OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 25.

22.03.2015 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1144×

Kapitola 25.

Nemalo ju prekvapiť, že skončila zavretá v cele. Ale ani to nemenilo mieru jej rozčúlenia.

Nedokázala už ani prechádzať okolo mreží ako nasrdený lev, len tam proste stála, ruky zatínala do pästí a priala si, aby toho chlapíka pred sebou mohla umlátiť k smrti. Pokojne by k tomu využila aj topánku, ak by tým predĺžila jeho agóniu. Nič iné by si nezaslúžil. Vraždila ho pohľadom a opäť premýšľala, ako je možné, že ho ihneď nespoznala. Áno, v tej tajnej chodbe bola tma a všetko okolo, ale keď stojíte zoči-voči svojmu niekdajšiemu najlepšiemu priateľovi, mali by ste ho spoznať. Aj napriek tomu, že odložil svoju masku.

„Povedz, Guy, bolo to všetko len hra? Plánoval si niečo takéto od začiatku?“

Samozrejme, že sa na jej slovách zasmial. Ten zvuk ju vytáčal, ale nemohla s ním nič urobiť. Nemala nadľudskú silu a nemienila mu prezradiť jedinú výhodu, ktorú voči nemu mala – ona nepredstierala, že je zlodej, ona ním bola. A žiadne mreže, akokoľvek hrubé a odolné, ju nemohli zadržať na dlho.

Z tmy sa na ňu vyškierala jeho znetvorená tvár. Preto ho nemohla spoznať, tu, v súkromí paláca, sa neobťažoval s nosením masky. „Snáď si si nemyslela, že som bol tvoj oddaný priateľ? Až taká naivná si iste nebola.“

Zaškrípala zubami, aby náhodou nepriznala, že má pravdu. „Na čo to všetko? Ak si ma chcel zabiť, mal si na to veľa príležitostí.“

„A na čo ťa za bíjať, keď si ťa môžem vychutnať aj neskôr.“ Zaregistrovala, ako sa mu v rukách mihla dýka. Tá istá, ktorou jej prešiel po dĺžke ruky a zanechal po sebe krvavú stopu. Ignorovala, ako jej po prstoch stekajú drobné horúce kvapky. „Bolo jednoduchšie proste ťa pozorovať a zistiť, čo všetko vieš. Keby sa do toho nezamiešala tá malá rozmaznaná princeznička, mohla si teraz pokojne kradnúť.“

Zachechtala sa. V temnote ten zvuk znel trochu zlovestne. „Nie som taká naivná, aby som ti toto uverila. Keby som nebola hrozba, nedoliezol by si za mnou.“

„Príliš si o sebe namýšľaš.“ Možno by mu ten bezstarostný tón uverila, keby neznel tak rozzúrene. Možno to na ňu nemalo nijako pôsobiť, ale nedokázala si pomôcť. Nech už sa volal akokoľvek, jeho životná rola Guy sa od toho až tak neodlišovala. Možno bol v tej podobe len trochu viac... vizuálne prijateľnejší.

„Ak je to tak, prečo som potom zavretá? Ak som taká nedôležitá, malo by ti byť u prdele, či tu som alebo nie som a viem o tvojej existencii.“

Zavrčal. Nie, vážne sa ovládal ešte menej ako ona. „Keby si sem nikdy neprišla, možno by si prežila. Ale urobila si tú chybu, že sa pletieš do vecí, do ktorých ti nič nie je. Kráľovná sa ťa zbaví vo veľkom štýle.“ Zachechtal sa a otočil na päte. „A aby som nezabudol – nepokúšaj sa utiecť. Viem, že to dokážeš, ale takisto viem, že by si to nikdy neurobila, ak by bol v stávke život tvojho milovaného Thea. On ponesie následky.“

Zavrčala na neho, nedokázala si pomôcť. Vedela si predstaviť, že ak by sa jej dostal do rúk, veľmi ochotne by mu vysvetlila, že to, čo jej urobil, sa neodpúšťa. Ale vzhľadom na okolnosti to bude musieť nechať len tak plávať. Nenávidela bezvýchodiskovosť. Unikla z jednej cely, aby sa dostala do druhej, ktorá bude ešte horšia. Keby Thea počúvla, možno by to dopadlo inak. Bolo ľahké viniť ho z celej situácie. Keby jej hneď povedal, čo sa deje, zvážila by svoje zotrvanie v tej prekliatej izbe. Ale nie, on sa musel hrať na diktátora. A aj napriek tomu po ňom túžila! Prekliaty šťastlivec!

Prinútila sústrediť sa na Guya. „Hráš sa na veľkého a zlého, ale nemáš na to.“ To bola lož. „Povedz, čo ti povedala drahá kráľovná, keď sa dozvedela, že si sa niekde váľal s človekom? Ako Caro reagovala na tvoje pazúry?“ Škoda, že si nemohla jeho šok užiť viac. Netušil, že vedela o posteľnej povahe vzťahu s jej niekdajšou najlepšou priateľkou.

„Tá malá bola dobrým spojencom. Bola taká hlúpa, že verila čomukoľvek, čo som povedal. Ty si na tom vlastne bola rovnako, pokiaľ sa nemýlim.“

Fuj, zásah do čierneho. Ruky sa jej začali triasť túžbou zo dve mu vlepiť. „Čo si o tom myslí tvoja družka?“

Na to sa ani neobťažoval odpovedať, proste okato ignoroval jej otázku, čo ho v podstate usvedčovalo. Snažil sa hrať podľa vlastných pravidiel a nepáčilo sa mu, že kráľovná do všetkého strká nos a ničí mu plány. Škodoradosť bola skutočne povznášajúca. Ale nebola všeliekom.

„To sa ty už nedozvieš,“ zasyčal, čím ju dokonale vyviedol z rovnováhy práve na dosť dlho na to, aby sa proste vyparil. Zaškrípala zubami. Bol proste bastard.

Rukou udrela po mreži. Kovový zvuk jasne naznačoval, že sa nedajú len tak zničiť. Prižmúrila oči a odvrátila sa od vchodu. Oprela sa o zadnú stenu a len tak apaticky stála. Vlastne netušila, čo iné by mohla robiť. Áno, dokázala by sa odtiaľ veľmi rýchlo dostať. Pred mesiacom by to bez zaváhania urobila, neotáčala sa vzad a nebrala by ohľad na to, že by niekto mohol na jej útek doplatiť.

Teraz?

Správala sa ako precitlivená princezná z animáku. Akokoľvek bol jej druh synonymom zvýšeného tlaku, takisto bol aj katalyzátorom všetkých jej reakcií. Vzrušenie, hnev, nádej, obavy. To všetko a omnoho viac sa v nej premieľalo, keď na neho myslela. Na niektoré odtiene vlastnej podstaty by si mala zohnať slovník. A potom mu ho otrieskať o hlavu.

Iste, dostala sa do tejto situácie vlastnou vinou, to už dokázala uznať. Poľahky by sa z nej však dokázala dostať. Keby jej tak veľmi nezáležalo na tom, čo sa s ním stane. Nebolo jednoduché na niekoho sa viazať a už vôbec nie na Thea. Ale stalo sa, hoci netušila kedy presne.

Naplňovalo ju to hrejivosťou, o ktorej sa jej nikdy nesnívalo. Doslova prekypovala. A to bolo v situácii, ako je táto, trochu nevhodné. Ale do čerta s konvenciami! Dala by čokoľvek, len aby sa teraz mohla na Thea vrhnúť a konečne naplniť svoju túžbu. Ale taká možnosť nepripadala do úvahy. Nie v prípade, ak by jej prípadné pokusy o nájdenie jeho osoby mohli vyústiť do fyzického útoku voči nemu.

Irónia tej situácie ju doslova prefackala.

Tok jej nesúvislých myšlienok prerušil až zvuk, ktorý nápadne pripomínal otváranie dverí. Prikrčila sa do kúta, aby získala aspoň nejakú výhodu. Prekvapilo ju, že je to Guy a ešte viac, keď si všimla, že za ruku drží nejakú ženu. Jej zrak nebol ani v najmenšom dokonalý a nočné videnie nezahrňoval. V tej temnici to vyzeralo ako o polnoci na sabate. Tma a vlhko, chýbali už len polonahé divožienky tancujúce okolo ohňa.

„Tentokrát tvoj pokus prehliadnem, ale ešte raz sa pokús o útek a ten tvoj nepodarok bude rozdelený na časti. Veľmi malé,“ zavrčal známy hlas nasledovaný odomykaním cely. Vzápätí jej niekto pristál pod nohami. Neodvážila sa pohnúť až do momentu, kým si nebola istá, že je nenávratne preč aj s ozvenou zatresnutie tých úbohých dverí. Potom sa zohla, aby pomohla dotyčnej na nohy.

„Čo si urobila ty, že ťa tu...“ Nedokončila. Neodkázala to, nie po tom, čo sa zadívala na tvár svojej spoluväzenkyne, aby si uvedomila, že sa v podstate pozerá do zrkadla. Trvalo jej niekoľko sekúnd, kým sa spamätala a zruba okamih, aby jej došlo, s kým má tu česť.

Uškrnula sa. „Oprav ma, ak sa mýlim, ale ty by si mala byť moja dvojníčka, súčasná Danteho družka.“

Žena prikývla a prstami si masírovala ruku, za ktorú ju Guy držal. Alebo ako sa vlastne volal. Bola si istá, že si vytvoril veľmi kvalitnú maskovaciu identitu. Ale na tom teraz nezáležalo, aj keby bol samotným sultánom. Aktuálne si uvedomovala, že sa niečo dialo, niečo naozaj veľké. Inak si nevedela prestaviť, že by tu bol Dante so svojou družkou. Dobrovoľne.

„Prečo si tu?“

Klon prešiel k nej a pridal sa k nej v opieraní o stenu. „Netuším. Prechádzala som sa po chodbe, viem, že mi to Dante zakázal, ale nemala som v pláne len tak sedieť v izbe. Navyše som sa potrebovala stretnúť s ostatnými agentmi, s ktorými spolupracujem, aby som ich oboznámila so všetkým, čo sa deje. A zrazu sa na mňa vyrútil chlapík, schmatol ma a odvliekol sem bez toho, aby mi niečo vysvetlil. Ale hádam, že keď si tu ty, dôvod ani nepotrebujem počuť. Proste si myslel, že som ty.“

Zoey sa zamračila. Síce bolo pekné dozvedieť sa, že ešte stále mali výhodu v tom, že nikto netušil o podvodnom pute druhov, ale to nijako nezodpovedalo vážnejšiu otázku. „To som nemala na mysli, skôr chcem vedieť, prečo si sem prišla. Deje sa niečo? Dante predsa nemal v pláne vrátiť sa.“ Tón vlastného hlasu nepoznávala. Bolo možné, že sa niečo z jej predošlého hnevu rozpúšťalo?

„Danteho zavolal jeho brat, Theo sa obáva o tvoju bezpečnosť. Pochopila som, že podnikol nejaké kroky aj sám, ale chcel pomoc od môjho druha.“ To zdôraznenie na konci nemohlo byť veľavravnejšie. Zoey prevrátila očami. Koľkokrát bude musieť opakovať, že by jej partnerský vzťah s Dantem nedopadol dobre predtým, než jej ostatí uveria?

„Hej,“ odfrkla si, reagujúc tak na otvorené ticho, ktoré na ňu čakalo, „Theo skutočne podnikol kroky k vyriešeniu krízovej situácie – zavrel ma do izby. Dostala som domáce väzenie.“ Unavene si povzdychla. „A pritom by stačilo, keby mi to proste vysvetlil. Možno by som sa dokonca dobrovoľne podriadila, ale on proti mne využil slabosť, o ktorej som ani netušila, že ju mám.“

„V podstate ťa podrazil,“ skonštatovala dvojníčka.

Zoey sa zamračila. „Tak to vnímam, ako zradu. Nemusí mi hovoriť všetko, nechcem byť stíhačka. Je toho veľa, čo o sebe nevieme. Ale mohol by trochu komunikovať. Ten jeho postoj nasraného medveďa je možno rozkošný, ale začína ma unavovať.“

„Vieš, že ty máš rovnaký postoj k životu?“ poznamenala.

„Je to dosť možné. Je jednoduchšie na všetko sa pozerať cynicky a byť neprestajne nasrdená. Aspoň som pripravená na to najhoršie a nič ma neprekvapí. Aj keď na tomto mieste to nefunguje a obrana voči možnému útoku zlyháva.“

Do riti, vážne jej niečo také práve povedala? Čo sa to s ňou dialo? Takéto informácie predsa nikomu nepodávala. Nechala na ostatných, aby odhalili jej povahu bez jej pomoci. Bola to tak väčšia zábava. A ona práve svoju stratégiu odhaľovala nejakej cudzinke, o ktorej ani len netušila, ako sa volá.

„Ubližuješ ostatným skôr, ako oni ublížia tebe.“ To strohé konštatovanie ju opäť priviedlo do reality a poriadne ju zmiatlo.

„Tak to nie je,“ namietla, hoci si tým nebola istá. „Nie je to tak, že by som všetkých odháňala, len nemám čas na povrchné vzťahy. Netrpím žiadnou traumou, takáto proste som. Nie som dutá a dúfam, že ani krutá. Neprejavujem emócie tak, ako ostatní ľudia.“ Nie, nie, nie, toto definitívne nemohlo byť len tak. Uprene sa zadívala na druhú ženu. „Čo si to so mnou urobila?“

V tme zachytila jej nevinný úsmev. „Prepáč, niekedy si neviem pomôcť. Som empatka a liečiteľka, ľudia v mojej prítomnosti cítia, že mi môžu veriť a používajú ma ako bútľavú vŕbu.“ Nešťastne si povzdychla. „Ale takisto nás táto schopnosť oslabuje, ktokoľvek ju dokáže zneužiť a zmanipulovať nás.“

Zoey sa snažila preskúmať, čo vlastne v jej prítomnosti cítila. Uvoľnenosť a pokoj sa rozliehali jej večne napätým podvedomím. Červená clona hnevu sa premenila na zelený raj, dokonca sa jej ľahšie dýchalo. Alebo si to len nahovárala. Bolo zvláštne necítiť nič, len povznášajúcu prázdnotu. Možno by sa toho mala desiť, ale po situáciách, ktoré jej ničili nervy aj žalúdok, to vnímala ako odmenu.

„Ďakujem,“ zamrmlala, cítila, že by mala prejaviť aspoň kúsok vďačnosti, hoci vedela, že ten pocit pominie v okamihu, keď sa od nej tá žena vzdiali. „Mimochodom, som Zoey. Povedala by som, že ma teší, ale v tejto situácii by bolo lepšie, keby si tu nebola.“

Žena k nej natiahla ruku. „Moje meno je Alex.“ Ochotne opätovala jej zoznamovacie gesto. „Vieš, čo sa tu deje?“

Pokrčila plecami. „Nemám potuchy, vďaka Theovi a jeho predstave o ochrane ani len netuším, čo sa stalo a prečo som bola väzňom v jeho izbe,“ zavrčala. Zdalo sa, že mierové pôsobenie nebolo všemocné. „Mám ale pocit, že toto všetko bolo naplánované.“

„Prečo si to myslíš?“

Zoey si odfrkla, keď začula jej takmer nevinný tón. Iste, bola agentka, ale o niektorých veciach toho asi nevedela. „Pretože som sa odtiaľ dostala až príliš rýchlo. Som možno dobrá, ale ani ja nedokážem nájsť únikovú cestu, ktorá neexistuje. Niekto mi ukázal, ako sa z tej izby dostať tak, aby som obišla Theov priamy zákaz. A ten istý niekto vedel, že narazím na kráľovnú, vypočujem si jej rozhovor s druhom a nechám sa chytiť. Len mi nenapadá, kto by to mohol byť. Čo je jediný dôvod, prečo ten bastard ešte žije.“ Hádala, že za jej vyrovnanosť mohla Alexina schopnosť. Ale ani tá nebola všemocná.

Alex sa zamračila a vyzerala, že premýšľa o jej slovách. „Ale kto by niečo také naplánoval? Samotná kráľovná? Viem, že sa ťa chce zbaviť a toto by tak trochu zodpovedalo jej štýlu. Intrigánstvo je jej stredné meno.“

Začala krútiť hlavou na znak nesúhlasu ešte skôr, ako vôbec dopovedala svoju domnienku. Nezastávala sa tej zmije, ale nemohla jej prišiť niečo, čo nebolo jej dielom.

„Tentoraz v tom prsty nemala. Bola prekvapená, že ma tu vidí. Všetci boli presvedčení o tom, že som s Dantem. O dvojníčke alebo čomkoľvek inom nemajú ani potuchy.“

„Jej druh?“ Vzápätí akoby jej niečo napadlo, zodvihla ruku a rýchlo vyhŕkla: „Ty vieš, kto to je?“

„Jej druh o tom tiež nič nevedel, hoci ma sem zavrel.“ Zákerne sa usmiala. „A aby som odpovedala na tvoju otázku – nie, neviem, kým je. Pred niekoľkými rokmi som ho spoznala ako Guya, nádejného zlodeja. Neviem, prečo sa hral na môjho priateľa a či to bol on, kto ma zradil kráľovnej a zariadil, aby ma sem priviedli. Došľaka, možno on si zo mňa urobil terč a snažil sa ma premeniť na ementál.“ Pri tých slovách sa neubránila vrčaniu. „Ale kým je v tomto svete, to naozaj netuším. Má zjazvenú tvár a mala som naozaj problém spoznať ho.“

Cítila, ako do nej narazila vlna vzrušenia šíriaca sa z Alex. Podvedome od nej ustúpila, hoci si bola istá, že to nemalo sexuálny podtón. „Ty vieš, kto to je!“

„Nuž, dalo by sa povedať, že poznám jeho alter ego.“

Alex pristúpila až k nej a prsty jej zaťala do ramien. Bolo divné čeliť fyzickému útoku od svojho dvojčaťa. Cítila sa ako pri schizofrénii, len to bolo naopak. Dve telá s jednou identitou. Na cvokhaus ako stvorené.

„Vedela by si ho spoznať?“

Zoey si odfrkla a vytrhla sa z jej zovretia. „Samozrejme, na ten jeho ksicht sa nedá zabudnúť.“

Takmer bytostne cítila, ako jej chce Alex ešte niečo povedať, ale už to nestihla. V ten moment sa totiž ozvalo odmykanie vonkajších dverí. Pozreli na seba a Zoey si uvedomila, že druhá žena len ťažko zakrýva vlastný strach. Myseľ jej pracovala na plné obrátky. Na milisekundu dokonca rozmýšľala o tom, že namiesto seba vydá svoju dvojníčku, ale potom ten nápad zamietla.

Ona bola jedinou výhodou, ktorú mali voči kráľovnej.

Navyše by asi nepreniesla cez svedomie, keby sa jej niečo stalo kvôli vlastnej sebeckosti. Nemala predsa v úmysle utekať z boja. A mala pocit, že to nejako súvisí s Theom. Možno ho čoskoro uvidí. To jej dodalo nádej a potrebnú dávku odvahy, aby sa správala ako ľudská bytosť a nie bezcitné a vypočítavé zviera. Hoci na tomto kráľovskom dvore to fungovalo presne naopak – zvieratá boli súcitné, zatiaľ čo v ľudskej podobe to boli monštrá.

Položila Alex ruky na ramená a mierne ňou zatriasla. „Skry sa a ak nechá odomknutú klietku, uteč a povedz Dantemu o tom, čo sa tu deje. Sľúb mi to.“

Netušila, či za to mohla naliehavosť v jej hlase alebo ostrosť tónu, ale jej spoločníčka sa zmohla len na roztrasené prikývnutie. Zoey to zobrala ako jasný súhlas a skôr, ako stihol prichádzajúci niečo vidieť, strčila Alex za seba do vzdialenejšieho a poriadne tmavého rohu. Sama sa postavila pred mreže práve vo chvíli, keď sa miestnosťou ozvali ťažkopádne kroky.

„Pôjdeš so mnou.“ Dotyčný bol oblečený v nejakej uniforme a rozhodne to nebol Guy. Vyzeral skôr ako nejaký vojak. Nebola až tak dobre informovaná, ale domnievala sa, že ide o člena kráľovskej gardy. Verný pešiak tej škaredej zmije.

Zazubila sa na neho. „A kam pôjdeme? Nie si môj typ.“

Muž sa na ňu díval takmer letargicky. Plnil príkazy. „Kráľovná si vyžiadala tvoju prítomnosť.“

„Tak to ju nesmieme nechať čakať.“

V duchu sa vysmiala svojim slovám. Nemala v pláne stretnúť sa s tou do seba zahľadenou pseudopanovníčkou, ale nemala na výber. Alex bola ich jediná šanca. Z Theových slov pochopila, že bolo proti prírode nútiť niekoho, aby sa zviazal s niekým, kto nie je jeho pravý druh – hlavne po tom, čo ho tá osoba skutočne nájde. A tu mali dvojitý prípad, ona mala Thea a Alex zase Danteho. Mohli by to kráľovničke oplieskať o hlavu. Aspoň v to dúfala.

Muž sa konečne dostal až k odomknutiu vrát od cely. Naozaj dúfala, že ju za sebou nezamkne, veď bola teoreticky prázdna. Možno niekto skutočne jej prianie vyslyšal, pretože miesto toho, aby sa vojak za podieval samotným väzením, ju proste schmatol za ruku a viedol von. Zoey sa v duchu zaradovala a vzápätí sa sústredila na cestu. Čakala zase obkľuky ako predtým, keď ju sem viedol Guy, ale nedočkala sa ich. Miesto toho len prešli dole schodiskom a potom cez veľkú chodu doprava.

Pri spomienke na to, ako tú cestu absolvovala s Guyom, sa v nej zodvihol adrenalín, ktorý jej roztriasol všetky svaly. Opäť v nej prevládla chuť zaškrtiť ho. Nielen preto, čo jej teraz vyviedol, ale aj za všetko ostatné. Považovala ho za priateľa a napriek jeho tajnostiam a výbušnej povahe si ho vážila a mala ho rada. Keď jej Caro povedala, že zomrel, oplakala ho, takým svojím vlastným spôsobom. Dozvedieť sa, že on nikdy nebol jej kamarát, bolo samo o sebe dosť zlé. Ale dokázala by to zniesť.

Bola to jeho zrada, ktorá ju tak veľmi vytáčala. On ju predal, predstieral, že mu môže veriť a pri najbližšej možnej príležitosti ju podsunul kráľovnej. Najhoršie na tom však bolo, že netušila, z akého dôvodu sa to všetko dialo. Nebola predsa ničím výnimočným. Bola obyčajným človekom, ktorý mal v sebe, pravdepodobne, nejakú tú kvapku meničskej krvi. A predsa sa zdalo, že to stačilo, aby si vyslúžila niečiu nenávisť.

A to sa jej dotklo viac ako čokoľvek iné. Ak ju niekto nenávidel tak veľmi, že ju chcel zabiť, rada by poznala dôvod.

Všetko jej vyšumelo z hlavy, keď prešli cez veľmi známe dvere. Takmer sa hystericky zasmiala, keď sa zadívala do veľkej sály, v ktorej sa o všetkom rozhodovalo. Zdalo sa jej až slabošsky predvídateľné, čo kráľovná urobí. Podľa šumu, ktorý sa zodvihol z davu, bolo jasné, že z nej pred zrakmi ostatných urobí odstrašujúci prípad. Vzoprieť sa kráľovnej bolo proste tabu.

Zaškrípala zubami. Ak očakávala, že len tak ľahko prijme čokoľvek, čo si na ňu nachystala, tlaku vôbec nepoznala. Len najskôr musí nájsť Thea a uistiť sa, že je ten magor v pohode.

Nanešťastie ho nemusela hľadať dlho. Netušila, čo očakávala, že uvidí na malom pódiu, kde sa väčšinou kráľovná hrala na opernú divu. Očakávala tú malú zmiju, že si tam bude sedieť v kresle a s detskou radosťou bude očakávať priamy prenos jej utrpenia. Ale neočakávala, že tam na ňu bude pozerať veľmi známy chrbát patriaci k telu, ktoré bolo priviazané k stĺpu. Hneď vedela, komu to telo patrí.

Cítila, sako z nej vyprchal posledný zvyšok pokoja, ktorý v nej prebudila Alex. Nie, ona nikdy nemala byť odstrašujúci prípad. Mala sa prizerať tomu, ako trestajú jej druha. Chcela sa vzoprieť rukám, ktoré ju držali, ale nedostala príležitosť. K malému vojačikovi sa pridal ešte Ďalší a spoločnými silami jej ruky zaviazali za chrbtom. Celá sa roztriasla.

„Drahí moji, pohliadnite na ženu, ktorej sa málil náš muž!“ skríkla teatrálne kráľovná.

Dav na to reagoval bučaním. To tupé stádo ju však nemohlo dostatočne zaujať, aby mu venovala plnú pozornosť. Tú si získal chlapík, ktorý za sebou vliekol niečoho, čo až príliš dôverne pripomínalo bič s tromi kovovými hrotmi na konci. Vyzerali byť neskutočne ostré. Smrtiace.

„Za tvoju neposlušnosť si nevinný musí odpykať jeden z najprísnejších trestov, ktorý nebol vykonaný celé desaťročia. Dúfam, že si spokojná,“ prehodila kráľovná jej smerom a veľmi sa snažila tváriť nesúhlasne. Prezradil ju však pravý kútik úst, ktorým jej mykalo. Tá kurva sa smiala, doslova sa zabávala na tom, čo robila.

Zoey cítila, ako jej buble krv v žilách. Roztriasla sa ešte viac a ak doteraz mala pocit, že jej videnie zakrýva červené súkno, teraz sa krvavou farbou naplnil celý svet. Pripadala si ako supernova tesne pred výbuchom.

Jediné, čo chcela, bolo dostať sa z tých pút a niekoho roztrhať na kúsky. A ten niekto predstavoval príliš krásnu ženu, ktorá si myslela, že je bohyňa. Rozčuľovala ju príliš dlho na to, aby sa dokázala ovládať. Ani Theo a jeho zdravie neboli dostatočnou motiváciou. Možno pre to, že mu hrozilo nebezpečenstvo.

To, že zo seba vydala nejaký zvuk, si uvedomila vo chvíli, keď sa k nej s ozvenou vrátilo ohlušujúce zavrčanie. Za ním nasledovalo mŕtvolné ticho. Ruky, ktoré do toho momentu držali na mieste putá, mala teraz voľné. Stačil k tomu jediný prudký pohyb.

Bublavo zavrčala a uprela vražedný pohľad na kráľovnú. „Dotkni sa ho a odtrhnem ti ruky.“

Kapitola 24. ¦¦ Kapitola 26.

Táto kapitola nakoniec dopadla trochu inak, než som pôvodne zamýšľala, ale niečo také ma vlastne už ani neprekvapuje. Čo si o tom myslíte vy?

Kapitola bola venovaná týmto skvelým osôbkam: Blacky, PrincessCaroline, izzie22, Violet, Nerissa, Bedrunka, WendyMoon, dada, cam a bflmpsvz. Ďakujem za podporu. Či už čítate pravidelne alebo nepravidelne, či komentujete alebo nie, pre mňa je dôležité, že ste so mnou vydržali. :)

Vaša Lili ;)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 25.: