OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 1.

17.01.2020 (20:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1402×

Kapitola 1.

Kto by si bol pomyslel, že dnešok skončí práve takto.

Nóirín rozhodne nie. A pritom to ona predpovedala budúcnosť.

Zachvela sa, keď si jej spoločník uzurpoval jej pozornosť. Nevidela ho úplne jasne, so svojim neexistujúcim zrakom by to ani nedokázala, ale stačilo jej cítiť jeho ruky. Tiež ústa. Kto by povedal, že má také šikovné ústa. Pod jeho skúsenými dotykmi sa chvela, spomedzi pootvorených pier jej vychádzali stony. Pôvodne ho chcela popohnať, miesto toho mu len zovrela plecia v snahe oplatiť mu nežnosti. Lapila sa do vlastnej pasce.

„Nóirín...“ šepkal.

Tak málo stačilo a všetko sa obrátilo úplne iným smerom.

Keď ráno dlhé hodiny sedela na jednej z drevených stoličiek, nemyslela na to. Popravde sa skôr veľmi snažila, aby sa jednoducho nezodvihla a neodišla odtiaľ. Všetci jej opakovali, aký je dnešok nesmierne dôležitý, koľko členov všetkých klanov sa zhromaždí, aby jej mohlo gratulovať k veľkému úspechu. Pretože snom každej mocnej veštice je spojiť svoj život s mužom. Keby to bol aspoň niekto, koho milovala. Lenže Hefina sotva tolerovala. Neuveriteľným spôsobom ju dokázal rozčúliť.

Čo sa dalo čakať od otravného mladšieho brata.

„Nóirín, nechceš sa vrátiť späť na zem?“ navrhla jej Maeve, vždy starostlivá staršia sestra.

Niekoľkokrát zažmurkala, akoby vďaka tomu dokázala lepšie zaostriť. Čo si pamätala, nikdy toho veľa nevidela. Žili v neustálej temnote podzemia, takže zrak skrátka nebol tým najdôležitejším zmyslom. No aj napriek tomu si pamätala časy, keď videla viac ako len nejasné obrysy tých najbližších predmetov.

Protestne zamručala, keď ju Maeve opäť potiahla za vlasy, ktoré sa jej snažila pozapletať.

„Sústreď sa. Toto je tvoj veľký deň,“ pripomenula jej.

Pretočila očami. „Sestrička, som slepá, rovnako ako všetci z kmeňa Tàrlaidh. Aj keby som vyzerala ako duch niečoho mŕtveho, nič by sa tým nezmenilo. Pretože by to nikto nevidel!“

„Sama vieš, že svedkami budú zástupcovia všetkých piatich kmeňov.“

Povzdychla si. „Màthair, stoj pri mne, ako som len mohla zabudnúť.“

Maeve jej to neustále pripomínala. Musí vyzerať čo najlepšie. Preto ju obliekli do šiat, ktoré vyšila niektorá nadaná kňažka v kmeni Flòraidh, popritom, ako na ojedinelých lúkach pásla nejaké hlúpe zvery. Výšivka bola určite nádherná, o tom Nóirín ani na chvíľku nepochybovala, ale tiež trvala na tom, že podobná okázalosť bola zbytočná.

Rovnako ako zložitý účes, ktorý sa jej snažila na temene hlavy vytvoriť sestra, ale zlyhávala. Pričom jej takisto zlý zrak bol za jej neúspech zodpovedný len čiastočne. V ceste jej stáli Nóirínine rohy. Tie sa jej, rovnako ako ich otcovi, krútili popri hlave nadol, čím znemožňovali Maeve prácu.

Keby mala konce rohov otočené dohora, rovnako ako všetci ostatní v rodine, bolo by po probléme. Čo jej Maeve neustále opakovala, hlavne počas toho, ako ju kmásala za vlasy a snažila sa ich spliesť do vrkočov rôznych hrúbok. Odhodlaná aspoň trochu ju ozdobiť, uchopila niekoľko ihiel zakončených kamienkami, a s úmyslom čo najlepšie ich rozmiestniť, prinútila Nóirín, aby jej ich držala.

Aj taká krátka chvíľka nepozornosti stačila, aby sa pichla do prsta.

A keďže práve vtedy prosila Màireach, strážkyňu toho, čo ešte len príde, či by ju nemohla vo svojej mocnej prezieravosti zachrániť, zdvihla sa v nej mágia.

Netušila, koľko presne kvapiek vytieklo z maličkej ranky. Mohla byť jedna, ale pokojne aj tri alebo deväť. Stačilo málo. No keď otvorila oči, videla zrazu jasne. Keď sa to stalo prvýkrát, vtedy bola ešte len dieťaťom, vydesilo ju to. Matka jej dlho vysvetľovala, že tá bielovlasá rohatá dievčina s takmer bielymi očami bola ona sama. Tak, ako ju videli tie kmene, ktoré nežili v prítmí najtemnejších jaskýň. A aj oni, z posledného kmeňa Tàrlaidh, mohli vidieť jasne. Vždy vtedy, keď predpovedali budúcnosť.

Rovnako ako teraz. Stačila na to aj kvapka jej krvi.

Lenže na svoju víziu sa nemusela sústreďovať. Videla ju už tretíkrát, čo bolo samo osebe dosť podozrivé. Opakované obrazy tej istej budúcnosti znamenali, že sa to stane. No viac znepokojivý bol ich obsah. Pretože ona sa prizerala tomu, ako vystupuje spopod kamenného oblúka a rukou si zacláňa oči. Vyšla na denné svetlo, hoci nebol nikto, kto by niečo podobné dokázal. Aspoň nie dobrovoľne.

„Čo si práve videla?“ spýtala sa jej Maeve.

Jej hlas k nej doliehal ako vzdialená ozvena. Svoje slová musela niekoľkokrát zopakovať, no Nóirín nebola schopná odpovedať. To až vtedy, keď jej sestra zotrela krv z ruky. Akoby sa natiahla do vody a vytiahla odtiaľ tú najživšiu rybu s mykajúcim sa chvostom, predstavujúcu jej podvedomie. Definitívne sa vrátila, keď ju opäť objala hrejivá temnota.

„Čo si videla?“ nástojila jej sestra.

Nóirín zvesila plecia. „Nič, čím by sa musela zaoberať. Len to, čo predtým.“

Cítila, že Maeve, stále stojaca za ňou, stuhla.

„Len to, čo predtým,“ zopakovala pomaly. „A čo presne to bolo?“

„Nič dôležité,“ trvala na svojom Nóirín, no zároveň horela nedočkavosťou sestre to prezradiť. Mala by viac premýšľať. Ale začne s tým hneď od zajtra. „Videla som len hlúposti. Zbadala som sa, ako sa prechádzam v dennom svetle.“ Na dôvažok ešte mávla rukou, aby zdôraznila, čo si o podobných proroctvách myslí.

„A koľkože krát si samu seba takto videla?“

Tušila, že sestre sa jej odpoveď nebude páčiť.

„Trikrát.“

Maeve sa od Nóirín v mnohom líšila. Oveľa častejšie sa rozprávala s ostatnými. Bola dokonca milá a všetci si ju pomerne rýchlo obľúbili. Vždy vedela, kedy má mlčať. Nóirín väčšinou nepremýšľala o tom, čo hovorí alebo ako sa správa, čo ju často dostávalo do všemožne nepríjemných situácií. Maeve vždy premýšľala o svojich odpovediach.

Rovnako ako teraz.

Ustala v práci. Pre Nóirín to bola úľava, aspoň ju neťahala za vlasy. Radšej by však prijala kúsok nepohodlia, ak by to znamenalo, že sa nedostala do problémov. Podvedome si začala hrýzť spodnú peru. Rukami si šúchala stehná. Nakoniec ale aj tak počula, ako sestra začala cúvať.

„Počkaj tu, hneď sa vrátim.“

Nóirín sa snažila nonšalantne zasmiať, ale na to mala až príliš zovreté hrdlo.

Mala premýšľať. V duchu si nadávala. Mala by prosiť Ceisteanu, ochrankyňu tajomstiev, aby jej zoslala niektorý zo svojich darov. Možno by sa naučila mlčať. Alebo aspoň zaváhať predtým, než niečo urobí. Maeve teraz pôjde za matkou a všetko jej prezradí.

Čo ju dostane do ešte väčších nepríjemností. Akoby ich už aj tak nemala dosť.

„A kamže ideš?“ snažila sa Maeve čo najviac zdržať. „Nebodaj presvedčiť Siobhán, že tento obrad je nehorázne zlý nápad?“

Maeve si odfrkla. „Je to naša matka, mala by si jej prejaviť aspoň štipku rešpektu.“

Nóirín vycerila zuby. Že by stačilo tak málo...

„Tiež je to naša teta,“ pokračovala v podpichovaní, „ak si na to náhodou zabudla.“

„Milosrdná Màthair, ochraňuj ma, ako by som mohla zabudnúť, keď mi to neustále pripomínaš.“

„Sama veľmi dobre vieš, že tieto zastarané názory a tradície nám nijako nepomôžu.“

Začula šuchot nôh, keď sa Maeve zastavila. Lenže nevrátila sa späť. Skôr akoby prechodne zastavila, pretože sa chcela na sestru zamračiť. Nóirín si nemohla byť istá. Neotočila sa, no aj keby to urobila, nič by nevidela. Pretože jediná pochodeň v priestore horela neďaleko miesta, kde sedela. Čím viac Maeve ustupovala, tým väčšmi ju objímala temnota.

Teraz by z nej Nóirín nevidela ani ten obrys.

„Nóirín, o tomto sa s tebou nemienim hádať,“ uzavrela nakoniec Maeve. „Súhlasím s matkou. Ako iste vieš,“ dodala svojim spôsobom posmešne. Smiala sa z Nóirín a jej rebelanstva.

Neveselo sa zasmiala. „Neustále mi to pripomínaš.“

„Hneď som späť.“

Tentoraz sa už nedala zastaviť. Nóirín ešte dlho počula ozvenu jej náhlivých krokov. V jaskyniach sa rozliehal každý zvuk, čo im pomáhalo presúvať sa z miesta na miesto bez toho, aby pri tom zbytočne vrážali do stien alebo ostatných súkmeňovcov. Maeve bola rovnako obratná ako ktokoľvek iný. Určite ale bola šikovnejšia ako Nóirín, ktorá vždy potrebovala niekoľko okamihov navyše.

Ruky zaťala do pästí a niekoľkokrát si nimi udrela po spánkoch, tesne pod miestom, kde jej vyrastali rohy. Dokonca sa aj potiahla za dlhé chlpaté ucho, no bez úspechu. S okázalým povzdychom rozhodila rukami, aby ich vzápätí opäť zložila do lona. Robila všetko, čo bolo v jej silách, aby si Maeve naklonila. Vždy mali rozdielne názory, ale povedala si, že na tom nezáleží. Mala už len ju. Hlavne po tom, ako Doireann odišla do kmeňa Sèalgair, aby sa mohla pridať k ich lovcom.

A ona miesto toho, aby jej pomohla, utekala za matkou.

Nadávala si popod nos, keď v diaľke počula ozvenu krokov dvoch osôb.

Kútiky úst sa jej automaticky vykrútili, keď za ňou jedna zastala.

„Pozrimeže,“ zanôtila Nóirín, „kto sa rozhodol poctiť ma svojou prítomnosťou.“

Na pleci zacítila letmý dotyk. „Nóirín.“

„Siobhán,“ vyštekla, detinsky reagujúc na ostrý tón, ktorým ju oslovila. „Tak sme si vymenili zdvorilosti. Teraz mi môžeš povedať, prečo si sem prišla.“

„Ty vieš prečo.“

Zasmiala sa. „Niečo mi hovorí, že to nie je preto, aby si odvolala túto šialenú frašku.“

Siobhán si povzdychla. Maeve, stojaca niekde za ňou, potichu niečo zafrflala.

Nóirín sa tvárila, že poznámku o tom, že by mala dospieť, nepočula.

„Tvoj zväzok s Hefinom platí, Nóirín,“ dohovárala jej matka trpezlivo, no zároveň nevrlo, akoby hovorila s dieťaťom. Vedela si predstaviť, ako si nervózne zhadzuje pramene ohnivých vlasov z pliec. Vždy to robila, keď ju niečo rozčúlilo. Alebo niekto. „Tak to fungovalo celé veky a tak to bude pokračovať ďalej. Ako jediný z kmeňa Tàrlaidh dokážeme predpovedať budúcnosť vďaka obete vlastnej krvi. Nemusíme zabíjať, aby sme videli. Pretože moc je v našej krvi...“

Nóirín sa znechutene pridala k matke: „... a je našou povinnosťou ju znásobovať. To dlžíme sami sebe, ale aj ostatným kmeňom,“ odrecitovala slová, ktoré počúvala, odkedy si pamätala.

„Som rada, že si rozumieme.“

Zavrčala. „Hefin je môj brat. Nemal by byť aj môj druh a už vôbec nie otec mojich detí.“

Predstavovala si, ako Siobhán pohadzuje plecom. „Zvykneš si na to.“

„Tak, ako som si zvykla na to, že ty si moja matka a zároveň teta, takže moja sestra je zároveň moja sesternica a brat bratranec?“ Zasmiala sa vlastným slovám. „Nuž áno, zvykla som si. Zvykla som si na to, že vzťahy v našej rodine sú také zložité, že ma z nich bolí hlava.“

„Hlava by ťa mala bolieť z niečoho iného,“ okríkla ju Maeve.

„Z tohto účesu? Nemyslím, veď si sa celkom snažila.“

„Prestaň zahovárať, Nóirín!“ zavrešťala Siobhán. Jej hlas sa odrazil od stien a vrátil sa k nej ako facka útočiaca na jej srdce. „Maeve mi povedala, čo si videla.“

„A vraj impulzívnosť som zdedila po otcovi,“ zašomrala Nóirín a snažila sa neznieť ublížene.

A pritom sa tak veľmi snažila, aby si ju sestra obľúbila. Aby jej bola blízka, možno nie ako pravá staršia setra, ale aspoň ako priateľka. Pričom neustále prehliadala, ako na sebe cítila jej skúmavý pohľad. Ako sa Siobhán vždy dozvedela o všetkom, o čom hovorili. Snažila sa byť slepá voči jej horlivosti. Pritom vždy padla do osídiel jej plánov.

Hoci jej unikalo, čo presne to Maeve plánovala. Vyhýbala sa tomu, aby zo svojho správania vytvorila vzorec, ktorý by Nóirín cez krv mohla zazrieť. Pretože predpovedať budúcnosť znamenalo vidieť to, čo sa opakovalo v šepote mágie toľkokrát, až sa z toho stala skutočnosť.

Maeve bola až príliš opatrná. A Nóirín sa málo snažila, aby si získala jej dôveru.

„Vieš vôbec, čo znamená tvoje videnie?“ s povzdychom prehovorila Siobhán.

Nóirín prehltla, aby zahnala náhle sucho v ústach.

„Tuším to. Nie som úplne zadubená, hoci ty máš iný názor.“

Siobhán jej položila ruku na plece. „Znamená to, že si nástroj našej budúcnosti. A nášho pádu.“

Zodvihla obočie. „Takto by som to práve nenazvala. Sľubovali nám niečo iné.“

„Toto výrazne mení naše plány,“ skonštatovala tichučko Siobhán.

„Takže sa Hefin nebude musieť stať mojim druhom.“

Nebola to otázka, len strohé konštatovanie, ktoré malo byť nesmierne vzdialené od pravdy.

Miesto toho jej Maeve odpovedala:

„Až tak veľmi sa vlastne nemýliš.“

Vtedy ju Siobhán schmatla za ruku a prudko ju postavila na nohy.

„No, toto som si práve nepredstavovala,“ odfrkla si, keď sa jej podarilo opäť sa pozviechať po tom, ako ju matka so sestrou nie veľmi šetrne hodili dovnútra miestnosti.

Podľa toho, ako sa k nej rýchlo vrátil vzduch, a tiež podľa zatuchnutej mokrej vône v okolí, usudzovala, že bola v niektorej z komôr. Nemali tu väzenie, aspoň nie také, z ktorého by neušla. Ku komorám ale viedli malé mosty, ktoré sa dali pomocou mágie zvinúť a opäť rozložiť, Pretože rieka, ktorá oddeľovala komory od zvyšku obývaných jaskýň, mala občas nepríjemný zlozvyk vylievať sa zo svojho koryta. Takže im kmeň Càidreach, ktorého členovia mágiu vedeli násobiť a zbierať, ale nie použiť, vyrobil skladací mostík.

„Toto predsa nemusíš robiť. Tým videním sa nemusí nič zmeniť,“ povedala oveľa zúfalejšie, než zamýšľala, Maeve tesne predtým, ako stihla vyjsť za Siobhán.

Maeve sa zasmiala. „Ale ja chcem. Ani nevieš, ako dlho som na túto príležitosť čakala.“

Toľko k pokusu o získanie si sestrinej náklonnosti.

Vzápätí Nóirín vo svojom dočasnom väzení osamela. Začala sa prechádzať. Nenechali jej tam žiadnu pochodeň, takže sa ocitla v úplnej tme. Lenže ona svetlo nepotrebovala. Opatrne sa vybrala skontrolovať vzdialený breh rieky. Jej podozrenie bolo správne. Most tam nenašla, takže ho navinuli na opačnú stranu. Päsťou udrela do jedného z drevených stĺpov. Čo jej veľmi nepomohlo. Tak doňho niekoľkokrát kopla. Pre efekt dokonca aj zavrešťala, ale skaly jej len posmešne vrátili vlastný výkrik a niekoľkokrát ho zopakovali, aby si uvedomila, aká úbohá vlastne bola.

Bola tu sama, izolovaná od ostatných, a predpokladala, že o nej ostatní nevedeli. Mohla by matku a sestru obviniť, že ju zadržiavaj neprávom, ale to by jej nepomohlo. Pretože kmeňové spory riešili ich vodcovia. Bohužiaľ kmeň Tàrlaidh viedla Siobhán, čiže tá Nóirín veľmi nepomôže. Pretože Siobhán si s ňou môže robiť, čo sa jej zachce, a nikto sa jej nepostaví na odpor.

Prečo si tento očividný prebytok zbytočnej sily nikdy predtým nevšimla?

O spravodlivosť by mohla poprosiť vládcov kmeňa Ànradh, ktorí bdeli nad celým spoločenstvom. Boli, takpovediac, kráľovskou rodinou. Navyše riešili dlhotrvajúce spory alebo rozpory tých, čo mali súdiť v kmeňoch. Ako napríklad, keby chcela dcéra obviniť svoju matku, že ju neprávom zadržiava a najskôr plánuj jej tichú popravu.

Lenže to by sa najskôr odtiaľto musela dostať. Čo tak skoro nebude. Jej miesto v obrade zastúpila Maeve. Nóirín to prekvapilo. Netušila, že po ich bratovi túžila práve takýmto spôsobom. O tom, že budúca družka je zrazu niekto iný, sa nedozvie nikto mimo kmeň Tàrlaidh. A potom, po obrade, už nebude ani Nóirín, aby na to ostatných upozornila.

Udrela do steny.

Mágia jej veľmi nepomôže. Mohla by sa porezať a preliať pokojne aj všetku svoju krv, no dozvedela by sa len to, čo už sama vedela. Svoj osud už mala napísaný.

Vtedy k nej doľahol zvuk niečích krokov.

Tak veľmi sa zamyslela, že jej unikol aj most, ktorý si niekto práve natiahol cez rieku.

„Beatha nech ju prekľaje! Prečo ma posielala práve sem, aby som... och.“

Nóirín bola rovnako zarazená ako majiteľ hlasu, ktorý náhle zastavil na prahu malej komôrky, a priniesol so sebou práve dostatok svetla, aby si mohla overiť svoje podozrenie. Dovnútra práve vošiel korunný princ kmeňa Ànradh. O Gawainovi si štebotali všetky ženy z úplne všetkých kmeňov.

O tom, aký bol mužný a krásny, ako sa mu štyri rohy vlnili poza uši a aký z neho raz bude správny a lojálny panovník, pretože nebude zneužívať svoju mágiu. Nóirín nikdy nedostala možnosť poriadne si ho poobzerať – pretože do blízkosti, z ktorej by sa na neho musela dívať, by ju nepustil žiadny z jeho spoločníkov. Ale Doireann zvykla hovoriť, že takého krásavca v kmeni Tàrlaidh nemajú.

Tiež jej neustále opakovala, že by ho Nóirín mala osloviť, keďže ju Gawain tak často sledoval.

Či to bola pravda, nevedela. Možno ju priateľka len pokúšala.

Teraz o tom nechcela premýšľať. Mala iný plán.

Veľmi sa v ňom spoliehala na Gawinove slávne dobré srdce.

„Počkať, veď ty si...“

Vrhla sa naňho. Presnejšie na jeho pery. Pretože vo svojej impulzívnej genialite si pomyslela, že by jej mohol pomôcť dostať sa odtiaľ. A keďže nechcela, aby sa pýtal hlúpe otázky, rozhodla sa ho čo najviac opantať. Lenže nikto jej nikdy nepovedal, že zvádzať niekoho, znamenalo podstúpiť riziko, že aj ona sama bude zvedená.

Stačil na to jediný opätovaný bozk.

Nakoniec spadla do vlastnej pasce. Trhala z neho oblečenie, aby sa vzápätí vzdala a oddala sa jeho dotykom. Prsty mal tu i tam zároveň. Bol nadaný spôsobom, o ktorom sa jej nikdy ani len nesnívalo. Nenapadlo jej zastaviť ho. Len sa k nemu viac pritúlila a pomyslela si, že ak takto vyzerá spojenie muža a ženy, možno prehodnotí svoj názor na život s Hefinom.

Od stien sa ešte stále ozýval jej slastný výkrik, keď do oparu vzrušenia doslova vbehli nohy niekoľkých jedincov. Nemali čas schovať sa, ani utrieť krv, ktorá jej zamazala stehná. Panenská. Keby bola šikovnejšia, mohla takú mocnú obetu použiť a videla by možno aj to, ako by sa volali prípadné deti jej vnúčat. Keby dávala väčší pozor, všimla by si blížiace nebezpečenstvo, uťala by celé toto šialenstvo, a uvedomila by si, že jej osud sa práve zmenil. Aj keď, radšej mala prijať tichú a bezbolestnú smrť v rukách svojej rodiny. Niektoré osudy sú horšie.

Tomuto aspoň nebude musieť čeliť sama. 

Kapitola 2.

A takto začína ďalší príbeh. Na tomto konkrétnom koncpete pracujem s prestávkami už niekoľko mesiacov. Dej mám zhruba premyslený, ale uvidím, čo všetko ešte zmením v priebehu písania. Už teraz však viem, že toto určite nebude séria. 

Ako sa vám páčila prvá kapitola? Alebo sa vám nepáčila?

Som otvorená akýmkoľvek názorom. Hlavne tým, ktoré sa rozhodnete zhodnotiť v komentároch.

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 1.: