OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 28.

12.04.2015 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1202×

Kapitola 28.

Theo sa uškrnul, keď sa mu v hlave ozvalo vrčanie. Zdalo sa, že Zoey sa ešte menej teší zo súčasnej situácie, než on sám. Len to pomyslenie mu pomáhalo zvládnuť to, čo sa dialo. Nikdy nebol diplomatický typ a všetko jeho vyjednávanie spočívalo v mučení a vrčaní. Ale tentokrát sa k tomu nemohol uchýliť a to ho až abnormálne rozčuľovalo.

Žmúril oči, no nie kvôli tomu, že by sa snažil zaostriť. Proste sa mu jednoduchšie na niekoho mračilo, vyzeralo to efektívnejšie. A keď už dotyčnému nemohol odhryznúť hlavu, mohol ho aspoň zneistiť, ak nie rovno vydesiť. Satisfakcia nebola bohvieaká, ale pokojne stačila. Bol to v podstate jediný spôsob, akým sa mohol v danej situácii brániť.

Zvláštne, dokázal sa postaviť desiatke vojakov a necítiť ani trochu strachu. Ale vladárske záležitosti ho úprimne desili. Hlavne vtedy, keď ho využívali ako prostredníka. Keďže sa Zoey neobťažovala premeniť na človeka, musel byť vedľa nej, aby mohol ostatným v jej mene odpovedať.

Stálo ho všetky sily neopakovať jej príklad a nevrčať, ale nielen v duchu, ako to robila ona. Jej zlostné nariekanie sa mu odrážalo do stien lebky ako gumená loptička, ale táto nespomaľovala. Skôr ešte zrýchľovala. A každú sekundu hrozilo, že mu hlava vážne vybuchne. Musel byť fakt zúfalý, keď sa mu tá predstava tak veľmi páčila.

Spozornel až v okamihu, keď sa Zoey a jej správanie trochu zmenilo. Doteraz bola zlostná, ale teraz prešla na zvedavosť. Keď pred sebou zazrel niekdajších najvernejších prívržencov bývalej kráľovnej, ani sa nečudoval.

Zodvihol obočie a napäl všetky svaly. Stačil jediný impulz a všetkých by zabil. Výcvik v sebe potlačoval len ťažko a zatiaľ čo predtým ho museli nútiť, aby vôbec predstieral, že Clarissu stráži a chráni, pri Zoey ho to nikto nemusel ani len žiadať. Predstava, že by sa jej niečo stalo, ho mučila.

„Vaša Výsosť,“ zapriadol medovým hlasom ten najvyšší z nich. Nikdy si nevedel zapamätal jeho meno, vždy mu všetci šiesti pripadali ako krysy. „Môj rod vám skladá pozdravy a dúfa vo vašu priazeň.“ Jeho úlisnosť ešte podčiarkoval hlboký úklon. Určite ho mal veľmi dobre nacvičený, ale bol zvyknutý hlavu nasmerovať k niečiemu zadku, aby ju tam mohol jednoduchšie vopchať. „Ak by som mohol byť taký smelý a o niečo požiadať Vaše vzácne Veličenstvo.“

Theo zagúľal očami a musel sa veľmi premáhať, aby ho odtiaľ proste nevyhodil. Ale niečo také si nemohol dovoliť. Napriek všeobecnej radosti zo správy, že Clarissa sa vzdáva trónu – nie, že by mala na výber, keď skončila vo väzení – , nebola ich súčasná situácia taká dokonalá, ako si každý myslel. Clarissa mala veľa spojencov a jej druh, pravdepodobne, ešte viac. Vždy sa našiel niekto, kto plánoval prevrat alebo roznášal reči.

Zoey mala rovnaký názor na jeho slabošstvo ako on, pretože mu v mysli predostrela vlastnú predstavu toho, ako by mal vyzerať. Ten krásny krvavý obraz jeho na smrť dohryzeného tela visiaceho z lustra... skvostná predstava. Bohužiaľ nerealizovateľná.

Odkašlal si. „Kráľovná si rada vypočuje tvoju žiadosť.“ Tomu sa hovorilo dezilúzia. Zoey ho túžila roztrhať na márne kúsky, ale tie slová by si asi nezískali nikoho vernosť.

„Môj syn,“ ukázal za seba, „bol u predchádzajúcej panovníčky veľmi obľúbený. Prepožičiaval v časoch núdze svoje telo kráľovnej a ona za to bola milostivá k mojej početnej rodine. Tí, čo majú istí postavenie, sa vždy musia obávať o svoj život.“

Fuj, ako nenávidel politiku. Obracal sa mu z nej žalúdok. „Pokračuj,“ nabádal ho. Veľmi dobre si však vedel predstaviť, čo mal na mysli. Bol toho svedkom dlhé roky a predsa to bol schopný v tom čase ignorovať. Hoci tak neraz skončil sám.

Panovníci mali vždy právo vyberať si medzi ostatnými meničmi a tváriť sa ako pri veľkom výpredaji. Na kohokoľvek, na koho vládca ukázal, patril výhradne len jemu. Tisíckrát musel sledovať, ako Clarissina nenásytnosť trhala na márne kúsky celé rodiny.

Prekliata túžba po moci.

Obvešala sa svojimi posteľovými partnermi a predvádzala ich ako šperky z diamantov. To, že niekto očakával to isté od Zoey, bola vtipná rovnakou mierou, akou bola nechutná. Zabil by každého, kto by čo i len na sekundu pomyslel, že jeho družka bude využívať sex ako nástroj.

Theo zaškrípal zubami a mierne naklonil hlavu. „Čo žiadaš od kráľovnej?“ zavrčal, keď sa nikto nič nehovoril, hoci ich k tomu vyzval.

„Aby si vybrala,“ pokračoval ten úlisný had bez najmenšej štipky sebareflexie. „Moji synovia sú mocní a obľúbení. Ich prítomnosť v jej spálni posilní jej postavenie a dosvedčí jej moc. Navyše posilní naše staré spojenectvo.“

Presviedčal sám seba, že podľahnutie amoku nič nevyrieši. Ale bolo to ťažké, keď jeho náhle animálne sa tváriaci mozog odmietal logické dôvody. „Kráľovná nemá záujem o takýto druh posilnenia svojho postavenia.“

„Ako môžeme vedieť, že ty hovoríš len to, čo si ona myslí?“ začal sa naparovať jeden zo synov toho chmuľa s pozláteným jazykom.

Spražil ho pohľadom. Niet divu, že ho otecko nepustil k slovu. Ani jedného z nich. Očividne to všetci boli idioti. Nemali v sebe ani kúsok taktu alebo diplomacie. Aj keď... nemal by ich súdiť. On bol na tom rovnako.

Zavrčal. Najhrozivejšie, ako vedel. „Obviňuješ ma z klamstva?“

Nenaparoval sa kvôli tomu, že bol druh budúcej kráľovnej. Mal právo zakrútiť mu krkom, aj keby bol nejaký údržbár. Mohol ho vyzvať, pretože ho urazil. Malicherné, ale fungovalo to. Ich vnútorné šelmy nemali príliš rady, keď ich niekto bez dôvodu slovne atakoval.

„Ako máme veriť, že presne hovoríš to, čo si myslí? Nevieme si to nijako overiť. Len tam leží a nejaví známky záujmu o naše problémy,“ pridal sa k nemu druhý. Všetci boli podobní otcovi. Mali čierne vlasy, hnedé oči a vycivené výrazy. Ak by to bolo možné, určite by sa menili na tchorov. „Ešte ani nie je kráľovná a správa sa k nám ako k špine. O čo je lepšia než Clarissa?“

Miestnosť stíchla náhlym šokom. Theo unavene zavrel oči. Nebavila ho táto byrokracia a bol permanentne rozzúrený. To nebola práve najlepšia kombinácia, ktorá by pridala k jeho nálade. A ten obmedzenec ju ešte zhoršoval svojimi nie veľmi inteligentnými poznámkami, v ktorých sa skrývala jasná výzva. Očividne si nevhodnosť tých jeho otvorených slov uvedomoval aj jeho drahý otecko a podľa jeho výzoru bolo jasné, že ten úžasne nemožný potomok si to neskôr odskáče. Ale Thea zaujímala len okamžitá odplata.

Aj napriek Zoey a jej vrčaniu, ktorým sa ho snažila zastaviť, zišiel z pódia tie tri schody. Dlhými krokmi sa priblížil k dotyčnému idiotovi a zblízka sa mu zadíval do tváre. Teraz ešte viac pripomínal nejakého podradného hlodavca.

„Odíď skôr, ako ťa odtiaľto budú musieť vyniesť.“

Jeho hlas pripomínal zmrznutý ľadovec. Bol pokojný, hoci vnútorne to cítil inak. Ale takisto vedel, že ten tón ich vydesí viac ako by to dokázalo jeho vrčanie. Boli zvieratá, tie stále vrčali. Bol so spôsob ich komunikácie.

„Napadol by si ma kvôli takej malichernosti?“ dobiedzal ten muž. Theo sa snažil spomenúť si na jeho meno, ale asi nebol dôležitý, keď ho nepoznal. Nič neznamenal a teraz sa to jeho otec snažil zmeniť. Vybrali si nesprávne dvere, mali označkovať radšej bránu do pekla.

„Malichernosť?“ odfrkol si Theo a zahojdal sa na pätách. „Asi ti veľa vecí nedochádza, však?“ Nečakal, že by pochopil jeho narážku. „Obvinili ste ma z toho, že klamem. Potom ste verbálne zaútočili na kráľovnú. Keby ti to lepšie myslelo, vedel by si, že už to prvé vyhlásenie ťa mohlo stáť krk. Teda i tvojho rovnako bystrého brata.“

Davom to zašumelo a Theo už vedel, že ho čakajú problémy. Toto bol trest. Len by ho zaujímal zločin, za ktorý si ho vyslúžil. Vražedným pohľadom prešiel postavy zaostalých bratov. Ani jeden z nich nevyzeral, že by si všimol ruch okolo seba. Skôr pôsobili ako niekto, komu práve uleteli včely. Veľmi duchaplní milenci. Takmer sa zasmial.

Kútikom oka zbadal, ako niekto vykročil vpred. Keď medzi ostatnými spoznal starého Bastiena, takmer prevrátil očami. Nevyzeral staršie ako on, ale tie tisícročia, ktoré prežil navyše, mu dodávali na majestátnosti. Jediným problémom bolo, že nikto nevedel presne určiť, na koho strane vlastne stojí. Veľmi dúfal, že teraz budú obaja na tej istej, ale očividne mal od života príliš veľké očakávania.

„Môžeš sa rozčuľovať ako veľmi chceš, alebo vnímať ich slová ako výzvu, Theodore. Ale obaja vieme, že majú právo na odpovede.“

Nie, dnes očividne nie je jeho deň. „Tie, na ktoré máte právo, som vám dal. Kráľovná si nepraje prijímať milencov, ani kvôli postaveniu, ani kvôli ničomu inému.“

„Mne z tvojich slov vyplýva len to, že žiarliš,“ jeho slovný útok bol sprevádzaný prekvapenými vzdychmi a chechotom, „a pravdepodobne aj právom. Taký muž ako ty sa kráľovnej nemôže ani rovnať. Teda, budúcej kráľovnej. Nesmieme zabúdať na to, že ešte nemá na hlave korunu.“

Rozkročil sa, akoby sa pripravoval na útok. Možno ho mal čakať. „Som jej druh, ale nerozhodujem o tom, čo si má myslieť. Povedal som vám, aký má názor na toto vaše ponúkanie. Použil som jemnejšie slová, ale majú rovnaký význam. Ak im nerozumiete, nie je to moja chyba.“

Bastien naklonil hlavu na bok. Nemal v pláne len tak uznať, že Theo skutočne hovoril pravdu. Tieto večné spory mu liezli na nervy. Konečne si dokázal spomenúť, prečo sa mu zo začiatku tak veľmi páčilo byť Otharom. Nemusel počúvať tieto kraviny, musel len konať. Síce bol ochrancom kráľovnej aj teraz, ale napriek tomu musel fungovať ako spojovací článok.

„Povedal si, čo si povedal. Ale kto skutočne vyslovil tie slová? Kto odmietol týchto mužov prijať do postele? Ty alebo ona?“

Nehanebne prstom ukázal na Zoey, akoby to bola vec. V tejto miestnosti si všetci nejako zvykli, že len tak môžu chrliť jednu výzvu za druhou bez toho, by na ňu niekto odpovedal. V duchu sa veľmi tešil, ako ich Zoey bude trhať na kusy. A on jej bude stáť po boku.

Zhlboka sa nadýchol a snažil sa vyčistiť si hlavu. Ale všetko to išlo do nenávratna, keď za sebou zacítil bleskový pohyb. V jednej sekunde bolo všetko nehybné a v tej druhej sa musel sústreďovať, aby stíhal. Zoey bola vždy rýchla, ale teraz sa to ešte znásobilo.

Vrhla sa na Bastiena, za čo bola odmenená niekoľkými výkrikmi. Nikto sa neodvažoval na neho útočiť, všetci si ho vážili. Theo sa musel škodoradostne usmiať. Očividne mu to stúplo do hlavy. Ale vzápätí jeho pobavenie prehlušil číri šok. Zoey namiesto toho, aby sa mu pokúsila odhryznúť hlavu, mu labu priložila ku krku a tam, pred všetkými, ho zodvihla zo zeme ako pierko.

Zažmurkal, aby sa uistil, že to, čo vidí, je pravdivé. Zrak ho očividne neklamal. Jeho družka nielen, že priamo zaútočila na člena zhromaždenia a staršieho na ich dvore, ale navyše ho potupila tým, že sa pri útoku premenil na človeka. Teraz tam stála ako bohyňa pomsty, nahé telo sa vynímalo medzi ostatnými.

Naprázdno prehltol a snažil sa zaplašiť vzrušenie. Zatúžil vrhnúť sa k nej, prehodiť si ju cez plece a ukázať jej, aký sexuálne frustrovaný bol. Ale na jeho správanie jaskynného muža nebol nikto zvedavý. Bude si to musieť odložiť na neskôr.

Zoey zavrčala Bastienovi do tváre a zodvihla ho ešte viac do výšky. Bola sebaistá a divoká, vražedná a dychberúca. Bola tým najpríťažlivejším stvorením, aké kedy videl. Bez ohľadu na to, že tam práve niekoho škrtila. Nezáležalo na detailoch, ale na celku. A ona bola nádherná bez ohľadu na to, čo robila.

„Ja to hovorím,“ zakričala, aby ostatných umlčala. „Jediný, s kým budem spať, je Theo. Tí vaši nemožní synáčikovia s IQ drevenej stoličky a šarmom mŕtveho psa ma nezaujímajú. Do postele mi ich nedostanete. A ak sa o to ešte raz pokúsite, rozlúčte sa s ďalšou generáciou. Vykastrujem ich ako to ľudia robia s túlavými kocúrmi.“ Spevnila zovretie na Bastienovom krku. „Je moje odmietnutie dostatočne jasné a všetci ho pochopili?“

Všetci, akoby boli jedným mužom, prikývli. „Dobre,“ za vrčala, „nerada sa opakujem. A teraz odtiaľto vypadnite. Skôr, než zabudnem na slušné vychovanie, a hlavy vám napchám do zadkov.“

Ešte nikdy v živote nevidel taký rýchly ústup. Vyzerali pri tom elegantne asi ako polená s nožičkami, ale účel to splnilo. Pochyboval, že by sa ešte niekto pokúsil ponúknuť Zoey niečo podobné. V duchu si vydýchol. Netušil, či by dokázal zvládnuť viac do zadku lezúcich imbecilov.

„A ty,“ pokračovala a hovorila priamo k Bastienovi. Theovi podvedome stuhlo telo. „Už nikdy sa nepokúšaj spochybniť nárok môjho druha na moje telo. Patrím len jemu a nikomu inému a to platí aj obrátene, on patrí mne. Nesnaž sa ma naštvať tým, že budeš tvrdiť niečo iné.“

Och, bohovia. Mal pocit, akoby ho niekto udrel do žalúdka. Jeho družka práve verejne prehlásila, že sa oňho nemieni deliť a takisto nemala v pláne pustiť si do postele nikoho iného okrem neho. Dúfal, že práve nevyzerá ako rozsvietený vianočný stromček. Práve dostal najlepší darček, aký si mohol za toto utrpenie predstaviť.

***

Zoey sa cítila, akoby sa cez ňu prevalilo tsunami a nenechalo nič na svojom mieste. Posledné dni pre ňu boli neuveriteľne bolestné. Nie preto, že by jej snáď premena spôsobovala fyzické alebo nejaké iné muky. Skôr to bolo naopak. Cítila sa povznesene v levom kožuchu.

Problém bol v niečom inom.

Uvedomiť si, že je menič a potom zažiť premenu na vlastnej koži je jedna vec. Bolo to ťažké, ale nakoniec to prijala. Ale dozvedieť sa, že bola prvá v nástupníctve na trón a očakávalo sa od nej, že bude vládnuť... to bol bordel, do ktorého nemienila vpadnúť. Plávať medzi žralokmi by bolo asi jednoduchšie.

Nerozumela všetkému, čo sa v nej deje, ale tá malá levica jej všetko vysvetľovala. Teoreticky nemala byť schopná vôbec s ňou konverzovať na takej vysokej úrovni, ale ona vždy musela byť tá divná. Neprekážalo jej to. Nedokázala sa však vyrovnať s tým, čo všetko zažila a nepamätala si na to. Prečo skončila tam, kde skončila. A zmieriť sa s tým ju stálo viac ako len pár hodín nervového záchvatu.

Videla svoje detstvo, svoju sestru. Nikdy predtým necítila takú osamelosť. Akoby jej niekto odsekol kus duše a dal si ju na večeru. A ona zase dostala chuť niekoho zožrať, ale nemohla si to dovoliť. To svinstvo, ktoré ukrývala jej vlastná rodina, bolo znepokojujúce. Aj keď, koho sa snažila oklamať.

Desilo ju, ako všetkých ovládala túžba po vládnutí a hlavne po moci v akejkoľvek podobe. To, že skončila v sirotinci, bolo to najlepšie, čo sa jej mohlo prihodiť. Žila si ako človek, bola oddelená od levice a tým pádom aj od spomienok. Robila veci inštinktívne, ale nikdy netušila, prečo to tak bolo. Pretože tie chvíle predstavovali tie ojedinelé prípady, keď jej levica popustila uzdu a ukázala jej spávny smer.

Preto išla k Vincentovi, ktorý sa v skutočnosti volal Arwan. Od začiatku vedel, kým bola a nikdy ju nezradil. Staral sa o ňu. A ona vedela, že mu môže dôverovať. Teda, tá levica to vedela a preto ju k nemu poslala. Bože, ten bordel, ktorý mala v hlave, bol neznesiteľný. Vymazať to všetko kyselinou by asi nebolo dostačujúce.

Ale viac ako tá nevedomosť ju rozpaľovala do biela miera zrady, ktorú spáchali členovia jej rodiny. Teda, bol to jeden konkrétny. Bastard. Prinútil ju veriť, že bol niekým iným. Vkradol sa do jej života a testoval ju, koľko si toho pamätá. Keď sa ho nepokúsila zabiť, vedel, že si nič nepamätá. Dokonca ani jej vnútorná levica ju nevarovala. Bola zvedavá a snažila sa zistiť, aké mal zámery. A nakoniec to došlo do štádia, keď sa musela pred ostatnými predviesť, aby Theo neprišiel o krk.

Ach, Theo. Tak veľmi prahla po jeho blízkosti, po jeho dotyku. Keby mala na výber, proste by ho schmatla, zatiahla do postele a najmenej týždeň odtiaľ nevyjsť kvôli ničomu inému okrem jedla. Tá spaľujúca túžba triasla jej telom a ako jediná bola schopná prinútiť ju zmeniť sa späť na človeka. Pokúšala sa o to celé dni, ale ovládla ju jej zvieracia časť a odmietala sa stiahnuť. Teraz bola viac ako ochotná spolupracovať a to neveštilo nič dobré.

Potriasla hlavou a zadívala sa na slabocha, ktorý verbálne urážal jej druha. Nebol ničím výnimočným, hoci si ho všetci údajne veľmi vážili. Držala ho pod krkom, jeho tvár získala módny modrý odtieň a nikto nevyzeral, že sa mu ponáhľa na pomoc. Všetci to boli slabosi. Chceli, aby skákala podľa toho, ako pískali a pritom sa jej báli. Nuž, veľmi rada im ukáže, že ich strach bol na mieste.

Pritiahla si dotyčného bližšie sa zavrčala mu do tváre. „Podobné kúsky už neskúšaj,“ upozornila ho ľadovo a odhodila ho. S gráciou betónového panelu dopadol na zem. „A teraz vypadni a choď rozčuľovať niekoho iného.“ Nečakal na druhé vyzvanie, ale v očiach nemal strach ani obavy. Skôr zvedavosť. Zodvihla obočie. Nemal všetkých päť pohromade.

S tichým zavrčaním si prezrela tých, čo tvrdohlavo zotrvávali na svojich miestach. Dúfala, že ich dostatočne odrazila od ďalšieho výskytu v tejto miestnosti, ale očividne nebola až taká rozčúlená, ako si pôvodne myslela. Alebo len oni boli extrémne zadubení.

Pomaly prešla k svojmu nechutne vyzerajúcemu trónu. Nikdy si nepotrpela na nejaké pocty a teraz ich tu mala hneď niekoľko. Keby mala na výber, celé by to tu podpálila. Kto už len túžil po vládnutí rozhádaným, náladovým stvoreniam, ktoré sú vám verné len za predpokladu, že z toho budú mať nejakú výhodu? Ona rozhodne nie. Ale nemala na výber. Nenávidela, keď si nemohla zvoliť vlastný osud. V poslednom čase sa z tej bezvýchodiskovosti stala tradícia. Nie, nepáčilo sa jej to.

Sadla si a až vtedy si uvedomila, že bola nahá. Jej šatstvo sa niekam vyparilo, ale neprekážalo jej to. Ešte si preložila nohu cez nohu. Bolo jej úplne jedno, že vystavuje na obdiv svoje telo v miestnosti plnej zvedavcov a potenciálnych nepriateľov. Nestarala sa o to. Nikdy sa nepovažovala za exhibicionistu a teraz jej vlastná nahota vôbec neprekážala. To musela byť zvieracia záležitosť. Vedela si predstaviť, že ešte pred mesiacom by sa snažila niečím zakryť. Nebola hanblivá, ale toto bol nový rozmer bezstarostnosti aj pre ňu.

„Ešte nikto má pocit, že mi má niečo ponúknuť?“ vyzvala ich, keď na ňu stále len hľadeli.

Začínalo jej to byť nepríjemné, znervózňovalo ju to. To nepridávalo na stupni jej duševnej pohode. Čoskoro niekomu odtrhne hlavu a zahrá si s ňou futbal alebo niečo podobne zábavné. Možno potom sa začnú správať ako ľudia a nie ako hysterické sliepky.

Dav zašumel, ale nikto skutočne neodpovedal na jej otázku. Hádala, že mali v pláne vopchať jej do postele nejakého svojho veľmi nadaného potomka, akoby bola chovná kobyla alebo niečo podobné. Zaškrípala zubami pri tej predstave. V tom prípade by im musela odtrhnúť veľmi dôležité časti tela a nakŕmiť nimi ryby. Nikto okrem Thea sa jej nikdy nedotkne v inak než prísne neosobnom duchu.

Nevedela si predstaviť, že dotyk kohokoľvek iného by v nej dokázal vyvolať to, čo v nej spustil práve jej druh. Jemne sa jej obtrel o kožu na chrbte. Cítila, ako jej po celkom tele prešli zimomriavky. Tichučko zapriadla a natiahla sa za jeho vzďaľujúcimi sa prstami. Odmenil ju za to hrdelným smiechom a pritlačením. Malo to len jedinú chybičku. On bol oblečení a miestnosť bola stále plná tých úchylných voyerov.

„Nestará sa o svojich ľudí a to ešte nie je ani kráľovná. Kto je pre ňu dôležitejší než my?“ ozval sa odrazu niekto zo zástupu. Telo jej podvedome stuhlo a pohľadom švihla tým smerom.

Podľa hlasu vedela presne určiť, o koho ide. Trvalo jej sotva pol sekundy si uvedomiť, čo sa dialo a prečo. Mala späť svoje spomienky. Predtým ho poznala tiež, ale až teraz si uvedomila celý rozsah jeho konania. Celé to zosnoval, len kvôli nemu boli jej rodičia mŕtvi a sestra takisto. A ešte mal tú drzosť votrieť sa do jej života a predstierať, že je niekto iný. Niekto, komu môže veriť.

Zavrčala. „Znie to nevhodne z úst niekoho, kto sa sám podieľal na vraždení vlastných ľudí.“

„Celé roky si tu nebola, tieto klebety nemáš ako podporiť.“ Zdalo sa jej to, alebo v jeho hlase začula náznak rozladenosti? Preskúmala dav a snažila s ho nájsť, ale bol príliš veľký zbabelec.

Odfrkla si. Tieto hry ju unavovali. Takisto ju unavovalo, že jej vlastná zvieracia časť o nej rozhodovala bez toho, aby jej čokoľvek povedala. Toto bol jediný dôvod, prečo jej konečne dovolila sa premeniť. Pretože vedela, že on je tu. Konečná konfrontácia by ju mala tešiť, ale cítila sa presne opačne.

„Čo chceš? Prečo si sem prišiel?“ vyzvala ho, ale odpoveď poznala.

Začula, ako sa zasmial. „Ty tvrdíš, že máš nárok na trón. Ja o tom pochybujem. Vyzývam ťa pre to na súboj. Bojuj so mnou a dokáž, že máš právo stať sa kráľovnou. Poraz ma.“ S posledným slovom sa konečne masa tiel posunula a ona mala perfektný výhľad na jeho zákernú tvár.

Podľa toho, ako všetci zhíkli, si konečne uvedomili, s kým mali tú česť. Theo jej bolestne stlačil rameno. Áno, vedel, o koho išlo. Všetkým konečne došlo, koho pokynmi sa riadila kráľovná a kam až siahala zrada, ktorá stála kráľovskú rodinu život. Uvedomili si, prečo ona žila celé roky v azyle a prečo Caladwen utiekla.

Konečne si všetko pospájali, ale bolo neskoro. Kvôli ich zadubenosti niekto musí zomrieť. Dúfala, že to bude on. Za tie svinstvá si to rozhodne zaslúžil.

Kapitola 27. ¦¦ Kapitola 29.

Tak čo myslíte, kto je ten neznámy/známy? Kto je šedá eminencia, ktorá ťahala celý čas za nitky a všetko riadila bez toho, aby kto tom ktokoľvek tušil?

Máte teórie o tom, ako by to všetko mohlo skončiť?

Lili :)

P. S.: Myslím, že okrem tejto kapitoly na nás čakajú už len dve. Alebo len jedna a epilóg. O:)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 28.: