OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tu nezostane! Prológ

16.12.2010 (18:00) • bobik • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 585×

Jared:

Práve sme sa s chalanmi vracali z úžasného turné. Bolo to geniálne, ako vždy. Milujem tie davy. Ako vždy kričia a jačia, len čo vyjdeme na pódium. Je to ten najúžasnejší pocit, aký poznám. A keď sa hodím do toho davu. Je to neuveriteľné, nadržané fanúšičky so mňa strhajú tričko za pár sekúnd. Preto si zo zásady beriem len tričká, ktoré neobľubujem. Veď aj tak, nakoniec ostávam bez nich.

Sedeli sme s chalanmi v limuzíne a viezli sa ku mne domov. Je to taký náš zvyk. Vždy sa ožerieme u niektorého z nás. Dnes bol na rade môj byt. Dúfam že nebudem musieť maľovať. Minule totiž Tomo, nedobehol na záchod a obsah jeho žalúdka skončil na mojej stene a Shannonovi, ktorý sa uvelebil na zemi. Toľko nadávok som od neho nepočul a to nadáva v celku často. Na chvíľu mi bolo Toma ľúto. Samozrejme, len na chvíľu.  Potom som si totiž všimol, moju stenu.

Limuzína zaparkovala pred bytovkou, kde bývam. Byt mám úplne hore a je roztiahnutý cez celé poschodie. Nasadli sme do výťahu a viezli sa hore.

„Toto bola asi najúžasnejšia šnúre koncertov, akú sme kedy mali,“ rozplýval sa Shannon a Tomo mu prikyvoval.

„Pamätajte! Mám čerstvo omaľované!“ zopakoval som im, asi po tretí raz, čo sme sa dohodli, že sa ide ku mne.

„Chápeme. Posnažíme sa,“ prikývol mi Tomo a omluvne sa usmial.

„No to sa teda neposnažíte! Vy to urobíte! A bez žartov. Shannon, počul si?“ povedal som keď som si všimol, ako sa tvári. Usmieval sa a predpokladám, že niečo plánoval.

„Jasné!“ Povedal a otočil sa ku dverám výťahu. Vystúpili sme a vydali sa k dverám. Všimol som si, že pred dverami leží akýsi košík. Predpokladal som, že je to niečo od fanúšikov, ale mýlil som sa. Prišiel som ku košíku a skoro odpadol. Pozeral som sa doň, ako na zjavenie.

V košíku ležalo dieťa a spalo. Mohlo mať tak rok  a bolo to dievčatko. Kľakol som si ku košíku a lepšie sa pozrel. Na deke mala vyšité meno Sindy a pod dekou bol list. Otočil som sa na chalanov, ale obaja vyzerali rovnako zmetene, ako ja. Otvoril som list a čítal.   

          Milý Jared,

Toto je Sindy. Potrebujem ju u teba na týždeň nechať. Neboj sa. Prídem si pro ňu. Určite ju u teba nenechám dlhšie. Len chcem, aby si vedel aké to je. Neboj sa. Všetko ti vysvetlím, keď si po ňu prídem. A postaraj sa o ňu.

PS: Je alergická na zvieracie chlpy.

                                                      S pozdravom jej matka.

Prudko som vydýchol. To nie je možné. Otočil som sa na chalanov a skúsil som, to otočiť na žart. Už teraz som však vedel, že tohto by neboli schopní.

„Kto to vymyslel? Nie je to vtipné!“ Skúsil som a tajne dúfal, že to vymysleli oni. Ich odpoveď ma však neprekvapili. Obaja pokrútili hlavami, že toto nebol ich nápad. Znova som sa pozrel na to malé. Spinkalo a usmievalo sa. Jemne sa zavrtela a tým pohybom spôsobila, že jej zlaté vlásky padli do tváre. Vyzerala ako malý anjelik.

„Zavolaj políciu,“ zašepkal Tomo, keď som jej tie vlásky odhrnul.

„Má pravdu. Výnimočne!“ povedal mi Shannon a pohol sa ku dverám. Otvoril som ich a zdvihol som ten košík. Prekvapilo ma, aká bola ľahká. Vzal som ju dnu a položil ju na gauč v obývačke. Pomaly som prišiel k telefónu a vytočil číslo na políciu. Keď to zdvihli, predstavil som sa, nadiktoval adresu a ozrejmil situáciu. Sľúbili mi, že sú tu o pár minút a, že mám byť pokojný. Sadol som si na gauč a sledoval som ju. Muselo jej byť teplo a tak som odhrnul tú dečku. Nebola veľká, a v košíku bolo miesto, kde bola detská výživa, cumlík a fľaša na mlieko. Chytil som do rúk jednu tú výživu a na nej bol nalepený papierik. Odtrhol som ho aby som si ho mohol prečítať.

   Kupuj jej len túto značku. Nič iné nezje!!!

Podal som ho Tomovi a pozrel na Shannona. Tváril sa skepticky a pozoroval Sindy. Drgol som doňho a kývol smerom na to malé. Len mykol plecami a odišiel na balkón. Niekto zaklopkal na dvere a tak som išiel otvoriť. Za nimi stále strašne sexi policajta a policajt. Pozval som ich dnu a ukázal im to malé. Policajt si prečítal list a policajtka ju zbežne prezrela. Keď videla že je v poriadku, otočila sa na mňa.

„Po jej matke spustíme pátranie. Ale zatiaľ, by mala byť tu. Možno jej matka príde. A takýto ľudia sú psychopati. Ak ju tu nenájde. Ktohovie, čo spraví. Myslím že to zvládnete!“ povedala mi a ja som na ňu len vyvaľoval oči.  Položila mi ešte pár otázok typu: Kde presne ste ju našli? A neviete kto by jej mama mohla byť? Odpovedal som jej podľa pravdy a potom som ju ešte požiadal, aby to neoznámila novinárom. Súhlasila a dala sa na odchod.

„A to tu s ňou mám byť sám?“ spýtal som sa a čudoval sa, ako priškrtene môj hlas znie.

„Kebyže je problém volajte! A tamto, máte posilu,“ ukázala na Shannona a Toma a odišla. Jednoducho odišla. Skoro ma jeblo. Ako ma môže nechať s dieťaťom? Hudobníci sú nespoľahlivý.

Pomaly som sa vrátil k chalanom. Obaja stáli na druhej strane obývačky. Nemusel som hádať prečo. Tá malá sa práve zobudila a zrejme sa dožadovala jedla. Nikdy som to nerobil, ale vybral som ju z košíka a posadil. Rovnováhu už držala pekne. Rýchlo som prebehol do kuchyne a vybral som zo šuflíka lyžičku. Vrátil som sa k nej a otvoril som jednu detskú výživu. Spoznala, čo sa chystá a začala ku mne naťahovať ručičky. Trošku som nabral na lyžičku a dal jej to k ústam. Zhltla to a dožadovala sa ďalšej lyžičky. A potom ďalšej a ďalšej. Takto to išlo, až dokedy nezjedla celú výživu. Vyhodil som kelímok a pozrel sa na ňu. Načiahala sa ku mne a asi chcela, aby som ju vzal na ruky. Pomaly som k nej prišiel a zodvihol ju. Oprela sa mi hlavou o plece a ja som podišiel ku chalanom. Ako som sa k nim blížil, cúvali. Pokrútil som hlavou.

„Fajn! Vy spite v spálni. Ja ju nechám na gauči a uložím sa na zem? Zajtra niečo vymyslíme!“ povedal som a čakal že pôjdu spať. Namiesto toho začali krútiť hlavami.

„Ale my musíme ísť!“ povedali a rozbehli sa ku dverám.

„A čo ona? A čo ja?“ povedal som a nervy som mal už kdesi v črevách a nie v riti.

„Zvládneš to!“ zakričal Tomo a obaja zmizli vo výťahu. Zanadával som a pozrel sa na tú malú. Spala. Pomaly som si ju prehodil na ruky, z ktorých som spravil také hniezdočko.

Odniesol som ju do spálne a položil do stredu. Dal som ju do prostred a vyzliekol jej svetrík a nohavice. Ostala len v žltom body. Sám som sa vyzliekol a zaliezol som do sprchy.

Tá mi dala možnosť o všetkom premýšľať. Bolo to zaujímavé. Ako sa tu mohla z čista jasna zjaviť. Bolo to nanajvýš zvláštne. Osušil som sa a obliekol si tepláky v ktorých spávam. Ešte som ju skontroloval a šiel si ľahnúť na gauč. S gauča som spadol asi tri krát. Nebol som zvyknutý, že spím na niečom tak úzkom. A aby toho nebolo málo, malá sa zobudila asi päť krát. Dva krát som ju nakŕmil, dva krát asi mala zlý sen a raz som ju mal prebaliť. Bola to teda makačka. Ale nakoniec som to vyriešil chlapsky. Položil som ju do vane z vodou a pod vodou jej tú plienku rozopol. Tým pádom som ju nemusel, akokoľvek čistiť. Plienku som potom poskladal mimo nej a len ju do nej navliekol. Som si istý, že mi to trvalo asi šesť krát dlhšie, ale zvládol som to. Znova som ju uložil na posteľ a sám si ľahol na gauč. Keď som znova skydol z postele zakričal som.  

„Toto bude dlhých sedem dní. Bože pomáhaj,” na čo sa malá, samozrejme, zobudila. Bože, čím som si to zaslúžil? 

Autor: bobik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tu nezostane! Prológ: