OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 19.

22.05.2020 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 803×

Kapitola 19.

Na tej situácii bolo niečo nesmierne zábavné, no pritom ani trošku nebola vtipná.

Kráľ sa prihrnul akoby ho poháňal najsilnejší vetrisko v celkom kráľovstve. Bľabotal čosi o tom, že je panovník a má svoje povinnosti, preto nemôže svoj čas tráviť tak, ako chcel. Čo v preklade znamenalo, že oni dvaja, zatvorení v jeho väzení, boli príliš nedôležití na to, aby im venoval svoju pozornosť. Nóirín tomu rozumela, ako dcéra vodkyne celého kmeňa si uvedomovala, že aj slová mali svoju moc a stačilo pozmeniť jediné slovo a celá veta by sa premenila na vyhrážku.

Čiže kráľ povýšil umenie voľby správnych slovíčok doslova na umenie.

Zároveň im tak dal najavo, že sa ich veľmi ľahko môže zbaviť, čo im prezradil jednoduchým konštatovaním o tom, ako veľmi dúfa, že mu budú vedieť pomôcť. Pretože v opačnom prípade nevie, čo by si s ich prítomnosťou počal. Nóirín mala chuť vysmiať sa mu do tváre, ale miesto toho len zatvorila oči, aby nimi mohla nepozorovane pretáčať. Čoskoro jej ostanú zaseknuté niekde v hlave, ale čo na tom, aj tak jej poriadne neslúžili a uši jej toho vždy vedeli prezradiť viac. Rovnako aj schopnosť vycítiť emócie.

Teraz vedela, že hoci kráľ sa snažil pôsobiť ako niekto posadnutý odpoveďami, jeho knihu doniesli sluhovia. Podľa toho, ako pri tom vzdychali, to muselo byť poriadne rozsiahle dielo. Čo jej potvrdil buchot, ktorý sa ozýval ešte niekoľko okamihov po tom, ako ju doslova zhodili na zem. Kráľ mal teda k dispozícii viac kópií, ktoré najskôr sám prepísal, keďže mu nezáležalo na tom, čo sa stane s týmto konkrétnym z väzkom.

Pousmiala sa jeho naivite. Nepoznala síce starých kronikárov osobne, ale z ostarých kníh sa dozvedela jedno – vždy skrývali viac tajomstiev a nie všetky boli viditeľné na prvý pohľad. Ale na čo zbytočne pomáhať kráľovi, ktorý im s úsmevom dychtivo ďakoval za ich ochotu, no zároveň ich prebodával svojim dobre ukrývaným hnevom. Nepáčilo sa mu, že im dvom musí pochlebovať. Toľko k úlohe zroneného muža ochotného urobiť čokoľvek, aby znova mohol objať svoju milovanú.

Nóirín sa teda len usmievala, hoci v duchu si predstavovala, ako ho sťahuje z kože. Prsty zatínala do stehien s takou vervou, až sa čudovala, že si pri tom nezlámala všetky kosti. Radšej ale nech je naveky neschopná poriadne sa hýbať, než keby mala teraz všetko pokaziť. Nešlo predsa len o jej život. Gawain by si mal gratulovať. Podarilo sa mu zabezpečiť si jej priazeň. Škoda, že mu o tom nikdy nepovie.

Mlčali aj dlho po tom, ako kráľ odišiel, pretože na neho čakali neodkladné vladárske povinnosti. Čím chcel povedať, že ich budú sledovať strážcovia a nech sa radšej o nič nepokúšajú, pretože im to aj tak nevyjde. Tak alebo onak sa dozvie to, čo chce vedieť. Nevyčítala to z jeho slov, na to bol až príliš skúpy. Stačilo pozorne sledovať jeho emócie. Tie boli o niečo úprimnejšie a takisto znepokojivejšie. Kráľ bol vlastne sadista a keď hovoril o tom, ako niekoho musí potrestať, premkla ho až zarážajúca túžba.

Čím skôr sa z tohto nečistého miesta dostanú von, tým lepšie pre ich zdravie.

„Aj sa pokúsime nájsť odpoveď na to, čo kráľ chce, alebo sa len na tú knihu budeme pozerať a dúfať pri tom, že sa naučí rozprávať a sama nám odpovie?“ podpichol ju po dlhšom tichu Gawain.

Zazubila sa naňho, ale pri tom pretáčala očami.

Čo nemal ako vedieť, lebo viečka mala tuho zavreté.

„Je tu dosť veľká tma,“ prezradila mu.

Začula šuchotanie. Gawain si pravdepodobne šúchal bradu.

Nakoniec luskol prstami. „Je tu tma, takže toho veľa nevidíš. Čítanie je teda na mne.“

Pomaly mu zatlieskala. „No vidíš, a to som ti nemusela ani napovedať.“ Obdarovala ho ďalším ukážkovým úsmevom a zároveň pohodila rukou niekam, kde mohla ležať kniha. „Alebo mi chceš naznačiť, že si nedával pozor, keď ostatných učili čítať a teraz si mi úplne na nič?“

„Akoby moji rodičia niečo podobné dopustili,“ zabrblala polohlasne a Nóirín nadobudla pocit, že tá poznámka nebola určená jej ušiam. O to lepšie, aspoň nemusí prejavovať súcit. Stále si totiž nebola úplne istá v tom, ako na to. Pochybovala, že by stačilo potľapkanie po hlave. Veď by tam ani nedočiahla.

Priestor na chvíľu vypĺňalo len šúchanie veľkého objektu po kamennej zemi. Povrch síce nebol nerovný, ale niekoľko výčnelkov, hoc aj malých, by sa určite našlo. Pretože jasne počula, ako sa zabárajú do starej koženej väzby. Na chvíľku mala pocit, akoby jej ostré pazúry začali škrabať vo vnútri hlavy, ale nakoniec prišlo vykúpenie v podobe blaženého ticha. To následne prerušilo očividne otáčanie ťažkých strán.

Šuchot sa neustále zintenzívňoval, keď Gawain stále rýchlejšie listoval v ozrutnom zväzku pred sebou. Popritom hmkal a vydával neurčité zvuky vlastné zamysleným učencom. Čo ju veľmi neohúrilo a čoskoro sa nielen mračila, ale dokonca sa začala ťahať za rohy, aby neurobila niečo neuvážené. Ako že by sa ho snažila napadnúť alebo mu nejako inak hryzením uškodiť. Pripomínala si, že Gawain je jej spojenec a v tento moment jediný, ktorého mala poruke. Bolo by veľmi nerozumné odohnať ho alebo si ho znepriateliť.

Lenže on jej to ani v najmenšom neuľahčoval.

Odkašlala si. „Aj mi prezradíš, čo si tam našiel? Alebo si to mám všetko zisťovať sama?“

„Čože?“ zaševelil a vzápätí sa sprudka nadýchol, akoby si konečne spomenul na to, že Nóirín nemala jeho výhody. „Ja... prepáč... len so...“ Niekoľkokrát si odkašlal, akoby si pre seba kradol krátke okamihy potrebné na upokojenie. „Len ma to zaujalo. O žiadnom z týchto rituálov som nikdy nepočul.“ Opäť začal otáčať stránkami. „Prekliatie nepriateľa. Zabitie nenarodeného dieťaťa. Nárokovanie si moci... Všetko to pôsobí ako naše rituály, ale nikto mi o nich nikdy nepovedal. Dokonca sa o nich nepíše ani v knihách, ktoré som predtým mal v rukách.“

Nóirín pokyvkala hlavou. „Keď nás učia používať mágiu, nehovoria nám o všetkom,“ prisvedčila, ale myšlienkami sa pozastavovala na niečím iným.

Všetky tie obrady mali niečo spoločné. Na jazyku cítila správnu odpoveď, doslova ju tam šteklila, ale napriek tomu odmietala opustiť jej hrdlo. Čo ju prinútilo niekoľkokrát si päsťou udrieť po kolene. To gesto predstavovalo jej život v skratke – vždy sa pokúsila o niečo veľkolepé, ale nakoniec skončila tak, že ubližovala sama sebe, lebo sa jej nedarilo. Fakt skvostné.

„Je tam aj rituál na oživenie mŕtveho?“

Zahmkal a rýchlo nalistoval žiadanú stranu. „Dokonca je označená zahnutým rohom.“ Ale vážne, vaše veličenstvo? To si nemohol byť už viac očividný? „Je tu opísaný celý rituál. Je pomerne jednoduchý. Musíš zvoliť dostatočne veľkú obeť. Čo závisí na tom, ako dlho je daná osoba mŕtva. Ale tiež je tu upozornenie – to, čo sa vráti späť, sa nemusí až tak veľmi podobať na toho mŕtveho.“

V ten moment sa Nóirín konečne poradilo vydolovať to slovo zo zadnej strany hrdla.

„Je to zakázaná mágia!“ vyhŕkla a bola taká spokojná sama so sebou, že jej náladu nemohol pokaziť ani Gawainov zmätok, ktorý ju práve udieral do tváre. „Preto nám o tom nikto nehovorí. Sú to zabudnuté rituály.“ Keď použila bežnejšie označenie toho, na čo sa práve díval, dúfala, že Gawain konečne pochopí. Ale očividne mu to nič nehovorilo. Povzdychla si. „Sú to obrady, ktoré svojou podstatou porušujú kolobeh mágie.“

Gawain však očividne nemienil oceniť jej dobrú pamäť.

Miesto toho na ňu hodili svoje pochybnosti i ostrý pohľad.

Rukou si pretrela tvár. Na čo sa vôbec snaží?

„Ak je to tak, prečo sú tie rituály všetky v mene bohyne?“

Niekoľkokrát potriasla hlavou. „A ktorej bohyne?“

„Spomína sa tu len Ceisteana.“ Nasledovalo šušťanie, akoby si svoje tvrdenie chcel overiť. Nóirín sa uškrnula, ale inak nepovedala nič. Nakoniec aj tak pokračoval bez vyzvania. „Ale veď aj v jej mene robíme rituály.“

Pošúchala si bradu. „Áno, ale len veľmi jednoduché a myslím, že najviac známy je obrad na získanie tajomstva, ktorý ak aj niekto vykonal, tak sa s tým príliš nechváli.“ Ona medzi tými zúfalcami bola tiež a to, čo sa dozvedela, bolo... prinajmenšom podivné. Lepšie je predstierať, že sa to nikdy nestalo. „Ceisteana je známa tým, že prosby dokáže pochopiť rôznymi spôsobmi.“

Na základe jeho pobavenia, ktoré ju práve hladilo po tvári, si to domyslel.

Ale rozhodol sa na to nepýtať a len plynule pokračoval v rozhovore.

„Tak prečo práve držím v rukách knihu, ktorá je zasvätená jej rituálom?“

„Pretože Ceisteana nie je len bohyňou tajomstiev, ale takisto je aj šíriteľkou temnoty.“ Ak by sa postavil a štuchol by do nej, bolo by to príjemnejšie ako jeho ostré prekvapenie. Správal sa, akoby ani nevyrástol v jaskyniach. „Vyvoláva v ľuďoch pochybnosti a rada ich pokúša. A tým presne tú tie rituály. Sú len pokušením pre zúfalých a zronených. Sú návodom na katastrofu s veľmi zlým koncom.“

Škoda, že tým slovám neverila aj predtým, keď sa pokúsila urobiť zo seba hlupáka.

Teda, ešte väčšieho než obyčajne.

„Čo by vysvetľovalo, prečo nás o tých rituáloch neučia.“

Prikývla. „Pretože ich podstatou je narušovanie kolobehu mágie. Ako aj napríklad oživenie mŕtveho. Je to akoby si prinútil svet, aby otočil plynutie času a ty si mohol nájsť niekoho, kto ti zomrel.“

Opäť niekoľkokrát zahmkal. Akoby sa začítal do niečoho v knihe. Vykrivila ústa. Pokojne sa jej mohol otvorene vysmiať do tváre a malo by to rovnaký účinok. V mysli si síce pripomínala, že on to takto asi nevníma, ale to ju netešilo o nič viac. Spoliehať sa na niečiu dobročinnosť – ako hlboko klesla. Teda, ešte viac než obyčajne.

Nútilo ju to zatínať päste aj sánku. V duchu premýšľala, ako by to mohla zmeniť.

Nádej videla v tom, ak by si zohnala nový pár očí.

Ale v prípade, že ich nezamýšľala ako dekoráciu svojej strohej jaskynky, naozaj netušila, na čo by jej vlastne boli dobré. Snáď ako zaujímavá návnada pre nejakú chrobač, ale tie malé lezúce potvory sa len sotvakedy dali použiť na poriadny rituál.

„Lenže nie je to veľmi dobrý návod,“ ozval sa napokon a jeho sklamanie chutilo príšerne horko. Mala chuť požiadať o vodu, aby sa tej štipľavosti zbavila. „Píše sa tu len, aby mág použil obvyklú formulku a vyslovil ju najmenej trikrát.“

Zachechtala sa. To si pokojne mohol na čelo napísať, že nikdy predtým nečítal knihu mágie.

Vyzeral by pri tom ako menší obmedzenec.

Povzdychla si. „Je to kniha určená tým, čo o mágii niečo vedia,“ prehovorila nakoniec a samu seba prekvapila tým, že znela úplne neutrálne. „To znamená, že my dvaja vieme, aké slová by sme mali vysloviť. Pretože nás to učili. Kráľ to však nevie. Čo znamená, že knihy, ktoré vlastní, sú určené pre tých, ktorí mágiu ovládajú, nie pre tých, čo sa to ešte len učia.“

Rovnako ako všetky knihy mágie. Ale to už si nechala pre seba.

„Takže preto tu tie knihy ostali. Pretože aj keď obsahujú mocné rituály, nie sú nebezpečné.“

Oveľa pravdepodobnejšie bolo, že ich niekto ukradol im pôvodným majiteľom.

Nemyslela si, že by ich dávni predkovia boli takí ľahkovážni.

„Čo ale neodpovedá na otázku, čo presne kráľ chce,“ zauvažovala nahlas.

V podstate to zamýšľala ako výzvu pre Gawaina, aby nejakým kreatívnym spôsobom použil to prázdno vo svojej hlave. Lenže to mohla pokojne zobrať kameň a hodiť ho niekam do neznáma s úmyslom zasiahnuť slnko. Pretože Gawain si nedomyslela, že prišla chvíľa zamyslieť sa. Miesto toho opäť začal listovať v knihe.

Zvesila hlavu a sprudka vydýchla. Bol totálne nepoužiteľný.

Aspoň vo všetkom mimo intímnych záležitostí. V tej oblasti mal isté nadanie.

Hlavu si o prela o stenu za sebou a rukami si šúchala tvár. Výnimočne nemala nutkanie začať sa škriabať alebo štípať, ale neprepadala kvôli tomu radosti. Išlo o maličkú prestávku dlhú ako hlboký nádych pred skokom do vody. Čoskoro to na ňu všetko doľahne a ak nebude mať presnú otázku pre strážkyňu minulosti Aniedè alebo ochrankyňu budúcnosti Màireach, nedopadne to dobre.

Gawain medzitým stále listoval. Tentoraz si dával záležať a robil to pomaly. Podľa toho usúdila, že kniha bola naozaj hrubá a musela byť aj podrobná. Ona osobne poznala len niekoľko zakázaných rituálov, ale ich predkovia boli asi oveľa kreatívnejší. Tým lepšie pre nich. Očividne ich schopnosť robiť zo seba obete precestovala celé generácie a dostala sa až k nej.

Akoby po nich nemohla zdediť pekný úsmev. To by asi očividne chcela priveľa.

„Prepáč, ale v knihe už nie je zahnutý žiadny ďalší roh.“

Neočakávala, že by niečo našiel, no aj tak zaškrípala zubami.

„Nijaké čarbanice, machule alebo iné poznámky?“

„Všetko je až podozrivo v dobrom stave. Čo znamená, že napriek tomu, ako knihu hodili na zem, s ňou doteraz niekto narábal veľmi opatrne.“

Kráľ by im určite nedal zväzok, ktorý sám prepísal. Bude ich vedome klamať a tváriť sa, že toto je jediná kniha, ktorú vlastní. Alebo aspoň jediná, v ktorej je jeho vytúžený rituál. Možno ju sám nepoužíval, ale niekto pred ním možno áno. Možno predkovia sa rozhodli niečo tam ukryť. Odmietala si len tak priznať, že ich pátranie po odpovediach bolo odsúdené na neúspech.

Natiahla preto ku Gawainovi ruky, ale ten sa očividne nedíval jej smerom.

Odkašlala si. „Myslím, že odpoveď nájdeme v tej knihe. Kráľ je dostatočne samoľúby na to, aby nám dal do ruky správnu odpoveď a veril pri tom, že ju nenájdeme.“

„Ja nič nevidím.“

Potriasla hlavou a oči, stále prikryté viečkami, vyvrátila do stropu.

„Tak ma nechaj, nech sa pozriem ja.“

Sprudka sa nadýchol a podľa všetkého chcel niečo povedať, určite narážku na fakt, že toho veľa nevidela, ale nakoniec len nahlas prehltol svoje ponosy a knihu jej podal. Prekvapila ju ťarcha na stehnách, ale nútila sa tváriť, že to bolo úplne bežné, Akoby každý deň čítala hrubé knihy a zo svojho tela robila stolček.

Začala listovať. Nakrčila nos, keď ju vyfackal smrad zatuchnutého pergamenu.

Necítila žiadnu starú krv ani iné byliny. Pod prstami len rokmi zhrubnutý pergamen a v mieste, kde niekto náhodou naniesol hrubšiu vrstvu atramentu, aj miernu nerovnosť. Nenarazila však na žiadne ryhy alebo prekvapivé znaky, ktoré by naznačovali, že je tá kniha niečím viac. Možno nakoniec bola naozaj len tým, na čo vyzerala – nudným spisom zakázaných rituálov. Nakrčila čelo a listovala rýchlejšie.

Odmietala si priznať, že by to mohlo byť zbytočné.

Stačilo sa len o niečo viac snažiť. Dokonca aj ona mala nejakú vytrvalosť a...

So zodvihnutým obočím sa vrátila na predchádzajúcu stranu a prešla po nej rukou.

Tak sa jej to nesnívalo.

„Táto stránka je úplne hladká.“

Netušila, či Gawain očakával nejakú jej reakciu alebo si len skrátka všimol jej prekvapenie.

Len sa k nej priblížil a ruku položil vedľa tej jej. Akoby sa potreboval uistiť, že to tak naozaj je.

Ohrnula pery, odhodlaná tváriť sa, že práve nespochybnil jej slová.

„A to je zle?“ vyzvedal, keď bola prechodne premožená urazenosťou.

„Znamená to, že ktokoľvek túto knihu vlastní, neustále sa vracia k tejto konkrétnej stránke.“

Niekoľkokrát zahmkal. „A aký rituál je tam zapísaný?“

„Čo keby si mi to povedal ty?“

Cítila, ako na ňu vyjavene hľadí. Kvôli nemu dokonca zodvihla viečka. V šere toho síce videla viac ako v priamom svetle, ale na čo sa zbytočne vysiľovať. Následne si Gawain potichu povzdychol, akoby si bol akurát vtedy spomenul, s kým sa to vlastne rozpráva. Mlčky k sebe naklonil vyhladenú stranu a na chvíľu stíchol. Neskôr začal prstom poklopkávať po knihe, čo ju nútilo zatínať zuby. Mala chuť vrhnúť sa naňho a dožadovať sa odpovedí, ale našťastie sa udržala.

Nemôže predsa pokojne čítať, ak ho niekto začne hrýzť.

„Je to opis toho, ako niekomu ukradnúť mágiu.“

Naklonila hlavu na stranu. „Ukradnúť mágiu? Netušila som, že je to možné.“

Zahmkal. „Vyzerá to byť náročné,“ skonštatoval a rukou prechádzal po stránke. Čo možno vysvetľovalo, prečo skončila taká hladká. „Potrebuješ niekoľko talizmanov z rôznych zdrojov a niekoho živého, komu tú moc ukradneš. No a potom krv, dostatočne veľkú obeť a...“ vybuchol náhlym smiechom, „... obvyklú formulku vyslovenú minimálne deväťkrát.“

Talizmany, obeť a niekto, kto má moc. Zdá sa, že predsa našli to, čo hľadali.

„Práve sme prišli na to, čo kráľ chce.“

„Chce niekomu ukradnúť moc?“ začudoval sa.

Mala chuť spýtať sa ho, či práve prečítal to, o čom aj hovoril.

„Všetko tomu nasvedčuje,“ vyhŕkla miesto toho. „Veď sme to sami videli. Snažili sa vyrobiť talizmany z tých zabitých zverov. Na nič iné by ich nemohli použiť. Neposilní to moc, ktorú nemajú. Dovolí to kráľovi niekomu ju ukradnúť.“

„Ale komu by ju kradol? Nám dvom?“

Pokrútila hlavou. „Musí mať niekoho pripraveného. Nespolieha by sa na náhodu.“

„Líadan?“

„Ak by kňažka tušila, čo kráľ na ňu chystá, radšej by sa zabila.“

Gawain sa na chvíľu odmlčal, akoby zvažoval všetko, čo doteraz odhalili.

„Takže niekoho, kto nevie nahliadať do budúcnosti a nevie, aký osud naňho čaká?“

Žeby predsa len používal hlavu aj ne niečo iné ako búšenie do steny?

„Neviem. Naozaj neviem,“ odvetila, ale možno to bol správny smer, ktorým by mali hľadať. „Netuším, kto by to mohol byť. Niečo mi ale...“ Odmlčala sa a snažila sa podrobne preskúmať to, čo predtým videla. Ešte keď boli u Líadan. Stále v ušiach počula ozvenu plaču... Potriasla hlavou. Nie, to je asi len predstava. „... ale našli sme odpoveď na predchádzajúcu otázku. Už vieme, čo kráľ chce. Otázkou je, prečo to robí a ako sa dozvedel, kde má hľadať jaskyne.“

„Dokázal by jaskyne vôbec nájsť? Ak nemá v tele mágiu, hranica mu nedovolí prejsť.“

„To je... veľmi správna pripomienka,“ vyhŕkla, náhle si uvedomujúc, že Gawain možno vždy nepôsobí úplne prítomne, ale všetko počuje a pamätá si to. „Takže má v moci niekoho, koho by dokázal prinútiť, aby ho tam zaviedol. Ale Líadan to nie je.“

Čím sa jej predpoklady končili. Ale aspoň sa mohla pozrieť do budúcnosti alebo minulosti.

Konečne mala dostatočne konkrétnu otázku, ktorá vyžadovala odpoveď.

Gawain tú svoju stále hľadal v knihe, hoci si začínala myslieť, že v nej listoval podvedome.

„Ale čo by z toho...“ Zrazu sa zarazil a vydal zo seba ťahavé mručanie.

Naklonila hlavu na stranu. „Znieš, akoby si niečo našiel?“

„Veď som aj našiel,“ prisvedčil a Nóirín sa k nemu podvedome nahla, akoby nechcela o nič prísť. „Táto kniha nie je len zoznamom rituálov, ktoré by radšej nikto nemal robiť. Je to aj kronika. Hoci podľa odlišného písma predpokladám, že to tam niekto dopísal dodatočne a nebolo to úplne podľa zámerov pôvodného pisateľa“

Naďalej mlčala, presvedčená, že jej prezradí viac.

Ale očividne sa k ničomu nemal. Tak sa natiahla a uštipla ho do ruky.

Čo ocenil tichým výkrikom bolesti, ale naďalej mlčal.

Zavrčala na neho. „Aj mi povieš, o čo ide, alebo sa nad tým len budeš rozplývať?“

Odkašlal si, akoby sa jej tým chcel ospravedlniť.

Vybral si na to naozaj nevhodný spôsob. A vraj ona nemala žiadne spoločenské schopnosti.

„Je to história,“ ozval sa napokon. „Je to o kmeňoch a o tom, ako a prečo odišli od ľudí. Je tu presný opis všetkých udalostí. O všetkom tom, o čom sa v kmeňoch nehovorí.“

Zarazilo ju to. Určite to nebude až také jednoduché. Líadan tvrdila, že o ich pravej minulosti sa nedozvie len tak niekto a navyše o nej potom nemôže hovoriť. To, čo Gawain našiel, musel napísať niektorý človek a to znamenalo, že ide o históriu z ich pohľadu. Takže tam budú chýbať tie kľúčové podrobnosti, ktoré ich predkovia chceli tak veľmi ochrániť.

V tomto bode však kráľ vedel oveľa viac, než priznával.

Napriek tomu sa však kňažky pýtal na minulosť.

„Ak je to tak, kráľ si to mohol prečítať,“ skonštatovala nahlas, pretože jej vlastné úvahy pripadali príliš šialené, keď ich rozoberala len v mysli. „Prečo sa potom pýtal Líadan na to, čo sa stalo? Veď vedel, prečo kmene utiekli do jaskýň.“

Doslova cítila, ako Gawain prikyvuje. Aj on si to uvedomil.

„Odpoveď asi nájdeme, keď si to prečítame.“

Pomaly zatlieskala a následne rukou pokynula smerom ku knihe.

„Výborne, sem s tým. Vždy som mala rada rozprávky na dobrú noc.“

Dúfala, že to nebude posledný príbeh, ktorý si v živote vypočuje.

Kapitola 18. ¦ Kapitola 20.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 19.: