OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 2.

24.01.2020 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 895×

Kapitola 2.

„Toto vám neprejde! Len počkajte, keď sa sem dostanú moji rodičia!“

Nóirín prevrátila očami. „Šetri dych. Aj tak ťa nikto nepočuje.“

Cítila, ako na ňu zazerá. Tiež vedela, že čoskoro po nej skočí, aj keď inak ako predtým.

Nezazlievala mu to. Za to, ako sa k nemu správali, bola zodpovedná predovšetkým ona.

Objavili ich pomerne rýchlo. Z toho, čo Nóirín pochopila z ich mrmlania, jej poprava sa mala stať zábavou na obrade spojenia Maeve a Hefina. Musela sa smiať tej predstave. Lenže nepočítali s tým, že ona si bude vedieť poradiť aj v ich neprítomnosti. Alebo že sa o to aspoň pokúsi, pričom spadne do vlastného plánu po hlave, čím odsúdi aj svojho potenciálneho záchrancu.

Siobhán sa navyše neštítila zabíjania ostatných a jeden významný syn? Akoby ju to mohlo zastaviť. Navyše sa ukázalo, že tam neboli princovi rodičia. Pretože keď sa strážam, ktoré ich vliekli chodbami, vyhrážal krutým osudom, len sa mu smiali. Hoci tí šialenci z kmeňa Sèalgair sa smiali akejkoľvek predstave násilia. Možno to nebolo nijako prepojené a princa si skutočne vážili.

Nóirín nedostala príležitosť na niečo z toho sa spýtať.

Musela dávať pozor, aby nezakopla a neodrela si ešte stále holý zadok. Tí obvinení z prečinov očividne nemali právo ani na osobnú úctu, a teda ju pokoje nechali pochodovať bez oblečenia. Hoci podľa trhania, ktoré sa jej teraz vynáralo z mysle, veľmi pochybovala, že jej šaty by boli použiteľné ako čo i len polovičná zástera. Na viac sa ale nedokázala sústrediť.

Tí, ktorí ju medzi sebou viedli ako chromú kozu vhodnú na obetovanie, sa uistili, že nič neuvidí. Pochodeň jej držali čo najbližšie pri hlave bez toho, aby ju skutočne popálili. Lenže ostrosť toho svetla v nej vyvolávala pocit, že akýkoľvek plameň by bol príjemnejší. Radšej nech ju upália, než by mala ešte chvíľu trpieť podobne ostrú bolesť vo svojej hlave.

Predpokladala, že to všetko preto, aby ju presvedčila, že sa nemá o nič pokúšať. Akoby sa na niečo zmohlo! Predpovedala predsa budúcnosť, neživila sa lovením a mučením ako v kmeni Sèalgair. Čo mohla asi tak urobiť? Pichnúť sa do prsta a spýtať sa Màireach na to, čo ich čaká a neminie, a potom ich vydesiť hroznou predpoveďou ich budúcnosti? Mágia posledného kmeňa Tàrlaidh nebola ani spolovice taká úžasná, ako si ostatní radi mysleli.

Nakoniec sa rozhodli, že prišli až do cieľa cesty, a predhodili ju ostatným ako kus zhnitého mäsa. Sila vynaložená na ten hod jej vyslúžila odreté kolená i dlahe, ale odmetala dať nahlas najavo svoju nespokojnosť. To jej spoločník sa neprestal vyhrážať hrozným osudom, ktorý na nich všetkých čaká, ak ho nenechajú odísť. Ak by sa vyhrážal, že na nich použije svoju mágiu, možno niektorí zo slabomyseľných by ho pustili, a jemu by sa podarilo zvyšku stráží nejako uniknúť.

Málokto by si uvedomil, že ak chce ovládnuť ich telá, musí obetovať dostatočne veľké zviera, a v tejto práchnivej jaskyni neostali už ani šváby. Lenže jej spoločník nepremýšľal ani toľko, čo bežne Nóirín. A tá najskôr vždy konala.

Pravdepodobne si vybrala nesprávneho nedobrovoľného spojenca.

„Princ Gawain,“ ozvala sa Siobhán a znela, akoby potláčala hnev, „keď sme ťa sem pozvali a povedali ti, aby si si túto návštevu užil, nemali sme na mysli, že máš zviezť budúcu družku môjho syna.“

Nóirín si nad matkinou nesmiernou drzosťou odfrkla.

Ale bol to princ, ktorý sa ujal slova. „Zviesť budúcu družku tvojho syna? Veď bola zavretá ako posledný zlodej!“ Počula, ako sa niekoľkokrát nadýchol. Asi sa snažil upokojiť. Poznala ten pocit. Siobhán dokázala rozčúliť aj trpezlivejších, ako oni dvaja. „Okrem toho, ona sa vrhla na mňa, nie naopak.“

„Znesvätil si jej nevinnosť a obral môjho syna o to, čo malo patriť len jemu!“

Pri tých slovách sa Nóirín otriasla. „Ale prosím ťa, nebuď dramatická. Obe vieme, že si ma maximálne plánovala obetovať ako talizman pre šťastný zväzok mojich súrodencov. Keď už o nich hovoríme, kde sú? Alebo sa Maeve prezlieka zo šiat, aby si nikto nevšimol, že mala nastúpiť na moje miesto?“

Mohla sa rozhodnúť pre niekoľko iných alternatív.

Pokojne sa mohla poškrabať a krv z toho využiť na rituál, vďaka ktorému by ostatným ukázala, čo sa skutočne stalo v minulosti. Ako jedna z mála v tejto miestnosti na to mala v žilách dostatočne mocnú mágiu. Práve preto sa mala stať Hefinovou družkou ona a nie Maeve.

Lenže ona miesto toho plytvá dychom na zbytočné provokovanie Siobhán.

Strata panenstva ju očividne obrala aj o zvyšky zdravého rozumu.

„Si rozkošná v tom, ako sa snažíš ospravedlniť svoje konanie,“ ozvala sa Maeve pokojne.

Akoby práve bola na príjemnej prechádzke.

Nóirín ešte stále nič nevidela, takže netušila, čo mala sestra oblečené, ale na tom sotva záležalo. Určite bola v čo najlepšom stave, aby ju nikto nepodozrieval, že čoskoro mala absolvovať obrad spojenia. Okrem toho nálada v miestnosti nebola práve priateľská. Necítila žiadnu zvedavosť. Len zmätok a hlavne hnev. Čo pokojne mohla byť zúrivosť jej kráľovského spoločníka.

„Tak ja som rozkošná,“ vypľula Nóirín, „zvláštne, že to hovoríš práve ty. Kde máš svojho nového druha? Alebo ti toto všetko prekazilo plány a obrad sa ešte nekonal? Prepáč, nikdy som ti nechcela prekaziť plány zahrňujúce moju vraždu.“

„Ticho!“ zavrešťala Siobhán a jej hlas sa odrazil a niekoľkokrát sa vrátil, aby Nóirín udrel do tváre. „Čokoľvek teraz povieš, budú to klamstvá, len aby si si zachránila život. Ale nemusíte ťa počúvať. Jasne vidíme krv na tvojich stehnách.“

„Páni, ty niečo vidíš? Zázraky sa dejú,“ zasyčala na ňu, ale nanešťastie ju všetci ignorovali.

„Za to, že si pošpinila dobré meno tohto kmeňa, budeš potrestaná. Rovnako aj ten, ktorý si dovolil siahnuť na to, čo malo patri len môjmu synovi. A teraz ich odveďte!“

Ak si myslela, že vhodenie do jaskyne bolo drsné, nebolo to nič v porovnaní s tým, ako prudko ju vytiahli na nohy. Dokonca ju ťahali za rohy, akoby ju potrebovali ešte viac ponížiť. Lenže niekde v strede procesu to vzdali, takže Nóirín vytiahli len tak vysoko, aby sa jej kolená šúchali tesne nad kamennou zemou. Narazila však do úplne všetkých výbežkov, čo ju nútilo škrípať zubami. Opäť sa však nedokázala sústrediť dostatočne na to, aby použila mágiu. Prosiť bohov o radu síce bolo zbytočné, ale možno by sa niektorý z nich obetoval a zabil ju. Aj keď len kvôli tomu, aby ju konečne umlčal.

Lenže Nóirín sa nedokázala sústrediť. Takže sa len nechala odvliecť do o niečo lepšie zabezpečenej cely ako predtým. Medzitým sa snažila nevšímať Gawainove vyhrážky, že toto im neprejde a jeho rodičia to nenechajú len tak, pretože nikto z nich nemá právo popraviť následníka trónu. Nóirín nevedela, či sa jej chcelo viac smiať z jeho predpokladu, že sa považuje za následníka čohokoľvek, alebo prázdnym vyhrážkam o hneve jeho rodičov.

Keby sa Siobhán obávala hnevu jeho príbuzných, tvárila by sa, že sa nič nestalo.

No prečo by sa mala, keď jej Gawain výborne nahrával do plánu. Pokojne ich oboch zabije a keď sa niekto bude pýtať, vinu zvalí na Nóirín a zdrveným rodičom drahého Gawaina vysvetlí, ako sa jej dcéra zbláznila a pošpinila Gawaina svojim hrozne vypočítavým plánom. Siobhán sa to podarí tak skvelo zohrať, že sa Gawainovi rodičia ešte Siobhán ospravedlnia, že pochybovali o správnosti jej rozsudku.

A bude to jej rozsudok, hoci sa na ňom budú podieľať viacerí.

Siobhán sa tvárila ako zhovievavý vodca, no bola dosť prešibaná na to, aby sa do rady, zodpovednej za hlasovanie o jej návrhoch, dostali čo najviac ovplyvniteľní jedinci. Vo výsledku rozhodnú presne tak, ako si ona bude želať, no pritom sa ešte navzájom budú potľapkávať po pleciach, ako Siobhán šikovne prešli cez rozum. Otázne už len bolo, čo presne si bude želať.

S povzdychom si povedala, že by nebolo na škodu otestovať svoje schopnosti.

Vlastná zaschnutá krv napokon poslúžila celkom obstojne. Nie všade bola totiž zaschnutá, stačilo si vybrať to správne miesto. Ak to jej spoločníka nejako pohoršovalo, nedal to najavo. Nóirín sa snažila nevenovať mu pozornosť. Miesto toho odriekala tie správne slová, pre správnosť radšej deväťkrát, aby si bola istá.

To, čo jej odhalili schopnosti, sa jej však ani v najmenšom nepozdávalo.

Hoci dávalo zmysel, že sa Siobhán rozhodne pre niečo podobné.

Aj keď tým nesmierne riskovala.

Otočila sa k svojmu hlučnému spoločníkovi. Čoskoro ju z toho jeho prechádzania rozbolí hlava.

„Vzdaj to, aj tak sa odtiaľto nedostaneš,“ poradila mu. Toto boli prvotriedne cely, z nich sa nedostanú šikovnosťou alebo náhodou. Niekto ich bude musieť pustiť. „Tieto mreže sú spevnené mágiou a predpokladám, že neďaleko bude hneď niekoľko strážcov, a ďalší sú na ceste. Odtiaľto sa nedostaneme.“

Počula, ako okolo nej pochoduje.

Netušila, čo od neho očakávať, takže sa pripravila aj na prípadný útok.

„Mala by si sa aspoň snažiť!“ vrčal na ňu. „Aj tak je to všetko tvoja vina!“

Rozhodila rukami, hoci uznávala, že v určitom ohľade sa vlastne nemýli.

„Tak prepáč, že som sa snažila utiecť smrti, ktorú pre mňa plánovala moja matka.“

„Smrti?“ odfrkol si a následne sa zasmial. Bol to hrozivý zvuk. „Jasné, mala si život spojiť so svojím bratom, ale to je sotva osud prirovnateľný ku smrti.“

Predpokladala, že tak nejako to vyzeralo. Áno, nebola nadšená predstavou, že zvyšok svojho tmavého a tak trochu biedneho života strávi po boku svojho brata. Netajila sa tým, že podobnú myšlienku považuje za zastaranú a hlasno voči nej protestovala. No nikdy by sa nevrhla na iného muža len preto, aby sa svojho osudu zbavila. Hoci to, čo mu vlastne v tom sklade urobila, sa od toho veľmi nelíšilo.

Tak si len povzdychla a pokračovala vo vysvetľovaní:

„Lenže ja som neklamala. Siobhán ma naozaj chcela obetovať ako talizman na obrade mojich súrodencov.“

„Družkou si mala byť ty,“ trval tvrdohlavo na svojom.

Odfrkla si. „Na poslednú chvíľu sa rozhodli zmeniť program a hosťom nič nepovedať.“

„Nevidel som, že by sa nejakí miestni búrili.“

Povedal to s takým opovrhnutím, že mala chuť niečo po ňom hodiť. A aj by to urobila, tma by ju sotva mohla zastaviť, ale nič nemala po ruke. Teda ak jeho smerom nechcela vrhnúť celé svoje biedne ja, ale s jej šťastím by to zase pochopil úplne inak. Tak len ohrnula pery a vycerila zuby, aby mu dala najavo, že jeho osobný názor je mu teraz úplne ne nič.

Vedela, že ostatné kmene na nich niekedy nazerajú zvrchu, ale keď im tieklo na hlavy, aj tak sa vypravili za nimi. Pretože len kmeň Tàrlaidh vedel predpovedať budúcnosť. Vtedy sa im dokonca vedeli aj klaňať, ale inokedy o nich hovorili ako o tých zaostalých, tých hlúpych a zbytočných zveroch žijúcich v temnote. Akoby ostatných urážala ich slepota. Pritom nikto z nich to nikdy nevnímal ako obmedzenie.

Ruky zaťala do pästí a niekoľkokrát si nimi udrela do stehien.

„Pretože Siobhán vie veľmi dobre udržiavať poriadok.“

„Pri tebe asi zlyhala,“ fľochol jej rovno do tváre.

Teda skôr do temena. Vo svojom pochode sa dostal až zarážajúco blízko k Nóirín.

Teraz ho mala za chrbtom. Plánuje ju snáď zaškrtiť, jej telo obetovať a získanou mágiou ovládnuť niektorého strážcu, aby ho odtiaľto vyviedol? Aj to je spôsob, ako si zaistiť voľnosť. Nóirín by mu to dokonca ani nevyčítala a pravdepodobne by v podobe ducha chodila strašiť len Siobhán a Maeve.

„Zlyhala aj pri všeličom inom,“ pokračovala v rozhovore miesto toho, aby sa zaoberala šialenými predstavami. „Napríklad aj pri ochrane svojich detí. Som si sitá, že ako milujúca matka by nemala svoje deti obetovávať, aby zahladila stopy, ale kto vie, možno to tam hore u vás funguje podobne.“

„Zahladzuje stopy? O čom to hovoríš?!“

Usmiala sa. Žeby si konečne získala jeho pozornosť?

„Siobhán ma chcela zabiť, pretože...“ zaváhala, ale hneď pokračovala, „som možno niečo videla.“

„Niečo videla? Ako čo? Šťastnú budúcnosť?“ vysmieval sa jej. „A tá ťa tak vydesila, že si sa rozhodla spáchať samovraždu a mňa stiahnuť so sebou, aby si sa mala čím zabávať?“

Dotknutá jeho absolútnym nedostatkom fantázie vybafla:

„Videla som sa kráčať v slnečných lúčoch.“

Pri čom si za to hneď vzápätí vynadala. Čo ak zareaguje podobne ako Siobhán?

Aj keď, možno bude lepšie, ak ju naozaj zabije on. Aspoň by sa mohla ostatným vysmiať.

„To je hlúposť,“ oponoval jej okamžite a nepôsobil, že by sa na ňu chcel vrhnúť. Ak niečo, tak sa jej zazdalo, akoby jeho hlas až tak veľmi nepretekal zúrivosťou ako predtým. „Všetci sú viazaní prísahou. Ak sa niekto taký objaví, majú ho okamžite priviesť k mojim rodičom.“

Pohodila plecom. „Siobhán sa rozhodla, že to nebude rešpektovať a miesto toho pripravovala popravu.“

„A mňa si chcela požiadať o pomoc?“ uisťoval sa a divne pri tom preťahoval jednotlivé slabiky.

Prehltla. „Hej, nie je moja chyba, že si sa tam dole objavil. Čo si tam vlastne robil?“

„Niekto z tvojho šialeného kmeňa ma tam poslal.“

Niekto z jej šialeného kmeňa ho... „Niekto ťa poslal?“ dokončila už nahlas.

„Asi videl, čo sa stane a myslel si, že je to vtipné.“

Rozhodila rukami. „Čo presne ti povedal?“

„Záleží na tom?!“ zrúkol netrpezlivo.

Vyskočila na nohy. „Áno, záleží! Možno by nám mohol ten dotyčný pomôcť!“

Pristúpil k nej. Ak by boli rovnako vysokí, dotýkali by sa nosmi. Ale neboli.

Takže mala možnosť zblízka pocítiť jeho chlpatú hruď.

Ani jeho teda neobliekli. Čo bola zvláštne znepokojujúca myšlienka.

„Tak si sa ma na to mala spýtať predtým,“ rozohnil sa ešte viac a odskočil od nej. Dostala neskonalú chuť pohrýzť ho. Akoby boli malé deti a on práve zabil jej obľúbeného švába. „Mala si mi vysvetliť, čo sa stalo a požiadať o pomoc a ja by som ti ju vďačne poskytol! Lenže ty si sa na mňa musela vrhnúť!“

Nedotklo sa jej ani tak to, že jej to vyčítal, skôr to, akým tónom to robil.

Akoby práve našiel to najnechutnejšie, čo sa dalo, a ono to po ňom začalo loziť.

„No dovoľ? To ty si sa vrhol na mňa!“

„Ty si ma začala bozkávať!“

„Tak si ma mohol odtlačiť!“

Na kratučký okamih zaváhal, akoby potreboval lapiť dych.

„Ty si bola naozaj panna! Čo myslíš, že sa stane, keď sa takto vrhneš na chlapa?“

„Že slušný chlap by ma odtlačil a spýtal sa, čo sa deje!“

„Tak ja potom asi nie som slušný!“

„Očividne,“ zachechtala sa.

Vedela si predstaviť, ako si práve rukou šúcha tvár.

„Stačilo, ak by si skrátka povedala, že...“ niekoľkokrát sa nadýchol, „ale to je už jedno...“

Šuchot naznačoval, že sa opäť vzdialil. Netušila, prečo musel tak veľmi pochodovať, ale nemienila ho zastaviť. Miesto toho sa posadila. Nebola jej zima a necítila sa nepríjemne. Až do momentu, kým nezacítila ostrú bolesť v hlave. Ktokoľvek, dokonca aj tí nenadaní mágiou, vedia vycítiť ostré a vyčítavé pohľady. Ona okrem toho vedela, že si predstavuje rôzne spôsoby, akými by ju mohol zabiť. Svedčali o tom ruky založené na hrudi. To jediné z neho videla ako-tak jasne. Možno ak by mu videla to tváre, uvedomila by si, že v skutočnosti len premýšľa.

Zaškrípala zubami, pričom si nechtami pošúchala predlaktie.

Nedlží mu veľkorysosť, preto sa nemusí snažiť ospravedlniť jeho správanie.

„Vieš, možno som takmer slepá, ale cítim, ako ma vraždíš pohľadom.“

„Škoda, že to nefunguje,“ zašomral, čím len potvrdil, že jej predpoklad bol správny.

„Šetri si sily,“ navrhla mu miesto úplne zbytočného plánovania vraždy, ktorú podľa všetkého nemal v pláne vykonať. „Čoskoro aj tak budeme mŕtvi. Ale som si istá, že ak sa na Beathu pekne usmeješ, dovolí ti môjho ducha v zásvetí trochu ponaháňať. Alebo si to predstav! Možno ti dovolí ma mučiť!“

Vedome mu zamlčala ich osud. Ne čo ho zbytočne ešte viac dráždiť.

Z chodby vedúcej k dverám cely sa ozvalo pomalé tlieskanie.

Nóirín už predtým započula ozvenu niečieho príchodu, ale v zápale hádky tomu nevenovala pozornosť. Možno mala. Pretože v smiechu, ktorý sa ozval vzápätí, jasne spoznala svoju sestru. Znova sa sama seba pýtala, prečo sa vlastne snažila získať jej pozornosť, či nebodaj náklonnosť. Maeve sa starala predovšetkým o seba. O jej konaní a úmysloch jasne svedčala strana mreže, na ktorej stála.

„Màthair nech vás prekľaje, vy si ten trest naozaj zaslúžite, čo?“ podpichla ich.

Nóirín pretočila očami. „Netvár sa ako svätuškárka, Maeve, vieš, že sme nevinní.“

„Krv na tvojich stehnách hovorí o niečom inom.“

Rozhodila rukami. „No tak nie som panna. Aká tragédia. Akoby som bola prvá!“

„To nie si, to je pravda.“

„Určite to teda nie je skutok potrestateľný smrťou.“

Maeve sa zasmiala, akoby v živote nepočula nič zábavnejšie. „Si dosť zábavná, sestrička, vždy si bola, ale toto sú asi najzábavnejšie slová, aké si kedy vypustila z úst.“

„Som rada, že ťa predstava mojej smrti teší.“

Nóirín ju vyslovene provokovala. Už zistila, aký osud na nich čaká, ale za predpokladu, že Gawain nevie čítať myšlienky, čo rozhodne ani nevie, by si zaslúžil takisto sa dozvedieť pravdu. Niečo jej pritom našepkávalo, že od nej by zhrnutie rozsudku najskôr neprijal. Pravdepodobne by ju ešte obvinil z klamstva. Jasne z neho cítila nedôveru a istú nevraživosť. Bodali ju ako náhodné slnečné lúče.

Trpieť empatiou, ako vedľajší účinok používania vlastnej mágie, sa jej zdalo obzvlášť kruté.

„Och, som si istá, že skôr či neskôr zomrieš,“ vysmievala sa jej práve Maeve. „Vy obaja. Možno sa navzájom pozabíjate, ktovie. Màthair vie, že by si si to za slúžila za to, čo si vyviedla tu nevinnému Gawainovi.“

„Čo ste urobili,“ pretískala pomedzi zuby. Tieto jej posmešky ju nudili.

„My? My nič. Len sme ostatným naznačili, že by bolo možno dobré uvažovať o... alternatívnom treste.“ V ten moment Nóirín prekvapila maximálne úprimnosť sestriných slov.

Lenže Gawainovi došla trpezlivosť.

„Čo ste urobili?!“ vyblafol.

„Ostatní o vás rozhodli. Nepopravia vás. Miesto toho vás vyženú.“

Počula ten uštipačný úsmev v sestriných slovách.

Čiže oficiálny rozsudok bol len pre upokojenie ostatných.

V skutočnosti na nich chystali niečo iné. 

Kapitola 1. ¦ Kapitola 3. 

 Ešte raz ďakujem za podporu Denise a Mayi666 vyjadrenú v komentároch. 

Dúfam, že sa vám príbeh bude páčiť aj naďalej. 

Lili 

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 2.: