Unesená - Prológ • OurStories.cz ~ naše povídky

Toto je moja prvá poviedka na tomto webe, tak dúfam, že sa aspoň niekomu bude páčiť a prečíta si ju. Je to o mladom sedemnásťročnom dievčati, ktoré uniesli a ona si vôbec nič nepamätá. Postupne to bude zisťovať a jej budúcnosť sa ešte poriadne zauzlí. Nevyskytujú sa tu nadprirodzené bytosti, ale aj tak je tu predsa trochu nadprirodzenia. Tak prajem už iba príjemné čítanie.

20.06.2011 (10:00) • Eliza2 • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 999×

Prológ

Prebrala som sa a strašne mi trešťalo v hlave. Pomaly som otvorila oči a nad sebou som uvidela biely strop. Neschopná pohybu som sa snažila rozlíšiť, na čom to vlastne ležím. Trochu som sa pomiesila a bolo to mäkké, pravdepodobne to je nejaký matrac. Kde to vlastne som? spýtala som sa sama seba v duchu, ale nemohla som si spomenúť ani len na svoje vlastné meno. Moja pamäť bola skoro úplne nefunkčná a každé moje skúmanie v nej sa skončilo iba väčšou bolesťou.

Radšej som sa posadila a poobzerala som sa po miestnosti, v ktorej som bola, ani neviem prečo. Steny sú namaľované na bielo, pri posteli, na ktorej som ležala, je malý stolík a na ňom nočná lampa. Sú tu dva okná, ale maličké, vysoko, z toho môj nie práve naplno pracujúci mozog usúdil, že sa pravdepodobne nachádzam v suteréne tohto domu, alebo čo to vlastne je. Je tu tiež neveľká skriňa, dvoje dverí, jeden biely novší radiátor a pri posteli je malý biely koberček, ostatok podlahy je vydlaždičkovaný bielymi kachličkami.

Postavila som sa z postele, ako som si tak všimla, spala som oblečená. Mám na sebe džínsy a mikinu modrej farby. Bola som bosá, ale pri posteli boli papuče, tak som si ich obula. Pomaly som sa presunula ku skrini, ktorá bola najbližšie, ale aj napriek pomalým pohybom som cítila ešte väčšiu bolesť v hlave. Otvorila som ju, zaujímalo ma, čo v nej vlastne je. Sú v nej pekne poskladané troje teplákov a takisto troje tričiek. Všetky tepláky aj tričká boli rovnaké, len s inými farbami.

Ak je toto moja izba, tak som potom riadne divná osoba. Nakoniec ma aj tak ale zaujímali viac tie dvere. Otvorila som najprv tie, čo mi boli bližšie, pochopiteľne, za nimi sa nachádzala maličká miestnosť obkladaná modrými kachličkami, je tu sprchový kút, zrkadlo s poličkou, na ktorej bola zubná pasta a kefka, akýsi šampón a lacný plastový hrebeň. Všetko vyzeralo nepoužité, čo je dosť podozrivé, tak toto asi nie je moja izba. Tiež tu je záchod a pri ňom malé umývadlo s mydlom.

Táto kúpeľňa na mňa pôsobila dojmom čistoty a jednoduchosti. Zavrela som dvere a skúsila som otvoriť tie druhé. Stláčala som kľučku ako šialená, ale boli zamknuté. Odrazu ma zachvátil pocit úzkosti, prečo ma tu niekto zamyká? Urobila som niečo zlé? Vrátila som sa k posteli a sadla som si. Trocha menej som už cítila tú bolesť v hlave, tak som to využila a zalovila som v nej nejaké nové poznatky o mojom doterajšom živote. Konečne sa mi niečo vybavilo, bol to veľký krásny dom v Londýne na námestí.

Presne tak, Londýn, tam je môj domov. Až teraz som sa zamyslela nad tým, že rozmýšľam anglicky, možno preto, že na tom šampóne bolo písané niečo v azbuke a vedela som to prečítať, ako svoj rodný jazyk, ale nebolo to tak. Viem, že som z Londýna, tak prečo viem potom hovoriť po rusky? Možno som sa ruštinu učila už odmalička, zase len možno... Z uvažovania ma ale vytrhlo odomykanie dverí a dnu vstúpili dvaja muži.

„Ahoj, Melanie, ako sa nám máš?“ spýtal sa ma ten chudší z nich až príliš úlisným hlasom. Bol vysoký a mohol mať tak štyridsať. Ten druhý bol od neho o dosť tučnejší a na hlave sa mu ligotala plešinka v strede hlavy. Ale oslovil ma Melanie, to je moje meno...

„Haló, Melanie, on sa ťa niečo pýtal,“ prebralo ma to z môjho uvažovania a hneď som im nato dala konečne aj nejakú moju otázku:

„Kde to som? Kto vlastne ste? Čo sa stalo, nič si nepamätám,“ vyhŕklo zo mňa. Až teraz som si uvedomila, že obaja mali veľmi silný prízvuk, presne, ruský prízvuk. A definitívne potvrdilo ich tiché, ale ešte stále počuteľné hovorenie medzi sebou moju teóriu. Boli to Rusi. Ale čo, preboha, robím v Rusku? Vtedy ten chudší z nich zase prehovoril:

„Melanie, vážne si nič nepamätáš? Tak ja ti teda poviem pravdu, nemám ti prečo klamať. Nachádzaš sa v mojom dome a v tejto izbe budeš zatiaľ bývať. Dúfam, že sa ti páči,“ uškrnul sa a pokračoval ďalej, „uniesli sme ťa. Ďalšia dôležitá vec, čo by si mala vedieť je, že ti nepomôže, ak budeš kričať. Sme ďaleko od civilizácie, ale zvykni si, si v Rusku, nie je to tu taký prepych, aký si mala u svojich nechutne bohatých rodičov v Británii. Nepokúšaj sa ujsť, aj tak by si v lesoch, ktoré sú všade okolo, moc dlho neprežila. Jesť dostaneš, neboj sa, ak budeš poslušná.“

„Prečo ste ma vlastne uniesli, chcete výkupné?“ povedala som zmätene.

„Takže ty si to naozaj nepamätáš,“ zasmial sa ten tučnejší a ďalej hovoril zo zákerným posmievačným tónom, „nevieš, akú máš schopnosť? Výkupné by ti v tvojom prípade ani zamak nepomohlo.“

Zase som začala loviť v pamäti, čo tým vlastne myslí. Nemohla som na to prísť, ale niečo sa mi už chcelo začať vyjasňovať, keď ma zase vyrušil ten chudší:

„Takže nevieš, hm, asi si si musela v tom aute riadne tresnúť hlavu,“ a zase sa debilne uškrnul, „dokážeš liečiť ľudí. Naším cieľom je to iba kvalitne využiť.“

„Ten chalan hovoril, že je dokonca kvôli tomu nesmrteľná,“ povedal ten tučnejší.

„Bože, ty si fakt taký hlúpy, ako vyzeráš. Hrabe ti, to nemôže byť pravda. Ale, vlastne sme sa ti ani len nepredstavili, ja sa volám Vladimir, pre teba Voloďa. A tento debil vedľa mňa je Ivan, nemá prezývku. Ďalšia vec je, že občas tu prídu nejaký poriadne bohatí ľudia, ktorým dopomôžeš ku zdraviu a nič sa ti nestane. V opačnom prípade ťa nebude čakať nič pekné, ver mi.“

„Ak budeš pekne poslúchať, možno ti kúpime telku,“ ozval sa ten tučnejší, teda Ivan.

Nič som im nato nepovedala, aj tak asi nemám na výber, ale predsa musí existovať nejaká šanca na útek... V tom a zase ozval Ivan:

„No vidíš, a ty si hovoril, že s ňou budú problémy,“ zasmial sa a aj s tým druhým odišli a zamkli dvere.

Autor: Eliza2 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování