OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 5

21.08.2020 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 682×

Kapitola 5

Thora rukou udrela do zatvorených dvier na chladničke.

Dnešok bol totálne neúspešný. Po tom príšernom ráne mala tušiť, že to nedopadne dobre, a rovno mala zaliezť do postele. Ale ona nie. Musela ísť do práce, musela si uvedomiť svoje sprosté šťastie a musela sa baviť s Ryanom a predstierať, že nemá chuť buď ho ovaliť, alebo sa mu hodiť okolo krku. Ako kedysi, keď sa pred desiatimi, teda vlastne deviatimi, ako ju s úsmevom opravil, videli naposledy.

Lenže ona tam vliezla, snažila sa pracovať a k tomu sa rozhodla zabávať aj najmladšieho člena domácnosti Greenovcov, ktorý zabúdal na to, že je pokrytý psími chlpmi. Takže bola unavená, zničená, rozhodená a navyše jej slzili oči. A v tej prekliatej chladničke nebolo ani len pivo, pretože ho naposledy zabudla kúpiť. Zaškrípala zubami a znovu udrela tie prekliate dvere, z čoho jej začala vibrovať celá ruka.

„Vlastne ani nechcem vedieť, aký si mala deň. Nechcem skončiť ako tvoje ďalšie boxovacie vrece.“

Bleskovo sa otočila a všimla si, že teta sedí na jednej z troch barových stoličiek. Zranenú nohu mala spustenú a vôbec nie vyloženú, ako jej prikázal lekár, a pred ňou ležal prázdny tanier. Čo jasne hovorilo o tom, že tam sedí najskôr už dlhšie, ale Thore na tom až tak veľmi nezáležalo.

„Nemala by si niekde ležať s vyloženou nohou?“

Elena pohodila plecom. „Možno by som mala. Ale tiež potrebujem jesť.“

„A sledovať každý môj krok, očividne.“

„Na moju obranu, sedela som tu dávno predtým, než si sa vrútila dnu a začala ničiť nábytok,“ opravila ju len čiastočne blahosklonne, ale Thoru to aj tak prinútilo zamračiť sa. „Mám sa vôbec začať pýtať, čo sa stalo? Alebo po mne hodíš nôž, ak s tým začnem?“

Povzdychla si a rukou si pretrela čelo.

Jej teta predsa nemohla za nič z toho, čo sa momentálne deje.

„Môj deň zapáchal rovnako ako to prekvapenie, do ktorého som ráno šliapla.“

Elena si vážne pošúchala bradu. „No vidíš a to som čítala, že stúpiť do niečoho podobného vlastne prináša šťastie.“

„Fuj,“ zareagovala okamžite. Ale vzápätí sa zamyslela. „Možno to mysleli tak, že ten smrad potom odplaší všetkých idiotov. V tom prípade sa v niečom podobnom pokojne aj vykúpem.“

„Tak toto je obzvlášť nechutné,“ skonštatovala Elena nevzrušeným tónom. „Tak von s tým, kto ťa tak veľmi naštval? Pochybujem, že Greenovci, vyzerajú ako fakt milí ľudia a keďže si mi ani raz nevolala, nerozhodli sa zrušiť objednávku len pre pár zmien.“

Pretočila očami. Jej teta detektív. „Oni sú možno milí, ale ich bodyguard nie.“

„Majú bodyguarda? Niekto v ich susedstve kradne noviny a oni sa snažia nájsť páchateľa?“

Thora pohodila plecom. „To netuším, ale pre niečo ho zamestnávajú.“

Netušila, či ju zradil výraz tváre alebo to, ako veľmi nonšalantne sa snažila znieť, ale Elene stačil jediný pohľad, alebo jedno slovo, a ihneď to pochopila. Alebo asi aspoň myslela, že to vie. Zvýskla a zakopala nohami vo vzduchu. Čo uzatvorila bolestným syknutím. Thora len zodvihla obočie a tú bolesť jej trošku priala. To má za to, že sa správa ako nadšené decko.

„Tak von s tým. Ako veľmi pekný je?“

Pošúchala si čelo a obrátia sa späť ku chladničke. Pomaly vybrala džús a naplnila pohár. Na chvíľu túžila predstierať, že sa tento rozhovor neodohral. Ale poznala svoju tetu dostatočne dobre na to, že ak by jej teraz neodpovedala, len by ju naďalej privádzala do šialenstva. Mala príliš veľa voľného času. Už aby sa jej noha uzdravila. V práci nemala čas myslieť na kraviny.

„Mohla by si aspoň na chvíľu prestať predpokladať, že mám záujem o každého chlapa, ktorého stretnem?“ vyzvala ju napokon, keď po sebe umyla pohár a radšej ho aj utrela a rovno odložila.

Áno, tak veľmi sa chcela s tetou rozprávať.

„Takže je pekný,“ skonštatovala vyškerená Elena.

Thora vyvrátila pohľad do stropu. „Prestaň dramatizovať môj milostný život.“

„Niekto musí, keď tebe na tom nezáleží.“

„To, že neskočím do postele s každým pekným chlapom neznamená, že sa chcem stať mníškou.“

„Ale vážne? Takže ten bodyguard je pekný?“

Zaškrípala zubami. Zase sa nechala nachytať.

„Áno, je,“ vydýchla pomedzi pevne stisnuté zuby. „Už si spokojná?“

Oči sa jej rozsvietili ako decku na Vianoce. „Veľmi.“ Dokonca si pomädlila ruky. „Takže čo s tým urobíš?“

Zodvihla obočie. „Nič. Je to bodyguard mojej šéfky.“ Aby ju presvedčila, ako veľmi málo ju v skutočnosti Ryan zaujíma, skúmala si špinu pod nechtami. Elenu ale neoblafla. Divné. Väčšinou klamala oveľa presvedčivejšie. „Navyše sa s ním poznám a ani vtedy ma veľmi neohúril.“

To, že niečo podobné bolo fakt nevhodné hovoriť nahlas, si uvedomila prineskoro.

„Tak teraz som vážne zvedavá. Kde a kedy si ho stretla?“

Stretla som ho, keď zomreli moji rodičia. Určite si na to spomínaš. Vtedy som skončila na chvíľu v decáku a všetci sa snažili hľadať mojich príbuzných a ja som odmietala opustiť mesto. Vieš, on tam bol, jeho matka tomu cirkusu šéfovala, a fakt rýchlo sme sa spriatelili. To on ma naučil otvárať zámky a nepozorovane počúvať. Ale okrem toho je to určite charakterný mladík.

Jasné, to by určite zabralo.

„Keď som bola na strednej,“ zamumlala neurčito.

Elena prižmúrila oči. „Takže bývalý spolužiak?“

„Také niečo.“

„Ale to je aspoň desať rokov!“ Vlastne len deväť rokov. „Odvtedy sa určite zmenil!“

„Prosím ťa, prestaň si predstavovať našu svadbu. Pretože sa to nestane.“

„Tak prečo tak náhle utekáš?“

Bola to pravda a na chvíľu sa hanbila za to, že ju teta pristihla pri tom, ako sa pomaly zakráda von z kuchyne. Akoby bola zlodejka, ktorú prichytil pán domu pri tom, ako si prezerá jeho zbierku porna. Čo sa jej raz už aj stalo a bolo to oveľa menej trápne ako keď ju teraz nachytala pri podvedomom úteku Elena. A to jej pritom ten starý chrapúň navrhoval, aby zostala a vyskúšala s ním niektoré odvážnejšie... akrobatické kúsky z tých fotiek.

„Pretože sa potrebujem osprchovať,“ vyhŕkla a otočila sa na päte. Elena sa jej začala smiať a Thora si v duchu opakovala, aký veľký je v skutočnosti zbabelec. A potom jej pohľad padol na vázu plnú frézií. Tento odtieň si nepamätala. Zastala a stlačila si koreň nosa. „Elena, doktor ti povedal, že sa máš šetriť. Prečo si bola v záhrade trhať kvety?“

Keď začula šuchot, otočila sa. Teta jej podávala nejakú obálku.

„Ja som ich netrhala. Doniesol ich poslíček.“ Zamávala odkazom, ktorý určite našla v kytici a určite ho aj čítala. „Od nejakého Alexa. Očividne to tvoje včerajšie rande nebolo až také zlé, ako si sa mi snažila nahovoriť.“

Asi bude musieť zavolať svojmu niekdajšiemu zločineckému šéfovi a vysvetliť mu, že niektoré jeho kroky sa dajú považovať za obťažovanie a to je trestné vo všetkých okolitých štátoch. Alebo ho môže aj naďalej ignorovať a dúfať pri tom, že nájde inú obeť, ktorú bude otravovať. Rozdiel medzi tými dvomi možnosťami tkvel v tom, že Alexa nechcela mať za nepriateľa a tým by sa stal, ak by sa mu začala vyhrážať.

„Bolo ešte horšie,“ odvrkla a pokračovala ďalej v ceste bez toho, aby si obálku zobrala.

„Prečo len ti neverím?“ zakričala za ňou Elena, ale Thora na to už nereagovala.

Tete neklamala aspoň v jednom – skutočne potrebovala sprchu. Tie psie chlpy ju naozaj začali otravovať a keďže lieky nefungovali tak dobre, ako očakávala, asi sa musela zbaviť toho, čo ju tak veľmi dráždi. Okrem toho po celom dni lopotenia sa v hline bola spotená a zafúľaná. Najradšej by si vliezla do vane plnej vody, ale keďže vedela, že by tam aj tak len zaspala a okrem toho ešte mala nejakú prácu, len sa rýchlo osprchovala.

Práve vchádzala späť do svojej izby, obalená len v osuške, pretože si zase zabudla zobrať pyžamo, keď si všimla, že už nie je sama. Na vaku, priamo oproti dverám, sedela jej najlepšia priateľka, ruky mala založené na hrudi a mračila sa, akoby práve niekto povedal, že Iron man je najhorší superhrdina v histórii komiksu.

„Theodora Alice Espozitová!“ skríkla bez pozdravu a vyskočila na nohy. „Keď budeš chcieť ísť nabudúce na tajné rande, aspoň mi o tom povedz! Máš byť moja najlepšia priateľka a ja sa podstatné veci musím dozvedať z druhej ruky.“

„Poviem Elene, že si jej vymyslela novú prezývku. Určite sa poteší,“ prehodila ledabolo.

„To je všetko, čo mi na to povieš? Tak to potom bolo fakt mizerné rande.“

Vybrala sa k posteli a schmatla odtiaľ pyžamo. A následne zhodila osušku. Nebola exhibicionista, to ani v najmenšom. Ale vedela, že Vicky je nahota naozaj nepríjemná, takže sa jej priateľka otočí, aby Thore dopriala trošku súkromia a Thora tak dostane niekoľko minút na to, aby mohla porozmýšľať nad najvhodnejšou lžou. Vicky na rozdiel od Eleny síce vedela, kto bol Alex a aký k nemu mala Thora vzťah, ale nepoznala všetky podrobnosti.

Už oblečená si odkašlala a otočila sa k Vicky. Tá na ňu najskôr nazrela ponad plece.

„Bolo to fakt zlé rande,“ uzatvorila nakoniec ich predchádzajúci rozhovor. „A teraz o tom choď presvedčiť Elenu, momentálne už určite vyberá mená mojich budúcich detí.“

„Dobre. Ale len pre to, aby si sa mohla pripraviť. Ideme tancovať!“

Až vtedy si všimla, ako bola Vicky oblečená. Už tomu nevenovala pozornosť, nakoľko šaty vlastne nosila stále – s výnimkou dní, keď pršalo alebo bola taká zima, že by si musela obliecť hrubé pančuchy, ktoré, podľa vlastných slov, fakt neznášala. Keď sa jej Thora na to pýtala, odvetila jej Vicky vždy niečo v tom zmysle, že v šatách si pripadala žensky. Akoby potrebovala nejaké oblečenie, aby tak vyzerala.

 Vicky bola o niečo vyššia od Thory, ale to bol vlastne každý. Navyše mala pomerne bujné krivky. Vicky sama tvrdila, že je priestorovo výrazná. Iní, menej prajní ľudia, by ju opísali ako obéznu, hoci v skutočnosti len mala o niečo širšie boky, väčšie prsia a o niečo menej ploché brucho. Thora škrípala zubami vždy, keď si jej priateľku niekto kriticky prezeral. Nebolo na nej predsa nič zlé alebo nepekné.

S ryšavými vlasmi, ktoré jej v divokých vlnách odstávali na všetky strany, až pripomínala jednu nemenovanú animovanú princeznú, sivými očami a pehami na svetlej pokožke mala skrátka šmrnc. A ten umocňovali aj šaty, ktoré mala oblečené. Červené, siahajúce po kolená, pričom zadná čas sukne bola o čosi dlhšia, a so širokými ramienkami. Véčkový výstrih lemovala zlatá stuha, ktorá vytvárala písmeno „m“, alebo keď ste sa naň pozreli z toho správneho opačného uhla, tak písmeno „w“. Rubná strana látky sukne bola tmavomodrá a posiata hviezdami. Fanúšikovia by ihneď spoznali šaty inšpirované Wonder Woman, tí ostatní len pekný módny kúsok.

Očividne taký, aký sa nosil na večerné návštevy klubov.

Thora si pošúchala čelo. Potrebovala všeličo zariadiť a pozisťovať. Po rokoch márnej snahy sa jej konečne podarilo aspoň čiastočne dosiahnuť svoj cieľ. Ale potrebovala viac informácií, aby sa to všetko podarilo. Čo bol takisto dôvod, prečo nechcela Alexovi volať a kričať naňho kvôli tým kvetom. Pretože vedela, že bude potrebovať jeho pomoc. A oveľa skôr, než si myslela. Ten prekliaty intrigán si to domyslel skôr ako Thora a určite jej to nezabudne pripomenúť.

„Vicky...“ začala pomaly, snažiac sa rýchlo vymyslieť nejakú výhovorku.

Lenže priateľka ju poznala až priveľmi dobre a ihneď zodvihla ruku.

„Žiadna Vicky. Už sme sa nevideli aspoň milión rokov!“

Nakoniec sa Thore aspoň podarilo Vicky presvedčiť, že sa jej fakt nechce tancovať. Lenže napriek tomu zamierili do baru, takže vedela, že tancovať tak či tak bude. Tak sa radšej prezliekla do jednoduchých čiernych rifľových šortiek a voľnej blúzky vínovej farby.

Keď jej to Vicky odsúhlasila ako model hodný večerného výletu, zamierili k dverám – hoci Thora sa ešte na polceste zastavia v kuchyni, aby svoje plány oznámila Elene a pripomenula jej, aby nenamáhala nohu a nečakala na ňu. Na čo jej teta odsekla, že už nemá desať rokov. Thora mala na jazyku štipľavú poznámku o tom, že by sa tak teda mala prestať správať, ale radšej to nechala tak.

„Pozor! Nešliapni do toho!“ skríkla a stiahla Vicky dozadu, keď si všimla ďalšiu smradľavú pozornosť na mieste, kde ráno ležala rohožka.

Vicky si to tiež všimla a s nadávaním uskočila dozadu.

„Dopekla, to vám tu nechávajú susedia?“

„Tá stará ropucha!“ rozohnila sa Thora a ihneď vybrala mobil.

Maryann zodvihla po druhom zazvonení.

„Zase to urobila!“ zrúkla Thora bez toho, aby sa obťažovala zdvorilosťami.

Maryann ihneď pochopila kto jej volá a kvôli čomu.

Povzdychla si. „Slečna Espozitová. Už som vám to hovorila. Opakovane. Dokonca som to hovorila aj vašej tete. Ak nemáte priamy dôkaz o tom, že to robí pes pani Williamsovej, nemôžem s tým nič urobiť.“

Thora zaškrípala zubami. „To sú výhovorky.“

„To sú fakty. Zožeňte si dôkaz a potom sa môžeme porozprávať.“

„Ja si tú kameru kúpim a potom vám ten dôkaz otrepem o hlavu.“

Svoju vyhrážku však hovorila už hluchému telefónu, pretože Maryann ukončila hovor.

„Počkaj, ty si myslíš, že to robí čivava tvojej susedky?“ spýtala sa Vicky.

Thora hundrala niečo nelichotivé o malých nevychovaných psoch, takže nebolo náročné uhádnuť, o kom asi tak hovorí.

Zamračila sa na kamarátku. „A kto iný by to bol?“

Vicky zodvihla ruky, keď sa ocitla na nesprávnom konci Thorinho hnevu.

„Vieš, že my celé roky chováme čivavy alebo iné psy a poviem ti jedno – psy robia väčšinou len to, čo im ľudia prikážu. Pochybujem, že by sa k tomu znížila tvoja susedka.“ Thora pretočila očami. Jasné, že by sa k tomu znížila. Je to pomstychtivá ropucha. „Poľa mňa to ale pes nebol.“

„Si rovnaká ako Maryann,“ obvinila ju Thora.

„Možno som,“ súhlasila Vicky. „Možno len dúfam, že si tú kameru naozaj zoženieš.“

Ukázala prstom na Vicky. „Ty máš za úlohu zistiť, kde sa dá kúpiť dobrá bezpečnostná kamera. Ja ju potom pôjdem kúpiť, nainštalujem ju a ak potom na zázname uvidíme to, čo si myslím, že tam uvidíme, pridáš sa ku mne pri zoskokoch padákom.“

Vicky naprázdno prehltla, ale nakoniec odhodlane schmatla Thorinu ruku a potriasla ňou.

„A ak budem mať pravdu ja?“

Thora mávla rukou. „To je málo pravdepodobné. Ale aby si nepovedala – ak náhodou nebudem mať pravdu, môžeš si vybrať, čo mám za trest urobiť.“

Usmiala sa a ani na chvíľu jej nenapadlo, že by svoje rozhodnutie mohla ľutovať.

Kapitola 4 ¦ Kapitola 6

Ani som sa nenazdala a prvých päť kapitol je pomerne úspešne za mnou. V prvom rade by som veľmi rada poďakovala Romis a Mayi666 nielen za prejavený záujem, ale hlavne za podporu a vtipné komnetáre. Vaše milé slová ma vždy potešia a dodajú mi nový elán na tvorenie. 

V druhom rade - máte nejaké teórie o tom, ako to bude pokračovať? Ja osobne mám len nejasnú predstavu, ale na druhej strane istotu, kam chcem postavy dostasť. V mojom podaní to bude asi poriadne divoká jazda a už teraz viem, že to bude jeden z "takých tých kratších príbehov", čo môže  znamenať čokoľveko od dvadstiatich až po pätdesiat kapitol. Asi uvidíme, no. 

Tak dúfam, že to so mnou vydržíte, aby ste zistili, ako do všetko dopadne. Ja sama som až nehorázne zvedavá, kam až to Thora a Ryan dotiahnu. (Snáď nie do väzenia.) 

Vaša Lili :D

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 5: