OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tu nezostane! 1. kapitola

20.12.2010 (19:00) • bobik • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 666×

JARED:

Ráno som sa zobudil celý dolámaný. Chvíľu mi trvalo, než som si spomenul, prečo spím na gauči. Postupne som si spomenul, čo všetko sa včera stalo. Zdvihol som sa a šiel som skontrolovať Sindy. Ešte spala a tak som si išiel uvariť kávu. Prišiel som ku kávovaru a zapol som ho. Sadol som si a obzeral sa po kuchyni. Nikde som nevidel nič, čo by bolo vhodné pre deti. Pohľad mi padol na fľašu s vodkou. Vo mne sa začali hádať dva hlasy. Prvý sa chcel ožrať do nemoty a ten druhý sa chcel starať o Sindy.

„Veď spí!“ hovoril mi ten prvý.

„Ale zobudí sa!“ okríkol ho ten druhý hlas.

„Čo by sa mohlo stať. Bude to len jeden glg!“ oponoval mu ten hlas zase. Nakoniec som sa rozhodol, že sa pôjdem napiť. Už, už som otváral fľašu, keď sa malá zobudila. Začala plakať, tak som postavil fľašu na dres a išiel za ňou. Nechcel som ju vyľakať a tak som opatrne otvoril dvere. Ležala na posteli a plakala. Vzal som si ju na ruky a ona sa o chvíľu upokojila. Keď bola pokojná, začala sa naťahovať po mojich vlasoch. Tak to teda nie. Moje vlasy, sú môj najväčší poklad. Pohľadom som sa pomaly zviezol k môjmu rozkroku. No tak druhý najväčší. No! To je toho. Pozrel som sa na malú a nemohol tomu uveriť. Ako sa dostala ku mne. Veď je to šialené. Ja sa nemôžem starať o deti. Nikdy som to nerobil. Rozhodol som sa zavolať tej sexi policajtke. Som zvedavý, dokedy u mňa ostane. Vzal som mobil a vytočil číslo polície.

„Prosím? Tu polícia. S čím vám môžeme pomôcť?“ spýtal sa monotónny ženský hlas. Tá žena sa musí riadne nudiť.

„Pri telefóne Jared Leto. Potrebujem hovoriť so slečnou Stevensovou. Včera mi pred bytom nechali dieťa,“ dúfal som, že vie o koho ide a prepojí ma. Našťastie ju zrejme upovedomili.

„Hneď vás prepojím. Píp píp píp,“ povedala a v telefóne sa ozvalo pípanie.

„Pri telefóne Stevensová. Čo potrebujete?“

„Tu Jared. Včera ste mi tu nechali tú malú. Len chcem vedieť, do kedy tu bude. S deťmi to moc nejde...“ nedokončil som vetu, lebo mi skočila do reči. Povedala mi, že týždeň. A keď jej matka nepríde, odvezú ju do domova. Do riti! A čo ja zatiaľ s ňou? No nič. Obliekol som jej to, čo ma včera keď som ju našiel. Vzal som ju na ruky a vyšiel von. Keď už tu má byť, chcem späť posteľ. A keďže viem, že na gauči by to neubalancovala a dopadla by ako ja, kúpim jej postieľku. Nikdy som to nekupoval, ale verím, že mi predavačky pomôžu. Zavolal som Jackovi. Je to môj osobný šofér. Povedal som mu, aby odviezol do predajne nábytku a o hodinu sa vrátil. Súhlasil a vyhodil ma tam, kde nakupujem takéto veci najradšej. Vošiel som dnu a namieril si to hneď k pokladni.

„Potrebujem postieľku. A rýchlo,“ niečo v čom jej bude pohodlne. Pozrel som sa na Sindy a pohladil ju po vlasoch.

„Poďte so mnou. Tie najlepšie, sú tu!“ Doviedla ma na miesto, kde sa medzi postieľkami nedalo hýbať. Hovorila mi, ktorá je aká a ktorú by odporúčala. Vybral som jednu úžasnú, drevenú. Pre Boha! Nikdy som si nemyslel, že ja, ja Jared Leto, budem kupovať postieľku. Zo skladu mi doniesla poskladanú v krabici a vyniesla mi ju von. Tam už bol našťastie Jack. Naložil som to do kufra a povedal mu, že potrebujem aj nejaké oblečenie. Prikývol a naštartoval auto. Jack nikdy nebol moc výreční, takže keď prehovoril, zarazilo ma to.

„Jared, toto nie je hra. Čo ak to nezvládneš?“ spýtal sa ma tak náhle, že som sa až zľakol.

„Jack, neviem. Skúsim to. Možno sa to podarí, možno nie. Je to len na týždeň. Nebude to ťažké? Či?“ spýtal som sa ho v kľude. Ironicky sa na mňa zadíval a zdvihol obočie. Prevrátil som oči a pozrel sa na Sindy. Hlavu mala opretú o moje plece a usmievala sa. Všimol som si, že je zaťažená na moje vlasy. Usmial som sa na ňu a tie jej som jej postrapatil. Zasiala sa a skúsi spraviť to, čo som spravil ja. Šikovne som sa jej vyhol a zasmial sa.

„Tak, na toto, zabudni. Moje vlasy, sú moje vlasy. A nie tvoje. Nechytať!“ povedal som jej a dúfal, že to chápe. Niečo zamumlala a pozrela sa von oknom. Okolo nás prechádzali autá a ona sa k nim načahovala.

„To nejde. Zrazili by ťa. Vieš?“ povedal som jej otcovsky. Veď už musím byť chlap. Toto treba brať vážne. Je to dieťa. Uff... Ako ja toto zvládnem? Jack zastavil pred akousi predajňou. Vystúpil som a všimol si, že predávajú detské oblečenie. Vošiel som dnu a pristúpil k pultu. Položil som malú na pult a usmial sa na predavačku.

„Potrebujem ju kompletne obliecť. Na týždeň. Odmietam jej prať. Požičajte si ju, ako bábiku,” usmial som sa na ňu. Sledovala ma zarazeným pohľadom. Bola to asi šestnásť ročná brigádnička. Vyvaľovala na mňa a oči a otvárala ústa, ako kapor. Luskol som jej pred tvárou prstami a ukázal na Sindy. Začala na pult pokladať tony  oblečenia. Všetko jej skúšala a tvárila sa pri tom, ako odborníčka.

„Nevedela som že máš dcéru,“ začala a pozrela sa na mňa. Bože! Ďalšia klebetnica. Len dúfam, že sa to nedostane do novín.

„Nie je moja. Je kamarátkina. Nechala ju u mňa a za hodinu si ju vyzdvihne,“ snažil som sa vykrútil, ale už som videl, že to len tak nenechá.

„Hej? Ale prečo si my potom povedal, že jej nechceš prať?“

„Pretože, kamarátka ju ide dať starým rodičom. A nechce, aby sa jej veci prali s ich vecami,“ usmial som sa, ako šikovne som to vymyslel.

„Jasné!“ povedala hlasom, ktorý jasne naznačoval, že si i tak myslí svoje.

Nič som jej na to nepovedal a len sa díval dopredu. Keď skončila, postavil som sa a chcel som si Sindy vziať. Na pult som jej položil peniaze, ale nič iné som nestihol. Zozadu ma objala a pritisla k pultu. Rukami sa mi snažila dobyť pod tričko a rozopnúť opasok.

„Ak chceš, ja ti s ňou pomôžem,“ snažila sa hovoriť strašne sexi hlasom. Prudko som sa otočil a ju som pritisol ku stene. Sledovala ma a zjavne čakala, že ju tu pretiahnem. Namiesto toho som jej pomaly rozopol nohavice a hodil som ich na zem. Potom som sa otočil zobral malú a išiel ku dverám. Ešte som sa otočil a povedal jej: „Videl som aj krajšie šestnástky, ktoré boli ochotná, spraviť viac ako ty. A mimochodom, pekné nohavičky,“ povedal som jej keď som si všimol jej detské nohavičky s Hello Kitty. Otočil som sa a treskol som za sebou dverami. Cundra malá. Ešte sa ma pokúsi aj pretiahnuť. Pokrútil som hlavou a nasadol do auta. Malú som dal ležať na sedadlo vedľa mňa a ja som zobral mobil. Vytočil som Shannonove číslo a čakal. A čakal. A čakal. Samozrejme mi to nezdvihol. Vytočil som teda Toma a čakal. Ten my to našťastie zdvihol skoro hneď.

„Čo potrebuješ, borec!“ okamžite sa spýtal.

„Poď ku mne. Ja vážne neviem, čo s ňou,“ hovoril som mu a čakal že mi ten telefón zruší. Našťastie súhlasil. Vraj mám počkať päť minút a je tam. To už sme parkovali pred našou bytovkou. Kývol som Jackovi a vyšiel von. Zobral som malú a veci a išiel si privolať výťah. Tomo ma dostihol, akurát keď som odomykal byt. Spolu so mnou vošiel dnu a ja som mu hneď podal malú. Povedal som mu, aby si sadol a išiel som jej pre výživu. Vyberal som lyžičku, keď sa ozval ohlušujúci rev. Vbehol som do izby a obzrel sa okolo seba. Nevedel som, čo sa deje. Ale videl som, že ten rev pochádza od Toma. Prišiel som k nim bližšie a všimol si fľak na jeho košeli. Och... malá ho ozvracala. Omluvne som sa usmial a vzal som mu je. Ponúkol som ku moje tričko, aby sa prezliekol. Namiesto toho, však to tričko vzal do kuchyne. Išiel som po ňom a čakal čo spraví. Vzal do ruky kečup a nestriekal mi ho na tričko.

„Tak a sme si kvit,“ diabolsky sa usmial a odišiel do mojej spálne. Ja som naňho len pozeral, ako vymletý. Automaticky otvoril moju skriňu a vybral z nej ďalšie tričko. Pokrútil som hlavou a odišiel za malou do kuchyne. Na zemi ležalo moje kečupové tričko. Rozprestrel som ho a videl, že už mu nič nepomôže. Znechutene som ju hodil do koša a išiel som nakŕmiť malú.    

JA SOM NEODOLALA A DALA SOM VÁM SEM PÁR JAREDOVÝCH FOTIEK...:D

 MOMENTÁLNE VLASY (NO ČO! KAŽDÝ SA VYROVNÁVA S KRÍZOU STREDNÉHO VEKU PO SVOJOM!!!)

A tot sú podla mňa najpešie vlasy aké kedy mal...:D  

Autor: bobik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tu nezostane! 1. kapitola: