OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 1

24.07.2020 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1533×

Kapitola 1

Thora sedela pred dverami šéfovej kancelárie a hrala sa s prstami.

Čo iné tiež mohla robiť, keď ju tam nechal čakať celé hodiny. Rozumela jeho prístupu. Potreboval jej dať jasne najavo, že jej robí neskutočne veľkú službu. Síce to bola pravda, ale takisto si tú jeho láskavosť už niekoľkokrát odpracovala a bola si celkom istá, že ak by trvala na maličkostiach, minimálne za dve posledné akcie by jej mal zaplatiť. Ale nebola až taká malicherná, tie prachy si mohol pokojne nechať.

Jej išlo o niečo iné a práve preto ju tu nechal dusiť sa vo vlastnej šťave. Pretože skrátka mohol.

Prudko pretlačila vzduch pomedzi pevne stisnuté zuby.

Trpezlivosť jej došla už pred dvomi hodinami, keď sa vrátia. Mala ukradnúť obálku s dokumentmi. Čoho sa týkali, to radšej nechcela vedieť. Vedela však, že to všetko malo niečo spoločné so špionážou, pretože prečo iné by ich potom mala vracať tam, kde ich predtým našla. Čím menej o tom bude vedieť, tým lepšie pre ňu. Po tejto akcii jej nádejná kriminálna kariéra aj tak končí.

Nemohla tvrdiť, že za to nebola vďačná.

Iste, adrenalín je super, ale nie v prípade, že sa ním musíte živiť.

Zodvihla hlavu, keď začula zvuk otvárania dverí. Ozývalo sa to odniekiaľ z konca chodby. Ale vzápätí sa tie dvere aj zatvorili bez toho, aby ju niekto zavolal. Zošuchla sa po stoličke o niečo nižšie, až tam prakticky ležala. Dívala sa na leštený povrch gýčovej striebornej vázy s rovnako nevkusnými umelými rastlinami.

Pozerať sa na svoj odraz nebolo práve príjemné. Bola unavená, špinavá a určite aj smradľavá, keďže sa jej podarilo pristáť v smetiaku. Čo na tom, že bol takmer prázdny, stále zapáchal akoby v ňom niečo zomrelo. Možno jej sebaúcta, keďže tu len tak sedela a bola presvedčená, že o niekoľko minút sa k nej začnú zlietavať muchy, aby do jej mŕtvoly nakládli vajíčka.

Horšie ako jej telesný pach boli ufúľaná tvár – následok toho istého negrandiózneho pristátia na dne kontajneru – a strapaté vlasy. Zaplietla si síce dlhé tmavé kadere do vrkoča, ale niekoľko prameňov sa uvoľnilo a teraz vyzerali ako niečo, z čoho si vtáky stavali hniezda. A aj napriek tomu všetkému musela sedieť na zadku ako poslušné malé decko čakajúce na zaslúženú odmenu. Fakt výborné.

Zadívala sa na hodinky.

O chvíľu jej zavolá Elena a bude chcieť vedieť, kde sa nachádza.

Dúfala, že jej nebude musieť vysvetľovať, ako ešte stále čaká na chodbe pred malou kanceláriou jedného z menších zločineckých šéfov. A aj to len preto, aby jej dal informácie, o ktorých ju prinútila pred rokmi prisahať, že po nich nikdy nebude pátrať.

Už videla, ako tete nadšením vybuchuje hlava.

„Thora?!“

Potriasla hlavou a urýchlene sa postavila.

Keďže šéfov hlas znel viac ako len trochu netrpezlivo, pravdepodobne na ňu musel zakričať niekoľkokrát. O čom jasne vypovedal aj fakt, že použil jej prezývku a nie plné meno. Pričom on stále trval na tom, že ju bude oslovovať Theodora. Aj to len preto, lebo si myslel, že svoje meno neznáša. Čo bola pravda možno v minulosti, keď bola zúfalá tínedžerka denne bombardovaná úškľabkami svojich spolužiakov. Nie, jej dôvod pre preferovanie prezývok mal svoje meno a s osobou nosiacou to meno sa nevidela už niekoľko rokov a pochybovala o tom, že by sa ešte niekedy mohli stretnúť.

To on, vtedy pred rokmi, trval na tom, že ju bude volať Theodora. Lebo vraj nebola dostatočne výbušná na to, aby bola Thora. A tiež nevlastnila kladivo. Chytrák jeden.

Nútila sa myslieť na niečo iné, keď vošla do šéfovej kancelária.

Ak sa tak tá malá komora podobná skladisku záhradného náradia dala tak vôbec nazývať.

Za stolom tam sedel pomerne príťažlivý muž v stredných rokoch. Udržiaval sa v kondícii, takže mal telo profesionálneho vzpierača, no tvár vzorného otca rodiny. Nech sa snažil akokoľvek, nepôsobil nebezpečne. Na to tie jeho blond vlasy a šedé oči plné iskričiek orámované vráskami od smiechu skrátka nestačili. Ale ako sám hovoril, on nemusel byť desivý. Na to mal iných ľudí.

Nakrčil nos, keď k nemu ako prvý dorazil smrad.

„Fú, Theodora, nepremýšľala si dúfam o tom, že by si si podobnú voňavku nechala patentovať?“

Zodvihla obočie. „Nie si ani trochu vtipný, Alex. Ani trochu.“

Rozhodil rukami. „Vidíš, v tom je tvoj problém – očakávaš, že každý je rovnaký suchár ako ty.“

Podľa nej bolo horšie, keď sa na vtipoch smial len ich autor.

„Aj mi povieš, prečo som musela dve hodiny trčať na chodbe? Myslela so si, že zo správania prísneho riaditeľa školy si už vyrástol.“

„Poslíček sa trochu zdržal.“

Odfrkla si. „Tak čo Bennyho stretlo dnes?“

„Vraj exmanželka.“

„To už je piata za posledné dva mesiace.“

Pokrčil plecami. „Očividne má zaujímavý sociálny život.“

„Skôr by som povedala, že ty nejako mäkneš.“

„Hej!“ okríkol ju naoko dotknuto. „Som dostatočný mäkkýš na to, aby som pomáhal tebe, takže by si to mohla náležite oceniť.“

„Až vtedy, keď mi dáš to, na čom sme sa dohodli.“

„S tým nemám problém,“ okamžite prijal a natiahol sa po niečo na široký parapet za sebou. „Pred chvíľou mi volal Benny, že všetko prebehlo bez komplikácií.“

Preto bol Alex taký dobrý v tom, čo robil. Možno len zbieral informácie a sem-tam si niekoho najal, aby ich preňho ukradol, ale vždy bol precízny. Nestačilo mu len slovo niektorého najatého človeka o tom, že všetko prebehlo v poriadku. On tam radšej poslal nejakého poskoka, aby to overil. Čo vysvetľovalo, prečo musela Thora sedieť na zadku pred jeho tohtomesačnou prenajatou kanceláriou.

Ale to ešte neznamenalo, že sa jej čakanie pozdávalo.

Alex jej podával podozrivo tenkú zložku. „Tu je to, čo si chcela. Nebolo jednoduché to získať. Ale preto si prišla za odborníkom, nemám pravdu?“ zahuhlal presladeným hláskom a dokonca žmurkol.

Prižmúrila naňho oči, ale zložku si mlčky prevzala.

Aby ostro zodvihla hlavu, keď si konečne prečítala jej obsah.

„Chýba číslo domu,“ vytkla mu.

Teatrálne pokrčil plecami. „Vieš, ako to hodí, Theodora. Informácie sú ako lúčne koníky, nedajú sa tak ľahko chytiť. Ale som si istý, že za ďalšiu malú službičku by som to neposlušné číslo domu predsa len niekde našiel.“

Neuveriteľné. Po tom všetkom sa s ňou ešte snaží vyjednávať.

Povzdychla si. „Je to správne mesto? Správna ulica?“

„Prepáč, my dvaja sa poznáme, že sa pýtaš na také nehorázne hlúposti?“

Pery stisla do pevnej linky a zatvorila zložku, pričom pomaly vstávala zo stoličky.

„Ak je to tak, potom si číslo domu zistím. Ďakujem za ochotu.“

Čo bola nehorázna lož. Alex ju využil a ešte jej aj mizerne zaplatil.

No bolo to lepšie ako spoliehať sa na pomoc bezmocných úradov.

„To bola maličkosť, Theodora,“ usmieval sa na ňu, „rád som pomohol.“ Hlavne keď vďaka tej malej výpomoci získal oveľa viac výhod. „Ak by si ešte niečo potrebovala, vieš, kde ma nájdeš. Bola radosť pracovať s tebou.“

O tom nepochybovala. Rovnako ako nepochybovala o tom, že Alex kontaktuje ju a nie naopak. Ale s tým sa vyrovná, keď taká situácia nastane. Teraz si zložku pritískala k ufúľanému tričku a snažila sa zakryť víťazoslávny úsmev. Jej pátranie čoskoro prinesie vytúžené ovocie.

***

Ako dlho trvá doručenie jedného prekliateho balíka?

Thora sa v tých kríkoch krčila už najmenej polhodinu, pripravená konať, ale okolnosti jej nepriali. Akoby posledných niekoľko týždňov nestrávila pátraním a vyčkávaním. V prvom rade bolo omnoho náročnejšie nájsť Almeda Avenue, než si najskôr myslela. V meste totiž exitovali dve také ulice. Jedna, v centre mesta, bola ukážkovým nákupným bulvárom s butikmi a salónmi krásy, tá druhá, na okraji mesta, ležala v staršej štvrti Fairfax a stálo na nej päť obývaných domov.

Osobne naozaj dúfala, že Alex nebol taký pokrytec, aby jej dal adresu obchodu, ktorý daná rodina vlastnila a pritom bývali niekde vo vedľajšom meste. Hoci... uňho bolo možné naozaj všetko. Napriek pochybnostiam sa ale rozhodla, aspoň nateraz, zistiť, ktorý z tých domov by mohol byť ten správny. A keďže bola sama a bez väčších skúseností, rozhodla sa urobiť to, čo by urobil každý normálny človek na tejto planéte – zobrala si telefón a vytočila prácne získané číslo jednej teraz už známej, ktorá poznala chlapíka, čo poznal ženskú a tak ďalej po reťazi známostí a službičiek, až sa dopátrala k mierne úchylnému mladíkovi, ktorý po nociach sledoval ľudí cez bezpečnostné kamery.

Prečo to robil, to netušila, no zaplatila mu dosť na to, aby to ani nepotrebovala vedieť. Vďaka nemu vedela, že v prvých troch domoch nenájde to, čo hľadala. Jeden bol takmer stále prázdny, až na víkendy a prázdniny. V tom druhom žil starý vdovec, ktorý vyzeral ako menej zelená verzia Yodu. V treťom, s naozaj rozkošným kvietkovaným plotom, ktorý veľmi oceňovala a rozmýšľala, že by jeho motív ukradla, síce býval manželský pár, ale nebol v správnom veku. Nádej našla až v tom štvrtom, kde pobehovala, hlavne poobede, vo veľkej záhrade a naháňal ju pes.

Čo bolo dosť kritické, Thora sa nerada stretávala so psami, pretože nikdy netušila, ako zareaguje na ich chlpy. Nakoniec ale zistila, že celá trojčlenná rodinka odchádza každý týždeň cez víkend niekam do neznáma, pričom chlpatú beštiu si brali so sebou a v dome ostala len, pravdepodobne, gazdiná a niekto, kto až priveľmi pripomínal osobného strážcu – pričom ďalší odcestoval spolu s rodinou.

Thora si uvedomila, že hoci žili v malom dome na predmestí a nezdalo sa, že by vlastnili čokoľvek, čo by potrebovali chrániť alarmom, stále si najímali ochrancov. Preto sa rozhodla pre trik s poslíčkom, lenže ten jej značne nespolupracoval a už príliš dlho trávil v dome o ulicu nižšie. A vraj expresný doručovateľ! Pche, veď tie kvety aj vyschnú, kým ich konečne dovlečie na správnu adresu.

Priznávala, že zneužiť na podobnú prácičku tetin kvetinový raj nebolo najmúdrejšie, ale postarala sa o to, aby nebolo možné vypátrať, kto objednávku zadal. Zaplatila v hotovosti, nenapísala žiadne meno a príhodne si pomýlila číslo domu v doručovacej adrese. Čo by jej malo poskytnúť dostatok času, aby prebehla cez záhradu až k dverám na terasu. Ak teda poslíček dorazí ešte v tomto storočí a hlavne skôr, ako jej úplne stŕpnu nohy. Akoby nestačilo, že jej vďaka popoludňajšiemu slnku bolo horúco.

Keď sa spoza rohu konečne vyrútila správna dodávka, mala chuť spievať aleluja, ale nakoniec sa ovládla. Pozorovala, ako poslíček zobral dosku s papiermi a schmatol, naozaj dosť neohrabane, škatuľu s kyticou. Túto službu už určite nikdy nepoužije, veď zákazníkom miesto kytice donesie šalát. Ale aspoň sa úspešne dostal až k dverám, kde zazvonil.

Až vtedy konečne vyrazila. Prekonať plot bolo až žalostne jednoduché. Dráč pred ňou by síce akútne potreboval zastrihnúť, ale poskytoval jej výhodný úkryt. Poza živý plot sa dostala až dverám na terasu. Od tých ju delilo len niekoľko metrov. Bola vlastne tak blízko domu, že počula ozvenu mumlania spred dvier.

Zhlboka sa nadýchla. V dome nikto nie je. O tom sa uistila. Musí byť len dostatočne potichu, aby sa dostala dnu. Tam si potom už poradí. Podobne povzbudzujúce prejavy síce nefungovali, ale poslúžili ako vhodný zoznam. Vďaka tomu sa odhodlala prebehnúť cez machom a burinou prerastený trávnik. Tí ľudia by potrebovali nového záhradníka. Potriasla hlavou a potichu sa všuchla do domu. Aspoň dizajnéra mali schopného, hoci ich záhrada pripomínala nočnú moru.

Mala dostatok svetla a v dome sa jej dobre orientovalo. Bol to totiž presne ten druh obydlia na predmestí, ktoré sa stavali podľa šablóny, takže mala na chvíľu pocit, akoby sa ocitla doma. Cez obývačku sa dalo pohodlne prejsť do malej haly. Odtiaľ sa tiež ozývali hlasy. Započúvala sa.

„Čo tým chcete povedať, že taká osoba tu nebýva? Nám dali túto adresu,“ sťažoval sa práve poslíček.

Thora sa uškrnula a vykročila opačným smerom. Na poschodí budú len spálne. Ona potrebovala pracovňu, tam nájde potrebné informácie. Mala by byť na konci chodby za kuchyňou. Vykročila tým smerom a len okrajovo vnímala, ako poslíčkovi odpovedá majiteľ zaujímavého chrapľavého a taktiež hlbokého hlasu. Akoby dotyčný už od raného detstva fajčil dvadsať denne bez filtra.

Pracovňu našla ešte rýchlejšie, než predpokladala – dvere ostali otvorené a jej sa naskytol pohľad na drevom obloženú miestnosť ako vystrihnutú z filmov o podnikateľoch, avšak táto bola príjemná, svetlá a navyše teplá. A viedli z nej dvere do záhrady. Bohužiaľ pre ňu však zamknuté. Nakrčila nos.

Thora sa vrátila, zavrela za sebou dvere a podišla k stolu. Lebo tušila, že tam by mohla nájsť prvé indície. Sklonila sa, aby otvorila prvú zásuvku, no najskôr zodvihla pohľad, aby skontrolovala, či je skutočne sama. Pohľad jej okamžite padol na zarámovanú fotografiu na doske. Moment uväznený v krásnom vyrezávanom rámiku zachytával rozosmiaty rodinný moment, do ktorého náhodne vbehol pes.

Všetkých troch spájala očividná láska, hoci o krvi nemohla byť ani reč. Na to rodičia až príliš pripomínali Vikingov a ich syn... no... niekoho iného. Thore zovrelo srdce a dych sa jej zasekol v hrdle. Natiahla trasúcu sa ruku, aby pokračovala v tom, čo tak nešikovne začala. Lenže bola príliš rozptýlená. A až príliš neskoro si uvedomila, že jej došiel čas.

Dvere sa zrazu rozleteli. Vydesilo ju to tak veľmi, že vyslovene podskočila. Nemala čas na nič iné. Chlapík v tmavom oblečení sa k nej okamžite vrhol a skôr, než stihla dvakrát zažmurkať, ju schmatol nad lakťom a vytiahol spoza stola, akoby bola len bábikou.

„Trik s políčkom je šikovný, ale mala si sa viac snažiť,“ zavrčal a snažil sa ju znehybniť, keď si konečne spomenula, že by sa mala aj brániť. Hoci trochu neúspešne, keďže ju prevyšoval najmenej o dvadsať čísel a horu svalov k tomu. „Je to dosť fúzatý trik a ja som zo starej školy.“

Ten prekliaty hlas. Kde ho už len počula...

Zodvihla pohľad, pričom musela zakloniť hlavu, aby naňho videla. Mala výhľad akurát tak na jeho profil zdeformovaný niekoľkokrát zlomeným nosom a huňatou, no módne zastrihnutou bradou. Nakrčila obočie a prestala sa brániť. Čo prilákalo jeho pozornosť, aby sa odvrátil od stola, kde robil revíziu toho, čo už náhodou stihla zobrať.

Thora zažmurkala. Trochu sa zmenil a zmužnel, no okamžite ho spoznala. Asi to bolo tými očami, stále rovnako hrejivými a hnedými, hoci vedela, že ráno mali nádych dozelena. Hranatá sánka, zmiernená tmavou bradou, výborne dopĺňala kedysi vlnité vlasy, teraz však prísne zostrihané nakrátko. Bol to on a jej sa z toho poznania rozbúchalo srdce, hoci hrdlo sa jej zvieralo. Prečo on? Prečo to musel byť práve on?

„Prečo by ťa sem poslali, veď...“ Okamžite stíchol, keď na ňu konečne uprel pohľad.

Zodvihol jedno obočie v známom geste a prižmúril oči, akoby si nebol istý tým, čo presne vidí.

Všetko zakončil prudkým výdychom.

„Theodora...“ zamumlal, keď ju spoznal. „Čo ty tu...“

Dostala tak jedinečnú príležitosť dostať sa odtiaľ. A bola by hlúpa, keby ju nevyužila.

Koleno musela zodvihnúť poriadne vysoko, ale nakoniec sa jej to podarilo a zasiala ho, aj keď dosť nemotorne, do rozkroku. So zasyčaním ju pustil, hoci viac ako ublížene sa tváril prekvapene. Nezdržiavala sa však tým, že by podrobne dokumentovala jeho reakcie a radšej sa odtiaľ urýchlene pokúsila dostať.

Na ceste k dverám narazila do pravdepodobne žulovej taburetky. Dokázala sa udržať na nohách, aj keď asi len zázrakom, a ďalej pokračovala krívaním. Prisahala by, že na chvíľku videla hviezdičky. Čí nápad bolo postaviť kus kameňa do obývačky? Rozhodnutá odpovede hľadať neskôr rozrazila dvere na terasu a pokračovala ďalej až ku kríkom. Čo na tom, že mu práve ukazovala cestu, ktorou sem prišla. Aj tak nehrozilo, že by sa tam vrátila.

Čo aj tak bola nehorázna lož a vedela to už vo chvíli, keď si víťazoslávne sadala do auta.

Vráti sa tam. Jej práca vlastne ešte len začala.

Kapitola 2

Nakoniec som sa rozhodla pre obyčajný príbeh zo skutočného života - samorezjeme, je to fikcia, ale nebude tam žiadna mágia ani šialení bohovia alebo inak narušení používatelia záhadnej moci. Aby som si trochu oddýchla a mohla si v hlave upratať námety, ktoré mi tam strašia. 

Zaujal Vás príbeh Thory? 

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 1: