Unesená - 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

V tejto kapitole sa Melanie pokúsi vyliečiť človeka, podarí sa jej to? Prajem už iba príjemné čítanie.

30.06.2011 (12:00) • Eliza2 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1207×

1. kapitola

Ležala som na posteli a všetko sa mi prelievalo v hlave ako nejaká polievka. Prečo museli uniesť práve mňa? Prečo mám vždy iba ja takúto smolu? Prečo práve ja musím mať schopnosť liečiť ľudí? Už som tu zavretá tri dni a dokopy som sa nič nové nedozvedela. Jediné čo viem, je, že asi za hodinu mi tu donesú nejakého starého chorého chlapa, ktorého mám vyliečiť. Veď ja ani neviem ako. Aká irónia osudu. Snažila som sa vyhrabať z pamäti, ako som to vlastne robila, ale neúspešne. Aspoň ma už nebolí hlava. Jedna vec mi ale stále najviac vŕta v hlave. Odkiaľ oni vedia, že mám takúto schopnosť. Ja sama o sebe pochybujem, že by som to vôbec niekomu povedala, to by som v takom prípade musela byť riadne strelená. To znamená, že ma pravdepodobne niekto prezradil, neviem, čo to muselo byť za odporného človeka. Ach bože, keby som si tak mohla spomenúť...

Z môjho dlhého a zúfalého premýšľania ma prebralo dupanie ľudí po schodoch. Srdce sa mi rozbúchalo a pochytila ma strašná panika. Čo idem robiť? Čo mi spravia, keď to nebudem vedieť, zabijú ma? Nadýchla som sa a začala som sa upokojovať. Nič ti nespravia, dokážem to, len sa nesmiem báť a v tom sa otvorili dvere:

„Ahoj Melanie,“ ozval sa Ivan slizkým prízvukom, „máme návštevu.“

Do izby vošiel krivý, starý chlap, bol strašne bledý a vyzeral, ako keby už mal umrieť. Mal pri sebe dvoch bodyguardov, ktorí ho pravdepodobne sprevádzajú na každom kroku, vyzerali ako nejaká mafiánska rodinka. Posadili ho na moju posteľ a ja som sa naňho pozerala dosť zdesene, keď som sa mu úspešne vyhla.

„Tak čo, začneme?“ spýtal sa ten starý chrapľavým hlasom a ešte k tomu aj po rusky. Našťastie som mu perfektne rozumela, ale aj tak mi z neho nabiehali zimomriavky na chrbte. Bála som sa ho, preto som sa pozrela zúfalo na Vladimira. Ale ten ma k nemu na moje prekvapenie nasilu posotil a povedal niečo v tom zmysle, nech si pohnem. Podišla som k tomu starému odpornému chlapovi a vtom ako keby mi došlo, čo mám spraviť. Chytila som ho za ruku, aj keď mi to nebolo dva razy príjemné a vtom sa mi zatemnilo pred očami. Bol to veľmi čudný pocit. Ako keby som sa vzdialila z vlastného tela, necítila som absolútne nič. Ani bolesť zo smútku za rodičmi, ani úzkosť, bolo to naozaj zvláštne. Zdalo sa mi, ako keby to trvalo roky, ale prebrala som sa. Všetky moje pocity sa vrátili a okrem toho som sa cítila strašne slabá, ako keby som kráčala po púšti päť dní bez jedla a s trochou vody. Podlomili sa mi nohy, ale niekto ma zachytil, zdvihol a položil na posteľ. Bol to jeden z tých bodyguardov, normálne by mi vadilo, keby ma niekto takto zdvihol, ale teraz mi to bolo jedno. Potrebujem si oddýchnuť, možno aj pospať. Uvidela som ešte toho starca. Odrazu vyzeral čiperne a najmenej o desať rokov mladšie. Na hlave už nemal ani jeden sivý vlas a nevyzeral ani trocha tak bledo. To je sranda, ono to vážne funguje. Ešte som počula, ako sa dohadujú na cene, ale to som už pomaly, ale isto, upadala do hlbokého spánku...

Ak ste sa dočítali až sem, tak vám gratulujem. Len by som vás chcela poprosiť, napíšte mi aspoň nejaké komentáre, aby som vedela, či sa mi to vôbec oplatí písať ďalej. Beriem aj kritiku. Vaša Eliza2.

Autor: Eliza2 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování