OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 16.

01.05.2020 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 813×

Kapitola 16.

Vedela, že sníva.

Niekedy sa jej stávalo, že sa pod návalom vlastnej mágie ocitla v predstavách, ktoré jej tak úplne nepatrili. Niekedy len bolo náročnejšie vyznať sa v tom, čo presne videla. Tentoraz okamžite odhadla, že sa díva na niečo z Gawainovej minulosti. Pozerala sa na svet jeho očami. Hoci netušila, ako presne to spoznala. Určite nie preto, že mala zrazu dokonalý zrak. Ten mala aj ona – keď nazerala do budúcnosti alebo pátrala v minulosti.

V pocite, ktorý ju premkol, ale bolo niečo známe.

Akási mlčanlivosť, možno až zádumčivosť.

Napriek tomu nevedela, na čo presne sa díva. Pod všetkou tou krvou a modrinami sa mohla skrývať pravdepodobne známa tvár. Podľa rozmerov sa práve pozerala na nejaké ledva odrastené dieťa. A pre Gawaina to bolo len nejaké neznáme decko, o ktorom ani nepočul a zrazu ho našiel.

Nechcela to však skúmať.

Netúžila sa nič viac dozvedieť.

Snažila sa striasť obrazu pred sebou. Čo sa ukázalo byť o niečo náročnejšie, než si pôvodne myslela. Ale nakoniec sa jej to podarilo. Napol uväznenej v cudzej spomienke jej trvalo ešte niekoľko dlhých okamihov, kým sa jej podarilo aspoň čiastočne ovládnuť. Stále sa jej triasli ruky a v hlave jej trešťalo, akoby ju niekto udrel poriadne veľkým kameňom. Pravdepodobne opakovane. Možno by jej mohla pomôcť voda.

S úmyslom posadiť sa sa zaprela do rúk. Odpoveďou jej bolo mručanie nasledované ostrým výkrikom. Následne jej ruky podrhol iný pár končatín. Na spánku pocítila pery. Zažmurkala a zadívala sa pod seba. Gawain. Ako sa však dostal pod ňu a prečo si z neho robila poľné lôžko, to naozaj netušila. Večer predsa zaspala opretá o strom.

„Ak si ma chcela zobudiť, mohla si to urobiť aj šetrnejšie,“ zavrčal na ňu.

Napriek tomu tónu sa nemienil poddať jej snahám o uvoľnenie. Tak si len útrpne povzdychla a nechala ho, nech ju stiahne naspäť k sebe. Lenže jej náhla chuť spolupracovať ho zaskočila, potiahol ju trochu prudšie, a keď mu dopadla na hruď, pravdepodobne ho dosť nešetrným spôsobom zasiahla rohom do tváre a lakťom do brucha. Pričom sa nazdávala, že jej koleno našlo jeho citlivé miesto, ale on sa k tomu radšej nevyjadroval.

Stačilo jej, ako prudko vydýchol.

„Keby som sa zobudila tam, kde som zaspala, možno by som nemala nutkanie ublížiť ti.“

„Myslel som si, že ti je zima,“ zasipel priškrtene.

Pretočila očami. „No samozrejme, ešte predstieraj dobré vychovanie.“

Ale napriek tomu, ako na neho vrčala a po očku aj zazerala, nepokúsila sa od neho opäť odtiahnuť. Ak niečo, ešte sa k nemu pritúlila. Jeho telo hrialo, nehovoriac o tom, že bolo na dotyk oveľa príjemnejšie ako koreňmi zamorená zem. Keď jej perami začal blúdiť po krku, len sa viac natiahla, aby mal lepší prístup k jej pokožke. Privrela oči a v prstoch zovrela jeho halenu. Hlavu mala až lahodne prázdnu. Nepamätala si, že chcela niečo urobiť a už vôbec nie na dôvody svojho konania.

Ešte viac zaklonila hlavu. Ak by ju nemala napevno prirastenú ku krku, asi by jej odpadla.

Netušila, čo ju vlastne upútalo. Možno nejaký pohyb alebo zvuk. Vedela len, že Gawain si to nevšimol. Pohyby jeho jazyka boli dostatočným dôkazom. To niečo ju však prinútilo zodvihnúť ťažké viečka a skúmať šero. Ten stav, keď svet ešte nezalieval dostatok svetla, väčšinou všetci svorne preklínali. Pretože nevideli dostatočne dobre. Pre ňu to bol dokonalý čas, keď ju snaha niečo vidieť skutočne nebolela.

To niečo drevené neďaleko od nich jej nepripomínalo nič, čo dovtedy videla. Uvedomovala si jediné – pravdepodobne to bol príbytok potenciálneho nepriateľa a oni sa utáborili dostatočne blízko na to, aby ju prípadní obyvatelia mohli aj vidieť. Možno nie jasne a nie hneď, ale dokázali by to. Nóirín len nakrčila obočie. Mohla si myslieť, že ďalšia katastrofa nie je ďaleko.

„Gawain,“ oslovila ho potichu.

On len zamručal. Chlapsky a spokojne. Akoby mu práve skladala poklonu.

Vyvrátila oči do neba a odtiahla sa.

„Gawain,“ zasyčala na neho.

Prstami ju hladil po rohu a zabiehal nimi do vlasov.

Privrela oči, no prinútila sa uhnúť pred jeho intímnosťou.

Čo ho vyprovokovalo k zúrivejšej snahe.

„Gawain,“ zavrčala a tentoraz ho potiahla za roh. To už si získalo jeho pozornosť.

„Čo je?!“ zrúkol na ňu, akoby nedokázal pochopiť, čo by práve teraz od neho potrebovala.

Bradou ukázala k tomu predpokladanému obydliu.

„Pozri sa.“

Povzdychol si, no urobil jej po vôli a zaklonil hlavu. V takej polohe ho nielenže bolelo za krkom, ale nemohol toho ani veľa vidieť. No asi to stačilo na to, aby ho to prinútilo odfrknúť si a nakoniec aj pustiť Nóirín. Pocítila náhlu prázdnotu tam, kde sa jej predtým dotýkal, ale napriek tomu sa od neho vzdialila.

Nežnosti môžu počkať. Ich ohrozenie nie.

Takže čoskoro čupeli pri strome a snažili sa zistiť, kde sa tam tá drevená obluda zobrala.

Poškrabal sa po hlave. „To tam bolo už v noci?“

Zodvihla jeho smerom obočie, ale nedíval s na ňu, tak to nemohol oceniť.

„A ako to mám asi tak vedieť? Veď bola tma.“

Zazrela, ako niekoľkokrát pokrútil hlavou. No nič na to nepovedal. Keď navrhla, aby sa odtiaľ radšej nenápadne vzdialili, bez námietok privolil. Obaja síce boli hladní a potrebovali by viac oddychu, ale nemali na to príležitosť. Nóirín sa miesto toho snažila napredovať. Kládla nohu pred nohu, hoci každý ďalší krok jej pripadal namáhavejší.

Ak chytí tie zákerné príšery, čo jej na nohy v noci uviazali obrovské skaly, určite im povie, že to nepovažuje za vtipné. Pretože inak nevedela vysvetliť, že mala sotva silu na to, aby sa posúvala vpred. A ešte tvrdohlavo odmietala Gawainove pokusy o ponúknutie pomoci. Už dvakrát visela cez jeho plece ako úlovok. Nemienila to opakovať. O vlastnú dôstojnosť sa nezaujímala. Ale videla, že aj on je unavený. Ruky sa mu triasli a nohami prepletal ešte s väčším sebazaprením.

Keď už napokon nevideli na obzore ani náznak ľudského obydlia, ktorý Gawain videl ešte dlho po tom, ako Nóirín prestala rozoznávať jeho obrysy, rozhodli sa na chvíľu si oddýchnuť. A tiež si overiť, ako veľmi ich Líadan mala rada a či jedlo, ktoré im zbalila, bude ešte požívateľné. Dobrou správou bolo, že áno. Dokonca bolo chutné, aj keď studené. Pretože keď teraz Nóirín navrhla, aby sa si rozložili oheň, Gawain namietal, že predtým to nedopadlo dobre. Tak len prižmúrila oči a veľavravne prežúvala svoju zanedbateľnú porciu. Pretože horšie ako studené jedlo bol len jeho nedostatok.

„Mali by sme sa poobzerať po nejakých zásobách,“ nadhodil Gawain pomedzi prežúvanie.

Zodvihla obočie. „No nehovor, ty génius, a ako presne to asi urobíme?“

Pohodil plecom. „Myslel som si, že by si mohla nahliadnuť do budúcnosti a zistiť, či tu niekde v okolí nie sú stáda sitheach alebo inej zvery.“

„Zrazu sa chceš spoliehať na moje schopnosti?“ podpichla ho, ale v hlase nemala obvyklú ostrosť, takže to len sotva mohla byť urážka. Povzdychla si. Očividne mäkla. „Toto je ale ľudský svet, pochybujem, že by sme tu stretli nejaké stvorenie, ktoré naozaj poznáme.“

„Na tom predsa nezáleží. Aj nemagické stvorenia sa musia dať jesť.“

Na jeho argumentoch bol aspoň kúštik pravdy.

„Tak predpokladajme, že by som sem prilákala nejakých zverov. Bol by si schopný ich zabiť?“

„Čo myslíš tým, že by si ich sem prilákala?“

Niekoľkokrát si pošúchala čelo.

Keď je unavená, mala by radšej mlčať. Pretože v podobnom rozpoložení si nedáva pozor na to, čo hovorí a hlavne komu. Na chvíľu sa odmlčala, dúfajúc, že sa Gawain rozhodne nad tým mávnuť rukou a bude pokračovať v ich rozhovore, akoby sa nebola vyriekla. Ale to by od neho očakávala príliš.

Hlasno vydýchla, aby mu dala najavo, že jeho tvrdohlavosť neoceňuje.

Poškrabala sa za uchom. „Čo vieš o mágii kmeňa Flòraidh?“

Na pokožke ju doslova poštípala jeho nechápavosť.

No napriek tomu sa rozhodol odpoveď – a to bez zbytočných otázok.

„Kmeň Flòraidh je spájaný s prírodou. Ich mágia je ale všestranne zameraná a vďaka tomu sa členovia kmeňa rozhodli samých seba rozdeliť do dvoch skupín,“ začal vysvetľovať a Nóirín každým ďalším slovom len viac zodvihla obočie, až sa jej čoskoro stratilo pod vlasmi. „Tá väčšia skupina má spojenie s rastlinami. Vďaka nim máme bohatú úrodu a aj oveľa častejšie, než keby sme sa spoliehali len na silu prírody. Ich kňažky z tých rastlín dokonca dokážu vyrobiť nite a utkať látky, takže sa nám starajú aj o oblečenie.“ Zahmkala a prikývla, hoci jej súhlas nepotreboval. „No a potom je tu tá menšia skupina. Povráva sa, že majú spojenie so zverou. Dokážu ju prilákať k lovcom alebo ju upokojiť. Pokiaľ viem, niektorí z nich sa pridali ku kmeňu Sèalgair len preto, aby pomáhali s lovom.“

Takmer nebadane kyvkala hlavou.

Gawain zodvihol ruky v obrannom geste. „Možno ma moji rodičia nenávidia, ale postarali sa o to, aby som vedel všetko o kmeňoch, ktorým raz mám vládnuť.“ Odfrkol si. „Teraz to určite ľutujú.“

Odkašlal si. „Ale prečo si sa ma na to pýtala?“ nadhodil, keď stále mlčala.

Podvedome sa začala ťahať za roh.

Niekedy sa čudovala, že si ich nenatiahla do dvojnásobnej dĺžky.

„O mojom otcovi panujú rôzne klebety a rovnako aj o jeho matke,“ začala opatrne a snažila sa pri tom znieť, akoby rozprávala len dávny príbeh o niekom, koho nepoznala. Nedarilo sa jej až tak dobre, ako dúfala. „Povráva sa, že niekoľko dní predtým, než svoj život spojila so svojim bratom, sa nahnevala a odišla do kmeňa Flòraidh, kde prepadla čaru jedného zo synov vtedajšieho kmeňového vodcu.“

Naklonil hlavu na stranu. „Nechaj ma hádať – odvtedy pochybovali o pôvode tvojho otca.“

Prikývla. „Áno, pochybovali, ale nikdy nie príliš nahlas.“

„A je to pravda? Mal aj inú mágiu?“

Zasmiala sa tomu, ak opatrne sa jej snažil klásť otázky.

Akoby sa bál, že by sa pri nejako nevhodnom slove mohla rozčúliť.

Čo bola vlastne pravda. Takže ju poznal lepšie, ako si myslela.

„Vedelo sa o ňom, že dokáže upokojiť aj tie najrozzúrenejšie zvery. Lenže takisto vedel dobre predpovedať budúcnosť a bol obľúbený. A keďže ho ľudia mali radi, neklebetili o ňom až tak veľmi, ako o iných.“

Pretože si za svoj cieľ vybrali jeho dcéru.

Nóirín to vždy považovala za krutú iróniu života. Ona sa v živote previnila jedine tým, že nemala veľkolepú mágiu, ktorou by predpovedala osud sveta. Čo na tom, že prostredníctvom jej tela a krvi to dokázali robiť iní, čo ani v najmenšom nebolo príjemné. Vždy im to však dovoľovala. A za to si vyslúžila výsmech a nepríjemné klebety, ktoré sa naučila nevšímať.

Alebo sa na nich rovno smiať.

No jej otec, ktorý bol dôkazom toho, že vládnuca pokrvná línia nebola až taká nepoškvrnená, ako sa navonok tvárila, bol obdivovaný ako nejaký hrdina. Ba čo viac, všetci z jaskýň, nielen členovia kmeňa Tàrlaidh, si ho skutočne vážili a mali ho radi. Takže keď zomrel, svoj hnev opäť otočili Nóiríniným smerom.

Prekvapovalo ju, že v sebe aj po toľkých rokoch stále živila horkosť.

Bolo by najlepšie nad tým mávnuť rukou.

Očividne toho ale nebola schopná. Aspoň zatiaľ nie.

„Vtedy si mi povedala, že ti otec venoval aj svoju mágiu,“ ozval sa potichu Gawain. Prudko zodvihla hlavu a zadívala sa naňho. „Vtedy, keď prebudil tvoj mágiu, venoval ti aj tú svoju, kvôli čomu si až príliš mocná a preto máš tie... tiky.“ Ako vznešene sa vyjadroval o jej výstrednom správaní! „Znamená to teda, že si zdedila aj jeho moc nad zvieratami?“

Pohodila plecom a prstami sa aj naďalej pohrávala s lemom haleny.

Nakoniec ale skončila aj tak pri tom, že ju stískala medzi prstami spolu s kožou pod ňou.

Také štípanie sa ukázalo byť výborným prostriedkom ne zlepšenie sústredenia.

„Áno, zdedila som ju, hoci som ešte nemala príležitosť naozaj ju... použiť.“

Gawain si pošúchal bradu. „Aha, tak preto nás teda prenasledujú.“

Niekoľkokrát zažmurkala. „Prenasledujú? Kto nás prenasleduje?“

Nepočula žiadnu ozvenu krokov a ani vo vetre sa nevznášal bzukot hlasov.

Kto by ich už len mohol prenasledovať tak, aby o tom ona nevedela?

Keď si všimol, ako zúrivo sa obzerá, zodvihol ruky akoby krotil rozzúrené monštrum.

„Neboj sa, nikto nás neprenasleduje,“ snažil sa jej dohovoriť a musel to zopakovať trikrát, kým sa na neho dokázala pozrieť bez toho, aby vnímala všetko okolo neho. „Aspoň žiadny... nepriateľ. Len občas sa na stromoch okolo nás objavujú také malé... bytosti. Vyzerajú ako kusy kôry a sú veľké asi ako moja dlaň.“

Pretočila očami. Vyzerajú ako kôra a... Napriamila sa a niekoľkokrát zamykala bradou. Ako každý z jaskýň, aj ona počula príbehy o tom, čo žije tam vonku. Príbehov o malých kôrnatých stvoreniach nebolo až tak veľa, aby v nich okamžite nespoznala meamny. Otec jej hovoril, že to boli kusy oživenej mágie. Tá krátko po tom, ako sa usadili v jaskyniach, ovládla aj okolitý les. Vďaka tomu vznikli rôzne zvery, ale mágia dokázala ovládnuť a zmeniť čokoľvek.

Dokonca aj stromy.

Lenže miesto toho, aby tá moc vdýchla stromom život, oživila len ich časti. Kusy odumretej kôry premenené na neforemné gule s kratučkými končatinami a zvedavými očkami. Na hlavách im údajne rástli hríbiky, ale keďže žiadneho nikdy nevidela, a ani nestretla nikoho, kto by sa takou skúsenosťou mohol pýšiť, nevedela, či je to pravda. Ich moc vraj ale stále súvisela so stromami. Ochraňovali ich a starali sa o ne. Prečo by prenasledovali práve ich, to nevedela. Ale s ich šťastím tam v lese boli stále a teraz sa len prizerali tomu, čo za bláznov sa to potáca popod koruny stromov.

Povzdychla si a nechala tú myšlienku vypariť sa v zhluku ostatných zbytočností.

Ak by od nich tie malé bytosti niečo chceli, už by o to požiadali.

Zvesila hlavu a rozhodla sa, že sa k tomu môžu vrátiť aj neskôr. Teraz bolo dôležitejšie postarať sa o zásoby, aby sa mohli čo najdlhšie vyhýbať potenciálnym nepriateľom. Pri myšlienke na to, ako ich sále hľadajú a prenasledujú, musela zatnúť ruky do pästí. Keby sa aspoň mali kam ukryť. Doma sa takisto nemohli ukázať... Nikdy si nepredstavovala, že by sa mohla ocitnúť v podobne zložitej situácii. A najhoršie na tom všetkom bolo, že vlastne ani len netušili, prečo to všetko museli robiť. Prečo museli utekať a skrývať sa. Prečo museli dúfať, že ich nikdy nenájdu.

Teraz by jej bolo lepšie, ak by spojila svoj život s Hefinom.

Jediné, čo by musela riešiť, by bolo skrývanie sa pred jeho dotieravými rukami.

Vydýchla a rukou hľadala jednu z čerstvejších chrást. Nebola taká hlúpa, aby sa približovala k zraneniu na bodu. Ešte stále ju bolelo a keďže teraz pri nich nebola Líadan, nechcela sa vystavovať možnosti, že by vykrvácala. Alebo ešte niečo horšie. Menšiu ranku nakoniec našla na zápästí a škriabala si ju až dovtedy, kým sa neobjavil záblesk červenej.

Potom zaklínalo zopakovala len trikrát. Dnes sa cítila obzvlášť lenivo.

Ale Màireach ju mala asi rada, pretože jej takmer okamžite ukázala to, čo chcela vedieť.

Odkašlala si. „Neďaleko odtiaľto je malý hájik plný kríkov. Často sa tam chodia pásť zvery.“

Zasmial sa. „Takže pôjdeme tam, kde zver nie je ďaleko a budeme dúfať, že ak by tvoja mágia zlyhala, skrátka by skôr alebo neskôr predsa len dorazili?“

Vycerila naňho zuby. „Ak to nebude fungovať, vždy si môžeme nazbierať bobule.“

Hoci niekoľkokrát niečo zahundral, čo až podozrivo pripomínalo slová „šialená“ a „zaškrtím“, postavil sa. Potom pomohol aj jej, hoci na neho prskala a niekoľkokrát zopakovala, že jeho pomoc nepotrebuje. Nevšímal si jej slová a len ju vyzval, aby viedla ich maličkú procesiu.

Našťastie cesta nebola dlhá. Čoskoro zacítila sladkú vôňu dozretých plodov.

Až neskoro si však uvedomila, že viac ako vzdialenosť medzi ich dočasným útočiskom a budúcou večerou, ju malo zaujímať aj to, či tie kríky náhodou niekomu nepatria. Keďže však bola rozptýlená, alebo si to skrátka len neuvedomila, narazili na skupinku asi desiatich ľudí, ktorí sa priživovali na bobuliach. A keď sa jeden z nich vzpriamil prakticky hneď pred nimi, bolo neskoro na útek.

Dotyčná najskôr nebola bojovníčkou, pretože vykríkla, akoby ju niekto zabíjal, a hodila do nich nádobu s plodmi. Čo bolo naozaj nefér. Zatiaľ čo Gawaina obsypalo šťavnaté ovocie, ona dostala po hlave nejakým košom. Vďaka čomu sa jej prinavrátila predchádzajúca bolesť.

Povedať, že zaskočené ostali obe strany, by bolo zľahčovanie.

Bohužiaľ sa však ako prvá spamätala práve tá časť, ktorá bola v značnej presile.

S Gawainom zareagovali sotva o okamih neskôr. V čase, keď sa k nim rozbehlo niekoľko zberačov. Bezhlasne sa zhodli na tom, že útek bude najlepšie riešenie. Obrátili sa a zamierili späť do lesa, lenže úspešnosť podobného plánu predpokladala, že jeden z tímu nebude nemehlo. A tým ona rozhodne bola, keď sotva o tri kroky neskôr zakopla o jeden z tých prekliatych koreňov a aj to len preto, lebo práve tým smerom žiarilo hnusné svetlo.

Stačila akurát tak vydýchnuť. Potom už jej na chrbte pristálo niekoľko tvrdých rán a nie všetky boli spôsobené nohami. Kde v tomto prekliatom lese našli kamene a prečo ich po nej hádzali? Podľa vrčania a výkrikov sa po ňu Gawain plánoval vrátiť a narazil na odpor presily. Nakoniec obaja skončili zviazaní, s niekoľkými novými ranami a niektorí zo skupiny ich za sebou ťahali akoby boli kusmi práve rozporciovanej mŕtvoly niektorého zvera.

To, že ich nepovažovali za váženú návštevu, vysvetľovalo ich správanie. Najskôr ich ťahali, neskôr ich hodili na niečo tvrdé a to sa pod nimi hýbalo a nadskakovalo, vďaka čomu ešte intenzívnejšie cítila nové rany. Gawain neustále opakoval jej meno a ona škrípala zubami. Snažila sa uvoľniť si ruky alebo nohy, no bez väčšieho úspechu. Nech ich zviazali čímkoľvek, bolo to pevné a nepoddajné.

Navyše, čím viac času ubehlo, tým hlasnejšie počula zvuky nejakej osady. To bol ten bzukot hlasov, ktorý predtým hľadala. Netušila, či je horšie to, ako na nich všetci očividne hľadia, alebo že na nich krčia jazykom, ktorému nerozumejú. Hoci nadávky boli univerzálne zrozumiteľné. Stačil ten tón reči a výraz v tvári.

Kým ich dostali do chladného a očividne kamenného príbytku, dvakrát sa pokúsili o útek. To, že nakoniec aj tak skončili zatvorení, jasne vypovedalo o nedostatkoch v ich plánovaní. Okrem toho, že tam bola tma, zacítila aj pachy niekoľkých druhov jedla. Pokojne to mohol byť sklad zásob. Iróniu toho odhalenia ocenila odfrknutím. Ale nemohla tým ľuďom uprieť jedno – naozaj sa snažili a konali rýchlo.

Hoci ich tam nechali ležať pomerne dlho, kým sa vrátili.

Spoznala, že priviedli niekoho významného. Pretože keď otvorili otvor, ktorý predtým zatarasili, vpustili dnu práve dostatok svetla na to, aby si všimla ich sklonené hlavy. Očividne sa dotyčnému klaňali. V duchu niekoľkokrát prekliala Beathu, že ju rovno nezmárnila a dovolila, aby takto dopadla. Utekali pred kráľom a miesto toho sa im podarilo vbehnúť rovno do jeho náručia.

Predpokladala, že teraz nebol správny moment pripomínať Gawainovi zlé rozhodnutia.

Keď však kráľ otvoril ústa, netušia, či ju viac prekvapil jeho príjemný hlas alebo fakt, že hovoril jazykom, ktorému veľmi dobre rozumela. Avšak to, ako si mädlil ruky, ju už prinútilo niekoľkokrát sa myknúť v snahe odtiahnuť sa od neho – hoci sa k nim prakticky ani nepriblížil.

„Som vám nesmierne vďačný za to, že ste sa rozhodli poctiť ma návštevou. Aspoň vás nemusím naháňať v lesoch.“

A to všetko len kvôli tomu, že boli hladní.

Kapitola 15. ¦ Kapitola 17.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 16.: