OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 29.

19.04.2015 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1146×

Kapitola 29.

Napriek tomu, ako sa vnútorne chvela túžbou vyskočiť na rovné nohy a rovno ho tam zaškrtiť, bola natoľko pri zmysloch, aby sa zastavila. Podľa svojej vnútornej mačky existovali isté pravidlá, ktoré musela dodržať. Len vyhliadka na prípadné zranenie jej druha ju zastavilo. Pravidlá skutočne neboli pre ňu a hlavne nie vtedy, keď pred ňou stál muž, ktorý mal na svedomí všetko trápenie i bolesť v jej rodine.

Bolo také prirodzené skĺznuť k tej nenávisti, hoci ešte pred pár dňami sa na neho dívala a nevedela rozoznať jeho pravú identitu. Poznala alter ego. Nemohla mu uprieť, že to mal skvele vymyslené, ale ani istá fascinácia jeho puntičkárstvom nezmiernila mieru pohŕdania, ktoré k nemu cítila. Zabiť kvôli moci je zbytočné.

Ohrnula pery a zavrčala na neho. „Predpokladáš, že prijmem tvoju zbabelú výzvu? Ako dlho si toto plánoval, že si do toho nezahrnul môj odpor?“

Zaškeril sa tým svojim typickým spôsobom, ktorý ako dieťa zbožňovala. Vzhliadala k nemu, bezhranične ho milovala a behala za ním ako verný psík. Obrátil sa jej z toho žalúdok. Zradil jej lásku.

„Ja som nič neplánoval, len som prežíval a snažil sa nejako vyriešiť celú situáciu. A potom si sem prídeš ty a myslíš, že máš na všetko nárok. Mýliš sa. A okrem toho,“ dodal náhle, keď h o chcela zahrnúť slovami, ktoré by mohli veľmi krásne pošramotiť jeho prerastené ego, „na žiadny odpor sa nezmôžeš. Nie je toto presne to, čo chceš?“

V duchu zanadávala. Vedel odhadnúť jej názor veľmi rýchlo a jasne. Vždy to vedel. Ale to ju nijako neupokojilo, len ju to viac rozzúrilo. Začala sa triasť od túžby premeniť sa a zahryznúť sa mu do krku. Ale z nejakého dôvodu čakala. Nič jej nedávalo zmysel.

Odkašlala si. „Chcem, aby si zaplatil za to, čo si urobil.“

„Ale ja som neurobil nič. Len som celé roky vyčkával na svoju príležitosť. Clarissa mi stála v ceste a nemohol som odhaliť svoju identitu. Bolo to pre mňa nebezpečné. Ale teraz sa to zmenilo. A ja sa odmietam pokloniť takému bastardovi, ako si ty.“

Zodvihla obočie, na chvíľu zaujatá jeho slovami. „Máme rovnaký pôvod.“

„Nemám,“ zavrčal, ale stále sa ovládal. Aspoň trochu. „Som silnejší a vhodnejší ako ty.“

„A preto si zabil všetkých z kráľovskej rodiny? Aby si si dokázal, aký si úžasný a o toľko lepší, než všetci ostatní? Chcel si trón. Ale vraždami ho nezískaš.“ Netušila, kde sa v nej podobné slová zobrali, ale nehodlala teraz o nich pochybovať.

Rozhodil rukami do strán, akoby sa snažil obsiahnuť celý priestor medzi nimi. Mravenčila jej pokožka. Zvieracia časť prosila o slovo. Bála sa popustiť uzdu po tom, čo celé dni trávila ako levica. Dofrasa, nenávidela, keď nemala nadvládu nad vlastným životom. Ovládanie ostatnými neprijímala práve najlepšie. A teraz ju tento malý chumaj tlačil do miest, v ktorých by mu pokojne mohla prežehliť tú jeho škaredú fasádu a vzápätí ju znovu pokrčiť.

Šelmovsky sa usmiala.

„Ja som nikoho nezabil,“ oponoval jej známou pesničkou.

Kútiky úst sa jej skrivili. „Nie, ale nejal si si na to iných, aby si ty sám nemal ruky od krvi. Objedla si si masaker a potom sa len chodil pozerať. Povedz, je to dobrý pocit, že nechávaš za sebou toľko zavraždených?“

Ani len sa nemykol pri tom obvinení. „Každý robí len to, čo musí, aby prežil.“

„A ty si sa postaral o to, že ostatní neprežijú.“

Znechutene si odfrkla. Nedokázala zniesť ani jeho prítomnosť. Mala sa vtedy uistiť, že skutočne zhorí, ale nemohla. Svojím spôsobom bolo lepšie vyrovnať sa s ním takto, keď bola dospelá a poznala pravý rozsah pomsty za zničené detstvo. Ale na druhej strane stále ľutovala, že mal vďaka tomu dovolené aj naďalej ničiť ostatných. Možno sprostredkovane, ale tým to bolo horšie.

Otočila sa a zadívala sa na neho spôsobom, ktorý bol jednoznačne provokujúci. Pomaly sa postavila a v každom vláčnom pohybe mu jasne dávala najavo, že ho ani v najmenšom nepovažuje za súpera. Bola to prehnaná sebadôvera, ale nemala v pláne ukázať mu nič z obáv, ktoré ju ničili.

Niečo z toho strachu pochádzalo od Thea. Jej druh jej občas neuveriteľne liezol na nervy, ale najradšej by ho aj tak stiahla na podlahu a priamo tam pred všetkými dokázala silu príťažlivosti dvoch šeliem. Rozhodla sa svoje hodovanie odložiť. Lepšie si ho vychutná. Hneď potom, ako tomu nafúkanému vrahovi rozbije kokos o najbližšiu stenu. Dúfala, že na neho aj spadne. Nechcela si špiniť ruky. Keby mala svoje nože, prišpendlila by ho do vitrínky ako motýľa. Nie, ako moľu. Nemal v sebe ani kúska grácie.

Odkašlala si a švihla pohľadom na jeho tvár. Zaborila sa do jeho očí a dovolila mu vnímať nenávisť, ktorá sa ňou preháňala ako motorka na svetovom šampionáte v motocrosse. Rozpažila ruky v uvítacom geste.

„Tak bojuj, ak si trúfaš. Poď sem a bojuj o ten svoj prehnitý život.“ Postavila sa do bojovej pozície a v duchu začala prehodnocovať svoj postup. Stratégia bola veľmi dôležitým aspektom. Nechcela nič podceniť.

Miestnosťou sa niesol jeho smiech. „Vážne si myslíš, že s tebou budem bojovať takto nedôstojne? Ako človek?“ Neveriacky pokrútil hlavou. „Si hrozne naivná. Ja nie som človek, nie ako ty. Pre mňa by taký boj bol potupou. Buď prijmi to, čím si, alebo budem tvoju zbabelosť vnímať ako kapituláciu. A trón bude môj.“

Zaškrípala zubami. Mala čakať takú podpásovku. Bol slizkejší ako najšikovanejšia zmija a podobne sympatický. Nič jej neuľahčil. Celé roky plánoval a zdokonaľoval svoj plán a toto všetko bolo jeho súčasťou.

Najskôr sa pridal ku kráľovnej. Bola jeho družka a on to využil. Súril ju robiť všetko tak, aby to hlavne dopadlo dobre v jeho prospech. Nakoniec im všetkým dovolil proste ju zavrieť. A to všetko pre to, aby ich sem dostal. Skvostná šachová partia. V duchu nad tým zavrčala a levica sa k nej pridala. Vyprovokoval ju ku všetkému. Boj vo zvieracej podobne mohol byť pokojne aj samovraždou a ten bastardík s tým počítal. Takisto ak počítal s tým, že nebude môcť protestovať.

„Nech som v akejkoľvek podobe, aj tak ťa zabijem,“ prisľúbila mu.

„Nemáš nič, čo by ma pohlo čo i len trochu ohroziť,“ vysmial sa jej a bez ďalších prieťahov sa začal meniť.

Odtrhla od neho oči, hoci kvôli fascinácii to bolo ťažké. Theo jej nedopriala tú slasť sledovať ho pri zmene identity za chlpatejšiu verziu. Bolo to magické, ale nedokázalo ju to zaujať natoľko, aby neanalyzovala každý jeho pohyb. Nestrácal čas vyzliekaním, proste sa menil. Arogantný hajzel.

O sekundu neskôr pre ňou stál biely lev. Pôsobil majestátne, ale ona ho videla len ako malicherného kocúra. Mohol byť od nej vyšší a väčší, ale na svojej strane mala zúrivosť a túžbu nechať ho okúsiť vlastnú medicínu.

Dôvera skutočne vedela zabíjať, jej rodičia o tom museli vedieť svoje. A hoci sa na neho pozerala a bola pripravená premeniť sa, takmer naposledy zaváhala. Musel v tom byť nejaký háčik, ale ani to ju nezastavilo. Poslednýkrát sa zadívala na svojho druha, čerpala z jeho prítomnosti silu. Ak sa sústredila len na neho, dokázala zabudnúť na ten cirkus okolo seba i to stále pretrvávajúce ticho.

Ak by mala zomrieť, nech je to s pompou.

S tou myšlienkou sa premenila a skôr, ako stihla dopadnúť na všetky štyri, vrhla sa veľkému levovi po krku na priek tomu že bola v pokušení skloniť pred ním hlavu a nasledovať jeho príkazy. Zakrútila hlavou a hlboko zavrčala. Obráti to proti nemu a prinúti ho prosiť o smrť.

Tak, ako to on prinútil urobiť jej sestru.

***

Theo neveril vlastným očiam a určite v tom nebol jediný. Miestnosť sa ponorila do ticha a každý sa snažil spracovať to, čo sa pred nimi dialo. Ale nech sa na to pozeral z akéhokoľvek uhla, stále mu vychádzalo to isté. Práve sa pozeral na druha samotnej Clarrisy, osobu, ktorá všetko riadila z tieňa a spôsobila toľko smrti i bolesti.

Netušil, ako sa dostal z tých plameňov a ako sa mu neskôr podarilo nafingovať, že tam ostal a vlastne sa o to ani nezaujímal. Celkom ho pohltila vražedná nenávisť, ktorá konečne mala svoj vytúžený cieľ. Stačilo jediné slovo a bol by ho roztrhal na márne kúsky a položil Zoey k nohám ako svadobný dar. Možno by pri tom aj krútil chvostom ako verný pes.

Miesto toho musel sledovať, ako Zoey pristupuje na jeho hru, prijíma výzvu i jeho podmienky. Nebolo typické, aby niekto bojoval vo zvieracej forme, pretože to bolo nespravodlivé. Ak človek vedel bojovať a sústrediť sa, bolo len máločo, čo ho dokázalo skutočne zaskočiť a dovoliť tak zapracovať v niečí prospech šťastiu. Ale zvieratá... bez ohľadu na bojové schopnosti skutočne vyhral len ten, čo využil výhodu.

Toto bol presne Aidenov štýl. Prinútiť robiť ostatných presne to, čo chcel. Theo nikdy nemal právo kritizovať ho, bol to následník trónu. Mal toľko príležitostí zabiť ho a nikdy to neurobil, myslel si, že na to nemá právo alebo dôvod. Teraz sa ukázalo, že mal veriť tomu, čo sa mu snažil povedať jeho vnútorný chlpáč. Ten chorý bastard obetoval všetko, čo mal; zabil všetkých svojich blízkych len aby dosiahol všetko, čo chcel.

Dokonca by zabil aj svoju trojročnú sestru. Theo netušil, ako unikol požiaru, ktorý na mieste masakru vypukol, ale dúfal, že bude mať možnosť dopriať mu oľutovať tú šťastnú náhodu, ktorá ho zachránila.

Z plánovania pomalého rozkrájania jeho tela na mikroskopické kúsky ho prebudilo až mňaučavé zavrčanie. Rýchlo otočil hlavu tým smerom a s hrôzou sledoval, že sa obaja súrodenci premenili. Boli albíni, takže o ich pôvode nemohlo byť pochýb. No neupokojilo ho to.

Kráľovská rodina len mala viac moci ako ostatní meniči a Zoey ešte mala nevýhodu, pretože bola sčasti človek. Teda, jej matka bola polovičná a ona niečo zdedila z jej génov. Väčšinou sa dali využiť ako výhoda, ale nie v tento moment. A Aiden si to bol veľmi dobre vedomý. Strávil príliš veľa času plánovaním na to, aby teraz len tak niečo podcenil. AJ keby to mal byť život vlastnej sestry. Už raz ju zabil, veľmi rád si to zopakuje.

Zaťal päste v snahe udržať sa od zasahovania. Musí svojej družke veriť, ale bolo to ťažké. Najmä keď bojovala vo zvieracej podobe, ktorú na sebe mala len po druhýkrát. Veril, že jej levica ju ochráni najviac ako bude môcť. Veď j predtým jej zamedzila prístup k vlastnej minulosti, aby ochránil a jej myseľ. Nie je jej telo dostatočne dôležité?

Ako v spomalenom zábere sledoval, ako okolo seba krúžia. Obaja krútili chvostmi a vrčali, od stien sa ozýval všetok šuchot a tí, ktorí doteraz len tak postávali bokom, začali ustupovať. Pravdepodobne to bola len automatická reakcia, pretože oči mali rozšírené od strachu. Nečudoval sa im.

Bolo niečo majestátne v tom, ako okolo seba tancovali. Raz sa zahnal jeden, potom druhý. Pazúry sekali do kožucha, krv vytryskovala z rán. Bezmocnosť ho celkom zaplavila. Jeho vnútorná šelma zavíjala spolu s ním. Chcela sa oslobodiť a pomôcť svojej družke.

Bol pripravený popustiť uzdu sebaovládaniu. Všetko len kvôli tomu, aby Zoey prežila. Nemohla len tak zomrieť, nemohla sa nechať zabiť. Nie od vlastného brata, nie druhýkrát. Veril, že jej nenávisť a túžba pomstiť sa bude silnejšia než jeho plánovanie.

Zrazu sa niečo v ich pohybe zmenilo. Telo sa mu naplo a po koži mu prešli zimomriavky. Vykročil vpred, ale niekto ho zastavil. Na plece mu dopadla ruka. Rýchlo sa pozrel cez rameno a videl, ako na neho Luka krúti hlavou. Bol rovnako naštvaný ako on, ale zachoval si aspoň jednu funkčnú mozgovú bunku, ktorá mu kázala čakať.

Theo také šťastie nemal. Ešte niekoľko sekúnd, odtrhne mu ruku niekde v ramene a použije ju ako zbraň. Po prvýkrát za celé tie veky sa skutočne poddal vlastnej krvilačnosti. Chcel trhať, hrýzť a mrzačiť.

Cez miestnosť sa zodvihlo bolestné úpenie. Privrel oči, ale nedokázal sa odvrátiť. Zoey prehrávala a on s tým nedokázal nič urobiť. Pravidlá, ktorá jasne stanovovali hranice, ho teraz zvierali ako smrteľná váha kameňa do vody hodenej obete. Mal zviazané ruky a nemohol odstrániť váhu, ktorá ho ťahala len ku dnu. Mohol len sledovať, ako Aiden trhá na kusy svoju sestru.

Zavrčal hlboko v hrdle. Jeden po druhom skákali. Navzájom sa vrhali svojmu oponentovi po krku. Prehryznúť tepnu, zlomiť väz. Zovrieť v smrteľnom objatí zubov a už nepustiť. Keď sa Zoey podarilo podriapať ho na boku, uznanlivo pokýval hlavou. Škrabanec bol hlboký a tiekla z neho krv. Dopadala na vyleštenú podlahu, farbil ju do červena. Tematické krytie.

Ale čakať, že to Aiden len tak prijme, bolo naivné. V bleskovom pohybe skočil po sestre. Stratil trpezlivosť. Theo prešiel dva kroky vpred. Nabádal Zoey k tomu, čo má robiť, ale bola príliš rozrušená na to,a by ho vnímala. Sústredila sa na boj, na zabitie. A prehrávala pri tom.

Obecenstvo zmizlo, nahradili ho čierne závesy záhrobia. Aiden predstieral útok na prednú labu. Bol presvedčivý vo svojej komédii. Zakričal na ňu, aby uhla. Ale nepočula ho ani v mysli. Len sklonila hlavu, aby ho mohla odraziť a sama zaútočiť. A on to čakal. V poslednej chvíli však zmenil smer.

Theo sa vrhol dopredu, Luka ho tentokrát nezastavil. Ale aj tak bolo neskoro. Aidenove zuby sa zaborili Zoey do krku. Vysoko zamrnčala. Začala sa metať a on sa k nej nemohol dostať. Zastavovali ho ostatní. S hrôzou mohol sledovať, ako sa každým pohybom jej nádej na vyslobodenie zmenšuje. Krv jej stekala po bielej srsti. Jej kvílenie od bolesti sa miešalo s jeho vlastným vrčaním. Bezmocnosť ho celkom ovládla.

A potom prišla posledná rana, ktorej nedokázal zabrániť. Aiden zovrel sánku ešte pevnejšie a niekoľkokrát mocne potriasol hlavou. Zoey v jeho zvretí visela ako bábika. Bezvládna a neschopná pohybu. Keď ju odhodil, len s výdychom dopadla. Nepohla sa. Len na neho uprela smutné oči. Po tvári jej stiekla veľká slza. Vzápätí jej padli viečka.

Ohlušujúco zavrčal. Ten krutý zvuk sa odrazil od stien. Cítil, ako sa Zoey vytráca z jeho mysle a padá do temnoty. To nemohol dovoliť. Nemohol ju len tak stratiť. Bola všetkým, čo mal. Nič nebolo logické. A už vôbec nie jeho konanie. Chcel len, aby ten, čo jej takto ublížil, trpel ešte viac.

Zodvihol hlavu. Aiden tam stál, hrdo zodvihnutá hlava. Bol so sebou spokojný. Theo sa chladne uškrnul. V mysli mu na steny sebaovládania niečo zaškrabalo. Tentokrát sa ani nesnažil ovládnuť. Bol unavený a rozzúrený. Zoey bojovala o život a Aiden sa tomu smial. Zranil jeho družku a nezáležalo mu na tom. Bola len prekážkou v dosiahnutí cieľa. Neexistovali pravidlá, ktoré by ho mohli teraz zastaviť. Aj keby mal za svoju pomstychtivosť zaplatiť vlastným životom.

Zhlboka sa nadýchol. Zavrel oči a snažil sa sústrediť. Ale nemusel. Všetko, čo bolo potrebné, naplno prevzal do pazúrov jeho chlpáč. Prerazil si cestu jeho bariérami. Ukázal mu, že to mohol urobiť kedykoľvek, ale vyčkával. Na ten správny okamih. Na túto chvíľu. V jednom okamihu stál na dvoch nohách. V druhom vyskočil do výšky a vrhol sa na Aidena. K zemi ho však prirazila čierna puma. Nevšímal si prekvapené výdychy, pred sebou mal korisť. Hodlal ju uloviť.

Keď sa spod neho vyšmykol, nechal mu trochu voľnosti. Dal mu priestor myslieť si, že môže vyhrať. Aj on sa rád hral. Smrteľné hry ako Othar ovládal veľmi dobre. Vrčal na neho a kopíroval každý pohyb, ktorý urobil. Snažil sa ho však držať čo najďalej od Zoey. Tá bola prvoradá. Krvácala, život jej unikal pomedzi prsty a on jej vedomie vnímal čoraz slabšie. Unikala mu. Nemohol to dovoliť.

Potriasol hlavou a dovolil zúrivosti, aby ho celkom pohltila. Neexistovali nič, len on a Aiden. A miesto, na ktorom tancovali svoje smrtiace tango. Načrel hlboko so svojich starých znalostí. Predstieral jeden pohyb a nasledoval ho iným. Jeho protivník nemal takú zručnosť. Nemal za sebou výcvik. Mal len výhodu vyššieho veku a väčších skúseností oproti vlastnej sestre. Ale ani to mu nepomôže.

Sekal pazúrmi a posmešne priadol, keď ho pokryla krv. Ignoroval svoje zranenia. Vďaka čiernej srsti ich nikto nevidel. Bol si vedomý toho, ako to jeho korisť znervózňuje. Cítil pachuť strachu na jazyku, nos mu dráždila krvilačnosť. Mozog mu zaplnila zúrivosť. S presnosťou nájomného vraha kombinoval zuby s pazúrmi, uhýbal sa ako skúsený akrobat.

Všetko sa skrslo na opakovanie pohybov, vydráždenie súpera. Na vyvolanie strachu. Nedokázal sa toho nabažiť. Živil sa všetkými prejavmi zbabelosti. Temnota v ňom ihrala, clona amoku sa triasla v základoch. Len zrýchľoval, pridával na brutalite.

Agresia.

Výpad.

Uhnúť.

Krv.

Vrčanie.

Bolesť.

Vnemy. Farby. Čierno-bielo. Zvuk, ktorý sa s ozvenou vrátil späť. Vrčanie plné bolesti a jeho triumf. Pazúry prenikajúce hlboko do tkaniva. Zuby, ktoré ich nasledujú. Ponoril sa do toho oparu a nechal svoje inštinkty, aby ho celkom pohltili. Uvedomoval si len ten vrcholný moment, keď napodobnil Aidenov pohyb.

Využil jeho vlastnú stratégiu proti nemu. Bol taký zúfalý, že si to ani neuvedomil. Dokázal poraziť Zoey, ale s Theom si nedokázala poradiť. Ten bol vycvičený. Hoci už pochyboval, že by to niekedy dokázal využiť. Teraz s o to mohol oprieť ako o spásonosnú palicu, ktorú vzápätí použil ako zbraň. Unavil ho tento improvizovaný tanček.

Vyhol sa jeho poslednému zúfalému útoku. Obrátil jeho vlastné zranenia proti nemu. Štuchol ho do boku, kde sa rysovali najvýraznejšie škrabance. Bol taký idiot, že mu odhalil svoju slabosť. So zavrčaním sledoval, ako sa prevrátil a namáhavo oddychoval.

Ani na zlomok sekundy mu nenapadlo zaváhať a nechať ho žiť. Nezaslúžil si dýchať ten istý vzduch ako on. V jedinom ladnom pohybe mu zo zadnej strany zaryl zuby do krku a prudko potriasol hlavou. Jeho bolestné úpenie a posledná snaha oslobodiť sa zanikli v príliš hlasnom prasknutí.

Nasledovalo ticho prerušované len jeho tichým vrčaním.

Nestaral sa o ostatných, neuvedomoval si ich prítomnosť. Nepotreboval ich. Pre neho bola jediná osoba dostatočne dôležitá na to, aby prekonal clonu, ktorá prikryla jeho vedomie. Pomaly sa otočil a podišiel k Zoey, ktorá nepohnuto ležala na zemi. Iskrička v nej ešte bola, ale zhasínala každým úderom srdca. Krv z nej stále vytekala. Nemala silu bojovať, možno to nechcela. Ale on jej to nemohol dovoliť. Nebol pripravený o ňu prísť. Ani teraz, ani potom. Proste nikdy.

Sklonil sa k nej a oblízal jej tvár. Otvoril ich puto a pohladil ju všetkým, čo k nej cítil. Ukazoval jej, aká je dôležitá. Prečo musí prežiť. Dokonca jej podsunul vlastnú energiu. Všetko len pre ňu. A netušil, či to stačilo. Nedokázal o tom premýšľať. Potreboval len ju a jej blízkosť.

Znovu sa o ňu obtrel a uložil sa k nej. Pritúlil sa k nej tak blízko, až s ňou takmer splynul. Zahrieval ju vlastným teplom, obaľoval vlastnou láskou. A dúfal. Modlil sa. Užíval si tie dotyky. Ako mohla chcieť odísť? A práve teraz, keď sa konečne cítil byť úplný?

Kapitola 28. ¦¦ Kapitola 30.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 29.: