OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 29

05.02.2021 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 601×

Kapitola 29

Keď Thora vyšla z trochu zatuchnutej stanice plnej unavených policajtov, bol už takmer podvečer. V duchu sa bavila tým, ako sa jej okato ospravedlňovali za nepríjemnosti a že tak dlho bola bezdôvodne ich hosťom, no výrazy v ich tvárach hovorili niečo iné. Oceňovali to, čo pre nich urobila, ale jej metódy rozhodne neschvaľovali a budú si na ňu dávať pozor, pretože si veľmi dobre uvedomovali, čo urobila.

Ona sa na nich len usmievala a myslela si svoje. Pretože pokiaľ bude robiť pre Alexa a nerozhodne sa ho zradiť, malo by to pre ňu dopadnúť dobre. Čo ale neznamenalo, že sa do ďalších zákaziek pre miestneho kráľa informácií bude nejako extrémne hrnúť. Ak nebude musieť, v jeho mene nepohne už ani prstom. Ale domnievala sa, že prítomnosť právničky, ktorá bdela nad jej prípadom, bude z Alexovej strany považovaná ako láskavosť vyžadujúca protislužbu. Povzdychla si. Naozaj sa na to netešila.

Práve uvažovala nad tým, že si zavolá taxík, alebo len skrátka brnkne Vicky alebo Elene, keď si periférne všimla, že niekto niekde máva. Pozrela tam a so zdvihnutým obočím vykročila smerom k až podozrivo dobre naladenému Ryanovi. Predpokladala, že podobne široký úsmev by mu mal natrvalo roztrhnúť tvár, ale tá jeho sa ukázala byť prekvapivo elastická.

Podišla k autu, vedľa ktorého postával. „Vytiahol si si kratší motúz?“

Zvraštil tvár a doslova videla, ako mu myseľ pracuje v snahe vysvetliť jej slová. Keď to konečne pochopil, mierne naklonil hlavu a uškrnul sa. Čo pôsobilo minimálne trošku úchylne, nakoľko najskôr sa zoširoka škeril, potom mu kútiky mierne ovisli, aby sa vzápätí mohli vykrútiť do úškrnu. Za podobnú tvárovú gymnastiku hollywoodski herci bežne dostávali pozlátené sošky.

„Ponúkol som sa,“ vysvetlil jej. „Nikto presne nevedel, kedy ťa pustia. Nemala si povolené návštevy, a to aj napriek tomu, že si s políciou spolupracovala a nechala si sa zatvoriť, hoci ťa pokojne mohli prepustiť na kauciu. Dokonca ani Elene toho veľa neprezradili. Našťastie máme tých správnych... známych.“

Mierne sa usmiala, keď si uvedomila, čo sa jej snažil povedať.

On sa o ňu strachoval. Prezrádzalo zo zvraštené obočie a nevrlý tón, ktorým konštatoval fakt, že ju nemohol len tak navštíviť. Za mrežami pritom niekoľkokrát premýšľala, ako sa v jej prítomnosti bude správať Ryan. Pretože táto väzba len potvrdzovala jeho predchádzajúce podozrenia. Ale podľa všetkého sa k nej rozhodol byť zhovievavý.

Čo ho stavalo... do iného svetla.

Thora nemohla tvrdiť, že by to bola očakávaná zmena. O to viac ju oceňovala.

„Alex má veľmi dlhé prsty a známych úplne všade. Okrem toho... tá právnička je na jeho výplatnej listine,“ prezradila s čo možno najpokojnejším výrazom.

Lebo, bez ohľadu na Alexovu motiváciu, bolo to v podstate pekné gesto.

Ryan kývol hlavou. „Niečo podobné naznačil.“

„Nebodaj si bol kvôli mne pri Alexovi.“

Pohodil plecom. „Bola si v...“ na chvíľu zaváhal, akoby premýšľal, ako to všetko opísať čo možno najslušnejšie, „... zložitej situácii. Hrozilo ti obvinenie a hoci by mi nevadilo ani keby ťa odsúdili, bolo by to nespravodlivé. Snažila si sa len pomôcť a keby som ťa bol počúval skôr, možno by...“ Odkašlal si. „V každom prípade, bol som za ním a on mi veľmi teoreticky vysvetlil, aká je tvoja situácia a ako by mohla dopadnúť.“

Thora niekoľkokrát zažmurkala. „Ty si vážne bol za Alexom. Len kvôli mne.“

Tie slová len vydýchla, ohromená jeho reakciou, v ktorú ani len nedúfala.

Zasmial sa jej výrazu. „Ukázalo sa, že úplne zbytočne.“ Vzápätí nakrčil obočie, akoby si na niečo spomenul a siahol do zadného vrecka nohavíc. „Teda, vlastne sa zo mňa takpovediac stal jeho poslíček, pretože mi pre teba dal odkaz. Skoro som naň zabudol.“

Thora tekala pohľadom medzi pokrčenou obálkou a jeho tvárou.

Nakoniec mu odtlačila napriahnutú ruku, sama k nemu ešte viac pristúpila a rukou si ho za krk pritiahla k sebe. Zachytila ešte jeho prekvapenie, tesne predtým, ako ho pobozkala. Váhal len asi dve sekundy, než jej bozk začal opätovať. Cítila, ako ju objal okolo pása a zdvihol do vzduchu, aby sa k nej nemusel zohýbať. Tlmene sa zasmiala, no neodťahovala sa od neho. Len naklonila hlavu, keď jej perami začal prechádzať po citlivom miestečku na krku tesne pod uchom. Po chrbte jej prešli zimomriavky.

Na to, kde sa práve nachádzajú, si spomenula až vtedy, keď zatrúbilo auto.

Čelom sa mu oprela o plece a začala sa smiať.

Jeho telo sa takisto otriaslo pod náporom veselia.

Nakoniec ju položil na zem a odstúpil od nej, no stále sa spokojne usmieval.

„Takže to mám brať, že si ma nechcel vidieť za mrežami?“ podpichla ho.

Pokrútil hlavou. „Na tom mi vlastne ani nezáležalo. Len som nechcel, aby si si myslela, že som ťa v tom nechal a ani sa ti nepokúsil pomôcť. Ukázalo sa, že som sa na hrdinu chcel hrať úplne zbytočne.“

Usmiala sa. „Ja si cením aj ten úmysel.“

Pohladil ju po tvári.

„Ty si vždy akceptovala, že ja som bol v base a nikdy si mi to nevyčítala. Zdalo sa mi správne ponúknuť tú istú veľkorysosť tebe,“ skonštatoval, čím sa čiastočne vrátil k jej predchádzajúcemu podpichnutiu. „Aj keby ťa nakoniec odsúdili, nič by to nezmenilo na tom, čo si o tebe myslím. A čo k tebe cítim.“

Poznala Ryana dlhé roky a vedela, že o svojich citoch nehovoril. Radšej ich ľuďom ukazoval tým, ako sa k nim správal a čo pre nich bol ochotný urobiť. Hoci jeho pubertálne roky hovorili o pravom opaku. Vlastne aj jeho nedávne správanie vypovedalo o niečom úplne inom. Thora však bola ochotná na to zabudnúť – navyše sa naozaj snažil vynahradiť jej to.

Napríklad aj tým, že sa jej pokúšal pomôcť.

Natiahla sa na špičky a pošepla mu do ucha. „Neboj sa. Cítim to isté.“ Nespresnila, čo presne to malo byť. Nechala ho, nech si to domyslí sám. No natiahla sa a sugestívne ho pobozkala pod ucho. Pre istotu. Niektorí ľudia chápali oveľa pomalšie. „A kde je ten môj odkaz?“

Ryan najskôr zodvihol obočie a potom sa zadíval na topánky.

Aby sa vzápätí sklonil a zodvihol obálku zo zeme. Thora sa zasmiala.                               

Prijala podávaný odkaz a vopchala si ho vrecka. Vedela si predstaviť, čo jej Alex posielal.

„Možno ti len chcel pogratulovať k prepusteniu,“ nadhodil Ryan.

Uškrnula sa. „Hovoríš, akoby si Alexa vôbec nepoznal. Určite tam bude žiadosť o službičku.“

„A čo ak si tá práca bude vyžadovať až dvoch ľudí?“

„Hm, potom je výhoda, že poznám niekoľkých ochotných dobrovoľníkov. Napríklad jedného bodyguarda, na ktorého stačí len trošku zažmurkať a urobí všetko, čo mi na očiach uvidí.“

Ryan sa mierne rozkročil a založil si ruky na hrudi, akoby na niečo čakal.

Zodvihla obočie. „Čo je?“

„Čakám na sľubované žmurkanie.“

Namiesto žmurkania naňho zaklipkala mihalnicami. „Prepáč, trošku som vyšla z cviku.“

„Neboj sa, pomôžem ti trénovať.“

Usmiala sa naňho, ale nijako nereagovala. Tak jej len otvoril dvere auta a naznačil jej, aby nastúpila. Čím sa potvrdilo jej podozrenie, že tu na ňu nečakal len ako uvítací výbor. Mal ju niekam odviezť. Len nevedela, či ako svoju konečnú destináciu čakala práve sídlo Greenovcov. Ale očividne išlo o niečo dohodnuté, nakoľko zazrela aj Elenino auto, dokonca aj Vickino. Keď však zodvihla na Ryana obočie, len pohodil plecom, akoby tým dával najavo, že o tom nič nevie.

Bol príšerný klamár, ale asi mu to odpustí.

Hlavne ak ju aj naďalej bude držať za ruku alebo objímať.

Ruku v ruke zamierili k domu. Thora sa pripravovala na všetko. Na ohňostroje, konfety alebo niečo podobne šialené. Nebola však pripravená na to, že tam všetci budú stáť v obývačke, dívať sa na ňu a usmievať sa, akoby sa práve stala ich najobľúbenejšou osobou na celom svete. Našťastie danú situáciu nemusela riešiť veľmi svedomito, pretože bez varovania sa cez rad ľudí doslova predral Jason a s rozbehom jej skočil do náručia. Nebyť Ryana, ktorý jej položil ruku na chrbát, boli by sa prevrátili.

Objala brata a sama pre seba sa usmievala.

Tak dlho snívala o tejto chvíli, predstavovala si ju z každého uhla, no skutočnosti sa to nevyrovnalo. Ani tomu surreálnemu pocitu v jej hrudi, keď sa jej zovrelo srdce a ten zhluk absolútnej úzkosti a zároveň závratnej radosti postupoval vyššie, až kým jej nestlačil hrdlo. Cítila, že sa jej do očí derú slzy, no nebránila im v tom, aby jej potichu stekali po lícach.

Prebudil ju až zvuk tlmeného smiechu. Až vtedy si spomenula, že majú publikum.

Odtiahla sa od Jasona a uvedomila si, že sa na nich všetci usmievajú. Všimla si, že prítomní boli aj Greenovci a pán domu stál za svojou manželkou, na plece jej položil ruku a druhou ju objímal okolo pásu, a obaja vyzerali ako niekto, kto práve vyhral v lotérii. Alysha si pritískala ruku na hruď a otvorene slzila. Inak na tom neboli ani Vicky, ktorá na Thoru žmurkla, a Elena. Thora chytila Jasona za ruku a potiahla ho k miestu, kde stála Elena. Postavila sa pred ňu tak, aby Jason a aj všetci ostatní, ktorí na to mali schopnosti, pochopili, čo hovorí.

Rozhýbala ruky. „Elena, dovoľ mi predstaviť ti Jasona. Tvojho synovca.“

Jason sa na svoju najnovšiu príbuznú usmial a začal znakovať.

Thora sa rozosmiala.

„Čo povedal?“ spýtala sa Elena, no nespúšťala zrak z Jasona.

„Hovorí, že nie je pochýb o tom, že sme príbuzné. Lebo sme obe také malé.“

Elena sa natiahla a postrapatila Jasonovi vlasy. „Mladý muž,“ hovorila a Thora pre istotu znakovala každé jej slovo, „to ťa nikto nenaučil, že na verejnosti nemáš komentovať výzor dámy?“

Thora za sebou začula chichot.

Natiahla sa a chytila tetu za ruku. „Už sa nehneváš, že som ti nepovedala pravdu?“

„Hovorila som ti, že som sa nehnevala,“ pripomenula jej. „Tým, ako ťa trápilo, že mi všetko tajíš, si sa sama vytrestala. Okrem toho, zdá sa, že si dosiahla svoj cieľ a našla si svoju rodinu.“

Thora pokrútila hlavou. „Našla som len ďalšiu jej časť. Rodinu som našla už predtým. V dome malej všetečnej ženy, ktorá dokázala vydržať so mnou a mojimi náladami.“

Nechala sa Elenou objať a ignorovala pri tom, že je po lícach opäť stiekli nejaké slzy.

Elena otvorene fňukala.

„Len sa veľmi nedojímaj,“ upozornila tetu so smiechom. „Lichotím ti úplne zo sebeckých dôvodov. Dúfala som, že ťa sladké rečičky obmäkčia a ty mi povieš, čo tu všetci robíte a čo je toto za cirkus.“

Elena sa zasmiala. „Toto nie je cirkus,“ oponovala a vyškierala sa na Thoru. „Len sme sa dopočuli, že ťa majú pustiť. Všetci sme z toho boli nadšení, tak sme sa tu nejako prirodzene stretli a usporiadali maličkú oslavičku.“ Akoby to mali nacvičené, zrazu všetci zakričali: „Vitaj doma, Thora!“

Na čo Thora reagovala smiechom.

Porozhliadla sa po svojich priateľoch a známych a na chvíľu si užívala ich nadšenie a podporu. Síce bola po celom dni vyčerpaná a ledva stála na nohách, túžila po dlhej sprche a svojej posteli, ale radšej sa tu zloží ako podťatá, než by sa mala ochudobniť o podobne pozitívne stretnutie. Pohľadom sa zastavila až na Alyshe Greenovej a vtedy si spomenula na niečo, čo jej Ryan hovoril, keď ešte ležala v nemocnici.

„Ten darček?“ spýtala sa a a viac ani nemusela dodávať.

Alysha jej rukou naznačila, aby chvíľku vydržala a niekam odišla.

Keď sa vrátila, držala v rukách balíček a niesla ho, akoby to bolo niečo krehké.

Škatuľu podávala Thore, ale tá pokrútila hlavou a natočila sa tak, aby Jason videl jej ruky.

„Vo vnútri je skladba nášho otca,“ začala vysvetľovať a zároveň ohýbala prsty do správnych polôh. „Pracoval na nej dlhé roky, no nikdy ju nedokázal dokončiť, pretože mu niečo chýbalo, ako sám hovorili. Neskôr na ňu kvôli práci nemal čas a keď zomrel... zdalo sa, že ju už nikto nikdy nedokončí. A potom som ťa počula hrať a uvedomila si, že otcova hudba žije v tebe. Kto iný než ty, by mal skladbu zdediť.“

Keďže tam stále s rozkročenými nohami, podarilo sa jej tentoraz aj bez pomoci udržať rovnováhu, keď sa na ňu Jason vrhol. Napriek tomu sa ale zaknísala a pri tom myslela, že ak by to aj neustála, Greenovci majú v obývačke naozaj mäkučké koberce. Nakoniec ale ostala stáť a len dovoľovala Jasonovi, aby z nej robil omnoho skladnejšiu vylisovanú verziu.

Popri jeho ramene zachytila Alyshin pohľad.

„To ťa prezradilo,“ prehovorila a keď Thora nakrčila obočie, dodala: „Tie posunky.“

Thora mala chuť udrieť sa do čela, ale keďže mala ruky zaneprázdnené, len zagúľala očami.

Alysha sa zasmiala. „Keď sme Jasona adoptovali, poznala som len niekoľko základných posunkov. Ihneď som začala navštevovať kurzy a ako som sa postupne zlepšovala, uvedomovala som si, že Jason mnohé posunky komolí. Keď som sa na to pýtala inštruktora, povedal len toľko, že ide najskôr o nejaký časom získaný zlozvyk. Zbavíme sa ho vraj tak, že ho budeme nútiť znakovať to isté, až kým sa nenaučí správnu podobu jednotlivých znakov.“

„A potom som sem prišla a Jason začal znakovať,“ pochopila zvyšok Thora.

Alysha prikývla. „Začal znakovať a opäť používal nesprávne znaky. Chcela som ho na to upozorniť, ale nedostala som príležitosť. Pretože ty si mu rozumela. A vtedy mi napadlo, že asi nešlo o žiadny zlozvyk. Bol to istý druh tajného jazyka. Len ja som ho nepoznala.“

„Bol to ústupok z našej strany, keď bol Jason malý,“ vysvetlia Thora. „Niektoré znaky sa mu zle ukazovali, iné prirodzene komolil a bol kvôli tomu smutný. Tak som navrhla, aby sme si vymysleli vlastné znaky, také, ktoré by boli jednoduché preňho a ostatní by ich nepoznali. Nadchlo ho to, pripadal si ako pirát. Čudovala som sa, že si na ne ešte spomína.“

„Očividne si to všetko pamätal. A nechtiac ťa prezradil.“ Alysha sa s nežným úsmevom zadívala na Jasona. Thora nepotrebovala ďalší dôkaz, že jej brat je milovaný. „Keď som si všetko pospájala, zavolala som na úrad a dozvedela sa, že niekto s tvojím menom sa Jasona snažil kontaktovať, ale nedostal sa cez zákaz. Priznám sa, že to bolo v čase potom, keď sme sa rozprávali. Chcela som si overiť, že skutočne hovoríš pravdu.“

Thora kývla. Nepotrebovala ospravedlnenia.

„Len jedno sa mi nepodarilo zistiť,“ dodala Alysha. „Ako to bolo so záhradou? Chcela si sa sem votrieť, tak si využila príležitosť, že hľadáme záhradníka?“

Thora sa zasmiala. „Možno bude ťažké tomu uveriť, ale bola to šťastná náhoda.“

Bez ktorej by opätovné stretnutie s Jasonom mohlo dopadnúť úplne inak.

Našťastie má život poriadne šťavnatý zmysel pre humor.

Netušila, či jej Alysha uverila, alebo nie. Možno sa práve chystala vysloviť pochybnosť alebo len plánovala pokývať hlavou. Nedostala príležitosť urobiť ani jedno z toho. Pretože vtedy Jason doslova nadskočil a vrhol sa k adoptívnej matke, aby si od nej prebral balíček. Zovrel ho v rukách a bez toho, aby komukoľvek čokoľvek vysvetlil, sa rozbehol von z obývačky. Za ním sa čoskoro vybrala aj Astra, ktorá dovtedy potichu niekde ležala, takže si Thora jej prítomnosť vôbec neuvedomila.

„Prisahám, že som ho vychovala lepšie,“ zahundrala Alysha.

Thora sa zasmiala. „Nič si z toho nerobte. Takýto bol už ako dieťa. Ak išlo o hudbu, nič iné skrátka neexistovalo.“ Podišla k Alyshi a položila jej ruku na plece. „Možno kvôli tomu zabúda na slušné vychovanie, ale vďaka vám má šťastný domov. A to je najdôležitejšie.“

Alysha sa usmievala a už-už otvárala ústa, keď k nim doľahol tlmený pípavý zvuk. Alysha sa strhla a s mrmlaním o koláči a rúre a prekliatych nedočkavých výdobytkoch techniky sa vybrala do kuchyne. Thora sa zasmiala. A usmievala sa a aj vtedy, keď k nej niekto prikročil a objal ju okolo pliec. Nijako nezareagovala, len sa napriahla a udrela Ryana do časti tela, na ktorú dočiahla. Vzhľadom na svoju výšku to bolo brucho. Ryan len trošku prudšie vydýchol, ale mala podozrenie, že to len predstieral.

„To máš za to, že si ma nevaroval.“

„Hej, ja som len poslíček,“ zachripel, „takže nestrieľaj.“

„Ďakujem,“ pošepla nakoniec.

„Tak čo,“ zamiešala a sa od ich rozhovoru Vicky a pristúpila k Thore, aby ju mohla objať. Keďže ju Ryan stále držal za plecia, išlo o pomerne nešikovné a tak trochu trápne objatie, ale Thora sa neodvážila ho nejako kritizovať. „... už môžeme vymýšľať mená?“

Thora prižmúrila na priateľku oči. „Na to ťa naviedla Elena, však?“

„Mala by si byť pripravená!“ zakričala Elena spoza nej.

Všetci sa zasmiala. Aj tí, ktorí absolútne neporozumeli podstate tej poznámky. Na tom ale nezáležalo, pretože Thora si hlavne uvedomovala pravý význam tých slov. Áno, mala by byť pripravená a skutočne to tak bolo. S novými i starými priateľmi a rodinou po bodku mohla čeliť čomukoľvek, čo sa jej postaví do cesty. A ostalo toho neúrekom. Súdy, bezpečnosť Greenovcov, jej pošramotená povesť a stále nalomené zdravie, navyše službičky pre Alexa... Ten zoznam bol snáď nekonečný. Ale zvládne to. Pretože vedela, že má na svojej strane dostatok spojencov.

A to niekedy stačí, pomyslela si a oprela sa o Ryana.

Kapitola 28

Pôvodne som plánovala ešte aspoň dve kapitoly, ale pri písaní tejto kapitola som si uvedomila, že by som len zbytočne predlžovala príbeh, v ktorom sa postavy dostali na to miesto, kam mali. Aj keď sa zdá, že koniec je o niečo otvorenejší. Napriek tomu má tento príbeh niečo málo vyše 74 000 slov, čo je zhruba priemerná dĺžka príbehov z mojej dielne. (Výnimku tvoria len šialené niekoľkodielne série o bohoch a ich hrách, o ktorých mám ešte teraz nočné mory.)

Tento príbeh vznikol náhodou. Bol odpoveďou na kamarátkinu otázku, či neplánujem napísať nejakú romantiku z reálneho sveta. Dúfam, že takáto odpoveď postačí, ale ďalšiu otázku podobného charakteru si asi odlož na inokedy, milá Perlita. Mám rozpracované fantasy, ktoré doslova kričí, aby som ho konečne dopísala. A je to nástojčivý a niekoľkohlasný krik, nakoľko mám toho rozpracované fakt veľa. 

Túto kapitolu venujem všetkým čitateľom. Nielen súčasným, ale aj tým budúcim. Snáď vás tento príbeh bavil a postavy vám prirástli k srdcu aspoň spolovice tak ako mne. Špeciálne venovanie patrí ešte Mayi666 a Romis, takisto aj vďaka za podporu, za komentáre, za každé milé slovo i smajlíka, ktorým ste dokazovali, že moje písanie predsa len má zmysel. Ďakujem. 

V tento moment neviem odhadnúť, ktorý príbeh začnem zverejňovať. Asi to bude prekvapenie - dokonca aj pre mňa. 

Vaša Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 29: