OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 18.

15.05.2020 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 923×

Kapitola 18.

Nechať sa vyprovokovať k čomukoľvek bolo dosť mrzuté. Nikdy to totiž nedopadlo dobre a Nóirín vždy skončila zranená, krvácajúca a mohla len škrípať zubami popri tom, ako sa hlavou snažil urobiť dieru do kamennej steny. Alebo čohokoľvek iného, čo bolo v jej blízkosti. Nechať sa ale vyprovokovať práve Gawainom a práve k tomu, aby nahliadla do budúcnosti... to bolo vyslovene šialenstvo ďaleko prevyšujúce akúkoľvek výstrednosť, ktorej sa kedy dopustila.

Nikto však nikdy netvrdil, že s vekom prichádza aj múdrosť.

V jej prípade to rozhodne nebola pravda.

A všetko to spôsobila jediná veta.

„Myslel som si, že práve ty budeš vedieť, čo sa na nás chystá,“ zašomral Gawain.

Okamžite sa otočila jeho smerom, čím prerušila pomerne tiché rozjímanie. Tým si vypĺňala čas, kým sa kráľ tejto prekliatej a nemagickej zeme rozhodne vrátiť s ďalšími odpoveďami. Očividne však zostávajúce chvíle potenciálneho pokoja nemohla využiť podľa svojho uváženia, pretože Gawain začal mať pocit, že pre ich útek nerobí dostatočne veľa. Idiot. Akoby sa on práve teraz snažil podhrabať popod múry.

Zhlboka sa nadýchla. „Prečo by som to mala vedieť?“

„Prečo? Veď ty stále opakuješ, že vieš predpovedať budúcnosť. Prečo si nepredpovedala toto?“

Prstami si stlačila koreň nosa, čo sa ukázalo byť úplne zbytočné.

Miesto toho sa začala ťahať za rohy, čo bolo síce rovnako zbytočné, ale aspoň sa snažila.

„Ak by som mala neustále predpovedať budúcnosť, aby som sa uistila, že na teba náhodne nespadne napríklad dažďová kvapka, nerobila by som prakticky nič iné. A vieš ty vôbec, čo sa stane s niekým, kto žije v možných budúcnostiach?“

Pohodil plecom. „Neviem, čo sa mu stane. Prežije?“

Zasmiala sa, hoci jeho pokus o vtip sa naozaj nepodaril.

„Tak sa nad tým skús zamyslieť,“ navrhla mu s prehnane žiarivým úsmevom. „Vidieť možné budúcnosti, ktoré závisia vždy od toho, či sa vieš správne spýtať a neskôr rozhodnúť. Dokonca situácia, v ktorej sa momentálne nachádzame, má niekoľko možných riešení. A ty si myslíš, že niekto chce niečo podobné vidieť? Ešte aj dobrovoľne?“

„A záleží na tom vôbec? Veď už si šialená.“

Niekoľkokrát zažmurkala a dokonca sa zabudla nadýchnuť.

Keď si to uvedomila, prinútila sa zhlboka nasať vzduch.

Muselo sa jej práve niečo snívať. Pretože Gawain určite nepovedal, že...

Privrela oči. „Mohol by si to zopakovať? Pretože sa mi práve zdalo, že si povedal...“

Nenechal ju však dopovedať. „... že si šialená? Neboj sa, uši ti slúžia ešte dobre.“

V ten moment sa mala nadýchnuť a sústrediť sa na jeho emócie. Určite by si všimla, že v jeho prejave chýba životne dôležitý výsmech alebo istý druh nevraživosti. Potom by sa sama seba spýtala, čo to znamená, popremýšľala by a poslala by ho k Beathe alebo by poprosila Màthair, aby ho naučila lepšie klamať. Ale ona nič z toho neurobila, pretože sa opäť prejavila ako neriadený búrkový živel, ktorý ničí bez toho, aby vôbec tušil prečo.

Možno jej mala napovedať zaschýnajúca krv na rukách. Pretože ani netušila, že ju vôbec preliala, kým ju náhodne neobjavila a nevyužila na to, aby Gawainovi ukázala presne ako veľmi je šialená. Miesto toho ale urobila presne to, pred čím ju varoval dokonca aj jej vlastný otec – vrhla sa do možnej budúcnosti bez toho, aby si poriadne premyslela otázku. Mohla ďakovať len vlastnej mágii, že ju hrôzy zajtrajška neroztrhali ako občerstvenie.

Pretože v ten moment sa sústredila len na to, že chce Gawainovi zatvoriť ústa.

A ako lepšie to urobiť, než mu ukázať, čo presne by sa stalo, ak by sa teraz rozhodli utiecť.

Pre istotu vyslovila správne slová deväťkrát, lebo očividne samu seba až tak nenávidela.

Keď jej sila prichádzajúcej vízie zatlačila na hlavu, ktorá bola náhle ťažká a zároveň ako by plávala na malom ostrovčeku uprostred rozbúrenej rieky, napadlo jej, že sa nechala nachytať. Ale tentoraz naozaj ukážkovým spôsobom. A ona si to uvedomila až príliš neskoro. V tom čase už na útek ale nemohla pomyslieť, nieto sa oň pokúsiť.

Pod nohami jej praskali ohorené korene, ktoré jej predtým naschvál podbíjali nohy. To kvôli nim sa nemohla voľne pohybovať po lese, ale zase na druhej strane nechcela, aby zhoreli. Tie stromy ich chránili a navyše tam mohli žiť magické stvorenia. Zvery živili nielen ich bruchá, ale aj rituály a ak by vypáli les, bolo by to akoby otrávili vlastnú krv a pripravili sa tak o mágiu.

No predsa jej teraz pod holými nohami praskali zuhoľnatené vetvičky.

v dyme sa jej ťažko dýchalo a o nejakom videní nemohlo byť ani reči. Počula len tlmené výkriky plné bolesti a na jazyku horkosť zúfalstva a tiež utrpenie. Nech sa tu stalo čokoľvek, muselo to byť hrozné. Ak by nebola uväznená vo vízii, jednoducho by odtiaľ utiekla. Lenže niečo podobné nedokázala. Mohla sa len nechať unášať smerom, ktorým ju viedla Màireach. Pretože len bohyňa vedela o tom, čo sa stane.

Nóirín sa pred tým snažila zatvoriť oči, no viečka odmietali poslušnosť.

Videla jasne každý detail. I tie najmenšie kvapôčky krvi. Každú tvár i vyčítavý pohľad. Až kým nenašla to, čo prudko roztriaslo jej telo. Ostala z nej len hlava. Kde bol zvyšok, to netušila. No ani ho nehľadala. Celom jej stačil mŕtvy nezaostrený pohľad očí ukrytých v dobitej tvári. Tú lemovali prekvapivo červené kadere, teraz o niečo dramatickejšie so všetkou tou krvou.

Stovky ráz si predstavovala, že jej privodí niečo podobné. Lenže tvárou v tvár tomuto zverstvu len zatvorila oči a priala si, aby to všetko skončilo. Jej prianie ostalo nevyslyšané. Telo po tele, tvár po tvári, bola nútená vidieť úplne každého. Len kusy tiel, odpad po šialenom ťažení hladného človeka. Nech hľadal čokoľvek, nakoniec to aj našiel. Vytiahol to z ich mŕtvol akoby to bol len hadí jed. A po sebe zanechal práve dostatok zvyškov, aby jej pohľad na ne znechutil každý ďalší nádych.

Po lícach jej stekali slzy. Rukami si trhala vlasy. Prosila i nadávala. No neskončilo to.

To až potom, keď videla každého z nich. Až kým neostal nikto – až na Gawaina.

Stál teraz vedľa nej. Obraz toho, čo ešte len príde. Pozeral sa na spúšť pod ich nohami. Díval sa, no skutočne nevidel. Oči si prekryl rukami. Triasol sa. A napokon... sa začal smiať. Akoby ho pohľad na všetok ten popol a krv obral aj o posledné zvyšky zdravého rozumu. Natiahla k nemu ruku, no už bolo neskoro. Niečo ju začalo ťahať späť.

Keď sa vrátila do prítomnosti, hlavu mala sklonenú medzi kolenami, po lícach jej stekali slzy a niekto ju hladil po chrbte. Do ucha jej doliehali chlácholivé slová. A až vtedy si uvedomila, že jej telom netrasie zima alebo strach, ale vzlyky. Plakala akoby bola len vystrašeným deckom. Čo jej nakoniec pomohlo upokojiť sa dostatočne na to, aby sa od neho odtiahla.

Len preto, aby naňho mohla zazerať.

„Nech ťa Ceisteana naveky pripraví o svetlo, prečo si ma prinútil to urobiť?“

Tie slová zo seba vyslovene vypľula a bola na seba hrdá. Napriek tým prekliatym slzám sa jej hlas netriasol. Alebo aspoň nie tak výrazne, aby si to všimol aj niekto iný okrem nej.

Ale mala by zapracovať na svojom hrozivom pohľade.

Gawain pod jeho váhou len pokrčil plecami. Akoby si práve len vymieňali komplimenty.

„Pretože si nechcela prestať.“

Niekoľkokrát naňho zažmurkala a dokonca naklonila hlavu na stranu.

„Nechcela som prestať?“

Zaškrípala zubami. Takže on sa jej pomstil preto, lebo nechcela s niečím prestať.

Asi by ho vážne mala pohrýzť. Vlastne nie. Rovno ho začať škrtiť.

Ten malý prešibaný neznesiteľný...

„Stále si sa škrabala a keď som ti povedal, aby si prestala, akoby si ma ani nepočula.“ Ak by ju práve teraz oblial niečím studeným, čudovala by sa menej. „A vtedy som si spomenul, čo si hovorila predtým. Že tvoje telo preteká mágiou a keď ju nepoužívaš, núti ťa to robiť podobné šialenosti.“

Bola takmer dojatá. On naozaj dával pozor, keď rozprávala.

„Tak si si povedal, že bude dobrý nápad vyprovokovať ma k použitiu mágie?“

Rozhodil rukami. „Fungovalo to, no nie?“

„Hej, fungovalo.“ Niekoľkokrát pretočila očami tak, aby to videl. „Možno až príliš dobre.“

Možno to, ako posledné slová skôr zašepkala ako vyslovila alebo fakt, že jej po lícach stále stekali tie prekliate slzy spôsobili, že namiesto triumfu pociťoval skôr ľútosť. Ten cit bol v jeho podaní taký intenzívny, že v jednom momente mala pocit, že sa ju ním pokúsil zabiť. Pretože oveľa menej by bolelo, keby ju rozpáral od hrdla až po brucho.

„Ja som nevedel, čo robíš,“ skonštatoval nakoniec. „Domnieval som sa, že nazrieš do minulosti, že sa pokúsiš zistiť niečo o kráľovi.“

Takže si uvedomoval, že Nóirín sa snažila predpovedať budúcnosť.

Bude sa ho na to musieť spýtať. Raz určite.

„Čo je šialenstvo samo o sebe,“ vydýchla a pošúchala si čelo. „Nebudem plytvať dobrými spomienkami len preto, aby som sa minulosti spýtala niečo neurčité a dozvedela sa niečo, čo nám nijako nepomôže. Ak nepoznám presný moment, ktorý chcem vidieť, je nazeranie do minulosti úplne zbytočné. Čo by si vedel, ak by si sa na to bol spýtal.“

Zasmial sa jej výčitke a zodvihol obočie. „Nie je to tak, že by si ma podporovala vo zvedavosti. Ak by som sa ťa na to bol spýtal, radšej by si ma uhryzla, než odpovedala.“

Čo veľa vypovedalo o jeho vnímavosti, že si niečo podobné uvedomil.

S odpoveďou ani neváhala. „To by som určite neurobila.“

„Dúfam, že mi prepáčiš, ak ti teraz neuverím.“

Na chvíľu sa vyžívala v hrejivosti, ktorá sa jej rozliala v tele. Aby niekto dával pozor na to, čo hovorí a ako sa správa... to pre ňu bola veľmi nečakaná novinka. Dokonca príjemná. Nakoľko stať sa stredobodom práve Gawainovej pozornosti, to sa rovnalo najvyššej pocte. Čo na tom, že ju až príliš často udieral svojimi emóciami a pohľadom vypaľoval dieru do hlavy.

To, že nevedel, čo jej jeho reakcie spôsobujú, s tým nemali nič spoločné.

Odkašlala si, aby sa zbavila hrče v hrdle, ale dosť neúspešne.

„Ale aj tak ti gratulujem, vďaka tebe som videla niečo, čo ma bude strašiť v snoch ešte aspoň niekoľko mesiacov. To by som sama nedokázala.“

Pošúchal si bradu. „To je naša budúcnosť taká desivá?“

„Spýtala som sa, čo by sa stalo, ak by sme teraz utiekli.“

„Chytili by nás?“

„Horšie. Potrestali by ostatných.“ Zhlboka sa nadýchla a snažila sa nevidieť obraz z vízie, ktorý mala neustále pred sebou. Predpokladala, že sa ho už nikdy nezbaví. „Vieš, vždy som si myslela, že Siobhán nakoniec zabijem, pretože ma k tomu donúti. Keď som však videla jej mŕtvu hlavu, bolo mi jej ľúto.“ Sklonila hlavu. „Očividne ju nenávidím dostatočne na to, aby som si jej smrť predstavovala, ale skutočne jej ju neprajem.“

„Tvoju matku niekto zabije?“

Prikývla. „A okrem nej aj všetkých ostatných. Teda, za predpokladu, že sa rozhodneme utiecť predtým, ako sa dozvieme, čo od nás kráľ vlastne chce.“

Nechcela si však predstavovať, čo sa stane, ak utečú po tom, ako sa to dozvedia.

Tá vízia jej však dala ešte jednu neočakávanú odpoveď. Niečo, o čom Gawainovi nepovedala.

Všetci zomreli predtým, ako sa oni dvaja stihli vrátiť.

Kráľ teda vedel, kde kmene žijú a bol odhodlaný útočiť.

„Ja si skôr myslím, že nás zabije bez ohľadu na to, ako sa rozhodneme.“

Zažmurkla. Od neho by podobnú prezieravosť neočakávala.

„Tak to si potom múdrejší, než som si myslela.“

Našťastie jej doprial chvíľku pokoja a už sa jej na nič nevypytoval.

Čo sa neukázalo byť dobré rozhodnutie. Pretože mala opäť príležitosť nerušene si prezerať obrazy z budúcnosti, ktoré jej búrili vnútro a hrozili, že ju opäť predstavia jej skromným raňajkám. Hoci v tomto bode z tých niekoľkých bobúľ určite veľa neostalo. A za všetko mohla jedna nevinne položená otázka. To má za to, že chcela Gawainovi zapchať ústa.

Nie prvý raz prekliala svoju neschopnosť uvažovať.

Dokonca aj Gawain sa na jej impulzívnosť spoliehal!

Povzdychla si a ponorila sa do krvavých výjavov. Tak či onak sa ich nevedela zbaviť, tak prečo mocnejšie neobjať brvno, ktoré ju spaľovalo svojou ničivou bolesťou? Možno jej to môže lepšie spoznať spoločného nepriateľa. Lenže vo výsledku si domyslela len to, že kráľ toho vedel oveľa viac, než pripúšťal a mal pripravený plán. Viac ako to ju však zarazilo, že nikto z tých mŕtvych sa očividne nebránil.

Ich telá boli zmasakrované, ale nikde nezazrela zbrane. Minimálne kmeň Sèalgair by mal byť schopný poskytnúť im v prípade núdze nejakú ochranu. Lenže aj oni ležali na zemi vo vlastnej krvi. Dokonca aj Doireann, čo bola ďalšia budúca nočná mora, ktorej sa nezbaví. Kráľ musel mať moc, ktorá by bola schopná zaskočiť niekoho, kto nielen mágiu ovládal, ale ňou doslova dýchal.

Možno by jej aj niečo napadlo, keby jej Gawain doprial dostatok priestoru.

Lenže on ju čoskoro začal skúmať svojim pichľavým pohľadom.

Zodvihla hlavu práve v okamihu, keď prehovoril: „Tak čo urobíme?“

To bola veľmi dobrá otázka a možno by našla odpoveď, ak by ju prestal rušiť.

Ale rozhodla sa mu to nepovedať. Predpovedanie budúcnosti ju prekvapivo vyčerpalo.

„Budeme pokračovať podľa pôvodného plánu. Zistíme, čo sa tu deje.“

„Aj keď vieme, ako to dopadne?“ uisťoval sa.

Prikývla. „Nuž, bohovia nás očividne neplánujú ušetriť, tak prečo by sme im to mali uľahčiť?“

Do tváre ju udrelo jeho prekvapenie. Asi to nebude trvať dlho a poradí mu, aby sa krotil.

Kto si myslel, že je? Nebude trpieť jeho prejavy, z ktorých ju akurát tak bolí hlava.

„Berieš to veľmi... dobre.“

Zodvihla obočie a rovnako aj plecia. „A čo mám robiť? Behať a trhať si vlasy?“

„No... áno?“ Vážne si ju predstavoval ako hysterku? „Od teba by som to očakával.“

Áno, vážne si ju predstavoval ako hysterku.

Ako mu toto napadlo...

„Keďže dobre nevidím, nebudem tu behať a riskovať, že zakopnem a rozbijem si hlavu,“ oborila sa naňho a krivila pri tom ústa. „Vieš vôbec ako dlho trvá zastaviť krvácanie, hlavne keď sa zraníš na hlave? Okrem toho vážne nechcem zomrieť pokrytá vlastnou krvou.“

Jej snahu ocenil chechtaním.

Odmietala priznať, že by bol jej náhly úsmev nejako spojený s jeho reakciou.

„Som rád, že máš zásady, tie sú dôležité. Veď kto vy chcel umrieť špinavý, všakže.“

Zamliaskala. „Nie si vtipný.“

„Ani ty nie,“ fľochol jej do tváre s naozaj neprirodzene širokým úsmevom.

Pretočila očami. „Výborne, aspoň na niečom sa zhodneme.“ Zodvihla ruku, keď to začalo vyzerať, že chce niečo povedať. „A teraz buď taký dobrý a dopraj mi trochu priestoru, rada by som sa zbavila pohľadu na hlavu svojej matky. Nie je to niečo, čo by som práve teraz chcela vidieť.“

To, že nezvolila práve najvhodnejšie slová, si uvedomila až príliš neskoro.

Zase jej pohľadom vypálil dieru do hlavy.

„To je prvýkrát, čo o nej hovoríš ako o svojej matke a myslíš to vážne.“

Zavrčala. „A ty si otravný.“

Jej slová boli príliš rýchle a myslela ich príliš málo vážne na to, aby ho odstrašili. Ak niečo, tak ho skôr prilákali. Pretože v nasledujúcom okamihu sa k nej začal plaziť, akoby si práve zmyslel, že je nejaký prekliaty zver a ona jeho večera. Podvedome sa chcela odtiahnuť, lenže vo výraznejšom ústupe jej zabránila stena za chrbtom. Na zmenu stratégie jej tým pádom neostal čas.

A Gawain ju polapil medzi svoje rozpažené ruky, ktoré zaprel po stranách jej hlavy.

Naklonil sa k jej uchu a perami ho hladil, zatiaľ čo šepkal:

„Je v poriadku priznať, že máš strach.“

„Mám strach,“ vyhŕkla až príliš rýchlo, no hlavu mu oprela o hruď. „Už si spokojný?“

Ohryzkával jej ušný lalôčik. „Nie som.“ Rukou začal putovať po jej tele. „Som vydesený.“

Jej smiech pohltil povzdych. „Dobre to skrývaš.“

„Mám na to svoje dôvody.“

Perami jej niekoľkokrát prešiel po krku a rukami si ju pritiahol bližšie.

Objímal ju nežne, no zároveň pevne. Akoby ju chcel nikdy pustiť.

Privinula sa k nemu a perami prešla po jeho uchu. Zachvel sa.

„Naznačuješ snáď, že som tým dôvodom ja?“

Zadíval sa jej do očí. „Možno.“

Díval sa na ňu príliš zblízka a príliš významne, aby nevznikla nijaká pochybnosť. Hovoril o nej. Niekoľkými jednoduchými slovami sa snažil jej existencii dodať nový zmysel. A ona netušila, čo by mala odpovedať. Tak urobila to, čo už mnohokrát predtým – vrhla sa vpred. Privrela viečka a pohltila jeho pery v bozku, akoby ním mohla povedať všetko, čo nedokázala vysloviť.

Súhlasne zamručal a rukami horúčkovito hľadal jej nahú pokožku.

Popritom sa jej naliehavo obtieral o rohy. Akoby zahliadla hviezdičky. Zastonala.

A práve ten moment si vybral kráľ na to, aby sa veľkolepo vrátil s časťou svojej knižnice.

To vôbec nemal svedomie? Nemienil im dopriať ani posledný poriadny bozk?

Kapitola 17. ¦ Kapitola 19.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 18.: