OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 13.

10.04.2020 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 728×

Kapitola13.

„A pritom to vyzeralo, že sa blíži nepriateľ. Miesto toho za ňou prišiel milenec,“ zašomral Gawain a Nóirín niekoľkokrát prikývla. Aspoň tak, ako jej to dovolil stiesnený priestor niečoho, čo až veľmi pripomínalo komoru s bylinami.

Vynoriť sa do plného vnímania z hmly vášne nebolo až také jednoduché, ako si Líadan predstavovala. Vrčala na nich a prskala, ale nakoniec len rozhodila rukami a začala ich za sebou ťahať. Dokonca aj vo svojej otupenej mysli si Nóirín uvedomila, že nech sa na nich valí čokoľvek, asi to nebude až také nebezpečné. Pretože namiesto vonku do lesa ich zatiahla do vzdialenejšej časti svojho príbytku. Zoskočilo ju kňažkino roztržité počítanie.

Dovtedy sa prejavovala ako rozvážna pomocníčka. Premýšľala. Dokonca ponúkala zaujímavé postrehy. Teraz sa jej triasli ruky, preskakoval jej hlas a vyžaroval z nej nie strach, ale... vzrušenie.

Nóirín sa najskôr nazdala, že cíti vlastné pocity. Stačilo si len spomenúť na to, že sa jej Gawain neustále dotýkal rukou, hoci len na chrbte, aby ju mohol pred sebou tlačiť, a ihneď dúchla do napol ohoreného poleno vlastnej naliehavosti, až plameň vzbĺkol novou horúčkovitosťou. Lenže nakoniec si uvedomila, že jej túžbu rozdúchava aj Líadan. Čiže ktokoľvek sa práve chystal vstúpiť do jej príbytku, nebol nezvaný hosť. Kňažka ho nielen poznala. Dokonca sa jej aj páčil.

Vďaka tej myšlienka sa jej trochu prečistila myseľ. Čo jej nebolo nič platné, pretože vtedy ich už Líadan zatvárala do maličkej miestnosti a prikazovala im, aby ani nepípli. Jednoduchšie prikázať, ako poslúchnuť. Jej telo bolo citlivé a rozboľavené prázdnotou. Najviac zo všetkého sa túžila pritisnúť ku Gawainovi, aby mohli pokračovať v tom, čo začali. Bez ohľadu na to, že by ho momentálne veľmi úspešne mala vypočúvať kvôli tomu, ako hovoril o Doireann. Akoby ju poznal. Akoby s ňou uzatvoril nejakú dohodu. Lenže tá otázka bola uväznená za bariérou rozrušenia, niekde v miestach, kde sa momentálne ukrýval aj zvyšok jej zdravého rozumu.

Preto jej trvalo dlhšie, kým si uvedomila ďalšiu očividnosť – kňažkin príbytok naplnil vrčivý hlas niekoho ďalšieho. Hrubý a zachrípnutý, mohol patriť jedine mužovi. Lenže... podľa tlmených zvukov ju neprišiel vypočúvať kvôli prípadnému ukrývaniu utečencov. Odtiahla sa od Gawaina. V malom priestore sa to však stalo nesplniteľnou úlohou. Iste, už sa oňho neopierala celým chrbtom. Vďaka tomu, ako sa doslova takmer spojila s kusom dreva pred sebou, mu ale umožnila lepší prístup k svojmu krku. A on ho naplo využil.

Zavzdychala a okamžite zabudla na to, že ho chcela zastaviť. Nanešťastie aj on si po čase uvedomil pomerne výrazné hlasy dvoch osôb niekde pred nimi. Keď sa tentoraz odtiahol on, ozvala sa dunivá rana nasledovaná tichým nadávaním. Zachichotala sa. V pomste ju uštipol do zadku. Čo ju prinútilo poskočiť a kolenom vraziť do toho istého kusu dreva, z ktorého si urobila takmer závesné lôžko.

Hlasy vonku stíchli. Keď sa opäť ozvali, rozoznala chlácholivosť v kňažkinom hlase. Vďaka svojmu zraku vždy počula lepšie, tentoraz jej to však neprinieslo nič dobré. Pretože nerozoznávala jednotlivé slová. Rozprávali neznámym jazykom. Niekoľkokrát začula opakovanie toho istého slova, možno to bolo meno. A potom už rozoznávala už len zvuky. Pozdvihla obočie. No okomentoval to až Gawain.

Nakrčila nos. Líadan im očividne všeličo zamlčala. Než aby čakala na to, či jej kňažka povie celú pravdu, rozhodla sa zistiť čo najviac vlastnými silami. Rýchlo si vybrala najvhodnejšiu spomienku. Problémom bolo, že za svoj život toho prežila naozaj veľa, ale na väčšinu si nespomínala, tým pádom nemohla predstierať, že si vybrala práve ten moment svojho života.

Pre tento pokus si vybrala okamih, keď prvýkrát okúsila jedlo.

To sa stať muselo a určite jej to nebude chýbať.

Rukou sa stále opierala o stenu pred sebou. Druhou si siahla na sotva zhojený bok. Zasyčala. Gawain na to reagoval prekvapeným znepokojením, ale nič nepovedal, tak sa necítila povinná mu vysvetľovať, čo sa deje. Bez rozmyslu si zašpinila prsty vlastnou krvou. S prosbou sa otočila na Aniedè. Kto bol ten muž, pre ktorého mala Líadan očividnú slabosť? Pomôže im nejako prekonať to, čo ešte len príde?

Poprosila celkom šesťkrát, aby jej spomienka našla dobré využitie. Lenže urobila chybu. Príliš neskoro si to uvedomila. Vedela, že neskôr sa pre to pokúsi vytrhnúť si aspoň jeden roh, možno aj oba, ale to ešte len príde. Sotva slová jej prosieb opustili jej myseľ, telo jej ovládol kŕč. Cítila, ako sa jej z nosa pustila krv. Snažila sa vrátiť späť, no už bolo neskoro.

Nehovoril jej otec, aby si vždy dávala pozor na svoje otázky?

A presa sa ako úplne neskúsená krehotinka rozhodla spýtať na to, čo bolo, i čo bude.

Rozorvaná medzi minulosťou a budúcnosťou sa len mohla prizerať.

Pozerať sa na obrazy vytrhnuté zo svojho právoplatného času.

Telo jej stuhlo a čoskoro sa bližšie zo zoznámilo so zemou. Nebola to nežná milenka.

Tvrdými ranami ostro protestovala proti Nóiríninej náhlej blízkosti.

Následne sa jej pozornosť rozštiepila. V zásade stále vnímala, ako si vlastné telo otĺka o nepohodlnú zem. Do ucha jej doliehalo Gawainove chlácholivé mumlanie. Dokonca by mohla prisahať, že ju hladí po chrbte, akoby bola divokým zverom túžiacim po úteche. Okrem toho však očami vnímala niečo, čo on nedokázal vidieť.

Zaznievala ozvena svišťania. Ak sa nemýlila, musel to byť bič. Kmene niečo také nepoužívali, ale v zábleskoch minulosti sa o tom dozvedela viac. Podobne ako aj teraz. Každý náraz bol sprevádzaný pleskotom a bolestným úpením prechádzajúcim do kriku. Ten hlas patril Líadan. Ruka, ktorá jej ubližovala, bola mužská. Nevidela však tvár. Ani jedného z dvoch mužov.

Avšak podľa toho, ako tam jeden z nich sedel, mohol to byť pokojne ľudský kráľ. Jeho rysy ostali zakryté temnotou, pretože sa Aniedè nepýtala naňho. Len na toho druhého. Toho, ktorý teraz navštívil Líadan a podľa všetkého sa kňažke páčil. Čomu osobne nerozumela, keďže to on ju bičoval. Nemohla by opísať jeho tvár. Vedela však, že keď ho uvidí v skutočnom živote, ihneď ho spozná.

„Tak už mi to povedz! Prezraď mi, ako ste nás pripravili o mágiu!“

Kráľov hlas sa rozliehal priestorom ešte ostrejšie ako nárazy biča o holú kožu. Nóirín sa nedokázala odtrhnúť od krvavej kaše na Líadaninom chrbte. Toľko mágie, toľko možností práve odtekalo na špinavú zem. Stačilo sa len natiahnuť a... Prinútila sa uvoľniť ruku. Zavrela oči pred výjavom pred sebou, ale stále počula. A to bol ten problém. Ľudia predsa rozprávali iným jazykom. Ak im teraz rozumela, znamenalo to, že im Líadan klamala a ľudia poznali jazyk kmeňov, alebo to dosvedčovalo, že kňažka hovorila pravdu a jazyk ľudí sa skrátka naučila?

„Povedala som ti, že ti to nemôžem povedať!“ zasyčala naňho Líadan.

No pritom ani nezodvihla hlavu. Len ďalej bezvládne visela zo stĺpa, ku ktorému ju priviazali za ruky. Tie jej čneli vysoko a boli tým jediným, čo ju dokázalo udržať vo vzpriamenej polohe. Nohy sa pod ňou podlamovali. Takže tam takto visela dostatočne dlho na to, aby sa stala dokonalou obeťou zlej pohostinnosti svojich väzniteľov. Práve to Nóirín nútilo krčiť nos a prudko vydychovať. Nie tá premrhaná krv, ale Líadanina bezmocnosť.

Tí, čo predpovedali budúcnosť, sa nemali ako brániť. Všetka tá krv bola zbytočná. Len prostriedok, ako ich oslabiť. Zaškrípala zubami. Pretože na jediný okamih tam miesto kňažkinej tváre videla vlastnú. Gúľala slepými očami a preklínala nimi kohokoľvek, kto sa odvážil ju takto uväzniť a trápiť. Potom žmurkla a opäť zazrela kňažkino pevne zachmúrené obočie a pot skvejúci sa nad perou.

„Veď ja ti už pomôžem zmeniť rozhodnutie. Znovu!“

Bič svišťal a svišťal. Bolestné výkriky sa čochvíľa menili na vášnivé stony. Obrazy pred ňou iskrili. Cítila, ako sa do nej vlieva ďalšia bolesť. Jej vlastná. Líadanina. Preciťovala jej emócie. Rozorvaná medzi hnevom a bezmocnosťou, láskou a nenávisťou, sa mohla len prizerať zmätku, ktorý vytvorila jej nerozhodnosť. Prekliala sa za to. Lenže o to sa už dostatočne postarala táto vízia. Kmásala ju a trhala, akoby bola len suchým lístkom v povetrí jej moci.

Keď teraz zazrela Líadan, ležala nahá a nohy mala prepletené s párom mužských pripojených k osobe, ktorá ju predtým bičovala. Možno ubehol nejaký čas. Možno to bolo predtým. Nevedela to určiť a nesnažila sa o to. Len zhlboka dýchala, využívajúc krátky okamih zastavenia. Hlava ju bolela, akoby ňou opakovane udierala o tvrdú skalu. Pravdepodobne to aj robila. Tieto obrazy ju vytrhli z náručia jej vlastného tela. Ak by jej teraz niekto usekol ruku, ani by si to nevšimla.

Pokojne ju mohli zabiť. Škrípala zubami. Musela sa spoliehať, že ju Gawain ochráni.

Chcela veriť, že pod jeho hnevom a pohŕdaním naozaj zacítila aj zrniečka záujmu.

Potrebovala aspoň na chvíľu dôverovať tomu, o čom pochybovala.

Dívala sa na Líadan a jej milenca. Bol to ten istý muž. Spoznala ho nielen podľa stonania.

„Môj otec to nenechá len tak,“ ozval sa odrazu jasným hlasom. Hoci stále ležali prepletený, Nóirín si uvedomovala, že tento rozhovor sa neodohral v rovnaký moment ako ich vášnivé radovánky. „Je odhodlaný dozvedieť sa pravdu. Dlho ho už nebudem vedieť presviedčať, že by sa o to nemal pokúšať. Vlastne sa čudujem, že sa mi to darilo takto dlho.“

„Tvoj otec sa nechal odradiť, pretože usúdil, že ak ma prinúti veriť mu, viac mu prezradím.“

Muž sa zasmial. „Akoby niečo také mohol dosiahnuť vyčkávaním.“

„Cíti, že konečne našiel svoj cieľ. Tých niekoľko dní preňho nepredstavuje rozdiel.“

„Mala by si sa pokúsiť ho presvedčiť, že to, o čo sa pokúša, nie je správne.“

Líadan pokrútila hlavou. „On to vie, ale nezáleží mu na tom.“

Sledovala však dva rôzne rozhovory odohrávajúce sa v rôznych okamihoch. Spájali ich slová, rovnako ako tí, ktorí ich vyslovovali. Momenty sa menili v závislosti od toho, ako dýchala. S každým nádychom sledovala Líadanino nahé telo, s výdychom ju videla stáť oblečenú v príliš rozmerných šatách a dívať sa na zapadajúce slnko.

Pričom v druhom momente ju muž objímal tak pevne, akoby sa chcel stať súčasťou jej chrbta.

Na prsty si navliekal Líadanine vlasy a perami jej hladil ucho. „Ak rozumieš, prečo to všetko robí, prečo mu jednoducho nedáš odpoveď, po ktorej túži? Prečo mu nepomôžeš?“

„Hovoríš to tak, akoby som bola bezcitná,“ obvinila ho kňažka a otočila sa mužovi čelom. Hoci dovtedy bola oblečená, teraz mala odhalenú hruď a svoje vnady hrdo predstavovala šíremu svetu. Nóirín neskoro za žmúrila oči. Tohto obrazu sa ešte dlho nezbaví. Uvidí ho zakaždým, keď sa na kňažku pozrie. „Ale ja mu naozaj nemôžem pomôcť.“

„Možno len nechceš.“

Udrela ho do ramena. Použila však primálo moci na to, aby išlo o zastrašujúce gesto.

„Nemôžem,“ zdôraznila. „Tento svet je riadený nemenným kolobehom života a tvoj otec chce, aby som ho narušila. Lenže narušiť kolobeh by znamenalo poštvať si proti sebe moc, ktorej ty a ani tvoj otec nikdy nebudete schopní porozumieť. Miesto naháňania naivných predstáv by ste radšej mali zabudnúť na to, čo bolo.“

Muž sa natiahol a pohladil ju po líci. „Prosím, neznenáviď ma, keď mi otec prikáže ti ublížiť.“

Jej myseľ opäť začala plávať. Unášaná divoký prúdom jej len ojedinele dovolila vynoriť sa nad hladinu, aby sa nadýchla. V tých krátkych okamihoch sa stala svedkom vždy inej udalosti. Kľúčovými postavami ostávali Líadan a muž, ktorý sa jej očividne páčil. Videla ich bozkávať sa. Videla, že to nikdy neskončilo len pri bozkoch. Stále počula ozvenu stonov a výkrikov. Tá sa nakoniec premenila na ryk a detský plač.

Porodila mu kňažka syna alebo to bola len nejasná prisľúbená budúcnosť? Nemohla si tým byť istá. Pretože vzápätí zazrela, ako jej muž odsekol jeden z rohov, na čo Líadan reagovala odstrašujúcim revom na smrť vydeseného lesného zvera. Kňažka však stále mala oba. Aspoň zatiaľ. Hneď potom sa opäť presunula do iného obrazu.

Tentoraz Líadan utekala lesom a niekto ju prenasledoval. Ozvena rany, nasledovala bolesť a pichľavé ihličie zabodnuté do pokožky. Kričala. Netušila však, či zvuk prichádza od kňažky alebo pochádza z jej hrdla. Tlmený hlas opakoval, že to bude v poriadku, že má dýchať a vydržať. Lenže jej telo teraz lámala na maličké ničotné kúsky moc silnejšia, než si dovtedy dokázala predstaviť.

„Pozri sa na to! Pozri sa, čo sa stalo! Je to všetko tvoja vina!“ vrieskal niekto. Bol to hlas kráľa, ten istý, ktorý predtým prikázal, aby Líadanin milý pokračoval v bičovaní jej chrbta.

Teraz ju schmatol za krk a nútil ju dívať sa na niečo, čo Nóirín nevidela.

Snáď nejaký kameň? Obelisk s vyrytými symbolmi?

„Sám vieš, že to nie je pravda. Potrebuješ len niekoho obviniť, ale ja to nie som.“

„Máš moc to napraviť. Prečo to neurobíš? To naozaj chceš, by som prosil?“

„Aj keby si predo mnou padol na kolená, nič sa tým nezmení. Nedá sa s tým nič robiť.“

„Potom nájdem niekoho, kto to dokáže.“

„Niekoho takého nenájdeš aj keby si hľadal celý život!“

„Nájdem tú osobu. Aj keby som mal kvôli tomu zničiť celý tvoj kmeň!“

Húkanie a fúkanie, akoby ju uchytil vietor a trhal ju na všetky smery. V rýchlom úsvite prvých lúčov videla ďalšie udalosti, ktoré spolu nesúviseli, a predsa mali čosi spoločné. Niekedy v nich kňažka krvácala a kričala, inokedy sa usmievala. Bola šťastná a robila si starosti. Nikdy sa neprestala skrývať.

Následne trhala strany z kníh. Prečo niečo také robila? Knihy boli predsa vzácne, mala ich ochraňovať. Rovnako ako chránili tie, ktoré im ostali v jaskyniach. Tie hovorili o mágii, o obradoch a skúškach. Nie všetky však boli čitateľné. Preto Líadan trhala strany z toho hrubého zväzku? Napísal ho niekto nezrozumiteľným neznámym jazykom?

„Dostanem svoju odpoveď!“ zareval odhodlaný kráľ do jej ucha.

Lenže jeho hlas slabol, rovnako aj vietor, ktorý Nóirín prenášal z minulosti do budúcnosti a naopak. Netušila, ktoré momenty patrili kam. Vydýchla si však, že už bol koniec. No radovala sa predčasne. V poslednom záblesku slabnúcej mágie zazrela niečo iné. Známe svetlé vlasy objímali štyri rohy a z očí, ktoré sa jej toľkokrát snažili vypáliť dieru do hlavy, práve unikala posledná iskierka života.

„... v poriadku. Bude to v poriadku. Neboj sa. Len si si znovu otvorila ranu,“ mrmlal zachrípnutý hlas. Ruky, podopierajúce jej telo, ju pritiahli na známu hruď.

Zhlboka nasala štipľavú vôňu jeho obáv.

„Bude to v poriadku.“

V tom sa však mýlil. Nič nebude v poriadku. 

Kapitola 12. ¦ Kapitola 14.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 13.: