, nemá nič, čím by mohla ohúriť. Nič, rozumieš?“

Zaškrípal som zubami a zovrel mobil pevnejšie.

„Bude pre ňu mať dobré zázemie, má prácu, dokončí školu... Čo jej ešte chýba?“

„V očiach sudcu sú tieto veci nič, braček,“ povzdychol si Ben. „Základ tvoria peniaze a rodina. Potrebuje stály príjem, domov a manžela.“

„Verím, že niečo vymyslíš, Ben. Veľa to pre ňu znamená a potom, čím si u nás prešla, jej musím pomôcť.“

Bol som zúfalý a snažil sa vidieť všetko pozitívne, ale Benjamin mal pravdu. Dávalo to zmysel. Jasné, že by dieťa nezverili do opatery niekomu, kto si to nemohol dovoliť. Obzvlášť, keď mi Lauren povedala o chorobe, ktorou Emerie trpela. Genetika bola sviňa.

„Porozprávam sa s ňou a dám ti ďalšie informácie. Dúfam, že existuje niečo ako právnické tajomstvo a nikomu to nepovieš...“

„Možno ma považuješ za debila, ale ja si svoju prácu robím svedomito!“ prerušil ma a ja som vedel, že mu môžem veriť.

„Ďakujem.“

Bolo zvláštne nehádať sa s Benom. Už roky sme sa poriadne nerozprávali, pretože namiesto mňa trávil všetok čas s Robom. Robili spolu v rovnakej firme v New Yorku a keď došli do Atlanty, túlali sa mestom ako dvaja bratia.

Pochyboval som, že sa k tomu niekedy vrátia, obzvlášť potom, čo sme Roberta skoro ubili uňho v hoteli. Nad tou spomienkou som sa musel teraz pousmiať. Kde sa to všetko pokašľalo?

Dole na recepcii som si kúpil noviny a nejaký časopis pre Lauren, aj keď som absolútne netušil, či niečo také čítala. Potreboval som zamestnať svoju myseľ a hlavne som si chcel spomenúť, čo som napísal vo svojej rubrike minule. Mesiac mi odrazu pripadal ako celá večnosť.

V izbe hučala sprcha, tak som prešiel ku kufru, z ktorého som vytiahol laptop. Predstava práce ma dvakrát nelákala, ale bol to dobrý spôsob ako sa zamestnať.

Mal som viac ako stodvadsať mailov, čo bol nový rekord. Toľko otázok som už dlho nemal, naposledy ich bolo ledva sedemdesiat. Neveril som že tú rubriku bude niekto čítať, nieto, že sa tak rýchlo uchytí.

Kým sa mi načítal prázdny dokument, hodil som na seba pyžamo a upratal za sebou. Voda v kúpeľni utíchla a ani nie o päť minút na to z nej vyšla Lauren.

Nasucho som prehltol.

Mala na sebe bordovú saténovú košieľku, na ktorú som sa ráno nemohol vynadívať. Jednoduchý strih na nej vynikal vďaka čipke, ktorá sa tiahla po jej bokoch a končila v polovici stehien. Neveril som, že by si to obliekla.

Jej pohľad sa stretol s mojím a spýtavo pozdvihla obočie. Z vlasov jej ešte stále kvapkala voda.

„Deje sa niečo?“ nadýchla sa a ja som sledoval, ako sa jej dvíha hruď. Vyschlo mi v ústach.

„Nie,“ zachripel som takmer nečujne a vyskočil na nohy. „Idem si ustlať,“ navrhol som rýchlo a chňapol po prikrývke rovnako ako po vankúši.

„Čo zas vystrájaš, Nathaniel?“ Hľadela na mňa ako na blázna a nič jej nedochádzalo.

„Čo myslíš? Ty máš posteľ, ja si beriem zem,“ ozrejmil som okamžite. Neuvedomovala si, aká bola nádherná a ako úžasne voňala.

Ako jazmín.

„To je smiešne! Nebudeš spať na zemi!“ trvala na svojom Lauren a behom sekundy mi vytrhla z ruky vankúš a uložila ho naspäť na posteľ.

Stál som na mieste ako pako a vytriešťal na ňu oči. Svojimi pohybmi odhaľovala až príliš veľa.  

Začal som sa potiť.

„Podľa mňa to dáva perfektný zmysel,“ bránil som sa a držal sa prikrývky zubami nechtami.

„Nechovaj sa ako dieťa,“ pretrela si čelo, no potom sa na mňa výnimočne usmiala. „Alebo vieš čo? Keď budeš spať na zemi, ľahnem si tam tiež. Načo ležať na posteli, keď máme takú veľkú zem?“ pokrčila plecami.

Vedela, že ju nenechám spať na zemi. Keď si menila obväz na nohe, videl som, že posledné, čo potrebuje, je tvrdá zem.

„Fajn, vyhrala si.“ Hodil som prikrývku späť na miesto a prešiel aj s novinami k mojej časti postele. Z kufra som vytiahol okuliare, len aby som si mohol prečítať, čo som napísal naposledy. Ešte stále som potreboval odoslať Sethovi moju rubriku.

Lauren si ľahla a zahľadela sa do stropu.

„Premýšľam, že ostanem v meste,“ povedala odrazu a otočila sa ku mne. Oprela sa na lakti a spýtavo mi pozrela do tváre.

„Čože?“

Noviny už neboli podstatné. Položil som ich nabok a zviezol sa na jej úroveň. Niečo mi nedochádzalo.

„Bývanie tu nebude tak drahé ako v Atlante a nie je to ani tak ďaleko. Mohla by som v pokoji dochádzať do školy, po prípade by som nechodila na všetky prednášky,“ pokrčila plecami a rozžiarila sa jej tvár. Vždy žiarila nadšením, keď jej v hlave skrsol plán. Dobrý plán.

„To neznie zle. Zajtra by sme to tu mohli obehnúť a omrknúť niečo...“

„My?“ prerušila ma spýtavo. „Myslela som, že...“

Vždy, keď niečomu nerozumela, nakrčila čelo a snažila sa dať si dve a dve dohromady.

„Klamal som, Lauren,“ vyšlo zo mňa prirýchlo. Nedokázal som dávať pozor na každé slovo, ktoré vyšlo z mojich úst, obzvlášť, keď som bol v jej tesnej blízkosti.

„Chcel som sa držať ďalej, lebo... lebo sa bojím, nie preto, že mi na tebe nezáleží...“

Skôr, než som mohol vôbec pokračovať, sa ku mne Lauren natiahla a umlčala ma svojimi perami. Automaticky som si ju pritiahol k sebe, až kým nebola nútená sadnúť si na mňa. Jej pery ani raz neopustili tie moje a zatiaľ čo ma dráždila jazykom, ja som jej rukami prechádzal po obnaženom chrbte. Miloval som tú košeľu, čo som jej kúpil a ešte viac som miloval fakt, že si ju obliekla.

Jej, ešte stále mokré, vlasy ma šteklili na tvári. Bolo jednoduché stratiť sa v nej. Naše jazyky sa zosúladili a hoci mi dochádzal dych, nechcel som prestať.

Nakoniec sa odo mňa Lauren odtiahla. Zadychčaná, založila si vlasy za ucho a neisto sa na mňa pozrela.

„Bojíš sa... mňa?“ znela zarazene. „Čo by som ti mohla urobiť?“

„Zničiť ma,“ hlesol som, hľadiac na to najkrajšie stvorenie na svete.

Nezáležalo na tom, čo som si nahováral, čo hovorila ona a čo bolo správne.

My sme boli správni.

„Mňa ničí predstava, že odídeš,“ zašeptala do priestoru medzi nami a ja som vedel, že sa od nej nikdy nepohnem. Neopustím ju.

„Tak radšej mlč a pobozkaj ma,“ vyzval som ju.

Lauren na nič nečakala a opäť sa ku mne sklonila, tento raz pomalšie. Dráždila ma a keď sa jej pery dotkli môjho krku, mal som čo robiť, aby som nevydal ani hláska.

Behom sekundy som ju chytil za boky a prevrátil ju pod seba. Váhou svojho tela som ju držal v šachu. V takejto tesnej blízkosti som sa nedokázal sústrediť. Nepočul som nič okrem hučania vlastnej krvi.

„Povedz mi, ak mám prestať.“ Slová zo mňa vychádzali ťažko, ale keď som zbadal jej úsmev, vedel som, že to, čo som chcel, chcela aj ona.

Neisto ku mne vystrela ruky a zložila mi okuliare z tváre. Zatvoril som oči a sústredil sa na jej elektrizujúci dotyk. Ruka mi samovoľne zašla k jej stehnu a pohladil som ju.

„Ja... Nikdy som... Okrem...“ Spodná pera sa jej triasla a do tváre jej stúpla červeň. Hanbila sa a pritom nemala začo. Snažila sa odo mňa odvrátiť zrak, lenže ja som ju donútil pozrieť sa na mňa.

Pomaly som ju pobozkal a rukou vkĺzol za lem nohavičiek. Vzdychla mi do úst práve vo chvíli, keď som sa nad ňu naklonil a privlastnil si jej ústa.

„Neboj sa,“ šepol som, keď som ju pustil. „Ja mám dosť praxe za oboch,“ žmurkol som na ňu.

Vyzeralo to, že moje slová pomohli, pretože som cítil, ako vydýchla a a uvoľnila sa. Jej telo to chcelo rovnako ako ja. Netušil som, že ma niekedy zmôže taká túžba.

„Ukážem ti,“ pobozkal som ju na krk, „aké by to malo byť...“ sklonil som sa k jej výstrihu, „z lásky.“

„Z lásky,“ hlesla a zaklonila hlavu. 

Kapitola XXIX. / Kapitola XXXI.

Tak toto bola asi najdlhšia kapitola za celý Laurenin príbeh. :D

Túto okrúhlu kapitolu by som chcela venovať všetkým VÁM, ktorí ešte stále čítate a hlavne čakáte na tento príbeh. Som rada, že v tom Lauren neostala sama.

Menovite by som kapitolu chcela venovať: MillieFarglot, Sunshines,Angela, Veva, Leknin a Nada.

Taaakže... Po udalostiach v tejto kapitole (Nate toho na vás istotne vybalil dosť infošiek)... Máte nejaké teórie, kam sa ich vzťah/nevzťah uberie ďalej? :D Čakali ste niečo podobné?

Vidíme sa nabudúce.

Perla. :)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XXX.: