OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 21

11.12.2020 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 717×

Kapitola 21

Thora mala chuť hodiť telefón o zem. Nemalo ju prekvapovať, že je Jason taký nesmierne tvrdohlavý, ale napriek tomu ju to nútilo škrípať zubami. Najhoršie na tom bolo, že presne vedela, odkiaľ sa táto jeho otravná vlastnosť berie a nemohla s tým nič urobiť. Povzdychla si. Teraz už je neskoro meniť plány, tak to jednoducho urobí a povolenie si bude pýtať neskôr. Za čo sa sama sebe vysmiala.

Akoby potrebovala povolenie nejakého pätnásťročného puberťáka.

Mávla nad tým rukou a vystúpila z auta.

Dverami pravdepodobne tresla o niečo silnejšie, než bolo potrebné, ale jej auto to snáď nejako prežije. Nebolo to prvý- a určite ani poslednýkrát. Vykročila a vzápätí zastala, keď periférne zahliadla nejaký pohyb. Otočila hlavu smerom, kde rástol naozaj dobre udržiavaný krušpán. Určite musel byť poriadne starý, no vďaka pravidelnej láske mal pravidelný tvar a husté konáriky. Bolo až žalostné, že zelené plochy udržiavané len prácou dobrovoľníkov boli v lepšom stave ako súkromné záhrady. Ako sa tak naň dívala, spod neho vyskočila dlhosrstá huňatá mačka a zadívala sa na Thoru.

Pretočila očami. To ju budú tie mňaukacie obludy prenasledovať na každom kroku?

A očividne aj sledovať, nakoľko ako sa blížila k prístupovej cestičke k bielemu jednopodlažnému domu, cítila na zátylku váhu pohľadu. Keď sa otočila, pristihla mačku, ako sa práve pozerá na krušpán, buď ten hneď pri nej, alebo niekoľký z desiatich, ktoré stáli vedľa v pravidelných rozstupoch a oddeľovali cestu od chodníka a plotov okolo domov. Možno sa tam niekde skrýva celý mačací gang a čaká na svoju príležitosť.

Pokrútila hlavou nad svojimi šialenými úvahami.

Keď sa otočila späť k domu, všimla si, ako sa na jednom z okne otočených do ulice zaknísal záves. Výborne. Takže o nej vie. Napol očakávala, že sa majiteľ pokúsi utiecť, ale to by musel prebehnúť okolo nej, keďže domy tejto štvrti nemali zadné záhrady a tým pádom nehrozili ani zadné vchody. Niekedy jej vlastná práca pre Alexa prišla náramne vhod, škoda, že tých pozitívnych okamihov bolo tak málo.

Zazvonila na zvonček Musela to zopakovať niekoľkokrát, dokonca naň položila ruku a nechala ho niekoľko minút nepretržite zvoniť, aby tým získala potrebnú pozornosť. Nakoniec začula nadávanie a odomykanie zámku. Otvárajúce sa dvere objavili majiteľa oblečeného v niečom, čo mal byť nóbl saténový župan, ale aj ona svojim nekritickým okom videla, ako nekvalitne bol na tej očividne lacnej umelej látke vytlačený farebný vzor a ako sa prekrýval v miestach, kde mal plynulo nadväzovať.

Ak by to videla Vicky, dostala by z toho minimálne infarkt a oživiť by ju mohla len vôňa čerstvo odstrihnutej kvalitnej látky – čo boli jej vlastné slová a Thora sa na nich zakaždým smiala. Na mužíkovi bol ten župan pripomienkou, ako veľmi sa snaží pripomenúť sám sebe staré dobré časy, keď bol niekým. Lenže všetko od jeho lacného župana cez deravé ponožky na nohách a vyblednuté trenky, ponad ktoré mu prevísalo ochabnuté brucho, kričalo, že prišiel o úroveň.

Kruhy pod očami, strapaté vlasy a zamastené okuliare boli len nepotrebnou bodkou. Vždy, keď ho takto videla, musela ho prirovnávať k tomu mužovi vždy oblečenom v na mieru ušitom obleku z kvalitných látok, ktorým bol kedysi. Vtedy ju prepadla náhla ľútosť nad tým, ako úboho skončil – no hneď potom si spomenula, čo ho do toho ošarpaného, maličkého a navyše hypotékou zaťaženého domčeku priviedlo, a razom ju opustil súcit.

„Nemáš tu čo robiť. Vieš, že je to zakázané,“ zaškriekal svojim tenkým chrapľavým hlasom.

Kedysi jej pridal ten hlas rozkošný, pretože jej pripomínal zvuky, ktoré zo seba vydávali tí čipmankovia v starom seriáli. On ho navyše získal len vďaka hlasivkám, ktoré mu poškodil niektorý súper, keď ešte ako osemnásťročné ucho zápasil v nelegálnom boxerskom ringu. Teraz jej ten hlas pripomínal potkana, ktorým sa stal.

Usmiala sa naňho. „Všeličo je zakázané, a predsa to ľudia robia. Napríklad aj ty si bol veľký beťár, ale nevyhrážam sa ti tým, že by som išla žalovať.“

Narážala tak na správy, ktoré si medzi sebou v posledných dňoch vymenili.

Prižmúril na ňu oči. „Nahlásim ťa.“

„Pokojne,“ pokrčila plecami, aby mu dala najavo, že sa ho ani v najmenšom nebojí, „nebudem ti brániť. Ale priprav sa na to, že s radosťou vyrozprávam komukoľvek, kto sa tu objaví, prečo presne som sem musela prísť a som si istá, že ich to bude zaujímať.“ Hlavou kývla k jeho pravej ponožke, ktorá očividne zakrývala niečo viac ako len nohu. „Možno ti ten tvoj krásny náramok vymenia za apartmán so zamrežovaným výhľadom.“

„Prečo to robíš?“ oboril sa na ňu a na chvíľu nevyzeral ako nakopnuté šteňa, ale ako tvrdý muž, ktorého sa ľudia podvedome báli. „Urobil som všetko, čo som mohol. Všetko som vám dal. A toto je tvoja odmena? Ak by Alberto žil, nikdy by si...“

Thora ho prerušila zodvihnutím ruky. „Ak by žil, teraz by sme tu nestáli a nehádali sa. Pretože ak by žil, nikdy by si si nedovolil urobiť to, čo si urobil.“ Nakrčila nosom pri spomienke na udalosti spred asi troch rokov, počas ktorých sa zo starého známeho stal neočakávaný chamtivý nepriateľ. „Môžeš byť rád, že si skončil ešte takto. Len v mene toho, čo si kedysi preňho znamenal, som to nehnala do extrémov. A jediné, čo za to žiadam, je len to, čo mi patrí.“

Zodvihol prst. „A, a, a,“ pohrozil jej ním, „tebe to nepatrí.“

„Veľmi dobre vieš, že si to nechcem nechať.“

„To tvrdíš ty.“

Zodvihla obočie. „Vážne sa chceš hrať na morálneho policajta? Práve ty?“

Neodpovedal jej na to. A ani ona nijako nereagovala. Chcela mu dať férovú šancu správne sa rozhodnúť, ale keď tam len tak stál vo svojom žalostnom stave, a dokonca ju pohoršoval svojou čiastočnou nahotou a ani nejavil známky, že by sa chcel zakryť, povedala si, že bola príliš veľkorysá. Z vrecka vybrala mobil, odomkla obrazovku a zadívala sa naňho spod zdvihnutého obočia.

„Ako sato volá ten tvoj opatrovník? Dean?“

Najskôr sa zatváril statočne, akoby neveril, že by bola niečoho takého schopná. Ale keď nalistovala v kontaktoch správne číslo a ukázala mu displej, sebaistota z neho unikla rovnako rýchlo ako vzduch z prepichnutého balóna. Nakoniec niečo zašomral a obrátil sa späť do domu. Urobil možno dva kroky a niečo zobral do ruky. Thora zodvihla obočie. To nemohol myslieť vážne, že to celý čas mal poruke a len ju naťahoval.

Natiahol k nej ruku s obálkou. „Dúfam, že po tomto mi už dáš pokoj.“

Thora sa sladko usmiala a obálku si pritisla k hrudi. „Ja by som ti dala pokoj aj predtým, ak by si bol opatrný.“

„A to má čo presne znamenať?!“

„Len to, že keby si nebol taký príšerne chamtivý, nikdy som sa nedozvedela, čo stváraš.“

Čo bola pravda a ponaučenie, ktoré takí ako on nikdy v živote nepochopia. Tak si len zobrala obálku, zasalutovala mu ňou, a bez rozlúčenia odtiaľ odišla. Dúfala, že sa tam už nikdy nebude musieť vrátiť, a tá myšlienka ju vlastne pobúrila. Toho muža považovala... nie úplne za priateľa, bol skôr taký vzdialený známy, ktorého by z času na čas prišla navštíviť, aby si vypili kávu a spomenuli si na staré dobré časy. Lenže on to všetko pokazil, a tak Thore ostala ten trpká pachuť na jazyku a nutkanie ponoriť sa do poriadne silného alkoholu, aby sa zbavila toho jeho smradu úbožiaka.

Keď teraz prechádzala okolo krušpánov, opäť mala pocit, akoby ju niekto sledoval. Lenže v okolí nezahliadla ani jednu mačku a okrem toho ju prepadol o niečo odlišnejší pocit. Ktokoľvek Thoru práve sledoval, asi nemal kožuch a štyri nohy. Skôr si pripadala ako nejaká obeť súkromného detektíva. Nad tým pokrútila hlavou. Prečo by niekoho zaujímala práve ona? Teda, dôvodom by sa našlo hneď niekoľko, ale prečo práve teraz, keď žila prevažne počestne?

Bez ohľadu na šialenosť tej predstavy, pravidelne sledovala svoje okolie v späťákoch.

Nezahliadla žiadne známe alebo neznáme auto. Vlastne jej smerom sa hýbalo len niekoľko vozidiel a tie ju v istých intervaloch opúšťali a následne boli nahradené inými. Krútila nad sebou hlavou a stále so zlým pocitom sa ešte vrátila do mesta, aby tam kúpila žrádlo pre takmer svoju mačku. Elena jej hovorila, že sa ráno obšmietala okolo dvier, akoby čakala na príležitosť dostať sa dovnútra. Čo Thore pripadalo čudné, keď sa vracala z pravidelného ranného behu, to malé klbko smradľavosti nikde necítila.

To dokazovalo, že tá mačka bola poriadne vypočítavá, aj keď s nimi uzatvorila prímerie a prestala im špiniť rohožku. Určite bola dosť prefíkaná na to, aby si uvedomila, že skôr ju dovnútra naschvál vpustí Elena, ako že ju náhodne nechá prekĺznuť Thora. Hoci ako sa bude približovať zima, aj jej odhodlanie najskôr vyprchá a tú malú zúfalú chlpaňu pozve dovnútra. Zbohom, bezchybný nedoškriabaný nábytok.

Pokrútila hlavou a začala premýšľať o tom, čo bude robiť s voľným časom, ktorý jej ešte ostával do príchodu Ryana a začiatku ich spoločného programu. Akurát odbočovala na príjazdovú cestu domov, keď si uvedomila, že sa jej plány zmenili. Ryan na ňu totiž už čakal a opieral sa o kapotu zaparkovaného auta. Nakrčila jeho smerom obočie. Prečo by prišiel o viac ako polhodinu skôr?

Svoje myšlienky však nedala najavo, vystúpila a ihneď sa naňho zoširoka usmiala.

S taškou s mačacím žrádlom a obálkou v jej vnútri k nemu priskočila, natiahla sa na špičky a pobozkala ho na líce.

„To som ti až tak chýbala?“ podpichla ho.

V odpovedi niečo len zamrmlal, na čo Thora reagovala zodvihnutím obočia. Viac sa nezdržiavala. Len sa ho spýtala, či pôjde dovnútra, a keď odmietol, sľúbila mu, že nebude dlho. Vlastne sa na ceste k osprchovaniu a prezlečeniu zdržala len dvakrát – raz kvôli mačke, aby jej mohla dať jedlo do čistej misky a tú špinavú odložiť do kuchyne, a následne vďaka Elene, ktorá sa vypytovala, kam sa to Thora opäť vybrala a prečo jej priateľ čakám tam vonku a nepozve ho dovnútra.

„Aby si ho nemohla vypočúvať!“ zakričala na tetu z predsiene.

„Theodora Alice Espozitová!“ zahriakla ju z kuchyne. „Hovoríš to tak, akoby som bola nejaká tajná agentka!“

„Tak prestaň plánovať mená mojich budúcich detí a možno zmením názor!“

S tými slovami na jazyku už otvárala dvere. Začula ešte, ako Elena čosi hundre, ale Thora bola príliš ďaleko, aby rozoznala jednotlivé slová. S úškrnom na perách zamierila k Ryanovi. Ten už sedel vo svojom aute, takže dnes sa na šoféra hrať on. Aspoň mal obyčajné strieborné auto, aké sa dokonale stratí v premávke, a nie obrovské čierne monštrum, o ktorých si ľudia podvedome myslia, že z nich vystupujú len mafiáni alebo svetové topmodelky.

Ryanovi rýchlo vysvetlila, kam majú namierené. Očakávala jeho komentáre alebo nejakú poznámky, no keď neprišlo ani jedno, začala sa nazdávať, že sa tým nechce zdržiavať, pretože sa s ňou chce porozprávať. Ale minúty ubiehali a ticho medzi nimi sa prehlbovalo. Thora mala podozrenie, že to má niečo spoločné s pretrvajúcim napätím v práci, ale na to sa ho nechcela pýtať. Už počas ich večere sa z neho snažila vytiahnuť podrobnosti a pripadala si ako zúfalý detektív pri vyšetrovaní zločinu.

Tak sa natiahla a pustila rádio.

Našťastie sa spustilo na prednastavenej stanici, tak len ubrala hlasitosť.

Šum totálne preceňovanej súčasnej hudby bol lepší ako ticho.

„Vyznáš sa v hudbe?“ spýtal sa zrazu Ryan.

Thora nakrčila obočie. „Odkiaľ sa zobrala táto myšlienka?“

Pohodil plecom. „Ten chlapík, môj spoluväzeň, ktorého som ti spomínal? No, onedlho by sa mal dostať opäť na slobodu a niekto mu usporiadal nejakú oslavu alebo čo a mňa tam tiež pozval, tak mi napadlo, že by bolo fajn niečo mu kúpiť. A bavili sme sa spolu o filmovej hudbe, tak mi napadlo, či by si mi neporadila.“

„Niekto mu usporiadal oslavu?“ začudovala sa Thora, aby zakryla, ako ju tie slová rozhodili.

„Asi si myslia, že je to dobrý nápad. Ja si myslím, že je to zbytočné. Do pol roka ho opäť zavrú.“

Zahmkala a tvárila sa, že premýšľa. Tak veľmi mu chcela veriť, a pritom to nedokázala. Pretože to očividne boli len príliš kvetnaté klamstvá. Vycítila to okamžite, hoci musela uznať, že bol dobrý v tom, čo robil, no ona bola expert. Jeho prezradili jeho vlastné slová. Pretože len niekto, kto videl, s kým sa stretla, by si to spojil s hudbou. Tvár toho úbožiaka sa v čase vypuknutia toho všetkého tak často objavovala v novinách, až to bolo smiešne. Ľudia uzatvárali stávky, aký trest dostane, a boli sklamaní, keď prišla len podmienka.

Verejnosť bola krvilačným monštrom bažiacim po utrpení a bolesti.

Dokazovala to účasť na niekdajších stredovekých popravách.

Thora si pošúchala tvár. Takže tie oči, ktoré na sebe cítila, keď odchádzala od domu toho úbožiaka, v skutočnosti patrili človeku. Možno dokonca Ryanovi. Pokojne ju mohol na spiatočnej ceste predbehnúť – alebo sa len dostal k nej domov inou cestou. Možností bolo mnoho. A ani jedna sa jej nepáčila.

Na mizivú sekundu mala chuť vykričať mu do tváre, že ho odhalila a veľmi dobre vie, čo stváral a prečo sa pýta na tú sprostú hudbu. Ale vzápätí si to rozmyslela. Bez ohľadu na to, čo by mu teraz povedala, a ako veľmi by sa snažila mu to vyhovoriť, by aj tak neuspela. Veď sa o to pokúšala už predtým a nikdy jej nedal ani len výhodu férovej šance. Ani teraz jej ju nedopraje. Mala chuť udierať a kopať a kričať, miesto toho tam len bezvládne sedela a tvárila sa, že premýšľa.

Vlastne si za to mohla sama. Vedela to. Veľmi dobre to vedela. No bolo niečo iné mať podozrenie, že zabila akúkoľvek šancu, ktorú mal ich vzťah-nevzťah, a vidieť na vlastné oči, ako sa všetko okolo nej rúca. Nikdy k nemu nebola celkom úprimná, čo vlastne nebola asi k nikomu s výnimkou Vicky, takže teraz mohla zbierať to, čo si sama zasiala. Tak prečo mala chuť otočiť sa k nemu a vykričať mu do tváre, že by sa teda mal spýtať na to, čo ho zaujíma, a netrúsiť tieto dvojzmyselne poznámky?

Lebo to presne by mal urobiť. On alebo niekto iný, kto ju sledoval pre to, ako sa správala a čo hovorila, čo všetko skrývala, predsa videl, čo urobila. A na rozdiel od toho, čo stvárala normálne, to bolo o niečo menej podozrivé. No otázky stále neprichádzali. Nezaslúžila si snáď aspoň malý kúsok dôvery? Nedokázala mu už, že má len tie najlepšie úmysly? S tou myšlienkou jej ochablo celé telo. Nič nedokáže rozložiť odhodlanie lepšie ako podozrenie.

Bez ohľadu na to, či bolo opodstatnené, alebo nie.

Trhane vydýchla. „Mohla by som ti napísať zoznam niektorých výberoviek, ktoré vyšli v posledných rokoch, a považujem ich za dobré. Ale ak chceš poznať názor experta, mal by si zájsť za Jasonom.“ Odkašlala si. „Ten ti môže všetko vysvetliť.“

Prinútila sa zatvoriť ústa, pretože len naozaj okrajovo hovorila o hudbe.

Ryan si to, pravdepodobne, ani nevšimol.

„To je dobrý nápad. Asi za ním záujem zajtra.“ Jej snahu ocenil úsmevom, ktorý mu bez zaváhania opätovala, ale nebol v ňom ani kúsok radosti alebo potešenia. Len prázdne gesto nadaného herca. „Čo na nás vlastne dnes čaká?“

Odfrkla si. „Tváriš sa, akoby si tie papiere od Alexa ani nevidel.“

„Rád si opakujem dôležité body akcie pred jej začatím.“

„Dobrá stratégia,“ uznala a vlastne mu bola vďačná za to, že ju nútil rozprávať o niečom úplne inom, než o čom premýšľala. „Ideme do dvoch domov, vlastne do jedného domu a jednej prerobenej garáže, pričom v jednom máme odniesť jeden papier zo šanónu a v tom druhom máme urobiť kópiu spisu. Za odmenu ešte dnes večer dostaneme dve obálky.“

Ryan prikývol. „Myslíš, že tentoraz dostaneme nejaké poriadne informácie?“

„To by bolo Alexovi podobné,“ uvažovala nahlas. „Obchoduje s informáciami a vie odpoveď na všetko, na čo sa pýtaš, ale nedá ti ju, kým nedostane niečo na revanš. Alebo kým sa správne nespýtaš. Nečudovala by som sa, ak by to najdôležitejšie, čo Greenovcom najviac pomôže, bolo v poslednej obálke.“

„Kým sa správne nespýtaš?“ začudoval sa po chvíľke ticha.

„Áno,“ prisvedčila, „kým sa správne nespýtaš na to, čo ťa skutočne zaujíma a neprestaneš to zakrývať nič nehovoriacimi kravinami a polopravdami.“

Už sa ani nesnažila predstierať, že nehovorí o nich dvoch. A podľa toho, ako Ryan zaťal sánku, si bola istá, že si to uvedomil aj on. Očakávala teda, že ju zahriakne, alebo že na ňu začne jačať a bude ju poúčať o morálnosti a o tom, aké nebezpečné je to, čo robí. Ale on nič z toho neurobil. Len tam sedel a šoféroval, no volant zvieral s takou silou, že mu obeleli hánky a Thora sa čudovala, že ho nepolámal na niekoľko kusov.

„Theodora...“ začal, no nedokončil.

A ani nemusel. V tom jedinom slove sa jasne zrkadlili všetky jeho námietky.

No hlavne odmietnutie.

Mávla rukou a nútila sa pozerať priamo pred seba. „Necháme to tak. Máme inú prácu.“

Nepokúsil sa ju presvedčiť. Len prikývol.

Thoru to zožieralo, hoci nemalo. Lopta však skončila na jeho strane a nemôže mu radiť, ako sa rozhodnúť. On musí urobiť druhý krok. Mohla mu len dať najavo, že vie. Lebo ho prekukla, pretože sa prezradil a ani sa to nesnažil popierať a možno to urobil naschvál. Pravdepodobne si podobné pochybnosti a odsúdenie aj zaslúžila, ale to nič nemenilo na tom, že sa cítila, akoby jej práve do srdca zabodol dýku.

Pri tej myšlienke si odfrkla. A to jej Vicky vždy tvrdila, že nemá cit pre melodrámu.

Kapitola 20 ¦ Kapitola 22

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 21: