Umenie prežiť - 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Je prirodzené, že ak ľudstvo objaví existenciu niečoho, z čoho má strach a čo je mocnejšie, má strach. Ale je vážne potrebné rozpútať kvôli tomu peklo??
Kathleen stratila všetko, čo v jej živote dávalo zmysel. Jedného dňa nájde v lese zraneného muža a rozhodne sa zachrániť mu život.
Ale čo ak Nathnan nie je len tak obyčajný človek, ale tvor, ktorého sa boja milióny ľudí?

02.12.2011 (12:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1304×

Prvá kapitola

Život neprináša vždy len ruže.

Zmrákalo sa.

Hustá hmla sa lepila na zem a znemožňovala mi vidieť si pod nohy. Potkýnala som sa o korene stromov a väčších kríkov, do ktorých sa šialene opieral vietor. Rozfúkal mraky a odhalil tak obrovský žiarivý mesiac.

Nohy ma od rýchleho behu boleli a dych zadrhával. Musela som na chvíľu zastaviť, aby som sa dokázala poriadne nadýchnuť. Rozkročila som sa, rukami zaprela do kolien, pričom som sklonila hlavu a snažila sa zhlboka dýchať.

Bolelo ma celé telo. Oblečenie som mala špinavé a dotrhané. Bola mi zima a triasla som sa. Za chrbtom sa mi ozýval hluk, krik a nárek ľudí z mesta. Keď som sa nakoniec otočila, zbadala som zlovestnú žiaru plameňov ohňa.

V tej chvíli som začula jasný prenikavý výkrik. Vedela som, čí je. Roztriasla som sa ešte viac a rukami sa objala.

Sue.

Z očí mi začali tiecť slzy a len tak tak sa mi podarilo zastaviť ten príval emócií, čo som cítila. Chlad, ktorý ma obklopoval, mi prenikal cez pokožku do tela a okrádal ma o posledné kúsky toho vnútorného tepla, ktoré som vlastnila.

S bolesťou v srdci som sa otočila a rozbehla čo najďalej od mesta – k môjmu domu.

Bola som už len pár metrov od svojho domova, keď sa mi pod nohy priplietol väčší koreň. Stratila som rovnováhu, tvrdo som dopadla tvárou do blata a ruky, ktorými som sa snažila stlmiť pád, som si oškrela.

Pokúšalo ma ostať tam len tak v tichu ležať. Zabudnúť na všetko a len ležať a čakať. Čakať na smrť.

Ale to by bolo príliš jednoduché. A Osud nikdy nie je príliš jednoduchý.

Posadila som sa a chcela sa postaviť, keď som odrazu započula niečí tichý bolestný ston. Celá som zmeravela a čakala či sa mi to náhodou len nezdalo.

Nezdalo.

O pár sekúnd na to sa ten zvuk znovu zopakoval, tentoraz hlasnejšie.

S ťažkosťami som sa postavila a potichu šla za tým zvukom, no kvôli hmle som postupovala príšerne pomaly. Premýšľala som či by som mala zavolať, či tam niekto je, keď som sa o niečo tvrdé znovu potkla.

Ozvalo sa ďalšie bolestné zastonanie.

Prevalila som sa na zemi, aby som mohla vidieť, čo to je a zalapala po dychu.

Na zemi vedľa mňa ležal mladý muž, bledý a celý zakrvavený.

Bol v hroznom stave. Celé jeho telo pokrývalo množstvo podliatin a rezných rán, z ktorých sa liala krv.

Nikdy som nezvládala pohľad na krv a tu jej bolo priveľa, ale bolo mi jasné, že ak mu niekto nezastaví krvácanie, zomrie.

Zhlboka som sa nadýchla, opatrne k nemu natiahla ruky a chystala sa ho dotknúť, keď otvoril oči.

„Pomôžte mi,“ ledva zašepkal.

V jeho hlase bolo počuť, že musí mať obrovské bolesti a aj rozprávanie ho namáha.

Nemo som prikývla a on s úľavou znovu zatvoril oči.

Vyzeral byť tak veľmi dobitý. Nevedela som, ako ho mám odniesť tak, aby ho to čo najmenej bolelo. Nakoniec som si kľakla k temenu jeho hlavy a opatrne ho posadila. Potom som ho rukami chytila pod pazuchami a začala ťahať.

Po dobe, ktorá sa mi zdala nekonečne dlhá, sa mi konečne podarilo dostať sa až k zadným dverám domu. Odomkla som ich a vniesla toho muža dnu. Na malú chvíľu som ho položila na podlahu a poriadne za sebou zamkla, pretože som nechcela byť nikým rušená.

Jeho som odniesla do prázdnej izby na prízemí. Na mieste, kde som ho nechala, som rozložila plachty, pretože podlaha sa mi zdala chladná a rozbehla sa do kúpeľne po množstvo čistých handričiek, nádobku s vodou a niečo, čím by som tomu chudákovi mohla vyčistiť rany.

Keď som sa vrátila do izby, ležal presne tak, ako som ho tam zanechala. Nevedela som či to, že sa ani v najmenšom nehýbe je dobré, alebo zlé. Keď som k nemu pristúpila bližšie, jediné, vďaka čomu som vedela, že je nažive, boli trhané pohyby jeho hrude.

Ako prvé som z neho strhla špinavé zdrapy trička. Potom som navlhčila prvú handričku a začala ňou umývať tie časti tela, ktoré neboli poškodené. Postupne sa mi pred očami začala odhaľovať snehovo biela pokožka a až teraz som mohla vidieť úplný rozsah jeho zranení.

Od pravého pleca až do polovice brucha sa tiahla veľká nepekná rana. Keď som sa na ňu pozrela pozornejšie, všimla som si malé kolíky, zapichnuté v mäse.

Musela som sa od neho odvrátiť hlavu, pretože mi prišlo nevoľno.

Nabrala som odvahu a znova sa na neho pozrela. Nemohla som tie kolíky vytiahnuť rukou a preto som zašla po kliešte, ktoré patrili môjmu otcovi. S čo najväčšou opatrnosťou som začala vyberať prvý, pričom mu z pier uniklo tiché zasipenie. Zaťala som zuby a konečne kolík vytiahla.

Podarilo sa mi vybrať aj tie zvyšné a mohla dezinfikovať a obviazať ranu. S úľavou som si vydýchla a navlhčila druhú handričku. Tvár mal zašpinenú od blata, krvi a potu. Po tom, čo som mu ju očistila najlepšie ako som vedela, som si všimla, že jeho pokožka je stále bledá a keď som sa ho omylom dotkla, mohla som cítiť, aká je studená.

„To nemôže byť pravda.“ Bolo jediné, na čo som sa zmohla.

Vyplašene som na neho hľadela a premýšľala či naozaj môže byť...

„Potrebujem...“ Moje myšlienky prerušil jeho tichý hlas.

Trochu som sa k nemu priblížila, aby som ho mohla lepšie počuť.

„Potrebujem...“

„Čo potrebuješ?“ spýtala som sa ho váhavo.

Neodpovedal a v miestnosti panovalo dusivé ticho tak dlho, až som si myslela, že neodpovie.

„Krv,“ vyslovil pomaly a zreteľne.

Ako náhle to slovo vyšlo z jeho úst, mala som pocit, akoby ma zasiahol blesk.

Toto naozaj nemohla byť pravda.

„Prosím,“ ozval sa znovu. „Potrebujem ju,“ zašepkal a neodtrhol pritom zrak od mojich očí.

Nakoniec som prikývla a vstala. Žalúdok sa mi kŕčovito zvieral pri pomyslení, že by som mala zísť dole do pivnice, ale on ju potreboval.

S hlbokým nádychom som prešla k dverám suterénu a otvorila ich. Na moje prekvapenie nevydali žiadny zvuk. Zažala som svetlo a pomaly zišla po schodoch. Obzrela som sa po miestnosti a zazrela to, čo som hľadala.

Veľkú chladničku.

Prešla som až k nej a otvorila ju. Na chvíľu ma oslepilo jasné svetlo v jej vnútri, ale moje oči si nakoniec zvykli. Žalúdok mi skrútilo ešte viac. V chladničke nebolo nič než vrecúška s krvou, ktorých bolo neskutočne veľa. Pohľad na tú tmavočervenú tekutinu mi nerobil práve najlepšie, a tak som opatrne vzala jedno z množstva vreciek a rýchlo ušla z pivnice. Cestou do izby, kde ležal ten neznámy chlap, som zamierila do kuchyne, aby som vzala nožnice, ktorými som sa chystala urobiť dieru do vrecka. Nestrácala som čas a ponáhľala sa k nemu. Kľakla som si na studenú podlahu a chvíľu sa dívala a trhavé pohyby jeho hrude. Hoci sa mi ruky triasli nervozitou, obratne som chytila vrecko do jednej ruky a s nožnicami v druhej som doňho urobila malú dieru. V tom, akoby ho vôňa krvi prebudila a on otvoril oči, ktoré okamžite nadobudli čiernu farbu. Jeho ruky sa pomaly natiahli za mnou. Podala som mu krv a ustúpila od neho.

Sledovala som, ako hltavo vypil všetko do poslednej kvapky a priesvitné vrecko odhodil na zem . S tichým povzdychom úľavy si znovu ľahol a zavrel oči. Vyzeral lepšie ako predtým. Zdalo sa, že zaspal.

Zdvihla som prázdne vrecko a špinavé handričky a hodila ich do koša na odpadky. Zvyšné handry a vodu som vrátila do kúpeľne. Zo skrine v mojej spálni som vybrala čistý vankúš a deku. Vrátila som sa do miestnosti, kde spal a radiátor nastavila na vyššiu teplotu. Pod hlavu som mu položila vankúš a prikryla ho.

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování