OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 23

25.12.2020 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 641×

Kapitola 23

Thora sedela v obývačke, nohy mala vyložené na stolíku a pozerala do steny.

Keď sa na konci zákazky dostala do momentu, že zrazu nemala čo robiť, vždy skončila takto. Spomínala na všetky tie rastlinky a v duchu sa potľapkávala po pleci, ako dobre sa jej podarilo všetko splniť. V tento konkrétny moment tiež premýšľala, ale nie o záhrade. Tušila, ako veľmi jej to bude chýbať. Ten dom, tí ľudia, skrátka všetko. O niekoľko mesiacov sa tam síce vráti, v rámci ponúkaného servisu, ale to bude celkom iné. A úplne iné bude aj stretnutie s ľuďmi, pre ktorých pracovala.

Áno, mala na nich kontakt a povzbudili ju, aby kedykoľvek zavolala, ale stále sa to bude líšiť od tej každodennej interakcie. Navyše už nebude tráviť čas ani s Ryanom a to bola myšlienka, ktorá ju znepokojovala. Hlavne s ohľadom na fakt, že posledné tri dni sa jej tak trochu vyhýbal. Boli spolu len na jedno polorande, ktoré skončilo skôr, ako vôbec začalo, pretože mu asi pätnásť minút po tom, ako sa usadli, zazvonil mobil a musel urýchlene odísť.

Takže si večeru vychutnala sama a odvtedy si vymenili len niekoľko správ. Očividne niečo v práci, ale ak bude ich vzťah vyzerať takto, netušila, či má silu na to pokúšať sa oň. Ale to boli predčasné predsudky. Sľúbil jej, že sa porozprávajú hneď zajtra. Asi sa dnes má niečo prihodiť. Hoci si nemyslela, že dnešné udalosti budú ktovieako prevratné, ale kto bola ona, aby to posudzovala.

Niekedy okolo obeda sa zodvihla a vybrala sa do izby. Potrebovala sa ešte pripraviť. Akurát dokončievala balenie darčeka, už len zaviazať mašľu tak, aby to nepôsobilo ako výtvor päťročného dieťaťa, a bude to hotové, keď sa dvere otvorili a v nich stála Elena. Podľa toho, ako dvíhala obočie na Thoru, ju asi aj volala, ale ona to vďaka nahlas pustenej hudbe nepočula. Stíšila Metallicu hučiacu z reproduktorov, čo bol v jej očiach takmer zločin, a zadívala sa na tetu.

„Potrebovala si niečo?“

Pokrútila hlavou. „Len som chcela zistiť, či si ešte doma. Ale tá hudba mi to prezradila za teba,“ zazubila sa a bradou kývla ku škatuli, ktorú sa Thora snažila zaviazať. „Darček?“

„Aj tak by sa to dalo povedať,“ zamrmlala Thora a mračila sa na svoj nepodarený pokus.

Elena sa na jej výraze zasmiala a vošla dnu, kde ju odstrčila a sama urobila mašľu.

Samozrejme, že jej hneď na prvý pokus vyšlo umelecké dielo nehodné zničenia.

„To je pre Vicky?“ uisťovala sa.

Potriasla hlavou. „Ten mám tamto,“ ukázala na stolík, kde už stála pripravená darčeková taška a v nej niekoľko komiksov, o ktorých vedela, že ich Vicky ešte nemá, „toto je pre niekoho iného.“ Čo ju prinútilo opäť vytiahnuť mobil a skontrolovať správy, ale stále bez odozvy.

Ale do večera ešte ostávalo dosť času.

„Kedy tam máš byť?“

Zadívala sa na hodiny na mobile. „Vlastne už čoskoro.“

Thora už pred mesiacmi sľúbila Vicky, že sa zúčastní jej módnej prehliadky. Malo to byť spojené s nejakou benefíciou a s dražbou, pričom peniaze získané z predaja jednotlivých modelov mali putovať na tú správnu vec. Thora o tom viac nevedela, ale len preto, že ani Vicky sama nemala všetky odpovede. O organizáciu a všetko ostatné sa mala postarať jej šéfka a tá to poňala ako tajnú misiu, čiže okrem dňa konania a pár ďalších maličkostí vlastne nikto nič nevedel.

Preto Thoru prekvapilo, že sa nakoniec jej život sám upratal tak, aby sa tej slávy mohla zúčastniť. Nie, že by ju predvádzanie modelov a chodenie po móle vzrušovali, ale pre Vicky to bolo dôležité, tým pádom to bolo dôležité aj pre ňu. V súčasnej situácii jej to pripadalo ako dosť dobré rozptýlenie, tak prečo sa tam nevybrať.

„V poslednom čase si spokojnejšia,“ skonštatovala zrazu Elena.

Thora sa k nej otočila a niekoľkokrát zažmurkala. „Kde sa vzala táto myšlienka?“

Elena pokrčila plecami. „Už dávnejšie som si to všimla, ale nedostala som príležitosť povedať ti o tom. A potom si stretla toho tvojho fešáka a odvtedy máš plnú hlavu toho jeho úsmevu.“

„Dúfam, že mi nechceš povedať, že som spokojnejšia vďaka nemu?“

„Za koho ma máš?“ ohradila sa ihneď Elena, v reakcii na čo sa Thora zasmiala. „Nie, s ním to nesúvisí. Len... akoby si bola šťastnejšia. Spokojnejšia. Nepamätám si, že by som ťa takúto niekedy videla. Je to... dobrá zmena.“

Vedela, o čo sa Elena pokúša.

Thora si povzdychla. Nemala náladu na otázky na odpovede. Ani na vysvetľovanie. Jej život bol ako nikdy nekončiaca dráma. Vždy sa niečo pokazilo, pretože toho bolo veľa, o čom nemohla rozprávať. Dúfala, že aspoň niečo z toho sa zmení. Elena si nezaslúžila, aby jej až toľko klamala. Iste, snažila sa ju niekoľkokrát odradiť od cesty, na ktorú sa vybrala, ale to nič neznamenalo. Nerobila to z krutosti, skrátka len nezniesla predstavu, že by sa Thora trápila.

Elena videla všetky tie slzy, ktoré Thora preliala a určite jej to stačilo na celý život.

„Vlastne máš asi aj pravdu,“ prisvedčila nekonkrétne, „niečo sa zmenilo.“

Teta sa na ňu zazubila. „Vedela som to!“

„Nie, Ryan s tým nemá nič spoločné,“ zopakovala pre istotu, za čo ju Elena počastovala vycerenými zubami. „Teraz ale nemám čas o tom hovoriť. Možno... večer?“

Prikývla. „Pozvi aj Vicky. Dáme si pohár vína.“

„Bude lepšie, ak budeme samy dve,“ odmietla Thora.

„Thora,“ vydýchla Elena a povzdychla si, „dúfam, že si neurobila to, čo si myslím, že si urobila.“ Thora sa ani nesnažila uhnúť pohľadom, keď ju teta začala pozorne skúmať. Nemala sa predsa za čo hanbiť. Aspoň kvôli tomuto by nemala mať výčitky. „Dohodli sme sa predsa, že to...“

Vtedy ju prerušila. „Nie, nedohodli. Ty si o tom hovorila, ale ak si spomínaš, ja som nikdy nesúhlasila. Nemohla som to nechať tak a ty to veľmi dobre vieš.“

Elena si pretrela tvár. „Asi by som sa mala hnevať, ale na čo vlastne? Čo som čakala, veď si dcéra svojej matky. Keď sa pre niečo rozhodneš, nič ťa nezastaví.“ Pristúpila k Thore a stlačila jej plece. „Dúfam, že si sa kvôli tomu nedostala do problémov.“

„Nie väčších než obyčajne.“

„To mi stačí.“ Ešte raz jej stlačila plece a následne odstúpila. Na perách mala opäť úsmev. „A teraz choď za Vicky. Pozdrav ju odo mňa. Keď sa vrátiš, ty a ja sa porozprávame a dohodneme sa, ako to bude ďalej. Už nebudem stáť bokom.“

„Čože?“

Elena sa zasmiala. „Snáď si si nemyslela, že sa budem tváriť, akoby sa nič nedialo? Veď aj mňa sa to týka. Som tvoja teta. Chcem, aby si bola šťastná a spokojná. Okrem toho som aj zvedavá.“

Thora Elenu objala a následne ju so smiechom vyhnala z izby, aby sa mohla prezliecť. Thora sa usmieval aj potom, ako za sebou jej teta zatvorila dvere. Tešila sa, že už jej nebude musieť klamať. Teda, stále si toho nechá veľa pre seba, hlavne o Alexovi a o úlohách, ktoré na ňu čakajú, lebo žiadna láskavosť nebola zadarmo, ale tým Elenu len chránila.

Ten zvyšok... bol jej tajomstvom naozaj dlho a bude čudné o tom hovoriť nahlas, ale zdieľať niečo podobné s niekým ďalším, jej možno prinesie aspoň čiastočný pokoj mysle, o ktorom stále hovorila Vicky.

Asi by jej nemala prezrádzať, že sa Elene chystá všetko vysvetliť.

Potom by neustále hovorila o tom, ako mala pravdu a ako by to Thora mala uznať.

S tou myšlienkou zobrala oba balíčky, svoju kabelku a pred odchodom ešte raz skontrolovala mobil. Stále bez odozvy, ale to nič nemenilo na jej plánoch. Pozvanie je pozvanie, aj keď nie je úplne špecifikované a dnešný večer bol navyše dosť špeciálny. Thora zakričala Elene do domu, že už odchádza, na čo sa jej dostalo tlmenej odpovede, aby si pripravila detaily, ktorými ju večer odrovná.

Thora sa zasmiala a pri odchode ešte pohladila mačku, ktorá sa pre zmenu rozhodla, že rohožka je jej posteľ. S tým Thora dokázala žiť a radšej bude prekračovať spiacu mačku, ako stúpať do smradľavých prekvapení.

Na ceste do mesta si hmkala známu melódiu, hoci bola trošku odlišná od toho, čo poznala predtým. No aj napriek tomu sa jej páčila. Znepokojovalo ju, ako jej mobil neustále mlčí. Bolo to snáď znamenie, že sa niečo pokazilo? V duchu sa upokojovala, že to pravdepodobne znamená len toľko, že osoba na druhej strane je fakt zaneprázdnená. To si opakovala ako mantru.

Keď vystupovala pred očividne príliš nóbl hotelom, musela priznať, že to vôbec nepomáha. Navyše ešte mala chuť sa smiať, pretože tá budova vyzerala ako niečo totálne ambiciózne – architekt z toho chcel mať veľkolepú poctu nejakému staviteľskému géniovi, no jeho koncept zomrel ešte v zárodkoch a výsledný produkt pôsobil ako nevydarený chemický experiment. Výstredná farba fasády bola ako ekvivalent dymu v tvári z vybuchnutého pokusu.

Kto však bola ona, aby niečo podobné posudzovala?

Ona sa sem len prišla prechádzať v šatách.

Vstúpila dnu a hneď si uvedomila, že sa možno mala viac zaujímať o to , čo sa bude diať a hlavne ako to bude prebiehať. Medzi desiatkami dokonalých ženských tiel a niekoľkých uchádzajúcich mužských nakoniec našla Vicky, no nemala ani špendlíky v ústach a ani meter okolo krku, ako väčšinou vyzerali krajčírky predvádzajúce svoje modely. Pretože ona si posledné skúšky nechala na predchádzajúci večer a to, že noc strávila poslednými úpravami, sa ukrývalo len v kruhoch pod očami, ktoré jej práve umne zakrývala jedna z vizážistiek.

„Milé od teba, že si prišla,“ privítala ju Vicky a silene sa usmiala.

Thora podišla ku kamarátke a zovrela jej ruku.

Potom aj ona vpadla do kolotoča príprav. Prezliekla sa a po uistení, že kde si nechá svoje oblečenie, tam si ho aj neskôr nájde, hneď zamierila do predvádzacej časti priestoru. Z rečí ostatných pochopila, že dražba bude mať niekoľko kôl a Vicky mala dosť šťastia, aby sa dostala do ponuky hneď ako druhá – čiže ľudia budú mať ešte dostatok peňazí. A nohavicové kostýmy boli veľmi populárne, hoci tieto neboli až tak očividne inšpirované svetom komiksov. Hoci niektoré kombinácie farieb a vzorov boli veľmi sugestívne.

Prvé problémy však nenastali, keď Thora vykročila na pódium a ani neskôr počas samotnej aukcie, kedy sa ľudia trhali, aby ponúkli čo najvyššiu čiastku a dokázali tak, že práve oni sa najviac zaujímajú o úbohé siroty, alebo komu vlastne tie peniaze neskôr poputujú. Miesto toho katastrofa prišla v momente, keď sa Thora vyzliekla, aby mohli šikovné asistentky zabaliť model, ktorý predvádzala, a zistila, že jej šaty, uložené na stoličke, sa samovoľne presunuli. Takže v zákulisí pobehovala v spodnej bielizni a márne hľadala svoje rifle a tričko.

Ale aspoň našla Vicky. Nakoniec. Očividne sa okolo nej zhŕklo niekoľko dychtivých novinárov.

Ukradnúť im ju bolo podobne jednoduché ako uchmatnúť kus mäsa vyhladovanému psovi.

„Niečo mi hovorí, že tu takto nepobehuješ preto, aby si dostala pozvanie na rande,“ okomentovala jej zovňajšok Vicky, keď nakoniec utiekla vypytujúcim sa zvedavcom so slovami, že si „potrebuje odskočiť“.

Thora zodvihla obočie. „Ha-ha,“ zareagovala a povzdychla si. „Skôr sa zdá, že tu máte zlodeja oblečenia.“

„Prečo by ale potom kradol tvoje rifle?“

Thora sa snažila nebyť urazená podobnými poznámkami. Vicky jej navyše bez zaváhania ponúkla pomoc. Thora predpokladala, že uvidí svoje oblečenie pochodovať okolo na niečom zadku. Keď Vicky odniekiaľ priniesla smutnú kôpku obliatu kávou, aj pochopila prečo. Nejaká dobrá duša jej oblečenie považovala za umývadlo, kde by mala skončiť zostatková káva.

„No super, a teraz pôjdem domov len takto?“ skonštatovala s výdychom.

Vicky sa na nej smiala. „Neboj sa, niečo ti tu nájdem.“

Odniekiaľ vytiahla ďalší nohavicový kostým, tento s voľnými tmavofialovými nohavicami rovného strihu s voľnou zelenou blúzkou bez goliera. Farebná kombinácia taká výstredná, že by teoreticky ani nemala fungovať dokopy, ale predsa to vyzeralo dobre, dosť podobne ako na Hulkovi, ktorým sa Vicky určite nechala inšpirovať. Napriek jednoznačnej vydarenosti návrhu, sa nakoniec komplet „pre krátkosť času“ nedostal do prehliadky.

„Nemám chuť všetko rozbíjať,“ zahriakla priateľku, ale zároveň sa na ňu usmievala, aby jej dala najavo, že jej je vďačná. Ona síce nemala nič proti spodnej bielizni, ale spoločenská mienka nebola naklonená osobám, ktoré sa v nej prechádzali na verejnosti.

„Aspoň budeš vyzerať k svetu, keď ideš na tú oslavu,“ vysvetlila Vicky a hlavou pohodila na balíček, ktorý sedel v kufri Thorinho auta.

Pretrela si tvár. „Nie je to... oslava.“

„Tak prečo by si sa obťažovala s darčekom?“

Rozhodla sa, že bude skrátka jednoduchšie nič nevysvetľovať. Veď na tom vlastne ani nezáležalo, a pravdou ostávalo, že Vicky vlastne nebola ďaleko od pravdy. Ešte raz jej poďakovala, popriala jej príjemnú zábavu, a s prísľubom, že sa zajtra stretnú a oslávia jej úspech, si sadla za volant a zamierila vybaviť druhú pochôdzku predtým, než sa vráti domov. Dala vedieť aj Elene, aby vedela, kedy ju má zhruba očakávať – aby si mohla napísať zoznam otázok, na ktoré potrebuje odpovede.

Keď o niekoľko minút neskôr parkovala pred domom Greenovcov, na perách jej pohrával úsmev. Schmatla balíček a prešla s ním až k domu. Síce sa s Alyshou dohodli trochu inak, ale jedna hodina hore-dole, veď na tom až tak nezáleží. Ale možno bude, pretože keď vstúpila dnu, nikto ju nevítal a všade bolo ticho. Len s výnimkou kuchyne, kde to zrazu znelo, akoby niekto niečo rozbil. S úškrnom na perách sa tam vybrala, no zastavila na prachu a snažila sa pochopiť, na čo sa vlastne díva.

Desať osôb a ani jedna z nich nevyzerala ako personál.

„Som si istá, že úlohou cateringu nie je rozbíjať klientom rodinný porcelán.“

To, že sa radšej nemala ozývať, pochopila v momente, keď sa na ňu uprelo desať párov očí, pričom jeden z nich bol extrémne nepríjemný. Rozhodne to neboli čašníci, hoci na sebe mali ekvivalenty rovnošiat. Vedela si ich však predstaviť skôr ako obsluhu väzňov, než bežných hostí.

Jeden z nich, vysoký šľachovitý chlapík s hladkou tvárou i hlavou, sa na ňu usmial.

„Už sme si začínali myslieť, že nikto nedorazí.“

Zodvihla obočie. „Možno sa rozhodli radšej sa najesť v reštike, keď začuli, čo tu robíte.“

„Keď si taká múdra, určite budeš vedieť, kde je ten fagan.“

Thora začínala mať pocit, že vkráčala do naozaj veľmi zlej grotesky.

Radšej to mala dať poslať poštou. Zvlášť po tom, č jej povedala Alysha.

„Pozri, fešák, ja viem toľko, čo ty.“

„Hm, a ja si naopak myslím, že toho vieš až príliš.“

Nikdy sa už nedozvedela, čo jej chcel povedať ako ďalšie. Pretože vtedy sa ozval nejaký rachot z obývačky. Otočila sa tým smerom, s úmyslom rozbehnúť sa, pričom si nadávala, že ten sprostý balíček nechala položený v predsieni, keby si ho nechala, aspoň ho mohla hodiť po tom idiotovi.

Lenže nedostala príležitosť. Pretože ten chlapík bol svižnejší, než na čo vyzeral, a zozadu ju schmatol za krk. Nikdy si viac neuvedomovala, aká nízka vlastne je, až kým ju nezodvihol do vzduchu. Začala kopať nohami, ale keď pochopila, že ich aj tak neohne jeho smerom, prestala s tým. Len si zbytočne ubližovala a boľavý krk bolo to posledné, čo práve potrebovala.

„Pusti ju!“

Ten Thore známy hlas chlapíka za ňou asi veľmi nevydesil, lebo ju len postavil na zem, ale nepustil. Strhol sa krik a nerozoznávala jednotlivé slová. Keďže jej krk zvierala ozrutná ruka, nemohla ani len hlavu otočiť, aby lepšie videla. A podľa sluchu toho veľa nevedela odhadnúť. Len kroky, beh, viac buchotu, niekoľko kliknutí, ako keď sa odisťuje zbraň, dokonca aj výstrel.

Keď odznel, za sebou zachytila nadávky a mrmlanie, ale jednotlivé slová nerozoznala. Nakoniec ju príliš zaujalo to bodnutie. Nenápadné a náhle, tak veľmi ju prekvapilo, že sa nezmohla ani len na reakciu. To až o niekoľko okamihov neskôr, keď ju prešlo prvotné omámenie a do jej tela sa vbíjala bolesť. Zasyčala a po chrbte je niečo stekalo. Nohy jej náhle zoslabli, ale napriek tomu sa jej darilo ostať vo vzpriamenej polohe.

Až kým sa jej to prestalo dariť a zložila sa na zem ako bábka, ktorej odstrihli špagátiky.

Začula svoje meno. Ostatné slová nerozoznala.

Jej pozornosť si uzurpoval boj so slabosťou.

Ten však nakoniec prehrala. Temná nevedomosť otvorila náruč...

Kapitola 22 ¦ Kapitola 24

Touto cestou by som všetkým čitateľom rada popriala krásne a pokojné Vianoce. 

Lili 

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 23: