OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 21.

05.06.2020 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 858×

Kapitola 21.

Nikto jej nedal na výber. Vlastne sa ani nesnažili tváriť, že jej veľkoryso dopriali dostatočne dlhý čas, aby si všetko mohla premyslieť. Keď nakoniec prišla tá kľúčová chvíľa, boli jej činy rovnako súrené ako čokoľvek iné. Kráľovi vojaci ju štuchali svojimi zbraňami a keď na nich len vrčala, rozhodli sa začať štuchať do Gawaina. Omnoho silnejšie a hoci on potláčal výkriky, jeho bolesť bola ako poryv nepríjemne studeného vetra. Ak by ju nedržali, teraz by pri ňom kľačala ako obetavá družka a snažila sa mu pomôcť.

Obraz toho, ako sa zvíja na zemi jej naveky ostane vypálený v mysli.

Výborne, akoby potrebovala niečo ďalšie, kvôli čomu si nadávať.

Povzdychla si a pokrútila hlavou. Lenže ani to najvytrvalejšie štípanie ju nedokázala prebudiť. Toto všetko bola skutočnosť a ona už nemá kam utiecť. Náhle zatúžila láskyplne zovrieť kráľove hrdlo, ale nech sa mykala akokoľvek chcela, dosiahla tým akurát tak to, že Gawain mal na tele ešte viac modrín. Zbabelci! Akoby museli ubližovať niekomu inému len preto, že mohli – a len preto, aby jej pripomenuli, že jej rozhodnutie patrí im.

Keby len tušili, že sa nemusia ani namáhať...

Pod kožou jej iskrila mágia. Nemohla to nutkanie poškrabať a ani ho vytiahnuť cez rohy. Mohla ho len nasledovať. Posledný pohľad venovala Gawainovi. Zachvela sa. Stačil jediný pohľad na krv stekajúcu po jeho známej tvári a už nepotrebovala viac času. Očami ho pobádala, aby sa na ňu pozrel, ale rovnako efektívne mohla práve tancovať, aby privolala dážď. Keby on urobil to, o čo ho požiadala.

Ten neskutočne tvrdohlavý chlap! S tým svojím lahodne rozkošným úsmevom...

Zhlboka sa nadýchla a zavrela oči predtým, čo sa rozhodla urobiť. Nemohla mu to vysvetliť, ale tiež vedela, že on si to domyslí. Bol príliš všímavý na to, aby to nepochopil. Takto ho aspoň nebude musieť prosiť o prepáčenie a neskôr jej to aj tak bude úplne ukradnuté. Hoci náhle bodnutie viny jej napovedalo, že nebola ani spolovice taká bezohľadná, ako si myslela.

Prekliaty Gawain. Kvôli nemu už ani nemohla predstierať, že je ignorant.

Vybrala si konkrétne spomienky. Vedela, že ich bude potrebovať hneď niekoľko. Vlastne všetky. Podobný rituál nikdy nevykonala a s tými, čo sa oň pokúsili, sa nepoznala. Možno sa mala Líadan spýtať, aby jej to vysvetlila. Ale na podobné myšlienky bolo neskoro. Len sa sústredila a dúfala, že to bude stačiť. Pričom až na konci sa znížila k tomu, že Aniedè vyslovene prosila, aby konečne poslúchla jej volanie. Chcela len, aby nemusela počúvať Gawainov rozzúrený krik. Z bolesti v jeho hlase jej po chrbte prechádzal mráz.

Za toto kráľa zabije. Nielen kvôli tomu, že bola nútená niekomu ubližovať.

Ale preto, že ju prinútil porušiť sľub, ktorý kedysi sama seba dala.

Za to všetko ho rozseká na malé kúsky a tie ešte aj utopí. A celý čas sa bude smiať.

Rozpoltená medzi minulosťou a súčasnosťou cítila, ako jej telo ochablo. Hoci jej myseľ bola čulejšia ako kedykoľvek predtým. Vnímala, ako niekto rozdáva príkazy a niekto namieta, aby jej dali pokoji. Ach, sladký Gawain, ešte aj na konci cesty ju bude ochraňovať, hoci vie, čo sa rozhodla urobiť. Potriasla hlavou nad jeho neotrasiteľnou a hlavne naivnou dobrosrdečnosťou. Miesto toho sa poobzerala.

Vtedy naplno prijala víziu minulosti, ktorá ju pohltila. Nebolo viac cesty späť.

Už nebola v paláci. Skôr na mieste, ktoré pripomínalo nejakú... chatrč. Vedela len, že sa díva cez oči niekoho konkrétneho, koho meno nepoznal. Okolo nej postávalo hneď niekoľko postáv. Jeden z nich bol kráľ. V ruke zvieral kopiju a jeho oblečenie pripomínalo to, čo na sebe nosili kmene. Viac ako to ju však prekvapil výzor dávnych predkov – nemali dlhé uši a rohy, ich oči neboli otupené životom v tieňoch. Len hlavu jedného z nich zdobili ukradnuté parohy nejakého lesného zvera. Ale všetci sa svorne opierali o pokrivené drevené palice, ktoré až pôsobili, akoby si pamätali zrodenie celého sveta.

Okrem toho si uvedomovala len to, že nech sa dívala cez oči kohokoľvek, bola to žena.

Ten sa parohami sa poklonil a ostatní nasledovali jeho príklad.

„Vitaj v sídle rady druidov, môj pane.“ Rady druidov? Tak ich kedysi volali? Druidi? „Privádza ťa sem niečo konkrétne?“

Precítila pobavenie tej, ktorej pohľad práve zdieľala.

Pripadalo jej vtipné, že ich vodca núti panovníka, aby sa pred ním plazil?

Kráľ zodvihol hlavu a pevnejšie zovrel kopiju. „Požiadal som vás o radu a očakávam, že mi dáte jednoznačnú odpoveď.“

„Otázka podozrivo výhodnej ponuky susedného kráľa,“ nadhodil ten s parohami. Nóirín usúdila, že to musel byť nejaký vodca. Ten, čo hovoril a takisto ten, koho všetci počúvali. Jeho potomkovia prežívali v kmeni Ànradh. „A hovorím ti to, čo som ti povedal aj predtým – tá ponuka je jed, ktorá pomaly otrávi nielen tvojich poddaných, ale aj zem, v ktorej žijú. Preto ti radím, pán môj, vyžeň toho posla a viac mu nedovoľ sa sem vrátiť.“

„To sú len táraniny!“ zvolal hromovým hlasom kráľ. Nikto sa ho však nezľakol. „Prikázal som ti nazrieť do budúcnosti. Ak mi o nej nechceš povedať, nájdem si niekoho iného, kto to urobí.“

Nóirín rozlučovalo, aká obmedzená sa cítila. Nemohla sa pozrieť inam, len tam, kam sa dívala žena, v ktorej tele sa nejako ocitla. Mohla vnímať len to, čo cítila ona, rovnako aj všetko ostatné, čo sa jej nejako týkalo. Ostala jej len schopnosť vycítiť emócie. Tá jej práve našepkávala, že panovník je rozzúrený. Fakt skvelé. Akoby to práve nevidela v tom, ako sa mu chvela ruka a tvár mu každým okamihom viac červenela.

„Chcel si poznať osud svojej krajiny, tak počúvaj, ako znie,“ prehovoril vodca druidov a Nóirín bola prekvapená, že sa kráľovi nevysmieval. Jej predkovia očividne neboli malicherní. Ona by sa aspoň snažila znieť blahosklonne. „Tvoj sused ti ponúka dar a tvári sa, že môže zachrániť teba i tvojich ľudí. Ale v skutočnosti je to jed. Smrtiaca hrozba, ktorá z tvojich ľudí urobí otrokov a z tvojho kráľovstva pustinu, v ktorej sa mágia stane niečím z rozprávky.“

„Čiže sa bojíš, aby si ty a tvoji prisluhovači neprišli o moc,“ vysmial sa mu kráľ.

Parohatý sa zasmial. „Možno si to nevieš predstaviť, môj pane, ale my druidi nepotrebujeme na prežitie ani kráľovstvo a ani priazeň kráľa. Stačí nám les a tých je v okolí veľa.“

Kráľ sa zachmúril a očami prechádzal po všetkých zúčastnených.

Nóirín vedela, že ich tam bolo deväť. Pretože to číslo bolo dôležité.

„Hovoríš, že železo zabije mágiu v tejto krajine. Toho sa teda obávaš, druid.“ Posledné slovo vypľul, akoby to bola najhoršia nadávka. Vodca druidov na to reagoval len zodvihnutým obočím. „Nechceš sa deliť o svoju mágiu s ostatnými, a tak radšej dopustíš, aby ľudia tejto krajiny trpeli a zomierali v blížiacej sa vojne.“

„Vo vojne, ktorá nikdy nepríde.“ Dokonca ani teraz, keď krásnou no zároveň nebezpečne vyzerajúcou palicou búchal o zem, nepôsobil blahosklonne. Nikoho nepoúčal. „Severný sused ti ponúkol zbrane, železo a strelný prach. Žiada za to len plodiny z tvojich polí, aby mohol nakŕmiť svoj ľud. A ty vďaka zbraniam budeš môcť poraziť južného suseda, ktorý sa ťa chystá napadnúť. Znovu ti však hovorím, že na juhu žijú len rybári a jediné, čím by na teba mohli zaútočiť, sú staré ryby.“

Túto časť poznala. Hoci ktokoľvek písal do hrubej knihy mágie, zabudol na niekoľko detailov. Ale to ju vlastne ani neprekvapovalo. História vyzerala vždy tak, ako si ju pamätali tí, čo ju prežili. Alebo aj tak, ako nechceli, aby nakoniec vyzerala. Tak sa niekto rozhodol napísať, že druidi svojmu kráľovi odmietli pomôcť a jednoducho utiekli.

Zabudli však na všetko, čo tomu možnému úteku predchádzalo.

„Severania majú dôkazy o tom, že južania zhromažďujú armádu a chystajú sa nás napadnúť!“

Parohatý prikývol, avšak nepôsobil ako niekto, kto by sa práve dozvedel niečo nečakané.

Nóirín sa sama seba pýtala, akej mágii vlastne druidi rozkazovali.

Líšila sa od toho, čo poznali kmene dnes? Toľko otázok, a tak málo priestoru na ich vyslovenie.

„Ak máš tie dôkazy v rukách, prečo si prišiel požiadať o radu nás?“

Druidi sa ale očividne nenechali tak ľahko zastrašiť.

Nóirín sa usmiala.

„Pretože to vyžadujú moji poddaní!“ Tentoraz o zem udrel kráľ svojou kopijou. Ruka sa mu chvela, avšak nie strachom. Nepáčilo sa mu, že sem musel prísť. Pravdepodobne to ani neplánoval a okolnosti ho k tomu donútili. Alebo fakt, že sa mu začali búriť ľudia. „Pretože ste ich presvedčili, že len vy dokážete ochrániť kráľovstvo.“

Parohatý prikývol a pokynul palicou. „Vždy sme chránil túto zem a ľudí, ktorí v nej žili. Nečakaj, že ťa podporíme v kroku, ktorý tvojim ľuďom prinesie len trápenie a otroctvo.“

Kráľ urobil dva kroky k druidom. Vtedy zareagovali aj zvyšní ôsmi a priblížil sa k svojmu vodcovi. Čo prinútilo osamoteného panovníka naprázdno prehltnúť. Nóirín sa zachechtala. Tento okamih si veľmi vďačne zapamätá. Pretože jasne vypovedal o tom, že ich predkovia mali v rukách inú moc, ako len mágiu.

„Hovoríš o otroctve a pritom zabúdaš na to najdôležitejšie,“ zachrčal kráľ a kýval s kopijou. Akoby uvažoval, kde by ju mohol zapichnúť. Alebo skôr do koho. „Veď si to sám povedal. Železo zabíja mágiu! V tomto spore ide len o teba a tvoju silu, nie o blahobyt môjho ľudu.“

Parohatý naklonil hlavu. „Zvláštne, vždy som si myslel, že aj druidi patria k tvojmu ľudu.“

„Ste len šarlatáni a príživníci, ktorí toto kráľovstvo len neustále strašia!“

„Hľadáme odpovede na otázky, ktoré sa ty bojíš položiť.“

„Dávate mi odpovede, ktoré najviac pomáhajú práve vám.“

„Ak by to tak bolo, nepovedali by sme ti o hrozbe, ktorá sa skrýva v ponuke severanov. Ty vidíš posilnenie svojej armády. My hovoríme, že žiadnu nepotrebuješ. Ty hovoríš o prekvitajúcom obchode. My vidíme ľudí živoriacich na vyčerpaných poliach. Ženieš svoj ľud do biedy a odmietaš to vidieť.“

„Odmietam vidieť slabošstvo vydesených starcov, ktorí zazreli vlastný pád a rozhodli sa proti tomu bojovať! Pretože to svet videli – že ja a ani moji potomkovia vás už nikdy nebudeme potrebovať!“

Vedela, že musel prebehnúť nejaký tichý rozhovor. Alebo možno niekto z druidov urobil tajné znamenie. Ona mohla sledovať len následok. Všetci druidi, okrem ich vodcu, sa ako jeden muž otočili a vybrali sa do lesa. Nóirín tak stále počula každé slovo, ale už nemohla vidieť výraz v tvári ani jedného zo zúčastnených.

„Buď ako buď, mladý kráľ. Bol si varovaný. Keď sa naše slová naplnia, prídeš si po radu.“

Nóirín si odfrkla. Spoznala proroctvo, keď ju jedno drelo do tváre.

Lenže kráľ bol očividne príliš samoľúby aj na to.

„Tvoje hrozby sa nikdy nenaplnia! Pretože sú to len výmysly! Tak si zober svojich druidov i svoju mágiu. Toto kráľovstvo ich viac nepotrebuje!“

„Si si istý, že toto je cesta, po ktorej chceš kráčať?“

Posedné slová sa k nej ešte niekoľkokrát vrátili. So zlovestnou ozvenou.

Nech už toto predstavenie pripravoval ktokoľvek, predviedol sa ako zdatný komediant.

Nóirín sa chcela pozrieť na to, čo sa deje v súčasnom svete. Či ešte stále kľačí na zemi, ako na to reaguje kráľ, prípadne či by si nemala dávať pozor pred iným nepriateľom. Lenže to nedokázala. Doteraz vždy, keď nazerala do minulosti, vnímala aj to, čo sa s ňou dialo v skutočnosti. Verila tomu, že to bol spôsob, ako samu seba ochrániť. Pretože nebola väčšmi zraniteľná ako v momente, keď vnímala možnosti budúcnosti alebo chyby minulosti.

V tomto prípade však nemala na výber.

Škrípala zubami a snažila sa zo všetkých síl, no neúspešne.

Ukázalo sa totiž, že jestvoval niekto zaťatejší než ona.

A ten blázon sa rozhodol, že si musí Nóirín tento príbeh vychutnať. Do poslednej maličkosti.

Nemohla teda odvrátiť tvár, hoci si to veľmi želala. Teraz dokonca všetko vnímala cez svoje oči, počula svojimi ušami a ochutnávala vlastnými jazykom. Vo vzduchu sa vznášala pachuť bolesti a strachu. Emócie na ňu útočili v podobe ostrých kopijí. V niektorých okamihoch sa preto nevedela ani nadýchnuť. Okolo nej bolo všetko v plameňoch. Ľudia umierali a trpeli. Kráľ nadával a preklínal.

Keď ho nakoniec zbadala, ako sa lopotí cez les, pôsobil staro a vyčerpane.

Hoci v skutočnosti mohlo ubehnúť niekoľko krátkych rokov.

Zastavil tak, že sa zosunul na zem a opieral sa o kopiju.

„Opäť stojíš pred radou druidov, môj pane. Netvrdil si, že tvoj ľud nás nepotrebuje?“ pripomenul mu parohatý vodca, pričom jeho osem spoločníkov postávalo v polkruhu za ním. Vďaka vízii už rozumela, že ich bolo deväť preto, lebo to boli zástupcovia deviatich druidských kmeňov. Nóirín ich však poznala len päť, pričom netušila, čo sa stalo so zvyšnými štyrmi.

Teraz však nebol čas pátrať po týchto odpovediach.

Kráľ sa pomaly zviechal na nohy, no bez väčšieho úspechu.

„Pomôžte nám,“ zachripel.

Parohatý prikývol. „Povedali sme ti, ako môžeš svojmu ľudu pomôcť, no ty si odmietol.“

„Nemohol som vedieť, že nás severania zradia!“

Nóirín mala chuť naňho zasyčať a vykričať mu do tváre, že klame.

Ale keďže nič z toho urobiť nemohla, mohla si len predstavovať, ako to robí.

Predstava sa skutočnosti nevyrovnala, ale aspoň prestala škrípať zubami.

„Upozornili sme ťa na to, že ich úmysly nie sú čisté.“

„Tak som sa mýlil.“ Rozhodil rukami. Práve sa priznal k tomu, že jeho ľahkovážnosť zabila istú časť populácie jeho kráľovstva on iba rozhodil rukami. Nóirín sa vlastne ani nečudovala, že jej predkovia nakoniec nechali kráľa váľať sa vo vlastných... problémoch. Veď o to prakticky prosil. „Ale to nie je dôvod, aby môj ľud trpel!“

Medzi druidmi prebehla tichá konverzácia. Jej výsledkom bolo, že parohatý pristúpil ku kráľovi.

„Zažeň severanov na útek. Očisti od nich svoju zem. V tom je tvoja nádej.“

„Nemôžem vyhnať niekoho, kto mi pomohol, keď som to najviac potreboval!“

„Ešte si sa nepoučil, že ich úmyslom nie je pomáhať, ale dobývať?“

„Nemám armádu, s ktorou by som mohol bojovať!“

Nepamätala si, že by niekedy stretla niekoho, kto by sa viac vyhováral.

„Vzdaj sa železa a naša mágia ti pomôže.“

„Vzdám sa železa a severania vypália celú krajinu!“

Parohatý krútil hlavou. „Žiadaš pomoc, ale nie si ochotný nič obetovať.“

„Pretože vy chcete viac moci!“ Kráľ sa konečne vyštveral na nohy. Znel zachrípnuto a vyzeral zúbožene, ale jeho hnev bol pomerne presvedčivý. Nóirín by mu splnila želanie výmenou za to, že by jej prestal na hlavu hádzať svoju zúrivosť. Tŕpli jej z nej zuby. „Pretože chcete všetkým ukázať, že tá vaša mágia je všemocná. Chcete nás potrestať, tak je to,“ vysmial sa im. Asi ho niekto opakovane udieral do hlavy. „Tvárite sa, že nám ponúkate pomoc, ale v skutočnosti ste len otrokármi. Ste takí hladní po moci, že ste ochotní obetovať blahobyt týchto ľudí!“

„My nie sme tí, ktorí z tvojho ľudu chcú urobiť otrokov.“

„Nie, chcete len posilniť svoje postavenie. Ale hovorím vám, mágia tejto krajine nikdy nebude vládnuť!“ zastrájal sa kráľ.

Nóirín to pocítila. Poryv moci. Akoby ju pohladila čistá ruka mágie, ktorá jej robila spoločnosť väčšinu jej života. Druidi museli niečo urobiť, že sa podobným spôsobom ozvala. Najskôr mali pripravený rituál, pretože vedeli, ako by toto stretnutie s kráľom mohlo dopadnúť. Avšak podľa toho, ako kráľ stuhol, usudzovala, že aj on ten mocný presun cítil. Čo jasne vypovedalo o tom, že nielen druidi ovládali mágiu.

Parohatý zovrel palicu a ukázal ňou na kráľa. „Mágia nedokáže vládnuť. Môže ničiť alebo slúžiť, môže ubližovať, no rovnako aj zachraňovať. Ak by si nás poslúchol, mohla by ukryť teda i tvoje kráľovstvo. No ty pohŕdaš našou ponukou a vysmievaš sa mágii. Tak vedz jedno, malý kráľ, my opustíme tento tvoj svet a zoberieme mágiu so sebou. Možno potom uvidíš, kde všade sa doteraz ukrývala.“

Vtedy zodvihol ruku a začala sa okolo nich dvíhať hmla.

Čo bol výborný dramatický trik. Škoda, že ona sa podobný nikdy nenaučila.

„Zradcovia! Preklínam vás.“

„Jediný, koho si preklial,“ ozvalo sa zborovo z hmly, „je tvoj ľud.“

Vtedy Nóirín zazrela aj poslednú časť skladačky. To, čo jej predkovia urobili. Aby sa ochránili pred kráľom a aby mágiu ušetrili pred lakomstvom ľudí. Polia vyschli, lesy zhoreli a hory sa rozpadli na prach. Mnohí ľudia zomreli a iní sa ani nikdy nenarodili. Všetko preto, lebo v jednej jaskyni sa zhromažďovala obrovská sila. Taká veľká a rozmerná, že premenila obyvateľov toho miesta na tvorov podobných zveri.

Zodvihla sa magická hranica. Tá, za ktorou prežila celý život.

Tak toto všetko museli obetovať, aby ju mohli postaviť...

A potom si všimla, že niektorí z nich ostali stáť za jej vonkajšou stranou.

Takto sa vytratili štyri kmene, takýto osud ich čakal. Mali vyčkávať a žiť medzi obyčajnými ľuďmi, na ktorých sa teraz tak veľmi ponášali. Nemohli používať mágiu, pretože ju obetovali vyšším cieľom. Ich jednou úlohou bolo pamätať si, čo sa naozaj stalo. Spomínať a v čase, keď to budú ľudia najviac potrebovať, pripomenúť, aká sila sa ukrývala v lese. Akého spojenca by tam mohli nájsť.

Nóirín zažmurkala a zodvihla hlavu.

Sila vízie ju opustila a jej telo ochablo. Dopadla na tvrdé kamene a zuby jej scvakli. Zodvihla sa na kolená. Odmietala vyzerať, že prosí, ale v jej tele neostal dostatok sily na to, aby mohla vstať. Ohrnula nos a nakrčila čelo. Tak rada by teraz kráľa zaškrtila, ale asi to bude musieť počkať. Škoda, že on nebol taký ohľaduplný a neustále ju pichal svojou nedočkavosťou.

Pohliadla naňho i na miestnosť okolo. Stál tam, jeho vnuk niekam zmizol. Teraz ho obklopovali stráže pripravené zabíjať. Kráľ sa však usmieval. Vedel, že Nóirín sa dozvedela to, po čom tak veľmi túžil. Ona zase vedela, prečo to kráľ chcel vedieť, no tešilo ju aspoň to, že sa to nikdy nedozvie. Pretože aj v tento moment cítila, ako jej sila starej kliatby zatvorila ústa. Tak sa len dívala na vojakov pripravených zabíjať a počítala kvapky krvi odkvapkávajúce z jednej dýky namierenej jej smerom.

Viac ako to ju zaujala už len mŕtvola, ktorá ležala na dlažbe pred ňou.

Dotyčný k nej naťahoval ruku a hoci mu nevidela do tváre, pripadal jej známy.

Kapitola 20. ¦ Kapitola 22.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 21.: