OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 22.

12.06.2020 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 856×

Kapitola 22.

Mŕtvola pred ňou nebola až taká mŕtva. Aspoň nie tak, ako sa zdalo na prvý pohľad.

Dotyčný sa nehýbal a stále pred ňou skrýval svoju tvár, ale dosť toho prežíval. Takmer znudene prežúvala jeho neznesiteľnú bolesť. Ak by ju práve teraz do hlave udieral kameňom, bolo by to oveľa príjemnejšie. Nehovoriac o tom, že z výletu v minulosti ju ešte stále pálila koža. Akoby ju niekto opekal, zatiaľ čo nedávala pozor. Od osudu stať sa večerou niekoho obzvlášť krvilačného, ju zachránilo len vlastné prebudenie. Za čo si vyslúžila bolesť asi v každom úde a neznesiteľnú chuť niekomu rozbiť hlavu.

Na výber mala hneď niekoľko kandidátov.

Ale najradšej by začala s kráľom. Ten sa usmieval ako niekto, kto práve našiel odpovede na všetky svoje otázky. Ešteže netušil, že Nóirín mu toho veľa nepovie. Čo by neurobila ani v prípade, že by o tom mohla robiť. Overila si však, že to nie je možné – rozhodla sa prezradiť kráľovi presne to, na čo sa pýtal Líadan a zrazu mala pocit, že má miesto jazyka skalu.

V ústach jej z toho ostala nehorázne horká pachuť.

Vnímal by kráľ ako útok, ak by ho opľula, aby sa jej zbavila?

„Vyzeráš ako niekto, kto práve otvoril oči,“ zapriadol kráľ jej smerom.

Ten podlízavý tón a predsavzatie škaredo jej ublížiť, boli podobne príjemné ako zlomené kosti.

Nóirín prižmúrila oči. „A ty zase vyzeráš ako niekto schopný všetkých pozabíjať len aby dosiahol svoj cieľ.“ Pokyvkala hlavou. „Čo znamená, že sme obaja celkom schopní v otázke odhadovania svojho nepriateľa.“

Kráľ zodvihol obočie. Nóirín stále dostatočne dobre videla.

Takže zatiaľ čo bola v minulosti, ubehlo len niekoľko okamihov.

No boli dostatočne dlhé na to, aby sa pred ňou objavil ten polomŕtvy panáčik.

Presne ten, čo trval na tom, že ju bude udierať svojou nenávisťou. Fakt očarujúci.

„Myslíš si, že sme nepriatelia?“

Nóirín pohodila plecom. „Daj tomu čas, ono to príde,“ odpovedala mu neurčito, ale napokon, tak ako kedykoľvek predtým, nevydržala byť záhadná. Dokonca si zahryzla do jazyka, čo spôsobilo, že jej mágia a potreba využiť ju v nej stúpli podobne ako teplota pred prahom jaskýň. Jeden by si myslel, že dlhý výlet do minulosti postačí, aby sa prestala škrabať, ale očividne sa mýlila.

Zaškrípala zubami. „Ale smerujeme k tomu,“ pokračovala a sama počula, ako jej zhrubol hlas. „Pretože obaja vieme, na čo sa ma spýtaš. Pretože si sa to pýtal aj Líadan a možno ďalších pred ňou. A rovnako ako ona, aj ja ti dám rovnakú odpoveď.“

Kráľ ju pozorne sledoval. „Aj keby som ťa preto zabil?“

„Ju si nezabil, takže mám dosť veľké šance.“ Čo sa nedalo povedať o chlapíkovi na podlahe.

Niekedy na prežitie nestačí ani ten najhorúcejší hnev.

„Len preto, že je užitočná. Čo sa o tebe nedá povedať.“

Naklonila hlavu na stranu a na chvíľu zovrela pery. „Uvidíme.“

Pristúpil k nej o dva kroky. Ale náhle musel za staviť.

Asi nechcel pošliapať svojho nevítaného hosťa ležiaceho na zemi. Koľká ohľaduplnosť.

„Ty vieš, čo chcem.“

Žiarivo sa usmiala. „Áno.“

Nikto predsa netvrdil, že musí byť úprimná k niekomu, kto jej neustále klame.

„A napriek tomu je tvojou odpoveďou, že mi nič neprezradíš?“

„K tomu sa ešte dostaneme,“ zahriakla ho a čo najnenápadnejšie sa uštipla. Žiada snáď tak veľa, keď chce, aby ostatní aspoň na chvíľu prestali hádzať jej smerom svoje emócie? Kto sa v tom hluku má sústrediť? Sprudka vydýchla. „Ale najskôr mi dovoľ jednu otázku – vedela tvoja žena, čo od nej chceš, alebo zomrela v nevedomosti?“

To, že práve kráľovi šliapla na nikdy nezhojenú ranu, z nej takmer vytiahlo úsmev.

Ohrnul pery ako zviera, ktoré hľadalo dozreté bobule a miesto toho našlo zdochlinu.

„Tá malá potvora to zistila tesne pred smrťou a radšej zdochla, než by mi pomohla,“ vypľul zo seba kráľ. Na chvíľu ho dokonca obdivovala, že dokázal tak dobre hrať úlohu zroneného zaľúbenca. Ale tiež si mohol odpustiť tie facky nenávisti. Nebola predsa bojová figurína. „Hľadal som ju celé roky, pretože ona a jej podobní sa ukryli ako myši do dier. Ona bola jednou z posledných živých, ktoré som dokázal nájsť. Mala v sebe moc pomôcť svojej krajine a čo urobila? Vysmiala sa mi do tváre a povedala, že ma k tej magickej hranici nikdy nedovedie!“ Ruky zovrel do pästí, akoby si prial, aby v nich mohol zvierať hrdlo svojej mŕtve údajnej lásky. „Len ľutujem, že som ju nemohol vlastnoručne zabiť. Zbabelo ma predbehla a radšej obetovala život pri pôrode.“

Pretočila oči. Kráľovná určite plánovala vykrvácať, aby mu urobila napriek.

Nóirín si potichu odfrkla. A vraj ona nepremýšľala.

Màthair stoj pri nej, najradšej by toho otravného intrigána vlastnoručne zaškrtila. Za čo by najskôr zaplatila vlastným životom, pretože jeho poddaní očividne ani len netušili, čo sa za monštrum im to sedí na tróne. Čo jej dalo odpoveď na to, čomu jeho strážcovia rozumejú a čomu nie. Tvárili sa neutrálne a cítili len hlbokú úctu a potrebu nasledovať príkazy. To nevyzeralo ako niekto, kto pestuje tajnú nenávisť a dúfa, že raz rozkvitne v krásnu vzburu.

Jediný, kto protestoval, bol ležiaci zranený. Jeho nenávisť bola horká a nákazlivá.

Za sebou začala cítiť aj slabé záblesky bolesti. Akoby niekto sníval o niečom nepríjemnom.

Odkašlala si. „A jej syn?“

Tentoraz si jeho hnev vysvetlila ako osobný útok. Takmer sa zatackala.

„Rovnaký slaboch, ako jeho matka,“ odfrkol si. „Ak aj niekedy mal tú moc, nikdy o nej nehovoril a tváril sa akoby nevedel, na čo sa ho pýtam. Nakoniec si sám vyrezal jazyk, aby mi nemusel odpovedať.“ Rozhodil rukami. „Pritom som nikdy nechcel nič len pre seba. Išlo mi o prežitie tohto kráľovstva a o dobro ľudu. A on sa mi otočil chrbtom!“

Kráľa a jeho syna nepoznala dostatočne dobre na to, aby vedela určiť pravý dôvod. Ale vedela aspoň to, že Líadan je princovi hlboko oddaná. Tú jej zaslepenú lásku chápala len preto, že nebola len jednosmerná. Takže ak si kráľov syn jedného dňa povedal, že si vyreže jazyk a bude naveky mlčať... malo to niečo spoločné s Líadan a jej ochranou, nie s neposlušnosťou voči kráľovi.

Ale kto je ona, aby to zvrchovanému vládcovi vysvetľovala.

Poškrabala sa. Bolesť a hnev. Hnev a bolesť. Niekto sa naozaj snažili získať jej pozornosť.

„Takže si sa nakoniec zameral na svojho vnuka,“ skonštatovala.

Neočakávala, že to v kráľovi vyvolá takú rozporuplnú reakciu.

Lásku a nenávisť. Odhodlanie i nehu. Pochyboval snáď o svojich plánoch?

„Má tu omnoho lepší život, než aký by ho čakal v tej chatrči v lese.“

Ak potreboval hľadať ospravedlnenie pre to, čo robí, asi si tým nebol úplne istý.

Uškrnula sa. „Myslí si to isté aj jeho matka?“

„Jeho matka tu nemá nijaké slovo! Je to len vyhnanec, ktorého trpím vo svojom kráľovstve!“

Konečne všetko dávalo zmysel. Mala svoje podozrenia a veľmi dúfala, že kňažka je niekto, komu môžu dôverovať. Už mala plné zuby tých, ktorí len čakali na vhodnú príležitosť, aby ju mohli využiť. Chcela veriť, že nie všetci boli ako Maeve. Očividne ešte nevyrástla z detskej naivity.

Aspoň sa jej nikto v jej blízkosti nevysmieval.

Hoci škodoradosť by prijala skôr ako tú otravnú bolesť.

Zaškrípala zubami. „Je to niekto, koho využívaš. Kto ti má predpovedať budúcnosť a upozorňovať ťa na akéhokoľvek nového vyhnanca z kmeňov. A aby si si zaistil jej spoluprácu, držíš tu jej syna násilím.“

Bola si istá, že ak by to neprotirečilo jeho zámerom, určite by sa na ňu rád vrhol.

Veľmi znepokojivá predstava.

„Ten chlapec je tu preto, lebo tu chce byť!“

„Ale som si sitá, že ak by sa rozhodol odísť, niekto by ho pohotovo zatavil, však.“

„Len tu ho dokážem ochrániť.“

Naklonila hlavu k strane. „To sa stalo, keď prišiel o roh? Len si ho chránil?“

„On sa tak... už narodil.“

Z jej strany to vlastne ani nebol pokus rozčúliť ho. To dokázala aj bez nepríjemných otázok. Rovnako ako čokoľvek iné predtým, aj toto jej prišlo na jazyk úplne samostatne a ona sa ani na chvíľu nezamyslela predtým, než svoje múdro vypustila do sveta. Za čo si vyslúžila pochybnosti také mocné, že jej roztriasli kolená. Prsty pevnejšie zaborila do stehien.

Nech sa stalo čokoľvek, kráľ sa preto cítil vinný.

To mohol aj povedať a nemusel ju trápiť tým, že by ju nútil cítiť sa rovnako.

Stačila jej bolesť poletujúca vo vzduchu ako zranený vták.

A pretože by bolo pod jej úroveň zachovať sa rozvážne, vypustila z úst prakticky prvé obvinenie, ktoré zo seba dokázala dostať. Bohužiaľ pre ňu to bol práve ten dôvod, pre ktorý kráľ chcel, aby sa vypravila do minulosti. Mohla aspoň ešte chvíľu predstierať nevedomosť.

Čo už, aj tie najlepšie plány sa občas pokazia.

„Pozri sa, koľko moci máš v rukách. Koľko osudov riadiš. A stále ti je to málo.“

Kráľ sa k nej naklonil a jeho dychtivosť ju takmer zadusila.

Menej by ju znechutilo, ak by sa k nej zrazu začal správať ako k žene.

„Pretože sme len vazalmi mocných!“ okríkol ju, akoby to nebolo úplne očividné. Popravde, pre ňu to bol len výmysel šialenca. „Pretože toto kráľovstvo sa zmenilo na provinciu a nikto to nevidí!“

Cítila, ako ju vlastná mágia láka prísľubom odpovedí. Ako ju láka do minulosti.

Ruky zaťala do pätí a všemocne sa snažila myslieť na súčasnosť.

„Tvoji ľudia sú šťastní. Nestačí ti spokojnosť ľudu?“

„Sú šťastní, pretože nič iné nepoznajú.“

Zachmúrila sa. „Zvláštne, nemyslela som si, že je to taký očividný problém.“

„Povedz mi, čo chcem vedieť!“

Pod vplyvom jeho zúrivosti sa až zaknísala. Práve v tento moment by mala bojovať o svoje tajomstvá. Pretože nemal právo vedieť nič z toho, za čo musela tak draho zaplatiť. Lenže na čo jej tie dávno zabudnuté hlúposti boli inak dobré? Aj tak ju stálo priveľa vidieť ich. Oklamať samotnú kliatbu a troškou krvi zmeniť jej pôsobenie, aby mohla hovoriť aspoň o niečom, jej pripadalo smiešne jednoduché. Veď kráľ o tom aj tak vedel a čítala o tom aj ona v tej knihe.

Ak sa nepokúsi prezradiť to, čo ho aj tak najviac zaujímalo, bude to v poriadku.

„Máš strelný prach, oceľ a zbrane, aby si mohol čeliť nepriateľom,“ začala a podľa toho, ako kráľ ohrnul pery, usúdila, že nebol nadšený jej slovami. Radšej sklonila hlavu, aby nemala nutkanie vyplaziť mu jazyk. „Máš mocných spojencov a ak by sa niekto rozhodol na teba zaútočiť, prišli by ti na pomoc, pretože je aj v ich záujme, aby si ty a tvoji ľudia prežili. Prečo si myslíš, že ti mágia dokáže dať viac?“

„Pretože bez mágie sme len otroci!“

Akoby sa práve ocitla v divnej napodobenine dávnych udalostí.

Len s tým rozdielom, že teraz boli v prevahe ľudia, nie druidi.

„Nie si otrokom. Ani tvoji ľudia nimi nie sú. Pretože ak by ste boli otroci, niekto by sa búril. Ľudia by boli nespokojní. Ale vieš, čo počujem tam vonku?“ Odmlčala sa, aby mu dala príležitosť aspoň predstierať, že počuje zvuky tancujúce vo vetre. Bude ale musieť žiť so sklamaním z jeho nečinnosti. „Smiech a rozhovory. Nikto z nich sa nebojí.“

„Pretože sú príliš obmedzení na to, aby si tú hrozbu uvedomili!“

„Alebo len možno ty nehľadíš na ich dobro, ale len na seba.“

No on akoby ju už ani nepočul. Teda, nie že by jej venoval pozornosť predtým.

Teraz však bol príliš ponorený vo svojich vlastných predstavách. Stále však nebol úplne úprimný. Dokonca aj vo svojej rozzúrenosti sa kontroloval a dával si pozor na to, čo povie. Napovedalo jej to ostré bodnutie opatrnosti na špičke jazyka. Takže kráľ si myslel, že celá táto situácia je jedno veľké predstavenie.

Možno by mu mala zatlieskať, aby ho jeho vlastné ego prerástlo a nakoniec zadusilo.

„Som kráľ a pritom ma vnímajú len ako nejaké menšie knieža. Aj to má väčšiu moc, ako ja.“

Takmer sa neudržala a zasmiala sa. Zamaskovala do však odkašlaním.

Kráľ jej ale nevenoval toľko pozornosti, aby jej pretvárku prekukol.

A ona sa pritom tak veľmi... dobre, trochu sa snažila.

„Takže ako to je? Chceš blahobyt pre svojich ľudí alebo moc byť sám sebe pánom?“ podpichla ho.

„Jedno s druhým súvisí.“

Ak by pohľad dokázal zabíjať, teraz by sa najskôr pozeral na jej zhnité ostatky.

Čo sa nedalo povedať o kráľových strážach, ktoré sa k nej priblížili. Pretože vycítili, že ich kráľa rozrušila práve tá malá rohatá príšera Nóirín. Bezmocná, telo pokryté škrabancami, zaschnutá krv na prstoch a schopnosť sotva vidieť viac ako obrysy, no v ich očiach asi vyzerala presvedčivejšie ako ten najnadanejší vrah.

Nedostatok mágie im najskôr uškvaril rozum.

„Nie, jedno ospravedlňuješ druhým,“ odsekla nakoniec kráľovi. Nech majú dôvod správať sa obozretne. „Pritom chceš to, čo ti neprinesie šťastie. Čo hovorili už moji dávni predkovia. Pretože tvoj predok chcel tiež všetko a nechcel pre to nič obetovať. Si rovnako hladný.“ Vážne začala ľudí poúčať? Vážne? „Tvrdíš, že ti ide o ľud, ale ak by teraz niekto zabil všetkých tvojich ľudí, neuronil by si ani slzu. Chceš zbrane, moc, blahobyt – no bez toho, aby si niekomu za to musel platiť. No nikdy si nepochopil, že len spojenci a priatelia ti dajú moc čeliť nepriateľom.“

„Na čo mi je priateľ, ktorý ma môže vodiť ako kravu na reťazi?“

„Na to, aby sa ti postavil po boku, keď ťa tou reťazou niekto bude chcieť zaškrtiť!“

„Ty a tebe podobní máte moc to zmeniť!“

Prinútila sa zhlboka nadýchnuť. Čo jej pramálo pomohlo.

„Tak ti poviem to, čo povedali moji predkovia tým tvojim,“ ale napriek tomu znela vcelku vyrovnane, takže svoj cieľ vlastne dosiahla, „chceš našu pomoc, našu mágiu a ochranu. Si ochotný sa kvôli tomu vzťah všetkého železa? Dokážeš vôbec zobrať všetky železné smietky a naveky ich spáliť?“

„Prečo by som mal robiť?“ začudovala sa kráľ, keď konečne našiel silu, aby zavrel ústa.

Zodvihla naňho obočie. „Aby mágia prežila.“

„Mágia je dávno preč! Ukradli ju tvoji predkovia!“

Pokrútila hlavou. „Mágiu zabilo železo, ktoré tvoji predkovia prijali ako dar!“

„Klameš!“

Sprudka vydýchla. Trvalo jej takmer večnosť, kým si uvedomila, čo presne jej príde také desivé na tomto mieste. Prečo jej z neho behá mráz po chrbte a navyše má zrazu nutkanie škriabať sa a ubližovať si oveľa častejšie, než v jaskyniach. Napomohol jej k tomu až výlet do pradávnej minulosti.

A ten smiešny kráľ ju o to zadosťučinenie takmer pripravil.

„Len ty nevidíš všetko tak, ako to je,“ zaševelila nakoniec, aby si prestala predstavovať, ako ho pomaly krája na kúsky a tie následne varí ako obed pre zver. „Je pravda, že moji predkovia zobrali mágiu, čím zahubili časti tohto kráľovstva. Ale ani oni nedokázali zobrať úplne všetko. Ostali tu malé iskričky. To boli tie nadanie, ktoré sa kde-tu objavili.“ Pohodila rukou, lenže nemala na koho ukázať. Bolesť v miestnosti cítila aj tak len ona. „Liečitelia, iluzionisti. Mágovia schopní rozospievať vtáky a tí, ktorí dokázali nechať rozkvitnúť vyschnutý strom. Ale postupom rokov sa aj tie zrniečka vytrácali. Ďalšia generácia bola vždy slabšia ako tá predošlá, až napokon ostali len tí, ktorí by dokázali vojsť do lesa a priviesť ťa k magickej hranici. No napriek tomu v nich neostalo dosť moci na to, aby ju dokázali prekročiť. Pretože železo v tejto krajine je príliš mocné.“

„Tak potom ako to, že ty svoju moc dokážeš používať?“

To sa jej odrazu mohol vysmiať a nazvať ju klamárkou.

„Pretože moje telo je tvorené mágiou.“ Čo, pri kráľovom narastajúcom hlade, nebolo to najmúdrejšie, čo mohla povedať. „A musela by som tu žiť veľmi dlho, aby na mňa malo účinok. Napríklad ako Líadan, ktorej predpovede už určite nie sú tým, čím bývali. Čo ťa nútilo myslieť si, že ťa Líadan klame a podvádza.“

„A čo iné by robila?!“

Jeho reakcia jasne napovedala o tom, že Líadan z niečoho podobného upodozrieval. Prechodne však musela venovať pozornosť niekomu inému. Mŕtvolu na zemi prestalo baviť predstierať nehybnosť a doteraz natiahnutá ruka sa stiahla späť. Akoby sa bol na niečom popálil. Nikto mu nevenoval pozornosť. Rovnako ani jeho bolesti a ani utrpeniu niekde za ňou.

Odkašlala si.

„Tak čo mi teda odpovieš? Vzdáš sa železa, aby si dostal mágiu?“

Obaja pri tom vedeli, že je to zbytočná otázka, lebo odpoveď pozná.

Kráľ rozhodil rukami. „Ja len chcem skryť svoje kráľovstvo pred ostatnými! Prečo by som sa ma vzdávať moci alebo výhody nad nepriateľom?“

Kývla hlavou. „Potom chceš príliš a nakoniec nedostaneš nič.“

„V tom prípade mi teda už na nič nie si.“

Nepriblížil sa k nej však a ani nepokynul strážam.

Pousmiala sa. „Možno.“

To, že mala venovať väčšiu pozornosť tej konkrétnej bolesti za sebou, si uvedomila až príliš neskoro. Pretože muky sa rýchlo premenili na zúrivosť a tiež zmätenie. Poznala ten stav, hoci už zabudla, ako dokázal udierať do brucha. Rovnako ako ju teraz a to ho cítila len sprostredkovane.

Predklonila sa a zalapala po dychu. Mala ale dávať pozor.

Možno by ten miznúci chrbát zastavila predtým, ako sa vrhol na kráľa.

Takto mohla len natiahnuť ruku a skríknuť: „Gawain! Nie!“

Všetko však príliš neskoro. 

Kapitola 21. ¦ Kapitola 23.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 22.: