OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 10

25.09.2020 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 670×

Kapitola 10

Ryan s povzdychom zaparkoval pred opatrovateľským domom, kde bývala jeho matka.

Nepripadalo mu to ako ústav, pretože ten dom pôsobil ako obrovské sídlo z rozprávky, v ktorom bolo niekoľko salónov, rozsiahle obývačky a herne a dokonca aj krásne izby. Pôsobilo to, akoby ste len bývali v hoteli, a pritom tam na vás neustále niekto dohliadal. Nepáčilo sa mu, že musí vlastnú matku takto odpratať z normálneho života, ale nevedel si dať rady.

Zoznam jej diagnóz sa rokmi len predlžoval a keď začala zlyhávať pamäť, predĺžil sa ešte o niekoľko zaujímavých názvov, z ktorých väčšinu ani len nedokázal vysloviť. Uvedomoval si len to, že sa to bude zhoršovať a lepších dní bude čoraz menej. No bola to jeho matka a hoci v mladosti jej pripravil pomerne veľa krušných chvíľ, miloval a vážil si ju, takže sa jej snažil zabezpečiť čo najlepšiu zdravotnú starostlivosť a hlavne neustálu prítomnosť odborníkov, ktorí by jej dokázali čo najviac uľahčiť v jej stave.

Tento posledný... penzión, tak ho sestričky pracujúce v tej budove nazývali, lebo to vraj znelo lepšie ako ústav, bol navyše o niečo lepší ako tie predošlé tri. Pretože v tomto sa jeho matky nepokúšali zbaviť po prvom úteku. Za čo im bol nesmierne vďačný a dúfal v to, že im to odhodlanie neumývať si nad problematickými pacientmi ruky vydrží. Ďalšia možnosť bola rozhliadnuť sa po okolitých mestách, ale tam by jeho matke nemuseli vyjsť v ústrety len preto, že roky úspešne viedla miestny sirotinec a pomohla obrovskému množstvu nielen detí, ale aj bezdetných párov.

Nakoniec sa znovu zhlboka nadýchol a vystúpil z auta.

Nechodil sem rád, ale nie preto, že by ho to miesto desilo. Len sa mu spájalo so spomienkami na matku, ktorá stála vedľa neho a netušila, kým je. Keď mu ale pred niekoľkými minútami zavolala sestrička a oznámila mu, že matka sa naňho neustále pýta a dokonca ho spoznala na fotke, urýchlene prišiel. Možno to bol posledný lepší moment a budú už nasledovať len tie zlé.

„Dobrý deň,“ pozdravil sestričku sediacu na recepcii. Okamžite ho spoznala. Vždy ho tu spoznali, rovnako ako všetkých rodinných príslušníkov svojich klientov. Zakladali si na tej familiárnosti.

Keď ho vyzvala, aby sa posadil, bez zaváhania tak spravil. Ale ani poriadne nestihol dosadnúť, keď sa zjavila ošetrovateľka jeho matky. Bola to veľmi príjemná žena pravdepodobne tesne po tridsiatke, s milým úsmevom. Vždy naňho žmurkla, keď ho vítala a nikdy sa nevedel rozhodnúť, či sa s ním pokúša flirtovať alebo len skrátka bola milá. No keďže na jej gestá a úsmevy reagoval vždy rezervovane, a ona s nimi stále neprestávala, predpokladal, že len bola slušne vychovaná.

„Pán Hastings, som rada, že ste mohli tak rýchlo prísť.“

Pomaly prikývol. „Akurát som skončil v práci a bol som na ceste domov.“

Keďže dnes mali ísť Greenovci na nejakú benefičnú akciu, mali ich sprevádzať oddýchnutí strážcovia, a tak mohol Ryan skočiť skôr. Čo sa mu po turbulentnom ráne najskôr s Theodorou a neskôr s matkou rozhodne hodilo. Kto by bol povedal, že deň nakoniec zakončí niečím takmer príjemným.

Ošetrovateľka mu pokynula, aby ju nasledoval. „Neviem, či tá chvíľu už nepominula, ale povedala som si, že vám dám ihneď vedieť,“ vysvetľovala na ceste po schodoch. Keďže jeho matka bola fyzicky takmer v poriadku, mohla mať izbu na prvom poschodí. „Upozorňujem vás ale, že keď otvoríte dvere, opäť sa môže tváriť, akoby vás videla prvýkrát v živote.“

Tentoraz nenavrhla, aby sa oholil. Vedel, že by to mohlo pomôcť. Jeho tvár sa za posledné roky až tak veľmi nezmenila. Hoci jeho mladšie ja nikdy nenosilo fúzy. Tie si začal udržiavať až keď vyšiel z basy. Tam ho doriadil jeden z motivovanejších nekorunovaných kráľov zamrežovaného kráľovstva, ktorý si myslel, že bude zábavné poslať na ošetrovňu najnovšieho zelenáča.

Na tej ošetrovni nakoniec skončili obaja – Ryan s hlbokou reznou ranou na líci a Albert s tromi vybitými zubami a zlomeným nosom. Ryanovi po tom zážitku ostala hlboká jazva , no v ten prvý deň získal... nie vyslovene kamaráta, ale niekoho, s kým sa mohol normálne rozprávať a nemusel pri tom neustále premýšľať, či sa ho nechystá podrezať v spánku.

Fúzy našťastie tú jazvu pomerne dobre zakrývali. Nebolo to tak, že by sa za ňu hanbil, ale patrila k časti jeho života, za ktorou urobil hrubú čiaru. Nahováral si, že keby sa oholil, nič by sa nezmenilo, ale v skutočnosti bol asi predsa len príliš veľký sebec, ktorý nechcel vyzerať zraniteľne. Dokonca ani pred svojou matkou.

Skôr, ako si to stihol rozmyslieť, stáli už pred dverami do matkinej izby a ošetrovateľka na ne klopala, aby vzápätí vošla dnu. Ani si nebol istý, či ju vôbec niekto vyzval, aby vstúpila.

„Pani Hastingsová, niekto za vami prišiel,“ zatrilkovala ošetrovateľka a otvorila dvere o čosi viac, aby bolo vidno aj Ryana.

Jeho matka, stojaca pri zamrežovanom okne s výhľadom do záhrady, okamžite otočila hlavu a pri pohľad na svoju návštevu sa usmiala. „Ryan! No konečne! Už som myslela, že si na mňa zabudol!“

Dych sa mu na chvíľu zadrhol v hrdle. No onedlho nadobudol pocit, akoby mu niekto z hrude zobral obrovské závažie. Prechodne sa cítil ako decko na Vianoce, ktoré odbalilo balíček a zistilo, že sa tam vážne ukrýva tá vysnívaná hračka. On sa teraz na svoju matku pozeral ako na splnené prianie, pretože po dlhom čase naňho pozerala a nepýtala sa ho, či jej pomôže nájsť syna.

„Prepáč, bol som v práci,“ vysvetľoval jej, zatiaľ čo vykročil, aby ju na privítanie pobozkal na líce.

Jeho matka zašla ďalej. Zavesila sa mu okolo krku a zovrela ho v objatí. V ten moment mal opäť pätnásť rokov a jeho matka ho utešovala počas naozaj zlej búrky. Vzdialene počul, ako sa dvere za nimi zatvárajú a ošetrovateľka mumle niečo o tom, že im dopraje trochu súkromia. Zhlboka sa nadýchol a zdalo sa mu nemožné, že jeho matka aj po rokoch vonia tým istým parfumom.

Vzápätí sa však od neho odtiahla a ponúkla mu, aby sa posadil do jedného z dvoch kresiel otočených do okna. Sídlo malo všetky vlastnosti prepychového viktoriánskeho domu s vysokými dekoratívnymi stropmi, nádhernými krištáľovými lustrami a vysokými oknami. Dokonca aj nábytok vyzeral, akoby ho niekto ukradol z múzea dávno zabudnutých čias. Bola to naozaj nádherná izba, škoda len, že bola len o niečo prepychovejším väzením.

„Tak mi prezraď, ako sa máš. Mám pocit, akoby som ťa nevidela už celé roky,“ zasmiala sa dobromyseľne a Ryan sa už-už nadychoval, aby jej pripomenul, že sa videl len ráno, ale nakoniec svoju necitlivú poznámku prehltol. „Našiel si si konečne nejakú partnerku? Dožijem sa vnúčat?“

Ryan sa zasmial. „A v akom poradí ti mám na tieto otázky odpovedať?“

Jeho matka zodvihla obočie. Mala strhanú tvár poznačenú rokmi stresu a prebdených nocí. Navyše sa na strate niekdajšej krásy podpísali aj roky závažných diagnóz. Už nebola krásna, pripomínala skôr mapu svojho vlastného života. Ale jej oči... inokedy zahmlené a nesústredné aspoň na chvíľku získali svoju predošlú iskru.

Pichlo ho v hrudi, keď si pripomenul, že ide len o prchavý okamih.

„Takže vnúčatá nebudú,“ skonštatovala, na čo reagoval uchechtnutím. „Keby si sa oholil, mal by si väčšiu šancu. Dievčatá nemajú rady chlapov, čo vyzerajú ako bezdomovci. Alebo mafiáni, keď sme už pri tom. Tvoj otec chodil vždy upravený a nahladko oholený a ženy každého veku sa za ním otáčali.“

Musel sa veľmi snažiť, aby mu nezvädol úsmev.

Áno, vedel o tom, že bola vydatá. Ale krátko predtým, ako sa jej konečne podarilo Ryana adoptovať, jej manžel zomrel pri nejakej nehode. Takže Ryan ho prakticky nikdy nestretol – jedno letmé stretnutie pred začatím adopčného procesu sa vlastne ani neráta, nakoľko si sotva spomínal na jeho tvár. Jej nevinná poznámka mu pripomenula, že v tento moment možno zázračne vie, kým je, ale aj tak má spomienky pomotané spôsobom, ktorému nerozumeli ani najväčší odborníci na svete.

„Možno máš pravdu,“ pripustil, „ale na fúzy som si zvykol.“ Rukou si prehrabol vlasy. „Okrem toho, ty si jediná žena môjho života a teba nepotrebujem očariť.“

Zasmiala sa, čo bolo presne jeho zámerom. „Možno by sme mohli zájsť niekam na večeru.“ Zadumane sa poobzerala. „Alebo sme už niekam vyrazili? Práve teraz si neviem spomenúť, čo je toto za hotel. Vybrali sme sa konečne do Európy, ako sme to vždy plánovali?“ šúchala si bradu a vzápätí zodvihla prst. „Nie, už si spomínam, toto sú tie kúpele, o ktorých si mi hovoril. Veľmi príjemné miesto.“

Súčasťou areálu bol aj bazén, pretože niektorí pacienti podstupovali hydroterapiu.

Škrobene sa usmial. „Áno, sú to kúpele. Pamätáš si? Necítila si sa dobre, tak sme sa rozhodli ťa sem poslať na niekoľko týždňov, aby si sa cítila lepšie.“

Prikyvovala. „No na môj dušu, toto miesto je čarovné. Cítim sa ako za mlada.“

Kiež by, pomyslel si v duchu. Kiež by.

„Už si sa konečne prestal stretávať s tým tvojim príšerným kamarátom?“ otočila sa naňho s otázkou. Na perách síce mala príjemný úsmev, ale tvár mala prísnu a Ryan mal pocit, akoby mu niečo nesmierne dôležité práve unikalo pomedzi prsty. Začalo to tak už pred rokmi – tá schopnosť náhle meniť témy nie preto, že bola zvedavá, ale preto, že len zabudla, o čom sa rozprávali a takto to zakrývala. „Ten,“ pokračovala ďalej a bolo vidno, že pátra po správnom mene, „Alex, áno, tak sa volá, Alex. Ešte sa s ním stretávaš?“

Usmial sa, keď vyslovila správne meno. „Nie, už dávno sa nekamarátime. Obaja máme iné záujmy.“

„Dobrý chlapec,“ pochválila ho, akoby splnil jej želanie.

Bol predsa už dosť starý, aby naňho podobné slová neúčinkovali.

Aj napriek tomu sa mu v hrudi rozľahlo príjemné teplo.

„Vieš, nikdy som ho nemala rada,“ pokračovala ďalej, akoby jej snáď položil otázku, „myslím, že to mal v očiach. Bol taký... pozorný? Áno, asi pozorný. Všetko si všímal a pamätal si to, akoby dúfal, že vďaka tomu niečo zmení.“ Takmer si odfrkol. Lepšiu charakteristiku Alexovej schopnosti všímať si detaily asi ešte nikdy v živote nepočul. „Tie pátravé oči vždy sledujú. To nie je dobrá spoločnosť pre teba, Oscar!“ Zavrel oči. Meno jej zosnulého manžela zapôsobilo ako facka. „Teda... prepáč, Ryan, na chvíľu som sa zabudla.“ Rukou si prehrabla vlasy. „Kde sme to skončili?“

Prehltol. „Hovorila si mi o tom, čo si dnes robila.“

„Ach, áno,“ zašvitorila a opäť sa usmievala. „Dnešok. Dnes bol taký krásny deň. Predstav si, prišiel ma navštíviť nejaký mladý muž a snažil sa mi nahovoriť, že je lekár. S takým úsmevom!“ Pokiaľ vedel, v zariadení pacientov veľmi dôkladne kontrolovali a aspoň raz za týždeň ich navštevoval lekár, aby si boli istí, že sú v takom poriadku, v akom len mohol byť niekto s názvami diagnóz, ktoré pôsobili ako latinské názvy exotických papagájov. „Prečo za mnou vlastne bol lekár? Opäť sa mi snažíš naznačiť, že som už stará a mala by som odísť z práce?“

Strácal ju. Na chvíľku sa vrátila, na sotva badateľný okamih, no opäť mu unikala pomedzi prsty. Mal chuť začať kričať a mlátiť do steny, aby mu fyzická bolesť na chvíľu pomohla zabudnúť, že jeho matka síce sedela pred ním, ale akoby bola mŕtva. Toto bol možno jeden z posledných okamihov, keď sa naňho díva s poznaním v očiach. Myslel si, že bude jednoduché zvyknúť si na to.

Miesto toho mal zakaždým pocit, akoby umierala.

Akoby bol jeho život pokazeným prehrávačom, ktorý neustále ukazoval ten istý moment.

Vtedy mu za vibroval mobil. So zamračením ho vybral a prečítal si správu. 112 SOS

Práca. Zase len práca. Na krátky okamih bol rozorvaný medzi povinnosťou a vlastnou túžbou. Mal by sa okamžite zodvihnúť a odísť odtiaľto, pričom veľká časť jeho ja za výhovorku odísť bola vďačná. Nebude tomu musieť čeliť, nebude pozerať do tváre matky, ktorá náhle vädne, aby na nej vzápätí mohlo vykvitnúť zdesenie, že je v miestnosti s úplne cudzím chlapom. Lenže druhá časť jeho ja, tá malá, ktorá ešte stále pôsobila ako nedospelý chlapec, chcela len ďalších pár minút v spoločnosti milovanej matky.

A potom sa započúval do toho, čo hovorí. Ako mu opisuje, aké stretnutia na ňu čakajú a komu všetkému bude musieť zavolať, aby tým úbohým sirotám našla tie správne domovy. Zavrel pred tým oči, no uši mu stále slúžili. Hovorila s rovnakou láskou ako kedysi, s obavami i odhodlaním a jemu pri každom slove pukalo srdce. Ešte nezabudla, kým je Ryan, ale pripomínala mu, že keď tento moment skončí, a on vždy skončí, bude si pamätať všetky tie anonymné deti, ich tváre a osudy, ich neľahké minulosti, no pri pohľade na vlastného syna sa začne pýtať, kým je a čo od nej chce.

Akoby bol zlodejom. Votrelcom v jej dokonalom živote. A možno ním aj naozaj bol.

Zodvihol sa a uvedomil si, ako sa mu trasú kolená.

„Už musíš ísť?“ spýtala sa.

Sadni si. Ostaň s matkou. Možno si viac nespomenie.

Potom ale žmurkol a tá túžba bola preč. Odvial ju vietor jeho povinností.

„Prepáč, mám ešte nejakú prácu,“ vysvetlil jej a sklonil sa, aby ju pobozkal na líce.

„Nepáči sa mi, ako tráviš svoj čas, Ryan,“ zahuhňala a začala vraštiť obočie. „Povedala som ti, že si nevyberáš správnu spoločnosť a raz to nedopadne dobre! Ale ty odmietaš počúvať!“ Každým slovom zdvíhala hlas, ale ešte nekričala. „Tak choď! Utekaj za tými svojimi kamarátmi! Ale keď budeš v probléme, nechoď za mnou! Nepomôžem ti!“

Mal chuť pripomenúť jej, že to urobila. Keď bol v probléme, pribehla mu na pomoc.

Hoci o ňu nežiadal a nechcel ju do toho zaťahovať. Ale ona aj tak prišla. Aj tak ho podporila.

Otočil sa pred tou spomienkou a sprevádzaný napol kričanými výčitkami svojej matky vyšiel von. Počul ich aj cez hrubé drevo. Pred ním stála ošetrovateľka a ani sa nesnažila zakryť fakt, že pravdepodobne všetko počula. Pretože bolo jej prácou načúvať a kontrolovať, či je všetko v poriadku. Ako sa to líšilo od návštevy vo väzení, kde mali pod dohľadom ešte aj to, kedy chodí na záchod?

„Ďakujem, že ste mi zavolali,“ zachripel.

Prikývla. „Dám vám vedieť, keď sa jej stav zmení.“

Chcel zamieriť ku schodisku. Spoza dvier, ktoré len čiastočne filtrovali podobu slov, stále počul ozvenu matkinho kriku. Povedal si, že to nevadí, nech naňho kričí, aspoň bude mať istotu, že ho spoznávala. Ale potom mu opäť zavibroval mobil a pripomenul mu, že má dôležitejšie povinnosti ako tráviť čas s matkou. Bola to pripomienka, že mal vždy niečo dôležitejšie ako vlastnú matku – a potom prišli choroby a dal by všetko za to, aby ju pokladal za dôležitejšiu ako všetky sprostosti, ktorými si aj tak chcel len získať jej pozornosť. Hoci aj vo forme hnevu.

Keď si sadal do auta, už mal za sebou krátky rozhovor so šéfom. Mračil sa na volant i všetko ostatné. Greenovcov opäť napadli. Škrípal zubami a nadával si, že sa nesnažil informácie získať o niečo odhodlanejšie. Možno by teraz nemusel mieriť do nemocnice, aby dohliadol na Jasona a neskôr s ním zamieril domov, pretože nocovať v nemocničnej čakárni naozaj nemusel.

Snažil sa nemyslieť na dôvod, prečo tak dobré pozná cestu do nemocnice i do čakárne. Ako sú mu niektoré tváre sestričiek známe a ako naňho niektoré dokonca kývli na pozdrav. Utiekol pred tým a zastavil sa až pri Jasonovi, ktorý doslova visel na stoličke. Pán Greene nebol nikde v dohľade, ale podľa čoho, čo pochopil, nebol so svojou manželkou v čase, keď na ňu zaútočili. Pretože vtedy sa vracala z obchodu, kde bola kúpiť niečo pre Jasona.

Čupol si pred Jasona, aby ho videl, a až potom mu položil ruku na plece. Na chvíľu sa díval na Ryana tupo, akoby ho ani nevidel, a pomaly začať vraštiť obočie. Potom začal znakovať. Bol dostatočne rozhodený na to, aby to robil pomaly, ale Ryan mu skrátka nedokázal rozumieť. Tak sa porozhliadol a nakoniec na malom stolčeku zazrel počarbaný papier a niekoľko pasteliek. To bude musieť stačiť.

Sledoval, ako Jason roztrasene píše slová. Takmer ich nevedel rozoznať, ale nakoniec si zvyšok domyslel a položil mu ruku na rozbehnuté prsty, čím ho zastavil uprostred slova.

Zavinil som to ja?

To sa v skutočnosti pýtal. Jeho matka išla kúpiť niečo preňho a toto bola jeho odpoveď.

Tak mu Ryan vytrhol papier a napísal vlastnú správu.

Zavinili to tí, čo na ňu zaútočili.

Pretože to bola jediná odpoveď, ktorú mu mohol dať. Ale asi nestačila. Pretože vtedy Jason doslova prepadol dopredu. Ryan ho len tak-tak zachytil a najskôr si myslel, že omdlel, ale potom cítil, ako ho objíma. Čo na tom, že bol Jason pätnásťročný chalan silnejší ako ktokoľvek iný, koho Ryan poznal. Teraz nebol tým zoceleným chlapcom, ktorému sa posmievali. Teraz bol strateným synom, ktorý veril, že zavinil nešťastie svojich rodičov. A to je pocit, ktorý Ryan dobre poznal.

Vedel, že by sa do toho nemal miešať. Vedel, že to nebolo súčasťou jeho práce. Bol len ochranca. Mal by si udržiavať odstup a profesionalitu. Ale dopekla s tým všetkým. Jeho úlohou bolo starať sa o blaho klientov a Jason práve teraz nepotreboval, aby sa udieral do hrude v snahe ochrániť ho. Teraz potreboval blízkosť iného človeka. Tak ho jednoducho objal, nevšímajúc si, že mu začínajú tŕpnuť nohy.

Možno tam nebol osobne, ale aj tak to vnímal ako osobné zlyhanie. Sklamali Greenovcov.

Nevedel kto a prečo, ale vedel, že prišiel čas konečne nájsť nejaké odpovede.

Musí pátrať oveľa svedomitejšie. 

Kapitola 9 ¦ Kapitola 11

Ani som sa nenazdala a už sú tu prvé guľatiny. V tomto momente neviem predpovedať, aký dlhý tento príbeh bude. Ako vždy viem len toľko, kam chcem zhruba dostať postavy a ich cesta je ešte stále len niekde v začiatkoch. Na druhej strane viem, že príbeh nebude prehnane dlhý. Skrátka, uvidíme, kam sa až dostanem. 

Kapitolu venujem Mayi666 a Romis za všetku podporu, milé slová i komentáre, ktorými ma dokážete rozosmiať. Pre mňa je stále čudné vidieť, že niekoho baví to, čo napíšem. Že čaká na každú ďalšku kapitolu a chce vedieť, možno dokonca viac ako ja, ako to celé dopadne. A za to nikdy nebudem vedieť dostatočne poďakovať. 

Vaša Lili :) 

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 10: