OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Útok M: Prológ, kapitola 1 - Zmena

26.01.2014 (15:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1139×

Prológ

Rok 2071. Vojna.

Vojna sužuje Zem už mesiace. Nie je štát, ktorý by sa nezapojil. Nie je človek, ktorý by nevedel.  Nie je duša, ktorá by netrpela.

O tejto vojne sa nedá hovoriť ako o naplánovanej alebo falošnej. Nejde o to, vytvoriť nový trh. Túto vojnu nikto nechcel! Ani bohatí ani chudobní. Toto nie je ľudská práca, ale nedá sa povedať, že sme si ju nezaslúžili. Až tak veľmi sme chceli poznať neznámo, že sme sa spálili. Začali sme objavovať a pritom sme na objavy neboli pripravení. Nevedeli sme, ako sa proti nim brániť. Nemali sme a ani nemáme techniku ako oni. Sú silnejší tým, že sú starší a vyspelejší. Sú lepší a my preto prehrávame na vlastnej planéte. Na našej Zemi. 

Kapitola 1 - Zmena

Ako je to dlho, čo som odišla? Niečo vyše dňa? Som unavená.  Dokonca ani za tie mesiace som si nezvykla na nový, životný štýl. Musím sa sama na sebe zasmiať. Pred rokom a pól som bola rozmaznaný fagan, ktorý si ničoho nevážil. Môj jedálničiek vytvoril osobný tréner, ktorého mi, samozrejme, zaplatili rodičia. Až teraz si uvedomujem, koľko som toho mala a ako som si to nevážila. V tej dobe som si myslela, že keď nepijem a neflákam sa po večeroch s priateľmi, som niečo ako dokonalé dieťa. Že by ma za to rodičia mali zbožňovať, dokonca uctievať.  Teraz, keď si na to spomeniem... hnusím sa sama sebe. Čo by som dala za to, keby som ich znovu videla....

V tichosti sa plížim ulicami zbombardovanej Bratislavy. Ako som sa sem dostala? Týždeň pred útokom sme s priateľkami odišli na poznávací samostatný výlet. Bratislava nám pripadala ako dobré miesto. Chceli sme dokázať, že sa o seba vieme postarať samé, ale na začiatok sme chceli niečo ľahšie. Prirodzene, všetky náklady platili rodičia.

Potom prišiel útok. Miliónovým mestom sa rozozvučali sirény. Zo začiatku sme nevedeli, čo sa deje.

Horí? Hádali sme. Ani jednej z nás neprišlo na um, že sme pod útokom a nie to ešte pod útokom mimozemskej civilizácie! Mzáci, ako ich tu voláme, začali útočiť na veľké mestá. V rovnakej chvíli zaútočili na Brusel, Moskvu, Washington, Tokio, Sydney a iné významné sídla. Ľudstvo dostalo krutý úder. Ale v každom prípade to podľa našich politikov a generálov malo aj svoje výhody. Zatiaľ útočili len na veľké mestá a malé nechávali v relatívnom pokoji. Otázkou len zostáva, na ako dlho. Ako dlho budú moji rodičia v bezpečí? Teda, ak ešte žijú...

V Bratislave sa odohráva tvrdý boj. Naši bojujú statočne a vytrvalo, ale oni sú lepší. Mne len vŕta hlavou, prečo nás jednoducho nezničia? Teda, prečo Zem nezbombardujú z vesmíru? Istotne na to, tie ich vesmírne lode, musia mať dostatočne silné kanóny. Prečo ich teda nevyužijú? Prečo bojujú na zemi?

A možno nie sú až taký vyspelí!? Možno...

Trvalo mi najmenej desať minút, než som sa dostala do nášho provizórneho tábora. Tábor bol vlastne, jeden z rozpadnutých panelákov v Novom meste. Z ulíc k nemu doliehali vystreli. Ale to, v terajšej dobe, nebolo ničím nezvyčajným. Preliezla som rozbitými dverami (museli ich meniť krátko pred vojnou) a vyšla po rozpadnutých schodoch na prvé poschodie. Cestou som míňala zrkadlo. Bože, ako som sa zmenila. Žiadne čipkované šaty, sukne alebo topánky na vysokom. Žiadny make-up, riasenka, rúž a očné tiene. Len jednoduchá károvaná červeno-čierna košeľa, tmavomodrá, rozťahaná mikina na zips, tmavé, už poriadne vynosené, rifle  a botasky od Číňana. To a ešte starý batoh, hrubý hnedý šál a deravá, azúrová deka tvorili môj jediný majetok.

Tvár som mala strhanú. Pery, vždy namaľované na červeno, boli bledé a nevýrazné. Strácali sa na nezdravo bielej tvári, aj keď mali pekný, hranatý tvar. Celá moja tvár je hranatá. Výrazná, tvrdohlavá sánka, malá brada, vysoké čelo, úzky, rovný nos a oči. Oči mandľového tvaru s vráskou od stáleho mračenia - tmavohnedé, rovnako, ako polodlhé vlasy.

Odvrátila som zrak od zrkadla. Zbytočne by mi pripomínalo to, čo som stratila. Prejdem ku najzachovalejším dverám a vyklopkám heslo. Po pár sekundách mi otvorí Adam. Aký? To neviem. Nepovedal nám (teda mne a mojim kamarátkam) svoje priezvisko, no koniec koncov, ani my to naše jemu. V miestnosti bolo, prinajmenšom, dvanásť ľudí. V dobách núdze sa človek rád podelí. To mal byť vtip. To, že som tu, má svoju cenu. Každý si svoj pobyt, v tejto zrúcanine, platíme. Nie peniazmi (tie už dávno stratili svoju pôvodnú hodnotu), ale jedlom -  prípadne vecami, ktoré nám pomôžu. Preto som bola vonku. Hľadala som niečo, čo by som mohla ponúknuť, ako nájom na ďalší týždeň.

„Čau,“ pozdravila som Adama odmerane. Adam bol len o pár rokov starší, ako ja. Mohol mať tak devätnásť. Ja sedemnásť.

„Čo si priniesla?“ Žiadny pozdrav.

Už som si zvykla. Adam je ten najnepríjemnejší človek pod slnkom. Ignorovala som jeho otázku. Prišla som do kuchyne, na  stôl vyložila najnovšie nálezy a batoh hodila na zem. Funkčná baterka, balíček neotvorených suchárov, nové tužkové batérie, tri konzervy sardiniek, dva balíčky cereálií a nakoniec rádio. Nie elektrické, ale na baterky. Preto som bola nadšená, keď som tie baterky aj našla. To rádio je mojím poplatkom najmenej na dva týždne a plus ešte to jedlo.

„Stačí to?“ spýtala som sa, ale len zo slušnosti.

„Vážne funguje?“ zvolal sa s nádejou Kamil. Kamil bol ďalším z nás. Bol to starec, ktorý kedysi učil na vysokej. Mal šťastie. Na rozdiel od ostatných nemal rodinu.

„Hej, skúšala som to.“

Na potvrdenie vlastných slov som ho zapla. Naskočilo na naladenú Slovenskú stanicu.

„... Košice stále vzdorujú. Jednotky Mzákov, prehrávajú proti spojeným silám Rómov a Slovákov.“ Hm, aspoň na niečo je táto vojna dobrá. Bývalí nepriatelia sa spojili proti spoločnému nepriateľovi. A to platí v oveľa väčšej mierke. Svet sa spojil. Aj keď si štáty stále hľadia hlavne svojich záujmov, do istej miery si pomáhajú aj navzájom. Kto vie, ako bude vyzerať svet, keď vojna skončí?

Reportér prešiel na novú tému.

„Podľa oficiálnych správ Americké L.A. padlo. Mzáci mesto zrovnali zo zemou po tom, čo im Američania vyhodili do vzduchu jednu z ich vesmírnych lodí naďaleko Havaja. Washington hlási ťažké straty.“ Potom pokračoval výpočet miest, ktoré v boji ešte pretrvávajú. Podľa správ sa držíme vcelku dobre. Na niektorých frontoch prehrávame, ale inde zas vyhrávame. Teraz prísť len na to, čo nám zamlčali a či to, čo nám povedali, je vôbec pravda. „Moskva. Pokračuje v boji. Rusom a Fínom sa podarilo zneškodniť Mzácke vysielacie zariadenie...“

Zaujímalo by ma, ako sa im zato Mzáci odvďačia. Vtom sa hlas moderátora zmenil. Už nebol taký optimistický, čo znamenalo, že sa niečo stalo. „Práve sme sa dozvedeli, že Mzáci zničili jednu z Ruských vojenských základní v severnom ľadovom. Podľa predbežných odhadov nikto neprežil, ale pri útoku sa Ruským vojakom podarilo zneškodniť tri Mzáske vznášadlá a...“

Ďalej sa mi počúvať nechcelo. Každý vedel, že Rusi sú na tom najlepšie. Nebola to žiadna novinka. No čo. Rusi sú jednoducho Rusi! Tých len tak niečo nezloží!

Namiesto počúvania som otvorila jedny z cereálií, zaliala ich vodou a s chuťou sa do nich pustila v obývačke. Kamil po chvíli priniesol rádio a počúval, no ja som nevnímala. Všetko sa vrátilo do starých koľají. Adam ležal na zemi pri radiátore a čítal, Leo, Maria – Mia, Nella a Angelika – Angie hrali šach, Sedrik – Rick a Dominik – Nik debatovali  v rohu a nakoniec tu boli moje priateľky, s ktorými som sem prišla. Simone Tasner, Elizabet Tannel a Alexandra Schmidt. My tri sme boli nerozlučná trojka už od škôlky. My a Elena Sashová, naša mŕtva kamarátka.

„Kde si to všetko zohnala?“ pýtala sa ma Elis.

„Vonku,“ zaznela vyhýbavá odpoveď.

„Vonku už takéto veci nenájdeš... iba, že by si bola až za...“ zhrozila sa.

„Prosím, povedz mi, že si nebola znovu za hranicou!“ zapojila sa do rozhovoru Alex. „Vieš, že je to zakázané! Čo keby ťa chytili vojaci? Alebo, preboha, Mzáci!? Čo by si robila?“

„Nič. Nemohla by som robiť nič. Ale, keby bolo keby, boli by sme v nebi, poznáte to?“ hájila som sa starou, známou riekankou.

„To nie je vtipné! Mohli ťa chytiť. Mohli ťa tam zabiť!“ strachovala sa.

„To by ma mohli aj tu. Ak ste si nevšimli, žijeme len pár desiatok metrov od vojnovej línie!“ pripomenula som im všeobecne známy fakt, na ktorí sa rado zabúdalo. Ľudia radi zabúdali na škaredé veci, aj keď sa im diali priamo pod nosom.

„Ale tu je to iné,“ namietala Alex.

„Fakt? A ako? Ako dlho potrvá, než sa Mzáci dostanú až sem?“ provokovala som. Už ma prestali baviť ich klapky na očiach.

„Baby, dosť!“ obrýkla nás Elis, čím ukončila hádku ešte v počiatkoch. „Prestaňte sa hádať! Nikam to aj tak, nevedie,“ vzlykala a jej zelené oči sa začali zaplavovať slzami.

Prišlo mi Elis ľúto. Ona bola vždy jemnej povahy. Nebola ako ja a Alex. Nielenže vyzerala ako modrooká, blonďavá bábika, mala aj takú povahu. Jemnú, citlivú a v poslednej dobe, často plakávala. Alex bola jej presným opakom. Čierne vlasy a tmavosivé oči sa rovnali jej neoblomnej náture. Pred vojnou sme sa nikdy nehádali, ale teraz sme v sebe boli v jednom kuse. Do hádky nás vyprovokovali aj maličkosti.

„Máš pravdu, Liz. Nikam to nevedie,“ priznala som, na stôl som položila prázdnu misku a vstala. Po jedle som sa cítila opäť silná. „Idem von,“ oznámila som im.

„Ale... ale veď si sa len teraz vrátila.“

Hej, ale aj to mi stačilo. Potrebujem čerstvý vzduch... teda, ak sa vzduch zmiešaný s vôňou benzínu, trosiek a krvi dá nazvať čerstvým.

„Ale aj tak idem.“

Vstala som a do batoha nahádzala zopár najdôležitejších vecí. Baterku, deku, niečo na zahryznutie, malú lekárničku a ostrý armádny nôž. Úlovok, na ktorý som mimoriadne hrdá. Už som stála pri dverách, keď ma Adam zastavil.

„Kam ideš?“ spýtal sa zostra.

„Preč.“

„Kam preč?“

„Nemusím sa ti zdôverovať s mojimi plánmi,“ odbila som ho.

„Nemala by si o tomto čase chodiť von,“ karhal ma, ale ja som jeho slová nebrala na vedomie. Otvorila som dvere, no on ich silou zabuchol.

„Nesmieš...“

„Adam, pusti ma! Nie si moja mama! Nie si mi nikto!“ pripomenula som mu naše vzájomné vzťahy. Zháčil sa, ale od dverí neustúpil.

„O chvíľu je noc. Podľa vyhlásenia v noci nemáme byť vonku.“

„Kašlem ti na vyhlásenie! Nech si ho dodržujú iní. Napríklad tí, ktorým vláda pomohla! Pre mňa neurobila nič! Tak mi láskavo nebráň!“ zúrila som.

Je to pravda. Naša vláda sa na nás vysrala. Nepomohla nám. Vlastne, keby nás náhodou objavili, neskončilo by sa to pre nás dobre. Podľa toho vyhlásenia, ktorým sa tu Adam obháňa, by sme všetci mali stáť na frontovej línii. Je jedno či ako vojaci, alebo pomocný personál. Podľa tabuliek sme všetci, okrem Kamila, mladí a silní. Ale, každý z nás má svoje vlastné dôvody, prečo neuposlúchnuť. Prečo vzdorovať.

„Adam, nechaj ju ísť,“ zastal sa ma dobrák Rick. Pri jednom z útokov prišiel o celú rodinu. Mal dve dcéry a obe mu zomreli v náručí. Vďačne som sa naňho pozrela.

„Rick, nemôže ísť teraz von! Ide noc. Iba zbytočne hazarduje a ty ju v tom podporuješ!“ zvrčal Adam, začo som ho začala zabíjať pohľadom.

„Nie sme jej rodina. Nás počúvať nemusí. Ona sama vie, čo je pre ňu najlepšie.“

Wau, musel byť skvelým otcom. Adam ho však nepočúval.

„Ak teraz odídeš, nepustím ťa späť!“ vyhrážal sa mi, ale konečne odstúpil od dverí.

„Ha, tváriš sa tak, ako by si to aj mal v moci,“ vysmiala som ho. On, nemal nado mnou žiadnu moc. Nemal, nad nikým z nás žiadnu moc. V našej spoločnosti sa jeho právomoci rovnali mojim. Neboli o nič väčšie ani menšie.

Prešmykla som sa okolo neho na chodbu. Dvere sa za mnou v tichosti zavreli, ale ešte predtým som počula Adamovo tiché vrčanie. 

Simone Tasner

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Útok M: Prológ, kapitola 1 - Zmena: