OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 7

04.09.2020 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 686×

Kapitola 7

Mala to urobiť už dávno.

To si Thora opakovala celý čas, čo stála pred pultom v polorozpadnutom zatuchnutom obchode, ktorý navyše stál v pofidérnej štvrti. Asi sa mala Vicky rovno spýtať, či jej tento obchod poradil niekto v Alexovom klube, pretože to by vysvetľovalo celkovú podivnosť a nesympatickosť toho miesta. Ale čo na tom. Kúpi tu, čo potrebuje a tým to pre ňu skončí.

Nadávala si len za to, že jej to trvalo tak dlho, hoci to vedela už niekoľko dní – vinila z toho incident v Alexovej kancelárii. Nemalo ju prekvapiť, že sa s Ryanom poznajú. Hoci teraz sa ten fúzatý mudrlant tváril ako svätec, v skutočnosti žiadnym nebol a tým pádom Thoru ani neprekvapovali jeho väzby na mestské kriminálne legendy. A to mal ešte drzosť vyčítať jej niečo. Mal by sa častejšie pozerať do zrkadla.

Lenže na druhej strane, asi by konala rovnako, ak by chcela začať v novej práci a chcela by sa blysnúť pred zamestnávateľom – navyše v prípade, že ho niekto ohrozoval. Správa, že Greenovcov napadli, ju znepokojovala ešte aj teraz. Netušila, čo sa deje, ale mala chuť zájsť za Alexom a popýtať sa, čo to všetko má znamenať – a zároveň uňho nechať dvojmesačnú výplatu, pretože Alex nikomu nikdy nič neprezradil len tak zadarmo.

Možno by sa na to mohla spýtať Jasona. Sťažoval sa síce, že mu rodičia väčšinou nič nehovoria, pretože ho považovali za decko, ale možno niečo zistil. Keby ona bola na jeho mieste, prehľadala by ocovi kanceláriu alebo by sa inak snažila načúvať. Čo sa v jeho prípade ľahšie povedalo ako urobilo. Ale určite mal spôsoby, ako sa dozvedieť to, čo pred ním tajili. Predovšetkým to bol puberťák a tí si vždy nájdu svoju cestičku.

„Ospravedlňujem sa,“ získal si jej pozornosť predavač v zafúľanom oblečení, ktorý pripomínal drogového dílera z nejakej kriminálky, dokonca mal aj tik v nohe, „musel som ešte niečo dokončiť.“ Iste, že musel, hádku zo zadnej miestnosti veľmi dobre počula, ale netýkalo sa to jej, tak veľmi rýchlo prestala dávať pozor. „Mám, čo potrebujete. Len neviem, či to bude stačiť na to, čo potrebujete.“

Zazubila sa. Úbohejší pokus o získanie informácií už dávno nepočula.

„Ver mi, kamoško, potrebujem len prichytiť susedkinho psa pri tom, ako mi serie na rohožku, na to nepotrebujem filmový štáb.“

Chlapík zahvízdal. „Ja by som ho odstrelil.“

Zamračila sa. „To ani náhodou. Ten pes za to nemôže. Ale jeho paničku by som najradšej dostala do problémov a bez dôkazu to nepôjde.“

„Chápem,“ zaševelil a žmurkol pri tom, akoby jej slová boli kódom pre niečo oveľa nechutnejšie, v reakcii na čo ohrnula pery, „máte svoje dôvody. Ak potrebujete, pošlem k vám človeka, čo vám to všetko nainštaluje.“

„Myslím, že to nebude nutné,“ odmietla a v duchu si stále opakovala, že je to úchyl a je šialený, ak si myslí, že ho pustí čo i len na kilometrovú vzdialenosť k svojmu domu, „mám niekoho, kto by mi v prípade potreby vedel pomôcť.“

Viditeľne ho to zarmútilo, ale nakoniec prikývol.

„Budete platiť v hotovosti alebo kartou?“

Kartou zaplatila prekvapivo nízku sumu, pričom k tomu ešte prirátala nejaké káble navyše, no stále ju to vyšlo lacnejšie ako keby oslovila veľkú bezpečnostnú firmu, ktorá by jej s radosťou nainštalovala kamery ešte aj na záchod, a to rozhodne nepotrebovala. Preto takéto divné miesto na hranici zákona – hoci ona robila všetko legálne. No aj tak bola rada, keď vyšla von. No vzápätí sa otočila, keď na ňu niekto volal.

Vyšiel za ňou chlapík z predajne a v ruke držal škatuľku. „Toto ste zabudli.“

Pretočila očami a skonštatovala niečo v zmysle, že si raz niekde zabudne aj hlavu. On sa len zachechtal a opäť jej pripomenul, že ak by niečo potrebovala, čokoľvek, môže sa naňho kedykoľvek obrániť. Slizký had. Mohla sa staviť, že jej do tej škatule určite vtisol aspoň jednu vizitku alebo iný zdrap papiera so svojim číslom a adresou – a možno aj požiadavkami, čo si má pri prípadnej návšteve obliecť.

Pokrútila hlavou a s predsavzatím namočiť sa do dezinfekcie zamierila k autu. Keď zodvihla pohľad, zazdalo sa jej, že vidí niečo známe. Lenže takých oplieskaných áut bolo v tejto štvrti viac ako len dosť. Nemala dôvod myslieť si, že to bolo to isté, ktoré ju ráno predbiehalo. Nemala náladu riešiť romantické návrhy ďalších zúfalcov. Už aj tak dosť meškala.

Našťastie pani Greenová bola vcelku chápavá žena a navyše tolerantná a nenáročná. Každá druhá by sa už sťažovala, že práce pokračujú tak pomaly, pričom by ani len nezobrali do úvahy, že cez deň sa aj päťkrát rozprší a v takých rozbahnených podmienkach sa dá len sotva pracovať.

Thora bola z toho dosť namrzená. Tým pádom bude musieť túto zákazku dokončiť sama a Elena sa bude musieť vrhnúť na tú ďalšiu. A pritom by sa jej hodila morálna podpora – hlavne pri spôsobe, akým sa na ňu Ryan pozeral. Akoby sa nevedel rozhodnúť, či ju chce zaškrtiť, podozrievavo sledovať, alebo pobozkať. Dúfala, že sa nedostane ani k jednej z možností.

Ale aspoň rastlinky sa lepšie ujmú v budúcej záhrade, čo bola jediná dobrá správa.

Keď zaparkovala pred domom Greenovcov, opäť sa zberalo na dážď. Napriek tomu začala pracovať. Zasadila niekoľko ibištekov a premýšľala o najhodnejšej kombinácii ďalších trvaliek, keď jej na chrbát dopadli prvé ostré kvapky. Frustrovane zamrnčala a zadívala sa na oblohu ako predseda súdnej poroty na podozrivého z vraždy. Vtedy periférne zachytila nejaký pohyb. Jason na ňu mával z okna a znakoval, aby rýchlo utekala dovnútra. Vraj aby nezmokla. Usmiala sa jeho naliehavosti, ale nakoniec prijala. Veď je jedno, či bude sedieť v obývačke, alebo v aute.

Čižmy aj rukavice si nechala pod strieškou a vzápätí vošla cez pootvorené vchodové dvere.

Sotva vstúpila do predsiene, už narazila na pani domu.

„Dobrý deň, pani Greenová.“

Strhla sa, akoby prerušila jej hlboké zamyslenie.

Vôbec nevyzerala dobre. Pod očami mala tmavé kruhy.

Určite sa strachovala o rodinu. Nečudovala sa jej. Thora by si v podobnej situácii trhala vlasy.

„Thora,“ vyhŕkla, „ako vám pomôžem?“

Zachmúrila sa. „Jason ma pozval dovnútra.“

„Jason?“ čudovala sa pani Greenová.

„Áno, Jason,“ prisvedčila Thora a naklonila hlavu na stranu. „Asi nechcel, aby som zmokla.“

„Vonku prší?“

Teraz sa Thora na pani Greenovú pozerala ako na novoobjaveného živočícha, ktorý po desiatkach rokoch vyliezol z jaskyne a zmietlo ho, že ľudia jazdia v autách. Dážď už teraz bolo jasne počuť, takže jej otázka vyznela veľmi nemiestne. No ona akoby si to ani neuvedomovala, len tam stála a vraštila obočie.

„Môžem počkať aj v aute, ak...“

To ju konečne prebralo z tranzu a zamávala rukami ako kačka.

„Nezmysel!“ zvolala možno až trochu prehnane veselo. „Kam by ste chodili! Poďte, dáme si kávu. Prospeje mi. Cítim sa ako mátoha.“

Thora vďačne prijala pozvanie Aj jej kofeín urobí dobre.

„Pani Greenová,“ oslovila ju Thora, keď už do hrnčeka postupne lyžičkami nahádzala najmenej pol kila cukru, „ste v poriadku?“

„Alysha,“ opravila ju okamžite, no potom si všimla, čo robila. Zalomila rukami, zasmiala sa sama sebe a cukor presypala naspäť tam, odkiaľ prišiel. Miesto neho si zobrala kávu a Thora očakávala, že aj s tou to preženie, ale nestalo sa tak – možno preto, že tú kávu musela dať do kávovaru, nie to hrnčeka. „Prepáčte, len mám toho veľa v práci a navyše som sa zle vyspala. Teraz by sa hodil kofeín rovno do žily.“

Thora sa nevypytovala, kde pracuje alebo čo presne robí, nič jej do toho nebolo. Pochopila len toľko, že pracovala na čiastočný úväzok a jej manžel z toho nebol dvakrát nadšený, pretože chcel svoju manželku rozmaznávať a hýčkať, a teda sa mu priečila predstava, že niekde pracuje. Ona ho vždy zahriakla, že ak by nepracovala, zošalela by z toho ničnerobenia.

Pochybovala teda, že jej očividný stres súvisí s prácou, ale nenazvala ju klamárkou.

Len pokyvkala hlavou. „Tiež mám niekedy pocit, že by som niečo podobné potrebovala.“

Nakoniec väčšinou v tichosti pili svoje kávy. Snažili sa nadviazať rozhovor, ale keď zistili, že vlastne len komentujú počasie, so smiechom stíchli a venovali sa každá svojim myšlienkam. Thora po očku sledovala pani domu a tá vyzerala, že jej káva pomohla. Stále pôsobila strhane, ale aspoň plecia mala o niečo uvoľnenejšie a na tvári spokojný výraz milovníka kávy.

Vtedy Thora začula hudbu.

Automaticky zatvorila oči a vychutnávala si ju tón po tóne. Jason jej vysvetlil, že teraz má prázdniny, ani vlastne netušila prečo a prišlo jej nespravodlivé, že keď ona bola v škole, toľko voľna nemali, takže sa rozhodol pracovať na svojej hudbe. Už ho počula hrať aj predtým, ale toto znelo úplne inak. Ako príbeh v príbehu.

Predstavila si zvedavé malé dievčatko, ktoré sa zrazu ocitne v magickej záhrade a všetko a všetkých tam objavuje. Človek by ani neveril, že to všetko zložil takmer hluchý puberťák. Muselo byť úžasné zdediť taký talent. Oproti Jasonovi si Thora pripadala byť hluchá – pretože nedokázala rozoznať ani jediný tón. Mohla len obdivovať jeho prácu.

Oči otvorila, keď zacítila, ako ju niekto pozoruje.

Alysha práve vyzerala ako hrdá matka a v očiach mala slzy. „Je úžasný, však?“

Thora prikývla. „Zlepšuje sa.“

Pani domu sa na chvíľu zachmúrila, akoby neočakávala, že Thora povie práve niečo také. Ale Thora to nemienila vysvetľovať, tak to nakoniec nechala tak. Len si Thoru pozorne prezerala, akoby sa snažila vyriešiť nejaký zložitý matematický problém.

„Zdá sa, že si s Jasonom rozumiete, keďže s vami hovoril o hudbe.“

Thora sa usmiala. „Je to výnimočný mladík. Musíte byť naňho hrdá.“

Alyshi opäť pookriala tvár. „To rozhodne som. Každý deň ďakujem, že je súčasťou našej rodiny.“ Pošúchala si líce, akoby si utierala imaginárne slzy. Alebo možno skutočné, ktovie. „Prečo vás ale volá Alice? To som nikdy nepochopila.“

Zasmiala sa. „Tvrdí, že som taká malá ako Alice, keď prepadla králičou norou.“

„Jeho obľúbená kniha. Naozaj sa mu musíte páčiť, keď vás prioral k Alice.“

Thora sa nahla a oprela sa lakťami o pult. „Alice v Krajine zázrakov? To je jeho obľúbená kniha?“

„To je slabé slovo,“ skonštatovala Alysha a pretočila očami, akoby tomu nerozumela. Thore ale na tom neprišlo nič zvláštne. „Je ňou doslova posadnutý. Hovorí, že je to jediná spomienka, ktorú má na detstvo. To, ako mu tú knihu čítajú. Takže sa rozhodol zbierať rôzne vydania.“ Rozhodila rukami, akoby sa to pokúsila pochopiť, a na celej čiare zlyhala. „Ale aspoň vieme, čo mu kupovať, aby sme ho potešili. Horšie je, že sa nám už míňajú zahraničné vydania.“

„To verím,“ chechtala sa Thora.

Sama pre seba sa usmievala a pritom si vychutnávala nádhernú hudbu. Niečo v nej spoznala a to uvedomenie zapôsobilo ako závažie položené na hrudi. Napriek tomu ale neutiekla, pretože by mal byť zločin nevypočuť si niečo podobné až do konca. Oči teda otvorila až v momente, keď odznel posledný tón. Privítal ju pohľad na Alyshu, ktorá si ju veľmi pozorne prezerala. Thora sa pod jej pohľadom prikrčila a urýchlene vstala. Nepočula už dážď, takže ak tam ešte kvapkalo, bolo to dostatočne mierumilovné na to, aby sa v záhrade pri práci zároveň aj nesprchovala.

Rozlúčila sa a po ceste k dverám ju sprevádzal Alyshin upretý pohľad.

Rovno sa vybrala k tej časti záhrady, kde práve zahrabávala jednu z rastlín. Navliekala si rukavice, takže svojmu okoliu až takú veľkú pozornosť nevenovala. No možno mala. Pretože keď došla k svojmu do zeme zabodnutému pracovnému nástroju, uvedomila si, že je niečo veľmi, veľmi zle.

Rýľ, predtým zabodnutý v zemi, sa len tak povaľoval v blate. Horšie dopadla už len rastlina – vytrhnutá zo zeme a len tak pohodená ako nejaký odpad. Na jediný okamih jej napadlo, či to nespôsobil vietor, ale nebol až taký silný, aby odfúkol aj kovový rýľ. Niekto sa jej hrabal v záhone. A to ledva tolerovala Elene, nieto ešte niekomu inému.

Mizerné psisko.

S hundraním zamierila k autu. Dodávku nezamykala, veď kto by kradol auto plné záhradníckeho náčinia a ešte k tomu v tejto štvrti. Dvere boli zle zatvorené. Pamätala si, že s nimi riadne tresla, pretože bola stále rozhodená z toho slizkého predavača. So zmesou podozrenia a narastajúceho hnevu ich otvorila. Naskytol sa jej pohľad na porozhadzované veci. Očividne sa jej tam niekto hrabal a nezáležalo mu na tom, aby na to neprišla. Kamera, tak prácne potajomky kúpená, tam len tak ležala a okolo nej porozhadzované káble. Kým ich dá dokopy, príde o nervy.

Zaškrípala zubami, dívajúc sa na tú spúšť.

Nešlo o krádež. Pretože tam nebolo čo ukradnúť. Peňaženku mala pri sebe, rovnako ako kľúče.

Takže niekto niečo hľadal. A v dome je jediná osoba dostatočne paranoidná na to, aby jej prehľadávala veci. Ruky začala do pästí a premýšľala, kde ho videla naposledy. Obchádzal ju sotva prišla. Takmer sa rozbehla tým smerom. Musela sa veľmi ovládať, aby to naozaj neurobila, takže výsledkom bolo, že pôsobila ako nasrdený vojak unavený z večného pochodovania.

Dorazila až k domu. Vo svojej misii za jeho zničením stretla aj Alyshu, ktorá sa jej pýtala, kam sa vybrala. Úsečne jej prezradila, že len potrebuje s niečím pomôcť. V skutočnosti dúfala, že keď s ním skončí, tak to on bude potrebovať pomoc. Vraj sa prezliekal. Pred dverami stretla nejakého nového strážcu, ktorý na ňu pozeral so zdvihnutým obočím, ale našťastie sa ju nesnažil zastaviť a len jej uhol z cesty, keď rozrazila dvere.

Ryana zastihla uprostred pohybu. Bol do pol pása nahý, no v ruke zvieral očividne mokré tričko.

Aj z vlasov mu odkvapkávala voda. Viac dôkazov nepotrebovala.

Podišla k nemu a prstom mu niekoľkokrát pichla do hrude.

„Ak ťa ešte raz prichytím pri tom, ako mi zabíjaš rastliny, tak ťa pichnem vidlami do zadku!“

Vzdialene počula tlmený chechot a následné zabuchnutie dverí.

Ale Thora sa sústreďovala len na Ryana, jeho nahú hruď a svoje chýbajúce čižmy.

Takže ho nemohla ani nakopnúť, pretože by to sotva cítil.

„Chcel som zistiť, kde si to schovala.“

Niekoľkokrát naňho zažmurkla. „Čo kde som schovala? Tvoj mozog?“

„To odpočúvacie zariadenie, ktoré si ráno bola vyzdvihnúť.“

V tej chvíli sa nezmohla ani len na pobúrenie, že si dovolil ju sledovať.

„Ty si vážne cvok,“ vybafla naňho. „Prečo by som niečo také kupovala?“

„Aby si zistila informácie o dome a tie mohla dať svojmu zamestnávateľovi.“

„Šibe ti?!“

Zodvihol obočie. „Možno tebe šibe, ak si myslíš, že na to neprídem.“

Opäť mu pichla do hrude. „Ty zakomplexovaný idiot, ja som tam nebola kvôli odpočúvaniu, kúpila som si kameru, ktorú si aj tak našiel, pretože susedkin pes používa moju rohožku ako záchod a ja ho potrebujem pristihnúť pri čine.“

Odfrkol si. „Nebodaj si myslíš, že ti uverím?“

„Je mi jedno, či uveríš alebo nie,“ vrieskala ďalej, „ale drž sa ďalej do mojich vecí, ty úchyl.“

„Prečo? Bojíš sa, že by som mohol zistiť, čo a s kým robíš vo voľnom čase?“

To, čo naznačoval, bolo poslednou kvapkou. Celý jeho arogantný postoj a odmietanie jej vysvetlenia ju tak pobúrili, že stačilo málo, aby vypenila. Napríklad jediné slovo. Ako sa vôbec opovažoval?! Natiahla sa a s úmyslom jednu mu vraziť, ale zastavil ju. Chytil ju za zápästie a potiahol k sebe, až mu pristála na hrudi. Takže sa logicky snažila zodvihnúť koleno, aby ho zasiahla inde, ale vycítil jej zámer a znehybnil ju. Čím viac sa spierala, tým bližšie mu bola.

Tak sa aspoň vytočila tak, aby naňho mohla zazerať.

Mal ešte toľko drzosti, že sa na ňu usmieval!

„Veď počkaj, ja sa z toho dostanem a nakopem ťa!“

Zachechtal sa. „Vieš o tom, že si fakt zábavná, keď sa hneváš?“

Chcela mu povedať o tom, ako veľmi zábavná ešte len bude, keď sa skutočne rozzúri, ale nedal jej príležitosť. Pretože niekde medzi jej vrtením a vlastnou neschopnosťou ju pustiť sa rozhodol, že ju aspoň umlčí – a keďže nemal voľnú ruku, použil na to ústa. V prvom momente stuhla a netušila, čo má robiť. Keď sa však okno príležitosti zavrelo a ona premeškala šancu odtiahnuť sa, povedala si, nech to berie čert, a poddala sa jeho perám.

Stále to bol idiot. Ale aspoň sa vedel bozkávať.

Kapitola 6 ¦ Kapitola 8

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 7: