OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Trápenia jedného Slizolinčana - 2. kapitola

18.07.2013 (22:00) • DoryBudeSushi • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1070×

„Ahoj, Scorpius. Andy, rád ťa opäť vidím,“ pozdravil som svojich najlepších priateľov.

,Vidím ťa rád asi tak veľmi, ako Sirius Black svojich rodičov,‘ dodal som v duchu.

„Ach, ako vždy neuveriteľne zdvorilo sa správajúci. Aj ja ťa zdravím Albus,“ honosne odpovedala Andy s istým podtónom, ktorý som vedel s istotou identifikovať. Ten podtón akoby hovoril: „Ja viem, na čo myslíš. Ja viem, že o mne premýšľaš ako o drzej čistokrvnej vyžívajúcej sa v pozlátených vlnách provokácie. Ja to viem. Ja viem všetko!“ Bol to...

„Ahoj mačička,“ odzdravil Scorpius svojím omamným, úžasne znejúcim hlasom, a tak prerušil chod mojich myšlienkových pochodov. V duchu som slastne zapriadol, avšak navonok som sa len usmial a pohoršene ho za to hanebné oslovenie napomenul.

Scorpius len pobavene zvlnil svoje úchvatné pery, ktoré mali neuveriteľne blízko k dokonalosti,  a ja som sa posadil oproti nim.

„Kde si nechal strojček?" opýtal sa.

„Ticho chlapci, začína triedenie! Mimochodom, stále vyzeráš s tými jamôčkami v líčkach rovnako rozkošne ako minulý rok,“ napomenula nás Andy s jej typickou narážkou na tie divné, a hlavne výrazné dierky v lícach, ktoré sa mi tvoria pri úsmeve.

Viete, byť rozkošný je dobré. Ale iba ak ste dievča. James, môj starší brat, ktorý už rok hrá v najvyššej metlobalovej lige na poste triafača, si zo mňa často robil posmech kvôli mojej dievčenskej roztomilosti. Raz som sa prebudil ráno s muklovskou parochňou, vyrobenou z dlhých čiernych vlasov, v dievčenských šatôčkach a s mejkapom. Piercingy mi dal dole a keď som v hystérii zletel dole do kuchyne, odfotil ma. Moje poníženie sa ešte zvýšilo, keď som na tej fotke fakt vyzeral ako roztomilé dievča. Vďakamerlinovi tú fotku ukázal iba pár ľuďom... a našej rodine. Čo vlastne znamená, že tú fotografiu videlo až neslušne veľké množstvo ľudí.

Počkať, počkať. Povedala Andy niečo ako „Ticho chlapci, začína triedenie?“

To je... divné, nespomínam si, že by niekedy dávala Andy pozor pri triedení.

Neville Longbottom, profesor herbológie, dnu vkráčal spolu s tuctom jedenásťročných detí. Poniektoré sa tvárili, že im je všetko naokolo ľahostajné, niektoré sa tvárili vystrašene a niektoré mimoriadne vystrašene. Sám si veľmi dobre spomínam na svoje triedenie. Nastupujúc do prvého ročníka som bol veľmi prestrašené dieťa, od ktorého všetci očakávali niečo... veľké. Niečo odvážne a chrabromilské. Som predsa syn hrdinu čarodejníckeho sveta, nie? Avšak, nastal okamih, ktorý mi zmenil život. Triedenie....

*Triedenie prvákov v Albusovom prvom ročníku*

Nervózne som sa obzrel. Trochu ma upokojilo, že väčšina prvákov sa tvárila podobne. Ale upokojilo ma to len trochu. Keď som kútikom oka zazrel Jamesovu hlavu plnú perfektne upravených čiernych vlasov, ktoré zdedil po mame a o ktorých som mohol len snívať, keďže som zdedil nepoddajnú hrivu po otcovi spolu so zelenými očami, vedel som, že je zle. A bolo ešte horšie. Jeho výraz jasne napovedal, že vie, že som len ucho, ktoré sa akousi náhodou priplietlo do rodiny Potterovcov. Sebavedomý výraz, okúzľujúci úsmev, sklony k porušovaniu školských predpisov. Ó áno, dámy a páni, James Sirius Potter bol prototypom školského idola. A ja? Ja som bol jeho mladší brat. Stredné dieťa, od ktorého sa očakáva, že bude rovnako dobré ako prvé a rovnako roztomilé ako posledné. Dieťa, od ktorého sa neočakávajú príliš veľké veci. Taký som bol ja, Albus Severus Potter, pomenovaný po dvoch riaditeľoch Rokfortu, považovaný za najslušnejšieho a najobyčajnejšieho Pottera. A James mi to dával patrične najavo.

„Ackerly, Richard!“ povedal profesor Longbottom prvé meno.

Pomerne malý prvák s hnedými vlasmi a modrými očami vystúpil dopredu a sadol si na stoličku, ktorá určite zažila už lepšie časy. Netrvalo dlho a klobúk ho poslal do Bystrohlavu.

Nohy som mal ako z želatíny a bol som prekvapený, že som sa udržal na nohách.

No v tú chvíľu ma upútala postava priemerne vysokého chalana v mojom veku – akoby aj nie, keď aj jeho idú zatriediť – s neprirodzene prirodzenými blonďavými vlasmi, ktorý svoje okolie prebodával striebristými očami. Malfoy. To som vedel naisto. Strýko Ron hovoril niečo o tom, že je to syn Draca Malfoya. A pokiaľ ma pamäť neklame, Draco Malfoy bol školský rival môjho otca.

Bol pekný. Dobre, klamem... Považoval som ho za jedného z najkrajších chlapcov, ktorých som kedy videl. Mal vrodenú krásu po starej mame, Narcisse Malfoyovej, ktorá napriek pokročilému veku bola považovaná za idol. Kto by nechcel vyzerať v jej veku ako ona je blázon. Ten chalan mal v sebe niečo, čo priťahovalo pohľady študentov, teda... hlavne študentiek. Bola to charizma? Osobné čaro? Netuším. Jeho krása nebezpečne hraničila s dokonalosťou. Keby nebol taký mladý ako ja, a nebol by chalan, povedal by som, že je nesmierne príťažlivý. Ale keďže je, nepoviem to.

Moje úvahy sa začali rozbiehať na strany, lebo som sa snažil zozbierať trochu chaoticky usporiadané spomienky, ktoré obsahovali meno Malfoy, preto som skoro umrel od preľaknutia, keď sa môjho pleca dotkla ruka mojej sesternice, Rose Weasleyovej.

„Bude to v pohode, Al. Neboj sa!“ naznačila mi perami a povzbudivo sa usmiala.

Ja som sa ju pokúsil napodobniť a aspoň sa na ňu usmiať. Nepodarilo sa. Rozklepane som sa obrátil na klobúk práve vtedy, keď zo stoličky vyskočilo nadšené dievča s ryšavo blonďavými vlasmi a utekalo k chrabromilskému stolu.

„Malfoy, Scorpius Hyperion!“

Mladý Malfoy si sadol na stoličku. Takže takto sa volá... Scorpius. Prazvláštne meno, pravda, ale k nemu to akýmsi, pre mňa nepochopiteľným, spôsobom hodilo.

Klobúk zostal na jeho hlave necelých desať sekúnd, kým ho slávnostne zaradil do Slizolinu.

Pohľadom som ho sprevádzal až k slizolinskému stolu. Do Slizolinu chodili esá, deti bývalých Smrťožrútov a jeho typický predstavitelia. Slizolin sa nepýšil popularitou, lebo kvôli vojne klesla verejná mienka o tejto fakulte. Avšak chodili tam ľudia, ktorí si zaslúžia rešpekt.

„Nott, Andromeda Erató!“

Na stoličku si sadlo dievča, ktoré som s určitosťou zaradil medzi budúce školské hviezdičky. Bola nádherná aj napriek mladému veku a mala eleganciu, takú typickú pre aristokratov. Havranie vlasy jej spadali na rovný chrbát, čierno čierne oči boli tak tmavé, že som nerozoznal zreničku od dúhovky. Bola naozaj krásna.

Aj tá poputovala do Slizolinu. Ako slušne vychovaná dáma sa posadila oproti Scorpiusovi a usmiala sa naňho.

Ronald Perks poputoval do Bifľomoru, odkiaľ sa ozýval náruživý potlesk.

„Potter, Albus Severus!“

Dych sa mi zadrhol, dlane zvlhli, srdce sa mi prudko rozbúšilo a pred očami sa mi zatmelo. Potichu som vyšiel k stoličke, dávajúc si pozor, aby som sa nestrápnil zakopnutím o vlastné nohy, uvedomujúc si, že všetky oči siene miera na mňa. Už som spomínal, že nemám veľmi rád pozornosť? Nie? Tak to hovorím teraz. Profesor na mňa povzbudivo žmurkol a nasadil mi na hlavu Múdry klobúk, ktorý mi zatienil výhľad na Veľkú sieň.

„Á, ďalší Potter. Čakal som, že budeš iný ako James. Už len z jeho spomienok. Ale toto... je veľmi zaujímavé.“

Klobúk, klobúčik, nože mi povedz, o akých to somarinách hovoríš?

„Ja ti dám somariny! Si drzý ako James Potter starší!“

To mala byť urážka, alebo kompliment?

„Ach tak, si drzý len keď sa cítiš neistý? To nie je veľmi chrabromilské... Haha... Toto bude veľmi zaujímavé.“

...

Nevedel som, čo mu povedať a klobúčik mlčal. V duchu som odrátaval sekundy a keď som bol pri piatich minútach a jedenástich sekundách, klobúk si povzdychol.

„Na Chrabromil to nevidím. Si odvážny, o tom niet pochýb, avšak máš aj silnejšie povahové črty a chýba ti sebavedomie. Si inteligentný, rád pozoruješ a rád sa dozvedáš nové veci. To sú vlastnosti Bystrohlavu a tam by si určite skvele zapadol.“

Takže pôjdem do Bystrohlavu?

„No, to neviem. Vieš, hodíš sa do Slizolinu. Už tvojho otca by som tam poslal. Avšak, tá jeho tvrdohlavosť! Áno, je to chrabromilský chlapec, avšak ty tam, môj drahý, nepatríš. Ak by si sa nehneval, tvoja fakulta je Slizolin.“

Prečo?

„Aj keď si toho ešte nie si vedomý, si majetnícky. A ambiciózny! Tvoja povaha sa ešte len vyvíja a bude trvať dlhú dobu, než si vybuduješ rešpekt v Slizoline a kým si vybuduješ svoje sebavedomie a teda aj úctu k sebe samému. No patríš tam. Rovnako ako Scorpius Malfoy. A Andromeda Nott. A všetci, čo tam chodia.“

Ak si myslíte, že tam patrím, zaraďte ma tam.

„Nebuď nahnevaný. Sám si sa chcel pri otcovi uistiť, že im nebude vadiť, keď budeš v Slizoline. Chcel si nechať rozhodnutie na mňa, nie si tvrdohlavo stáť za svojím ako tvoj otec, pretože si chcel vedieť, kde je to pre teba najlepšie. Buď hrdý na svoju budúcu fakultu, Albus Severus Potter. Buď hrdý na to, kto si!“

„Slizolin!“ V sieni nastalo ticho.

Mohli ste počuť dopadnúť na zem sovie pierko, keby nejaké spadlo. Nikto sa nepohol. Nikto, okrem mňa. Pokojne som si zložil z hlavy klobúk, postavil sa a podal Múdry klobúk profesorovi. Ten na mňa zmätene pozeral, zjavne nechápajúc voľbu klobúka, rovnako ako všetci v sieni.

Prvá začala tlieskať riaditeľka McGonagallová. Po nej sa pridali profesorky a profesori a až nakoniec sa k tomuto nesmelému potlesku pridali študenti. Ja som si sadol k Andromede Nott a pozrel na maličkú skupinku nezatriedených prvákov, ktorí na mňa ohúrene pozerali. Profesor Longbottom ešte chvíľku zmätene stál, no nakoniec, po riaditeľkinom napomenutí, začal čítať zoznam. Rose sa na mňa povzbudzujúco usmiala a o pár minút sa začlenila medzi početných študentov pri chrabromilskom stole.

„Som Andromeda, ty musíš byť Albus Potter, rebel, ktorý skončil v Slizoline. Rád porušuješ rodinné tradície?“ spýtala sa ma čiernovláska, ktorej nehanebná narážka na trochu zarážajúce zaradenie klobúka ani trochu nevadila.

„Ako kedy,“ odvetil som jej slušne a obrátil sa na najmladšieho Malfoya, ktorý bol z diaľky naozaj krásny, avšak z blízka bol snáď ešte krajší: „Som Al, ty budeš Scorpius, nemýlim sa?“

„Nie, nemýliš sa. Vitaj v Slizoline,“ pousmial sa  a do mňa sa po prvýkrát zavŕtali nevšedné, hypnotizujúce oči Scorpiusa Malfoya.

*Prítomnosť*

Keď som prišiel domov na Vianoce, bolo to... zaujímavé. Strýko Ron zúril už len kvôli mojej fakulte a keď som sa zmienil, že sa kamarátim so Scorpiusom a Andy... Teta Hermiona bola prekvapená, ale nič nevravela. Mama by na mňa bola hrdá, aj keby ma klobúk nikam nezaradil a poslal ma domov. A otec? Ten sa potmehúdsky usmieval, akoby vedel niečo, o čom ostatní nemajú ani tušenia.

Posledný prvák doputoval do Bifľomoru, avšak profesor Longbottom stál stále na mieste. Sieňou sa rozniesol vzrušený šepot. Čo sa to deje?

„Drahí študenti, tento rok je nám cťou vám predstaviť novú študentku! Prišla z Ruska, zo strednej školy Alexeja Kondratieviča Savrovho. Bude chodiť do siedmeho ročníka. Slečna Dimitra Ellina Višnevskaja!“

Do Veľkej sieni vošlo dievča. To najnádhernejšie dievča, aké som kedy videl. Blonďavé vlasy boli krásneho medového odtieňu a rozkošne sa jej krútili v lokniach. Bledá pleť nebola poškvrnená akoukoľvek kožnou chybou. Líčka mala ružové, rovnako ako plné, zvodne tvarované pery. Oči svetlozelenej farby žiarili odvahou a úprimnosťou. Mejkap mala dokonalo urobený, akoby sa jej oňho postaral tím profesionálnych maskérov. Jej krásna postava nebola úchvatne štíhla ako mala Andy, ale mala pekné prsia a dokonalé boky, zadok a stehná. Nie nadarmo sa hovorí, že Slovanky sú najkrajšie ženy na svete. Skoro by som sa do nej zamiloval. Skoro...

O jej rodine som čo-to počul. Táto čistokrvná bohatá kráska bude mať úžasný život, to som vedel už teraz.

Tak preto Andy chcela, aby sme boli ticho. Ona o nej vedela! 

Je jasné, že to vedela Al, je to predsa hlavná prefektka.

Mužská populácia sa otáčala za kráskinou ladnou chôdzou a odprevádzala ju pohľadmi až ku stoličke. Profesor Longbottom jej na hlavu posadil klobúk.

Asi každý chalan sa teraz obracal k vyšším mocnostiam – i keď na predtým na Boha, Alaha ani iných bohov neverili – s prosbou, aby bola v ich fakulte.

A najviac fanatikov bolo asi v Chrabromile, pretože za pár sekúnd sa ozval sieňou hlas klobúka oznamujúci, že čarokrásna Ruska skončí vo fakulte so symbolom leva.

Dimitra s očarujúcim úsmevom zoskočila zo stoličky a sadla si k Rose a jej kamarátkam. Rose k nej natiahla ruku a ja som vedel, že o Demitru bude dobre postarané, ak sa bude nachádzať v partii mojej drahej sesternice.

Ubolene som sa pozrel na Scorpiusa. Ak je niekto v tejto sieni, kto by sa mohol vyrovnať v kráse slečne Dokonalej, ako som ju v duchu pomenoval, bol to on.

Školský playboy.

Rokfortský princ.

A evidentne si princ konečne našiel princeznú.

Autor: DoryBudeSushi, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Trápenia jedného Slizolinčana - 2. kapitola: